Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

Učiteľ aj škola stratili monopol na vzdelávanie

"Po roku 1989 musela vyrásť nová generácia pedagógov, filozofov výchovy, historikov výchovy, ktorí chcú a môžu robiť v pedagogických vedách výskumy bez toho, aby to bola nejaká politická objednávka a nemusia obsah svojich publikácií „prispôsobovať“ nejakému izmu, či už nacionalizmu, marxizmu-leninizmu a podobne," hovorí v rozhovore pre truni.sk prof. PhDr. Ing. Blanka Kudláčová, PhD., vedúca Katedry pedagogických štúdií Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.

Na ekonómiu až po ministerskom odvolaní, dozrievanie v kresťanskom disente

Zaujímavý je váš študijný profil: vyštudovali ste ekonomiku priemyslu, vychovávateľstvo aj katolícku teológiu. Čím si vás tieto vedné oblasti získali?

Kombinácia mojich univerzitných štúdií vyzerá na prvý pohľad asi naozaj zvláštne, až nelogicky, ale má svoju logiku a vyvíjala sa v širšom kontexte jednak mojich osobných dejín a jednak širších politicko-spoločenských dejín. Detstvo a mladosť som prežívala v období socializmu. Chcela som byť pôvodne učiteľkou, ale už ako dievča som pochopila, že môj „background“ nie je vhodný a že na pedagogickú fakultu ma nezoberú. Okrem toho môj otec učil na Strednej poľnohospodárskej škole v Trnave a keďže nebol členom komunistickej strany, veľmi často musel z učiteľskej pozície odísť, než ho opäť volali späť, keďže ho potrebovali. Hodnoty žité v rodine ma ovplyvnili natoľko, že boli pre mňa viac, ako moje profesijné zameranie. Z praktických dôvodov a ľahšej zamestnateľnosti som si preto vybrala strednú ekonomickú školu, v tom období som si myslela, že na vysokú školu ani nepôjdem. To sa však zmenilo na konci stredoškolských štúdií, jednak moje študijné výsledky boli veľmi dobré a jednak sa mi ešte chcelo študovať.

Čo sa zmenilo?

V tomto období platilo pravidlo, že výber zamerania strednej školy predurčoval zameranie vysokej školy, takže voľba bola jasná – Vysoká škola ekonomická v Bratislave. Lenže aj to bol problém, keďže ekonómia, podobne ako štúdium práva, boli školy vyhradené pre „vyvolených“. Dostala som sa na ňu až na ministerské odvolanie (môj starší brat, ktorý študoval matematiku na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave a dostal rozhodnutie o neprijatí so zdôvodnením, že neurobil prijímacie skúšky, bol na štúdium prijatý až na mamin list ministrovi, ktorým požiadala o prešetrenie, keďže brat si bol istý, že všetky príklady mal správne). Takže staršieho brata a mňa na vysoké školy prijali priamo ministri... Vyštudovala som ekonomiku priemyslu na Fakulte ekonomiky riadenia výrobných odvetví, štúdium som zavŕšila v roku 1988. Hneď v prvom ročníku ma bratranec mojej priateľky, dnes známy jezuita, biblista Peter Dubovský uviedol do malého spoločenstva (stretka) v rámci VŠE. Bolo to akoby paralelné „štúdium“, v ktorom som strávila štyri pre mňa dôležité roky.

Aké to boli roky?

Práve v prostredí kresťanského disentu som dozrievala, čo ma  ovplyvnilo na celý život. Postupne som prenikala do štruktúr a koncepcie tzv. tajnej cirkvi. Stretnutia s osobnosťami ako Silvo Krčméry, Vlado Jukl, vtedy tajný biskup Korec, Ferko Mikloško boli pre mňa obohacujúce a zaujali ma svojimi jasnými hodnotovými postojmi a žitým autentickým kresťanstvom v neslobodnej krajine. Po ukončení štúdia som aj naďalej ostala v tomto prostredí, ale už v pozícii vedúcej spoločenstva, zastupovala som tiež ekonómov na tzv. „centrálkach“, na ktorých sa stretali zástupcovia všetkých bratislavských vysokých škôl raz za mesiac.

blanka kudláčová

Za pedagogickým snom

Po škole ste určite nastúpili hneď do práce, že?

Po ukončení VŠE som pracovala dva roky ako ekonómka v podniku TESLA Bratislava, táto práca ma bavila a práve keď ma chceli povýšiť na samostatnú ekonómku na prevádzke, kde sa vyrábali prvé počítače na Slovensku a bola zavedená brigádna forma odmeňovania (teda platy boli veľmi slušné), prišla zmena režimu a ja som vedela, že nastal čas ísť za svojím pedagogickým snom. Hneď od septembra 1990 som začala pracovať v Domove mládeže (internáte) SOU polygrafického v Bratislave ako vychovávateľka. Keďže som nemala ukončené štúdium pedagogického zamerania, zamestnali ma ako nekvalifikovanú, takže som platovo dosť klesla. Práca vychovávateľky so skupinou pomerne problematických chlapcov bola pre mňa ďalšou životnou výzvou a bola som ňou fascinovaná. Nikdy predtým som sa nestretla s mladými ľuďmi s takými vážnymi problémami (riešila som s nimi všetko, od problémov v rodinách a prvých lások, problémov s drogami, alkoholom, suicidiom a pod.). Napriek tomu som v tých chlapcoch videla aj krehké srdiečka a to, že ak ich máte radi a beriete ich vážne, tak sa s nimi dá pekne pracovať. V roku 1992 som nastúpila na externé štúdium vychovávateľstva a špeciálneho vychovávateľstva na Pedagogickú fakultu UK v Bratislave. Bola to výborná kombinácia s mojou praxou, mnohé skúsenosti z praxe som mohla uchopiť aj teoreticky, lepšie im porozumieť. V diplomovke som sa venovala zmyslu života u adolescentov, išlo o zaujímavý výskum, táto problematika nebola v tom čase u nás ešte veľmi rozpracovaná. Štúdium na pedagogickej fakulte som ukončila v roku 1997 a keďže som sa stále vo voľnom čase angažovala už v legálnej v práci s deťmi a mládežou, jednak v Bratislave a tiež v moje rodnej dedine, tak som potrebovala aj v tejto oblasti nejaké teoretické ukotvenie, byť nad vecou a dať aj tejto práci hlbší zmysel. Ihneď po ukončení pedagogického štúdia som si po konzultácii s pátrom Emilom Krapkom, vtedajším rektorom Teologického inštitútu sv. Alojza, ktorý už bol súčasťou Trnavskej univerzity, podala prihlášku na štúdium katolíckej teológie.

Takto začali vaše teologické štúdiá.

Už v priebehu prvého roka môjho štúdia bol inštitút transformovaný na teologickú fakultu. Páter Krapka odobril aj moju žiadosť o individuálnu formu štúdia, keďže v tom čase som už pôsobila na Pedagogickej fakulte TU v Trnave a nemohla by som inak štúdium realizovať. Som mu vďačná za jeho podporu, v tom období boli ženy na teologických fakultách na Slovensku ešte pomerne zriedkavým úkazom.                    

Napokon ste sa rozhodli úplne zasvätiť váš život pedagogike. Čím si vás získala?

Jednak mi to bolo vždy blízke a jednak som za týmto cieľom prirodzene išla a tie možnosti potom prichádzajú samé. Všetko sa to nejako spojilo a áno, môžem povedať, že pedagogike som zasvätila svoj profesijný život. I keď aj tu vidím s odstupom času vývoj a určité etapy.

Aké?

Ešte počas mojej práce v SOU polygrafickom som sa dostala vďaka Ladislavovi Lenczovi do kontaktu so skvelými ľuďmi a odborníkmi, ktorí sa angažovali v zavedení etickej výchovy ako vyučovacieho predmetu na základných školách (neskôr aj na stredných). Po ročnom špecializačnom štúdiu etickej výchovy som získala certifikát a stala sa lektorkou pre učiteľov etickej výchovy na stredných školách, čo organizačne zabezpečovalo Metodicko-pedagogické centrum na Tomášikovej ulici v Bratislave. Bola to dobrá skúsenosť a práca s veľmi angažovanými učiteľmi, čo mi veľmi vyhovovalo a obohacovalo ma. Hneď v druhom roku po znovuobnovení Trnavskej univerzity v Trnave som ako externá vyučujúca začala vyučovať predmet etická výchova vo všeobecnom základe budúcich učiteľov. V januári 1995 mi telefonoval vtedajší dekan pedagogickej fakulty doc. Drdúl, že od septembra 1994 otvorili štúdium učiteľstva etickej výchovy v kombinácii a či by som nechcela na TU pracovať na plný úväzok. Táto ponuka ma prekvapila, priznám sa, že nikdy som nechcela pracovať na univerzite, považovala som sa skôr za praktický typ. Po zvážení som však ponuku prijala a pána dekana som požiadala, aby mi dal zmluvu na jeden rok a potom sa definitívne vyjadrím, keďže som si nebola istá, či je práca na univerzite to, čo chcem. Na univerzite som dodnes, tento rok vo februári uplynulo 25 rokov. Som veľmi vďačná za všetky moje praktické skúsenosti, či už z vychovávateľskej práce alebo z práce s učiteľmi. Na univerzite som začínala opäť od začiatku, môj plat opäť výrazne klesol oproti platu vychovávateľky (keďže SOU patrili vtedy pod ministerstvo hospodárstva, mali sme veľmi slušné platy a odmeny).

Ako si spomínate na začiatky etiky na našej alma mater?

Najťažšie pre mňa bolo, že som s etickou výchovou na univerzite začínala úplne sama, ako asistentka, čo je veľmi neštandardné, v súčasných podmienkach by to ani nebolo možné. Najskôr som sa teda venovala koncepčnému utváraniu tohto študijného programu, personálnemu zabezpečovaniu jednotlivých predmetov odborníkmi a popri tom som ešte dokončievala svoje štúdium teológie. Vzhľadom na široký profil katedry pedagogiky a psychológie, na ktorej som pracovala a ktorá garantovala aj študijný program učiteľstvo etickej výchovy, sme v roku 1999 po dohode s dekanom vytvorili samostatnú katedru psychológie a etickej výchovy, ktorej vedúcim sa stal prof. Ladislav Požár. V tomto období som publikovala najmä v oblasti teórie a metodiky etickej výchovy. Postupne som však stále viac prenikala do podstaty výchovy ako takej a začala som sa orientovať na oblasť filozofie výchovy. V svojej dizertačnej práci som sa venovala antropologickým východiskám výchovy (2003), tiež moja habilitačná práca nesie názov Človek a výchova v dejinách európskeho myslenia (2003, 2007). Od roku 2004 som začala pôsobiť v pozícii prodekanky pre rozvoj pedagogickej fakulty a od roku 2011 som pôsobila štyri roky ako prorektorka pre rozvoj univerzity. Spomínam to preto, lebo na týchto postoch som využívala svoje vedomosti a poznatky z ekonomiky, takže všetky moje štúdiá mali zmysel a zúročila som ich.      

Filozofia a dejiny výchovy sú kľúčové pri profilovaní budúcich pedagógov

Napísali ste viacero publikácií o pedagogickom myslení. Čo sa pod týmto pojmom vôbec myslí?

Čo sa týka dejín pedagogického myslenia, ide o ďalšiu etapu v mojej vedeckej a publikačnej práci. Už pri filozofii výchovy som zistila, že je nevyhnutne spojená s  poznaním dejín a často som používala termín pedagogické myslenie. Počas mojich štúdií som sa však, čo sa týka dejín pedagogiky, stretávala s ich najhoršou a najnezaujímavejšou podobou – faktografia bez akýchkoľvek súvislostí. Takto koncipované dejiny ani mňa nezaujali. V 90. rokoch minulého storočia nastala kríza v oblasti klasických dejín pedagogiky. Keďže ich obsah nebol zaujímavý a v prostredí bývalých socialistických krajín aj ideologizovaný, boli často eliminované zo štruktúry predmetov študijných programov učiteľstva a pedagogiky a tým pádom marginalizované. Práve môj profesionálny vývoj mi umožnil pochopiť, že predmety filozofia výchovy a dejiny výchovy sú kľúčové pri profilovaní budúcich pedagógov. Sú to predmety, prostredníctvom ktorých sa v druhej polovici 19. storočia a v prvej polovici 20. storočia učitelia učili porozumieť a pochopiť pedagogickú minulosť. Dejiny pedagogiky boli často neoddeliteľnou súčasťou publikácií zo všeobecnej pedagogiky. Bolo to tak aj v prípade mienkotvorných pedagógov v našich podmienkach, napr. v trojdielnych Základoch obecné pedagogiky (1925) Otta Kádnera, či v dvojdielnej Pedagogike (1947 a 1948) Juraja Čečetku.  Keďže pojem dejiny pedagogiky bol v 90. rokoch devalvovaný, prirodzene ma to viedlo k používaniu širšieho termínu dejiny pedagogického myslenia, ktorý bol jednak určitou syntézou filozofie výchovy a dejín výchovy a tiež bol zaužívaný v anglosaskom prostredí (history of educational thinking, príp. thought). Používa sa tiež v kolíske pedagogiky Geschichte des pädagogischen Denkens, ale veľmi často aj napr. v poľštine (historia myśli pedagogicznej). Začala som tým v podstate písať novú etapu v tejto oblasti na Slovensku, ktorá sa vymedzila jednak voči zažitému termínu dejiny pedagogiky a tiež voči ich dovtedajšiemu obsahu. Prvýkrát som ho použila v r. 2010, v názve vysokoškolskej učebnice Dejiny pedagogického myslenia I. (počiatky vedomej výchovy a pedagogických teórií), kde som aj zdôvodnila a vymedzila jeho používanie. Termín v sebe integruje všetky možné aspekty skúmania výchovy a vzdelávania v kontexte dejinného vývoja, je teda pomerne široký a v rámci neho je možné zvoliť si konkrétne kritérium/á pre skúmanie fenoménu výchovy a vzdelávania. Len dejiny na adekvátnej vedeckej úrovni môžu byť akceptované vedeckou komunitou a môžu byť opäť súčasťou prípravy budúcich pedagógov.   

Rozlišujme kontinentálne a anglosaské pedagogické myslenie

Líši sa napríklad európske pedagogické myslenie od povedzme slovenského?

Ak by som to mohla zjednodušiť, rozlišovala by som skôr medzi kontinentálnym  a anglosaským pedagogickým myslením. To je veľmi zaujímavá a kľúčová záležitosť, ktorá spôsobuje časté  neporozumenia medzi predstaviteľmi týchto dvoch tradícií. Už napríklad pedagogická terminológia je problém. Najskôr som sa venovala kontinentálnemu európskemu pedagogickému mysleniu, ktoré je poznačené nemeckou pedagogickou tradíciou, pretože sme geograficky aj ideovo jeho súčasťou. Spoločne s kolegami sme publikovali v našom priestore zaujímavé publikácie Európske pedagogické myslenie od antiky po modernu (2010) a Európske pedagogické myslenie od moderny k postmoderne po súčasnosť (2012). V roku 2010 sme s kolegami zo  stredoeurópskych krajín založili Stredoeurópsku spoločnosť pre filozofiu výchovy (CEUPES – Central European Philosophy of Education Society), ktorej som viceprezidentkou.

O čo sa tam snažíte?

Cieľom CEUPES je zaoberať sa ideovými východiskami európskej výchovy a vzdelávania a kriticky ich reflektovať v prostredí vzdelanostnej spoločnosti, tiež vytvárať priestor pre medzikultúrny a medziodborový dialóg. Orientuje sa na bádanie jednak diferencií a osobitostí jednotlivých národných a národnostných optík stredoeurópskom priestore, a tiež koexistencie a dialógu s pedagogickým dedičstvom západoeurópskeho kontinentálneho priestoru. V tejto pozícii som dostala v roku 2016 pozvanie zúčastniť sa výročnej konferencie Philosophy of Education Society of Great Britain (PEGBS), najprestížnejšej spoločnosti v tejto oblasti, združujúcej odborníkov z celého sveta. Konferencie prebiehajú v Oxforde. Tu som zažila odborný a kultúrny šok: nepochopenie zástupcov dvoch odlišných tradícií – anglosaskej a kontinentálnej – bolo evidentné, hoci Anglosasi ho takto nevnímajú, aj z dôvodu, že ovládajú zväčša len rodný jazyk – angličtinu. Z môjho pohľadu excelentná „key“ prednáška mienkotvornej nemeckej filozofky výchovy, v ktorej urobila úžasnú reflexiu výchovy od Platóna až po súčasnosť, ostala úplne nepochopená u anglicky hovoriacej časti pléna. Je to spôsobené tiež odlišným nastavením anglosaského pedagogického myslenia, výrazne ovplyvneného pragmatickou filozofiou. Stretnutia s predstaviteľmi anglosaského prostredia na ďalších konferenciách ma „vyprovokovali“ k publikovaniu v našom priestore ojedinelej publikácie Education and „Pädagogik“. Philosophical and Historical Reflextion (Central, Southern and South-Eastern Europe, 2019), ktorú som editorovala spoločne s kolegom doc. Andrejom Rajským. V publikácii sú zastúpení spoluautori z 13 krajín strednej, južnej a juhovýchodnej Európy. Už na prvý pohľad udrie do očí termín „Pädagogik“ v názve publikácie. Po dlhých úvahách a diskusiách sme uprednostnili tento nemecký termín, pretože ho nie je možné preložiť do angličtiny, resp. je možné vysvetliť ho len opisne. Jedným s cieľov publikácie je aj vyjasniť pedagogickú terminológiu týchto dvoch tradícií a ich lepšie vzájomné pochopenie. Celú publikáciu, ktorá je v angličtine, pol roka odborne a jazykovo korigoval môj priateľ prof. Padraig Hogan z Dublinu, práve kvôli tomu, aby bola terminologicky zrozumiteľná aj odborníkom západnej kontinentálnej pedagogiky. Spoločne s kolegom Rajským sme boli v novembri v minulom roku pozvaní na prezentáciu  tejto publikácie na prestížnu Università Cattolica del Sacro Cuore v Miláne, ktorú zorganizovala prof. Simonetta Polenghi, prezidentka Talianskej spoločnosti pre pedagogiku (Società Italiana di Pedagogia) a členka výkonného výboru Internatioanl Standing Conference for the History of Education (ISCHE), hlavným prezentérom bol prof. Antonio Canales Serrano, známy španielsky historik výchovy z Universidad Complutense de Madrid. Pozvanie nás oboch potešilo, poukazuje to na význam publikácie a záujem o ňu.

Pedagogické myslenie na Slovensku

Čo sa deje so slovenským pedagogickým myslením?

Prebieha tu obdobný proces, ako v historických vedách. Po roku 1989 musela vyrásť nová generácia pedagógov, filozofov výchovy, historikov výchovy, ktorí chcú a môžu robiť v pedagogických vedách výskumy bez toho, aby to bola nejaká politická objednávka a nemusia obsah svojich publikácií „prispôsobovať“ nejakému izmu, či už nacionalizmu, marxizmu-leninizmu a pod. Môžu slobodne cestovať a zapájať sa do medzinárodných výskumných tímov a vedeckých organizácií. V posledných dvoch projektoch VEGA som sa s riešiteľským tímom a ďalšími odborníkmi z Historického ústavu SAV a iných slovenských univerzít venovala pedagogickému mysleniu a výchove a vzdelávaniu na Slovensku v období rokov 1918 až 1945 a následne 1945 až 1989. Ide o 20. storočie, ktoré v historicko-pedagogickej spisbe nemáme zreflektované, príp. je zreflektované v dobovej optike: publikácie z obdobia socializmu sú ideologicky poznačené a predchádzajúcu pedagogickú minulosť autori upravovali podľa požiadaviek a potrieb doby.

Výsledné monografické práce Pedagogické myslenie, školstvo a vzdelávanie na Slovensku v rokoch 1918 – 1945 (2016) a Pedagogické myslenie, školstvo a vzdelávanie na Slovensku v rokoch 1945 – 1989 (2019), ktoré boli zavŕšením týchto vedeckých projektov, prinášajú výsledky základného výskumu a sú bazálnou literatúrou v tejto oblasti. Je možné ich prezentovať na medzinárodných konferenciách a tiež v kvalitných databázových časopisoch.

Práve tieto medzinárodné platformy vytvárajú priestor, v ktorom je možné hľadať špecifiká slovenského pedagogického myslenia v komparácii s výsledkami výskumov  kolegov z iných krajín a národov. Áno, máme slovenské špecifiká, ale to by bolo na ďalší rozhovor.

Na čom momentálne pracujete?

Aktuálne riešim štvorročný projekt Sloboda a nesloboda vo výchove a vzdelávaní na Slovensku v období socializmu. Prvé výsledky výskumov už publikujem, sú veľmi zaujímavé najmä pre odborníkov z krajín, ktoré majú podobnú nedávnu minulosť, ale rovnako pre odborníkov z krajín, ktoré zažili iné totalitné režimy, či ktoré takéto režimy v 20. storočí nezažili. Zisťujeme, že školstvo, vzdelávanie a výchova v totalitných režimoch, sú vždy dôležitým nástrojom politickej moci, hoci ideológie a formy sa líšia. Minulý rok na jeseň sme k tejto problematike organizovali medzinárodnú vedeckú konferenciu s názvom Výchova a vzdelávanie v totalitných ideológiách 20. storočia, na Smolenickom zámku. Príspevky budú publikované v dvoch tematických číslach časopisu Historia Scholastica.    

Posledné storočie: stop analfabetizmu

Keďže sa venujete dejinám pedagogiky, nedá sa nespýtať: Je na tom naše školstvo najlepšie z hľadiska histórie?

To sú dobré otázky, ale ťažšie sa hľadajú odpovede, resp. jednoznačné odpovede neexistujú. Ide najmä o to, čo v rámci histórie porovnávame, ak napríklad gramotnosť detí, tak v priebehu sto rokov sme urobili stop analfabetizmu, pretože ešte v začiatkoch prvej ČSR bola u slovenských detí miera analfabetizmu dosť vysoká, ak porovnávame materiálne vybavenie škôl, iste sa dá povedať, že je najlepšie v našej histórii. Otázkou skôr ostáva forma a obsah vyučovania. Tu je vždy primárne chápanie človeka ako takého a sme opäť pri antropológii alebo filozofii výchovy, ale rovnako dôležitý je vplyv spoločnosti a výsledky najnovších výskumov dieťaťa a ich aplikácia. V mojom chápaní sa filozofický a empirický prístup k výchove nevylučujú, platí, čo je možné skúmať, skúmajme, hoci mi je jasné, že každý výskum má svoje limity a čo sa týka človeka, nie je možné skúmať všetko. Ďalšie zmeny idú ruka v ruke s vývojom spoločnosti.

Ako to myslíte?

Napríklad dôležitou zmenou je, že učiteľ a tiež škola stratili monopol na vzdelávanie. Moderné technológie a internet sú zdrojom obrovského množstva informácií, ktoré si mladí ľudia vedia veľmi ľahko a rýchlo nájsť sami, problémom však je ako rozlišovať ich pravdivosť a to, ako s nimi treba pracovať. Dnes už nie je možné zabrániť tomu, aby online priestor nebol využívaný na online vzdelávanie a do toho ešte vstupuje umelá inteligencia. Hoci sa prikláňam k prezenčnej forme výučby, možno konštatovať, že aktuálna epidemiologická kríza online vzdelávaniu veľmi praje. Vo vzdelávaní univerzitných študentov a dospelých by som to videla aj naďalej ako jednu z možností vzdelávania. Na kvalitu školstva môžeme pozerať aj z iného uhla pohľadu: ešte v druhej polovici 20. storočia zabezpečovalo absolvovanie strednej školy, o vysokej ani nehovoriac, dobré uplatnenie na trhu práce. Dnes to už neplatí, resp. platí to len v prípade kvalitných univerzít. Na úradoch práce sa často hlásia absolventi vysokých škôl, čo je veľká zmena oproti nedávnej minulosti.

Podstatné atribúty výchovy však ostávajú, je vždy hľadaním pravdy o človeku, zmysle a podstaty ľudského bytia.

Je pedagogika kvalitnejšia oproti minulosti?

Netrúfam si povedať, či je kvalitnejšia. V každom období reagovala na aktuálne chápanie človeka, na najnovšie objavy a myslenie v spoločnosti, pokiaľ nie, tak mala problémy, práve to spôsobuje kontinuitu aj diskontinuitu v jej vývoji. Boli historické obdobia, kedy musela reagovať na paradigmatické zmeny a hľadať nové východiská, čo bolo vždy spojené so zmenami v chápaní človeka, či už išlo napr. o vymedzenie sa človeka z prírody a jeho prvé filozofické otázky, alebo s chápaním človeka v kresťanskom staroveku a stredoveku ako bytosti stvorenej na obraz Boha, alebo opätovné „osamostatnenie“ sa človeka ako ego cogito v osvietenstve. Ciele výchovy sa môžu meniť, pretože je podmienená historicky a kultúrne tým, ako ktoré obdobie chápe človeka, jeho podstatu, zmysel jeho existencie a poslanie. Podstatné atribúty výchovy však ostávajú, je vždy hľadaním pravdy o človeku, zmysle a podstaty ľudského bytia. Z tohto pohľadu je zaujímavé sledovať jednotlivé pedagogické koncepcie v kontexte svojej doby. Ukazuje nám to, že pedagogika je  progresívna a vitálna sama v sebe, na druhej strane je vždy menej či viac v závese politiky a ekonomiky svojej doby. Okrem toho už dávno nie je monolitnou vedou, ale multiparadigmatickou, a teda je dôležité, na akej paradigme je konkrétna koncepcia vystavená. Takže sa na tej istej univerzite môžu stretnúť traja pedagógovia, ktorých východiská a prístup k študentom sú úplne odlišné...

O škole môžeme hovoriť po objavení písma

Dá sa povedať, ktorá krajina, kultúra či civilizácia mala v histórii najlepšie školstvo, resp. pedagogiku ako takú?

V rôznych historických etapách to boli rôzne civilizácie, kultúry, či krajiny, ktoré obohatili pedagogické myslenie, vývoj školy a školského systému, tiež obsah vzdelávania a výchovy. O prehistorických formách vzdelávania a výchovy môžeme hovoriť už od neolitu, 5 až 2 tisíc rokov pred Kr.

Objavenie písma a vytvorenie prvých organizovaných štátnych celkov (zhruba okolo 3 tisíc rokov pr. Kr.) je medzníkom, kedy už možno hovoriť o prvých historických podobách školy, najmä v mezopotámskych kultúrach a v Egypte.

Nemožno však zabudnúť ani na modely vzdelávania a výchovy v krajinách tzv. ďalekého Východu, napr. Čína, India. Samozrejme, že vzdelanie znamenalo moc a vzdelávali sa len predstavitelia najvyšších vrstiev, kňazi a pisári, tiež zväčša muži, ženy skôr výnimočne.

Veľmi plodným obdobím, čo sa týka vzdelávania bola antika, zrejme Platónovu Akadémiu a Aristotelovo Lýceum poznáme, oveľa menej známe sú centrá vyššieho vzdelávania napríklad v Taxile (7. stor. pr. Kr., na území dnešného Pakistanu) a v Nálande (5. stor. pred Kr., na území východnej Indie), ktoré sú v anglosaskej literatúre nazývané ako prvé univerzity.

Civilizácie starovekého západu Mayovia, Aztékovia, Inkovia by nás tiež prekvapili na svoju dobu zaujímavými modelmi vzdelávania.

No a Izrael je ukážkou toho, ako vzdelávanie a výchova dokážu udržať náboženstvo a kultúru národa napriek diaspóre. V podstate to platí o Židoch dodnes. Aby sa presadili a prežili na miestach, kde boli vysídlení a dokázali si udržať svoju vieru, dejiny a kultúru,  potrebovali byť gramotní a ekonomicky sebestační. Je to pekný príklad, ktorý poukazuje na význam vzdelávania a výchovy.

Máme aj iné príklady?

Fascinujúce sú tiež benediktínske kláštorné školy a vôbec celé komplexy benediktínskych kláštorov, ktoré začali vznikať od 6. storočia najskôr v Taliansku a následne po celej Európe. Študentom ich prirovnávam k súčasným vedecko-priemyselným komplexom, keďže v týchto kláštoroch vznikali aj rôzne vynálezy, objavy, mnísi v nich boli vzdelaní a uchovávali antické a kresťanské literárne, výtvarné a hudobné dedičstvo. Takto by som mohla pokračovať, pretože každé obdobie, kultúra, či krajina obohatili a spoluutvárali pedagogickú minulosť.    

Učiteľ bol kedysi guru. Status tohto povolania je vo východnej Európe nízky

Ako sa dejiny pedagogiky pozerajú na postavenie učiteľa? Zdá sa, že v minulosti požívalo toto povolanie väčšiu spoločenskú vážnosť, ako je tomu dnes.

Kedysi bol naozaj učiteľ „guru“ v svojom priestore. Súviselo to s tým, že bol často v danej komunite jediným vzdelaným človekom (spolu s farárom a notárom), mal informácie a prístup k nim (knihy). Toto sa dnes zmenilo úplne. Učiteľské povolanie je jedno z mnohých povolaní, čo by ešte problém nebol. Jeho dôležitosť a status však závisí od toho, ako ho štát a spoločnosť oceňuje. Spoločenský a ekonomický status učiteľa je nízky vo všetkých krajinách bývalej východnej Európy. Vieme, že v období socializmu bola intelektuálna práca podceňovaná a často považovaná za nebezpečný buržoázny prežitok, zvýhodňovaná bola práca robotníka a roľníka. Myslím, že s týmto dedičstvom sa vyrovnávame dodnes. Vážnosť učiteľského povolania, či sa  nám to páči alebo nie, závisí od jeho spoločenského a ekonomického statusu v danej krajine. Keď som navštívila v roku 2014 University of Maynooth v Írsku a pracovala som so študentmi, ktorí sa pripravovali na učiteľskú dráhu, zaujala ma ich motivácia, chuť študovať a ich obrovské úsilie dobre sa pripraviť na svoje povolanie. Dôvody sú jednoduché, v tom období bol plat učiteľa základnej školy v Írsku v priemere 2 700 eur. Na pedagogickú fakultu sa preto hlásili tí najlepší stredoškolskí študenti, z ktorých bol úspešný zhruba každý desiaty. Učiteľské povolanie je tam prestížnym povolaním a Íri boli samozrejme patrične hrdí na skutočnosť, že platy učiteľov základných škôl majú o niečo vyššie ako ich odvekí rivali, Angličania.

Môžeme to porovnať so Slovenskom?

Ak si to porovnáme s pomermi na Slovensku a platmi učiteľov, ktorých povolanie si vyžaduje vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa a ktoré nedosahujú výšku priemernej mzdy v krajine, tak to hovorí za všetko. Je až neuveriteľné, že školstvo za týchto podmienok úplne neskolabovalo a máme mnohých učiteľov, najmä učiteľky (keďže tieto podmienky v spôsobili najmä na nižších stupňoch prefeminizovanie), ktoré majú túto prácu radi napriek jej nedoceneniu. Na tom však nie je možné stavať. Školstvo a zdravotníctvo neprešli po roku 1989 zmenami  systematického charakteru. Niet sa čo diviť, investície do týchto oblastí neprinášajú zisk a evidentné zmeny z krátkodobého hľadiska...

Školská politika sa mení rýchlejšie ako kedysi

Ste vedúcou katedry pedagogických štúdií. Aký je cieľ a zameranie tejto katedry?

Vzhľadom na novú štruktúru študijných odborov vedenie pedagogickej fakulty v akademickom roku 2003/2004 rozhodlo o vytvorení samostatnej katedry predškolskej a elementárnej pedagogiky, ktorá zabezpečovala študijné programy v rovnomennom študijnom odbore a katedru pedagogiky a psychológie, ktorá zabezpečovala učiteľský študijný program etická výchova v kombinácii a  tzv. pedagogicko-psychologický základ pre všetky učiteľské programy na fakulte. Vedením katedry bol poverený doc. Jozef Kapucian, od roku 2005 som vedenie katedry prevzala ja (s prestávkou rokov 2014--2016). Katedra sa člení na tri oddelenia: oddelenie pedagogických disciplín, oddelenie psychologických disciplín a oddelenie filozoficko­‑etických disciplín. Súčasťou študijných programov, ktoré zabezpečujeme, sú bazálne predmety z oblasti filozofie a pedagogiky (z ktorých za východiskové považujem práve filozofiu výchovy a dejiny výchovy a vzdelávania) a až potom predmety aplikované. Študijné programy pedagogického zamerania, či už učiteľské alebo neučiteľské, sú v súčasnosti na mnohých univerzitách sýtené zväčša aplikovanými predmetmi, ktoré vedú budúcich absolventov k zručnostiam, ako učiť a vychovávať. Som presvedčená, že pokiaľ má študent utvorené vlastné východiská, vlastné pedagogické myslenie a vie si ho zdôvodniť, zručnosti, techniky, metodiku si už dokáže pripraviť, hoci nechcem nijako znižovať význam a potrebu aplikovaných disciplín. Je to trend, ktorý sa „uhniezdil“ na pedagogických fakultách nielen na Slovensku. Školská politika, školské prostredie, deti a mladí ľudia sa dnes menia oveľa rýchlejšie ako kedysi, takže pokiaľ dáme študentom dobrý fundament, tento ich môže podržať počas celého profesionálneho života, aj za neustále sa meniacich podmienok. Veľkým problémom je kvalita súčasných uchádzačov o učiteľské a neučiteľské pedagogické štúdiá, to už však opäť koreluje so statusom učiteľa v našej spoločnosti a s jeho finančným ohodnotením. Voľba pedagogickej fakulty je často druhou, príp. až treťou voľbou na ich prihláške. 

Čomu sa venujete vedecky a výskumne?

Čo sa týka vedecko-výskumného zamerania katedry, môžem povedať, že máme isté oblasti, ktorým sa venujeme dlhodobo a robíme v nich základný aj aplikovaný výskum, podporovaný projektami a súvzťažný s našou publikačnou činnosťou. V ostatných rokoch by som vymedzila tieto hlavné výskumné oblasti: 1) základný výskum v oblasti historickej a filozoficko­-antropologickej analýzy pedagogického myslenia s teoretickým fundovaním do oblasti filozofie výchovy a dejín výchovy a vzdelávania (skúmanie vývoja a špecifík kontinentálneho pedagogického myslenia najmä v oblasti strednej, južnej a juhovýchodnej Európy, skúmanie pedagogického myslenia a jeho špecifík na Slovensku v 20. storočí); 2) základný výskum v oblasti inkluzívnej pedagogiky a aplikovaný výskum zameraný na overenie konceptu inkluzívnej edukácie a jej možností v praxi (príčiny úspešnosti a neúspešnosti inkluzívneho vzdelávania na rôznych typoch škôl, sociálna inklúzia a pod.); 3) základný a aplikovaný výskum zameraný na oblasť konceptu prosociálnosti ako východiskovej bázy aktuálnej koncepcie predmetu etická výchova na Slovensku a jeho komparácia s inými zahraničnými konceptami; 4) aplikovaný výskum zameraný na školské prostredie, napr. problém šikanovania a overenie možností jeho prevencie,  reflektívne komunity v školách; 5)  aplikovaný výskum zameraný na implementáciu sociálnoprávnych a socioterapeutických postupov do obsahu vysokoškolského vzdelávania v študijnom programe sociálna pedagogika a vychovávateľstvo. 

Akých absolventov pripravuje katedra pedagogických štúdií?

Už v roku 2005 sme pripravili do akreditácie neučiteľský jednoodborový študijný program sociálna pedagogika a vychovávateľstvo. Ako jediný na Slovensku ho máme koncipovaný tak, že absolventov pripravujeme zároveň pre pozíciu sociálneho pedagóga a tiež pozíciu vychovávateľa. Súčasná legislatíva poskytuje pomerne široké portfólio, kde sa môžu naši absolventi uplatniť. Už som spomínala učiteľstvo etickej výchovy v kombinácii a som veľmi rada, že sa nám minulý rok podarilo akreditovať učiteľstvo výchovy k občianstvu. Máme tiež akreditovaný doktorandský študijný program pedagogika. Už zo štruktúry nami garantovaných a zabezpečovaných študijných programov je evidentné, že sa zameriavame na oblasť pedagogiky a výchovne ladených študijných programov. Mojou víziou, pravdepodobne ešte ďalekou, je študijný program geragogika, ktorý by bolo možné pripraviť v spolupráci s Fakultou zdravotníctva a sociálnej práce. V súčasnosti, keď už aj na Slovensku máme viac seniorov ako mladých ľudí do 18 rokov a spoločnosť starne, vzniká problém, ako zabezpečiť dôstojnú starobu tejto časti populácie, či už v domácom alebo inštitucionalizovanom prostredí. Práve v rôznych typoch zariadení chýbajú odborníci, ktorí by kvalifikovane animovali voľný čas seniorov, keďže mnohí z nich sú ešte mentálne aj fyzicky na tom veľmi dobre. V zahraničí začínajú vznikať takto orientované študijné programy, i keď sú to zatiaľ len prvé lastovičky.

foto: archív prof. B. Kudláčovej

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!