Vedeli ste, že v ranom kresťanstve vzniklo len jediné dielo, ktoré sa zaoberalo pochovávaním a starostlivosťou o zosnulých? Je to kniha De cura pro mortuis gerenda, ktorú v piatom storočí napísal svätý Augustín. Dnes vychádza táto publikácia v latinskom origináli a slovenskom preklade vo vydavateľstve Dobrá kniha s odborným komentárom profesora Miloša Lichnera SJ, prorektora Trnavskej univerzity v Trnave a prezidenta Európskej spoločnosti pre katolícku teológiu.
Dielo sv. Augustína z Hippo vzniklo ako odpoveď na otázku, ktorú mu zaslal jeho priateľ Pavlín z Noly (súčasné Cimitile): Má nejaký význam pre mŕtveho veriaceho pochovávanie mŕtveho v blízkosti miesta, kde je pochovaný mučeník a svätec (ad sanctos)?
Z textu vyplýva, že sám Pavlín (Meropius Pontius Paulinus ) bol presvedčený o vhodnosti takéhoto pochovávania, ale chcel sa pre istotu ešte spýtať svojho priateľa Augustína na jeho názor. Vo svojej knihe Augustín nielen odpovedá na túto Pavlínovu otázku, ale sa venuje téme pochovávania vo všeobecnosti a zároveň sa venuje téme snov a vízií, v ktorých sa mŕtvi zjavujú živým a odovzdávajú im posolstvo. Augustínove slová o tom, že je doslovne Pavlínovým dlžníkom v odpovedi na jeho list, nám pripomínajú dôležitú črtu augustiniánskeho corpusu, že prevažná väčšina jeho diel sú odpovede na jemu položené otázky.
Teológia zásluh
Augustínova odpoveď má tri časti: najprv vysvetľuje miesto pochovania, potom pripomína význam modlitieb Cirkvi a napokon sa venuje veršu z Druhého Pavlovho listu Korinťanom.
V knihe sa Augustín dotýka aj teológie zásluh. Veriaci sa vtedy často pýtali, či je možné ovplyvniť Boží súd po smrti človeka – napríklad svätou omšou či almužnami.
V Augustínovej teológii jasne existujú iba zásluhy pred smrťou a tie môžu človeku pomôcť po smrti. Pre hipponského teológa je však vždy podstatný spôsob života, ktorý človek viedol počas života (ante mortem) a za ktorý sa človeku udeľuje odmena alebo trest po smrti (post mortem), vysvetľuje profesor Miloš Lichner SJ. „Preto aj v hypotetickom prípade, ako to Augustín pripomína, nič neprospieva tomu, za koho by sa slúžila sv. omša alebo modlitba, ak bol takýto človek počas života veľmi zlý, ako sú nadbytočné zásluhy v prípade človeka, ktorý žil sväto.“
V rukopisnej tradícii sa dielo nazýva alebo De cura pro mortuis gerenda alebo De cura gerenda pro mortuis, pričom venovanie diela biskupovi Pavlínovi (ad Paulinum episcopum) sa niekedy objavuje a niekedy chýba, ako je tomu napríklad v Possidiovom diele Indiculus. Ako sa dočítame v novej publikácii prof. Lichnera, Paulinus bol muž, ktorý sa neskôr stal veľkým vzorom. „Keď začal veľmi trpieť chorobou oka až do takej miery, že mu hustý mrak prekryl celé viečko, vzal dnes už svätý Martin z Tours štetec, dotkol sa jeho oka, zbavil ho všetkého neduhu a prinavrátil mu stratené zdravie.“ Pavlín bol veľkým šíriteľom kultu svätého Felixa. Vysvätili ho za kňaza v Barcelone, bol biskupom v Nole v Kampánii, kde aj v roku 431 zomrel.
foto: TRUNI/Barbora Likavská, repro De cura
Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme, že ste našimi priaznivcami!
