V roku 1992 bolo dôležité, aby sme sa prihlásili nielen k tradíciám, ale aj hodnotám Trnavskej univerzity

Prof. ThDr. Ladislav Csontos, PhD., SJ pôsobil ako prvý dekan teologickej fakulty (ktorá vznikla z Teologického inštitútu sv. Alojza v roku 1997) a prorektor Trnavskej univerzity (2011-2015). Odborne sa venuje filozofickej antropológii a filozofii kultúry. V roku 2019 sa stal čestným doktorom Pápežskej teologickej fakulty vo Varšave. V posledných rokoch sa zameral na pomoc rodine a pastorácii rozvedených. Vo svojej vedeckej práci sa okrem iného venuje aj osobnosti Vendelína Javorku SJ, misionára, zakladateľa kolégia Russicum, politického väzňa a kandidáta na blahorečenie. 

Je viac než symbolické, že si významného slovenského teológa L. Csontosa spätého s celou existenciou Trnavskej univerzity pripomíname práve v deň 30. výročia jej obnovenia, keď bol 25. marca 1992 prijatý zákon SNR č. 191/1992 o zriadení našej alma mater.

V najbližšom období vychádza s prof. L. Csontosom aj kniha rozhovorov Boh sa neunaví odpúšťaním, ktorú recenzoval rof. Miloš Lichner, SJ spolu s výnimočnými fotografiami Mgr. Barbory Likavskej. 

O vydaní tohto nového hodnotného diela vás budeme informovať prostredníctvom informačných kanálov TRUNI. Teraz vám však už prinášame krátku ukážku z nového knižného rozhovoru. 

Odovzdávanie maturitných stužiek na Strednej všeobecnovzdelávacej škole (Gymnáziu) v  Novom Meste nad Váhom v roku 1969

Človek sa môže dobre rozvíjať len vtedy, keď má vonkajšiu aj vnútornú slobodu

V roku 1992 došlo k obnoveniu Trnavskej univerzity, ktorá v Trnave existovala už v roku 1635, no potom sa v roku 1777 presunula do Budína. Prečo sa po Nežnej revolúcii obnovila univerzita v Trnave? Akú rolu ste v tom zohrali vy?

Všetky univerzity na Slovensku boli poznačené ideologickým vplyvom komunistickej strany. Od normalizačných čias (1973) mohli systematicky ašpirovať do učiteľského zboru univerzít len tí, ktorých schválil mestský výbor strany. Toto schvaľovacie konanie išlo cez fakulty na univerzity a rozhodujúce slovo mali základné organizácie komunistickej strany. Išlo o silný vplyv, indoktrináciu univerzít marxizmom-leninizmom. Roky 1968-1969 znamenali nádych slobody predovšetkým na vysokých školách, kde ľudia pochopili dôležitosť akademickej slobody pre rozvoj osobnosti. Človek sa môže dobre rozvíjať len vtedy, keď má vonkajšiu aj vnútornú slobodu. Keď jeho tvorivosť nie je obmedzená, keď mu nie sú diktované štýly alebo ideologické ohraničenia, či dokonca ciele. Veda má svoj cieľ: poznať pravdu, poznať odpovede na otázky – nech už budú také alebo onaké –, ale dôležité je, že si kladie otázky a hľadá odpovede. Nie však odpovede, ktoré schvaľuje okresný alebo mestský výbor strany.

Počas normalizácie postupne vytláčali učiteľov, ktorí neboli kompatibilní s ideológiou. V roku 1990 boli vysoké školy presiaknuté marxizmom, dokonca sme ideológiou nasiakli aj my, ktorí sme sa voči tomu vyhraňovali. Aj nás to postihlo.

Po revolúcii išlo o to, že Slovensko potrebovalo novú nezaťaženú univerzitu, ktorú ale nebolo možné vytvoriť z už existujúcej inštitúcie. Univerzitu, ktorá by bola slobodná, moderného typu, kresťansky alebo katolícky orientovaná.

Ľudia, ktorí boli vytlačení z univerzít a z techniky z ideologických dôvodov ako kresťania, sa uchytili na Slovenskej akadémii vied alebo v niektorých vedeckých a výskumných ústavoch. Z týchto inštitúcií začal profesor Anton Hajduk zhromažďovať ľudí, ktorí by boli schopní kreovať novú, marxistickým dedičstvom nezaťaženú univerzitu. Že by to naozaj boli ľudia, ktorí vedia, „kde je sever“, ale zároveň by boli otvorení pre slobodné myslenie, bádanie, kontakt so svetom.

Pôvodne boli nápady, aby takáto univerzita vznikla v Bratislave, ale v Trnave sa zrodila iniciatíva obnoviť historickú univerzitu, a to sa zdalo dosť perspektívne – spojiť ideu novej, kresťansky orientovanej a slobodnej univerzity s ideou obnovy tradície Trnavskej univerzity vedenej jezuitmi.

Existovala predstava, aby na novú univerzitu dochádzali ľudia z Akadémie vied, ako napríklad profesor Richard Marsina na katedru histórie, alebo prof. Šimončič či prof. Sedlák, ktorí mali vtedy už veľké doktoráty, no nemohli učiť, lebo boli pre bývalý režim „ideologicky závadní“. Boli to naozaj kvalitní odborníci európskeho formátu. Aj na iných ústavoch SAV sa nachádzali ľudia, ktorí mohli ísť do akademickej sféry a začať učiť.

V roku 1992 bola zákonom zriadená Trnavská univerzita v Trnave. Ale my sme už rok predtým obnovili našu činnosť, pretože sme fungovali za socializmu tajne ako Teologický inštitút sv. Alojza, ktorý bol zriadený v roku 1941 v Banskej Bystrici. Potom sa musel sťahovať a školský rok 1949/1950 bol posledný verejný, keď v apríli 1950 došlo k likvidácii kláštorov a všetkých profesorov aj študentov sústredili v Jasove a Podolínci.

Ako ste oživili Aloisianum?

Tento inštitút fungoval tajne až do roku 1990. Pri 50. výročí založenia tohto inštitútu sme v roku 1991 verejne rozbehli účinkovanie a vyučovanie na Teologickom inštitúte sv. Alojza, z ktorého je dnes Teologická fakulta Trnavskej univerzity. Skúsenosť tajného fungovania bola, že sa osvedčuje najmä spolupráca reholí. Hneď šesť reholí teda začalo spoločne študovať na inštitúte, takže študovali nielen jezuiti, ale aj verbisti, františkáni či kapucíni. Postupne sa vytvoril zbor učiteľov vrátane laikov a rehoľných sestier.

Inštitút sa etabloval natoľko, že keď v roku 1992 vznikala Trnavská univerzita, tak sme vstúpili do rokovania s rektorom, ako by sa z našej strany dalo vstúpiť do zväzku s ňou. Ambícia zakladateľov bola, aby univerzita pokračovala v duchu historickej univerzity Petra Pázmaňa a my sme si tiež ešte potrebovali vnútorne usporiadať veci. Bolo to trochu inak ako za tajných čias. Museli sa nostrifikovať štúdiá, ktoré sa robili tajne. Všetky tajné štúdiá boli uznané na úrovni magistrov a niektorí, ktorí si robili tzv. nadstavbové štúdiá, dostali cirkevný licenciát. Bolo ich 16, napísali aj publikácie, samozrejme, v samizdatoch. Tým sa uzavrela etapa tajného účinkovania od roku 1950 do roku 1990 a v roku 1991 sa hľadal spôsob, ako by mohlo vojsť toto štúdium do zväzku univerzity. Vtedy sa ukázalo, že nová univerzita v Trnave má záujem a že sme si ideovo blízki.

Postupne došlo k tomu, že Aloisianum sa pripojilo k univerzite s tým, že bude mať perspektívu stať sa teologickou fakultou, keď si dobuduje personálne zázemie. V roku 1997, keď už bolo personálne vybavenie pomerne dobré, sa mohlo požiadať o vyjadrenie akreditačnej komisie, ktorá súhlasila. Zdržiavalo sa to potom na ministerstve školstva, ale napokon na jeseň 1997 bola zriadená Teologická fakulta Trnavskej univerzity, do ktorej sa transformoval dovtedy existujúci Teologický inštitút, ktorý sa stal fakultou a hneď mal študentov všetkých ročníkov.

Preberanie doktorského diplomu RNDr. pri promócii v roku 1982

Kairos: Chvíľa, ktorá sa nemusí opakovať

Hovoríte o tom s ľahkosťou. Bolo také ľahké založiť aj novú univerzitu, aj novú fakultu?

Verím, že existuje určitý kairos, príhodný čas, keď je možné niečo urobiť. Boli sme pri tom viacerí, veľkú úlohu zohral vtedajší provinciál Emil Váni, ktorý bol tomu naklonený, taktiež páter Emil Krapka, ktorý bol opatrnejší, a ja som sa do toho rútil ako tank. Chápal som, že je tu kairos, že toto je chvíľa, ktorá sa nemusí opakovať. Konštelácia, že niekto chce pokračovať v jezuitských ideách, je niečo veľmi sympatické.

Aj u nás bola kontinuita. Bol som do toho vtiahnutý ešte v roku 1985, keď som začal pátrovi Krapkovi pomáhať s filozofiou. Stále som bol s ním v úzkom kontakte pri tajných štúdiách i v tom, ako sa koncipoval študijný program z filozofie a nadväzne teológia. Potom sme mali informácie zo zahraničia a vedeli sme, že je potrebné otvoriť teológiu aj filozofiu, ako ich otvorili pre dialóg Ján XXIII. a Pavol VI., ktorí viedli Druhý vatikánsky koncil. Vnímal som, že slovenské prostredie potrebuje kňazov, ktorí budú otvorení pre dialóg. Nebudú len opakovať naučené poučky, ale budú schopní počúvať – a potom počutou rečou vysvetľovať obsah viery. Budú reflektovať svoju vieru v jazyku, ktorý je v živote, ktorý reálne beží – bolo teda potrebné nadviazať vzťah s kultúrou. Tým, že som bol zamestnaný a pracoval som v tom prostredí, mi to bolo blízke. Boli mi blízke aj diela viacerých koncilových teológov a videl som, ako sa v diecézach mnohí kňazi a biskupi orientujú predovšetkým na kánonické právo, ale sú akísi opatrní v podstatných teologických disciplínach ako biblikum či systematická teológia (dogmatika a morálna teológia) a držia sa starých zaužívaných spôsobov a príručiek, ktoré už nezodpovedajú súčasnej kultúrnej situácii. Súčasná situácia má nové výzvy a my musíme súčasnému človeku ohlasovať vieru jeho jazykom tak, aby mu bola zrozumiteľná. Je náročné hľadať spôsoby, ale my sme sa do toho pustili.

Ako?

Pamätám si, že sme začali prvý študijný program náboženská výchova v kombinácii so slovenčinou alebo s matematikou. Bola to prvá spolupráca s našou pedagogickou fakultou. Požiadali sme biskupskú konferenciu, aby nám to odobrila. Diskutovalo sa o tom, no nie všetci boli tomu naklonení. Argumentovali, že sú to dva najťažšie predmety a či potom nebude náboženstvo strašiakom tak, ako je matematika alebo slovenčina. My sme argumentovali inak. Často je katechéta na základnej škole ten posledný, je ako piate koleso na voze. Ale slovenčinár či matematikár má v učiteľskom zbore status jedného z najváženejších učiteľov. Sú to kľúčoví učitelia. Je možné, že ak bude učiť aj náboženstvo, status náboženskej výchovy sa dvihne a bude braná ako niečo vážne – aj v učiteľskom zbore. Dostali sme schválenie na pár rokov „na skúšku“. A skúška sa vydarila! Väčšinou sa teda učitelia náboženskej výchovy pripravujú v kombinácii.

Prijatie rektorov a dekanov jezuitských filozofických a teologických fakúlt v Európe rektorom Trnavskej univerzity profesorom Antonom Hajdukom v Trnave v roku 1995

Otcovia zakladatelia: Slivka, Šimončič, Borbély, Bošnák, Mikloško, Čarnogurský

Kto bol hlavným motorom obnovenia Trnavskej univerzity v roku 1992? Bol to astronóm Anton Hajduk?

Veľkú rolu zohral aj Michal Slivka ako prvý predseda akademického senátu. Oni sa potom trošku poharkali. Michal Slivka je historik a archeológ, venuje sa výskumom na Kláštorisku, organizuje tábory, má krásny vzťah s mladými ľuďmi. Bol tiež dôležitý pri tvorbe konceptu univerzity.

Potom to bol profesor Jozef Šimončič, ktorý poznal historickú Trnavskú univerzitu, venoval sa tomu ako archivár, bol totiž riaditeľom Okresného archívu v Trnave. Už za socializmu bolo jeho srdcovkou venovať sa Trnavskej univerzite. Pre Trnavu to znamenalo zlaté obdobie rozvoja, keď v meste bola univerzita (1635-1777).

V tom čase bolo dôležité aj to, že v 90-tych rokoch boli projektu naklonení aj vtedajší primátori Trnavy Imrich Borbély a neskôr Štefan Bošnák. Univerzita potrebovala aj materiálnu podporu. Na politickej úrovni veľmi podporoval vznik univerzity dr. František Mikloško a dr. Ján Čarnogurský.

V Trnave vznikla ešte väčšia podpora, mesto totiž dalo univerzite k dispozícii budovu bývalého Stavoprojektu, kde sídli dnešný rektorát a filozofická fakulta. Došlo k materiálnemu zaisteniu, bolo kde učiť, dokonca mesto v začiatkoch poskytlo univerzite aj finančnú podporu.

Neskôr sa vynorili politické problémy. Univerzita sa stala samostatnou a vplyv politických strán sa eliminoval. V tom bol profesor Anton Hajduk ako prvý rektor obnovenej univerzity striktný a odmietal zasahovanie alebo prepojenie univerzity s politickými subjektmi. Sú to známe veci o výmene zámkov, ale ja som pri tom nebol.

Vznik Trnavskej univerzity bol teda príležitosťou, ktorá sa neprepásla.

Áno, aj keď možno boli iné, ktoré sa prepásli. Na fakulte sme mali mimoriadnu pracovnú skupinu akreditačnej komisie, v ktorej bol prítomný priamo predseda akreditačnej komisie, profesor Ján Kačala. On mal nejaké poznámky k našej akreditácii, ja som bol vtedy dekanom – boli námietky, že nemáme dostatok profesorov atď. V zasadačke dekana bol on ešte s ďalšími členmi pracovnej skupiny a chceli vidieť, aké je naše personálne zabezpečenie. Pozval som všetkých, čo boli v Bratislave. Sedel tam profesor Vladimír Šatura, no námietka bola, že pôsobí v Innsbrucku. On však vraví: „Ja už nie som v Innsbrucku, ja som odišiel do dôchodku a žijem v Ivanke pri Dunaji a dochádzam sem učiť.“ A ovisol im nos.

Prišlo na ďalšieho. Toho som predstavil: „Tu je profesor Michael Kolarcik z Toronta. Tento semester on učí u nás biblikum.“ Predseda komisie zostal prekvapený: „Ale vy ho neuvádzate?“ „On nie je nejaký stabilný.“ „Ale však to si môžete vykázať, to je veľmi dobre.“ Profesor Kolarcik učil jeden semester v Toronte a druhý v Bratislave a robil to grátis.

Profesor Kačala zrazu vraví: „A prečo si nežiadate doktorandské štúdium?“ My sme o tom ani veľmi neuvažovali, že by sme už chceli doktorandské štúdium. „Veď tu máte profesorov...“ Videli vybudovanú knižnicu, zahraničnú literatúru, pomohli nám spolubratia z cudziny...

Mimoriadna akreditačná pracovná skupina k nám vtedy prišla na základe anonymu, ktorý nám chcel poškodiť. Nakoniec nám to ale nepoškodilo. Práve naopak, posunuli sme sa a dodalo nám to určité sebavedomie, že si môžeme trúfať, že treba robiť, publikovať, organizovať vedecké konferencie… Tak sme sa mohli etablovať ako celkom solídna vedecká inštitúcia.

Výlet so spolubratmi  Jozefom Kyselicom a Jozefom Kuliszom do Ostrihomu v roku 2016

Ak mi to bude ešte myslieť, budem publikovať

S Trnavskou univerzitou ste nepretržite spojený od jej obnovenia v roku 1992 až doteraz. Boli ste dvakrát dekanom teologickej fakulty, rovnako aj prorektorom celej univerzity.

Prirástlo mi to k srdcu, inak by som to asi nerobil. Prirástli mi k srdcu najmä študenti. Keď porovnávam atmosféru Univerzity Komenského, keď som na nej študoval, a atmosféru Trnavskej univerzity, tak naša univerzita má viac rodinnú atmosféru. Prišiel k nám študent z inej teologickej fakulty a povedal: „Tu sa nič a nikoho nebojím pýtať.“ To je krásne vysvedčenie mojim kolegom a kolegyniam. Študenta nikto nezhodí za otázku.

Na tom záležalo už aj nebohému pátrovi Emilovi Krapkovi, aby sa tvorila rodinná atmosféra. Aby nebol múr medzi študentom a učiteľom. Aby cítili, že sú na jednej lodi, jedna komunita. A to sa vcelku darí – nielen na našej fakulte, ale aj na univerzite, ktorá nie je veľká. Sú tu menšie študijné skupiny, ktoré sa prelínajú.

A mám ešte jednu krásnu skúsenosť. Neraz sa na denné štúdium prihlásia dôchodcovia, ktorých sme mali na univerzite tretieho veku. Idú študovať v podstate so svojimi vnukmi. Študenti majú 19-20 rokov, oni po šesťdesiatke. Sedávajú v tých istých laviciach, ale stáva sa čosi obdivuhodné: mladí ich prijmú medzi seba a ten starší človek zase prijíma ich. Mali sme jedného inžiniera, ktorý všetok voľný čas trávil v knižnici a drvil sa. Keď skončil, mal už vyše sedemdesiat rokov. Povedal: „Chcel som svojej vnučke ukázať, že aj starý človek môže usilovne študovať.“ Išiel jej príkladom. Klobúk dole.

V akademickej sfére ste dosiahli maximum, stali ste sa profesorom. Netúžili ste stať sa biskupom alebo vo vysokoškolskom prostredí rektorom?

To nezávisí od túžob. Je to v Božích rukách. Ak by som bol v hre na biskupa, tak by som robil všetko proti tomu, aby sa tak nestalo, zubami-nechtami by som proti tomu bojoval do poslednej chvíle. Ľahko sa po tom túži, ale uskutočňovať to ako službu nie je také jednoduché. Už mám toľko rokov, že takéto pokušenia mi našťastie nehrozia.

Byť rektorom, to je vec zložitá. Rektor musí robiť aj nepopulárne rozhodnutia a vlastne keby som bol na takejto pozícii ako kňaz-jezuita, potom by sa negatívny postoj prenášal nielen na moju osobu, ale aj na Cirkev. Je lepšie, keď to robia katolícki laici, odborníci, ako by to robil kňaz. Som spokojný s tým, čo robím. Ak mi Pán Boh dá ešte nejaké rôčky, moje ambície sú ešte niečo publikovať, ak mi to bude myslieť.

Historická Trnavská univerzita bola jezuitská. Nebol pri jej obnovení v roku 1992 problém s tým, že jezuiti chcú mať naďalej podiel na tejto škole?

Nemám ten dojem. V tom čase to bolo hladké, bralo sa to tak, že nie jezuiti sú tí, čo chcú mať hlavné slovo.

Keď historická Trnavská univerzita odchádzala v roku 1777 do Budína, bola už poštátnená. A tým sa zachránila. Keby bola bývala len čisto jezuitskou, tak všetky jezuitské inštitúcie boli zlikvidované. Keďže však už bola štátnou, mohla ju Mária Terézia presťahovať do Budína. Mária Terézia bola múdra panovníčka. Hoci bol tlak bourbonovcov silný a ona vyhlásila zrušenie jezuitov, mnohých nechala ako diecéznych kňazov, aby účinkovali a ďalej pôsobili. Nebolo to také kruté prenasledovanie ako v Portugalsku, kde jezuitov vyviezli loďou na more a tú loď potopili.

Zákon o obnovení Trnavskej univerzity to zariadil dobre, že sa stala verejnou vysokou školou, ale hlási sa k pôvodnej tradícii a kresťanským hodnotám. To bolo pre nás rozhodujúce, aby sa univerzita prihlásila k tradícii starej univerzity nielen formálne, ale aby sa prihlásila k jej hodnotám, k tomu, čo jezuiti považujú pre univerzitu za podstatné.

foto: TRUNI/Barbora Likavská