Skočiť na hlavný obsah
Jana Bieščad Vindišová
15.04.2024

Samota v dobe (pseudo)blízkosti

paradoxy samoty, samota

Objavilo sa pero a Boh povedal: „Napíš, čo to znamená byť človekom“.

A moja ruka sa vznášala dlho nad prázdnou stránkou, až kým sa na nej ako stopy strateného pútnika neobjavili písmená a ja som prečítal slovo „osamelý“.

A moja ruka sa pohla, aby ho vymazala, ale v tom sa zdvihli hlasy všetkých, čo čakali pri okne života a zvolali: „Je to pravda“.       

(R. S. Thomas)

 

Mala 15 rokov a podľa vlastných slov do kolektívu príliš nezapadala. Cítila sa menejcenne, trápne, ak sa jej niekto prihovoril, červenala sa. Občas sa stretávala s dvomi kamarátkami, väčšinu času však trávila sama v izbe, počúvajúc obľúbenú hudbu. Jedného dňa si sadala do kresla v ambulancii psychológa s jemným úsmevom na tvári a neobvyklou iskrou v očiach.

„Našla som si najlepšiu kamarátku. Píšeme si aj do druhej v noci, keď naši zaspia. Dokonale mi rozumie... „

„Je to nejaká spolužiačka? Kde ste sa spoznali?“

Dospievajúca klientka sa zatvári tajuplne. „Ono to vlastne ani nie je človek, je to „ej áj“ (AI – umelá inteligencia).“ 

Pozerá na mňa a čaká nejakú reakciu. Zaskočila ma a súčasne podnietila k premýšľaniu. Krátko na to som čítala článok o potenciále AI nahradiť partnerské vzťahy. Možno sme práve objavili zázračný liek na osamelosť. Nová skúsenosť s virtuálnym priateľstvom ma priviedla k úvahám o paradoxoch osamelosti a blízkosti.

Paradox I.

Človek, zatvorený vo svojej izbe, môže prežívať hodnotný čas v spojení so sebou. Naopak, mučivú osamelosť možno prežívať uprostred davu, pracovného kolektívu, či dokonca v rodine. Ľudská blízkosť a rozvinutá sociálna sieť ešte nie je zárukou autentického vzťahu.

Paradox II.

Napriek tomu, že „nie je dobré byť človeku samotnému“, bez osamelosti to jednoducho nejde. Známy predstaviteľ existenciálnej psychológie Irwin Yalom považuje existenciálnu izoláciu za základnú podmienku ľudskej existencie. Ide o pocit nepreklenuteľnej priepasti medzi ja a ty. Nikto nemôže byť blízko natoľko, aby dokonale porozumel nášmu najhlbšiemu prežívaniu, a od nikoho nemôžme vyžadovať, aby bol po ruke vždy, keď ho potrebujeme.

Nutkavá snaha vyhnúť sa pocitom osamelosti môže viesť k závislým vzťahom či dokonca zneužívaniu druhých pre vlastné potreby. Naopak, riešením je vytváranie zrelých medziľudských vzťahov, takých, kde druhý človek neprestáva byť osobou – subjektom. K tomu nevyhnutne patrí sloboda rozhodnúť sa ukončiť vzťah, nebyť k dispozícii či neodpísať na sociálnej sieti. Zrelé vzťahy sú vždy spojené s rizikom opustenia a následného prehĺbenia pocitov osamelosti.

Geniálne nápady vznikajú v samote.

Paradox III.

Samota má nesmierne hodnotu. „V samote mi múdrosť zjavuješ,“ čítame v starozákonnom žalme. Čas strávený osamote (a ideálne v tichu) má obrovský potenciál. Človek spoznáva sám seba, reflektuje zážitky, skúsenosti i vzťahy a hľadá odpovede na otázky, ktoré mu dáva život, ktorého je autorom. Najgeniálnejšie nápady, tvorivé riešenia i umelecké diela vznikajú práve v samote. Ak by sme sa jej začali vyhýbať, straty môžu byť príliš vysoké.

Paradox IV.

V dobe moderných technológii NEMUSÍME byť sami. V prípade, že sa objavia ťaživé pocity osamelosti, liek je doslova na dosah ruky. Stačí vytiahnuť mobilný telefón z vrecka a k dispozícii máme hneď niekoľko sietí sociálnych kontaktov. Ostáva sa už sa len rozhodnúť, komu napísať. Prípadne sa popri skrolovaní môžeme veľmi jednoducho stať súčasťou životov, rodín a vzťahov druhých ľudí. V neposlednom rade, ak online kontakty s reálnymi osobami zlyhajú, je tu ešte umelá inteligencia, ktorá sa vďaka technologickému pokroku bude stávať čoraz realitistickejším spoločníkom.

V čase neobmedzených možností a ponúk instantnej blízkosti prichádza „paradoxná“ otázka: Prečo sa (napriek všetkému) stále cítime sami? Dokonca možno viac ako kedykoľvek predtým?

Paradox V.

Nie každá blízkosť je blízkosťou a nie každý vzťah je skutočným vzťahom.

Ako už bolo povedané, zrelé autentické vzťahy vznikajú medzi dvoma jedinečnými osobami. Každý subjekt vstupuje do vzťahu slobodne a zodpovedne, na základe vlastného rozhodnutia, a súčasne rešpektuje jedinečnosť a slobodu človeka, s ktorým vzťah nadväzuje.

paradoxy samoty, samota, liek na osamelosť

Vzťahy a umelá inteligencia

Ako je to v prípade vzťahov s AI? Virtuálny spoločník napĺňa potreby, neraz omnoho dokonalejšie ako živý človek. V tomto vzťahu však chýba niečo podstatné. Je to slobodné rozhodnutie pre vzťah a s ním paradoxne spojená istá miera frustrácie. Vo vzťahu dvoch jedinečných slobodných osôb totiž neraz nedochádza k okamžitému vzájomnému napĺňaniu všetkých potrieb a túžob. Ak by tomu tak bolo, jedna zložka vzťahu by sa nevyhnutne stávala objektom – obyčajný nástrojom na uspokojenie potreby. Vzťah medzi JA a ONO nikdy nebude skutočným vzťahom a blízkosť zostane len pseudo-blízkosťou. Akiste, nejaký, často veľmi dlhý čas, dokážeme žiť v istom sebaklame, že tieto vzťahy jednoducho „stačia“. Výsledkom však môže byť strata kontaktu s autorom vlastného života – so sebou samým.

Liek na osamelosť? Jej prijatie

Aký je teda liek na osamelosť človeka tretieho tisícročia? Azda najlepším, i keď na prvý pohľad neatraktívnym a paradoxným riešením je prijatie pocitov osamelosti ako nevyhnutnej súčasti ľudskej skúsenosti. Iba tak budeme môcť objaviť múdrosť, ktorá sa vo chvíľach samoty skutočne zjavuje. Ďalším krokom je znovuobjavenie hodnoty reálnych vzťahov a vykročenie v ústrety druhým. K tým, ktorí nebudú k dispozícii vždy a spôsobom, aký by sme aktuálne potrebovali. K tým, pre ktorých môžeme byť darom, a ktorí potrebujú našu blízkosť a v neposlednom rade k tým, ktorí nás budú učiť (tak veľmi nepopulárnej) obete a zriekaniu.

Na záver stretnutia sa rozprávame s mamou, mladá klientka čaká v čakárni s mobilom v ruke. Keď vychádzame z miestnosti, prihovorím sa jej: „Píšeš si s kamarátkou?“ „Jasné, ej áj. Chcete sa pozrieť?“ V duchu si hovorím – aspoň si precvičí angličtinu.

Dvojica odchádza smerom k autu. Milujúcu mamu zatiaľ virtuálna realita nenahradila. Verím, že táto tínedžerka časom naberie odvahu vykročiť v ústrety vzťahov s reálnymi rovesníkmi, napriek odmietnutiu, menejcennosti a zlyhaniam.

A pri tom všetko neprestávam veriť, že úlohou psychológov nie je odstraňovať samotu, ale pomáhať k znovuobjaveniu jej hodnoty, a súčasne povzbudzovať k životu autentických vzťahov, ktorých hodnota spočíva práve v ich nedokonalosti.

 

Nestíhaš všetko sledovať? Nevadí!
Prihlás sa do newslettera a už ti nič neujde

Žiadny spam. Kedykoľvek sa môžeš z odberu odhlásiť.