František Mikloško: Európa je náš domov, osud i príbeh

Vážený pán rektor Trnavskej univerzity,

Vaše magnificencie, spektability, honorability,

vážení prítomní!

Inaugurácia v poradí šiesteho rektora Trnavskej univerzity sa deje symbolicky, niekoľko dní pred 30. výročím Nežnej revolúcie v Československu a teda i na Slovensku. Po celom Slovensku, zvlášť na školách sa v týchto dňoch konajú spomienkové podujatia na tému tejto najvýznamnejšej udalosti v našich novodobých dejinách. Nech mi je teda dovolené, zaradiť aj dnešnú slávnosť do kontextu  kľúčového slova tejto udalosti, ktorým je sloboda. Začnem najprv trochu osobne.

December 1989: Vo vnútri som prežil, že som slobodný

Druhú polovicu 80. rokov sme tí, ktorí sme sa výraznejšie vyhranili voči komunistickému režimu, žili pod stálym tlakom Štátnej bezpečnosti. Výsluchy, sledovanie, hrozba zatknutia. V decembri 1989, vo vianočnom čase kedy už bol zrušený štvrtý článok Ústavy ČSSR o vedúcej úlohe komunistickej strany a keď sme v nadšení stáli pred voľbou Václava Havla za prezidenta republiky som išiel po Bratislave, padal sneh a ja som prvý krát v živote prežil vo svojom vnútri, že som slobodný, že nemusím ísť na výsluch, že mi nehrozí väzenie. Na tento moment nikdy nezabudnem.

Potom, vo februári 1990 som bol v sprievode prezidenta Václava Havla, na jeho triumfálnej ceste cez Island, do Kanady a Spojených štátov. V New Yorku som sa nachvíľu oddelil od oficiálneho sprievodu a bol som sa prejsť po Manhattane. Táto návšteva sa konala v čase, keď na Slovensku začalo narastať nacionalistické napätie. Na uliciach mesta, kde žije takmer dvakrát toľko obyvateľov ako na celom Slovensku som videl všetky možné mutácie ľudských tvárí a rás, ako vedľa seba kráčajú a žijú. A ja som vtedy uvidel Slovensko z celkom inej perspektívy a odstupu. Tento životodarný odstup od svojej krajiny ako pomyselného stredobodu sveta zažívam vždy, keď môžem vycestovať niekde do cudziny.

Hovorím teda o osobných objavoch toho zázračného slova, ktoré som v uzavretej, totalitnej krajine nikdy nemohol zažiť. A chcem k tomu ešte pridať: aké by bolo moje videnie a prežívanie sveta, keby som za tých tridsať rokov slobody nemohol prečítať knihy Jozefa Ratzingera, Alain Besancona a ďalších a ďalších výnimočných autorov, ktorých mi niekto doporučil, alebo som ich  objavil, napríklad na pultoch kníhkupectva Artfórum. V izolácii a prenasledovaní môže človek podať veľké svedectvo vernosti svojim ideálom. Ale rozvoj a poznanie, ktoré mu ponúka sloboda mu ťažko môže niečo nahradiť.

Tento údiv zo slobody, ktorý – ako posledná generácia, čo svoje najlepšie roky prežila v komunizme – stále zažívame, nám dáva odvahu premýšľať o tomto slove viac.

Boh rešpektuje slobodu ľudí

Sloboda je taký dar Boží človeku a svetu, že samotného Hospodina presahuje. Biblia tieto veci popisuje v symboloch. Keď Boh stvoril človeka a umiestnil ho v raji Edenu, prikázal mu jesť zo všetkých stromov raja, s výnimkou stromu poznania dobra a zla, lebo v ten deň zomrie. Boh ale nezabránil človeku z tohto stromu jesť. Na tejto osi sa odvíjajú celé ľudské dejiny, v ktorých Boh rešpektuje slobodu ľudí, so všetkými obdivuhodnými i tragickými dôsledkami. 

Na tejto osi sa odohráva dejinný zápas dobra a zla, zápas tvorby hodnôt a ich ničenia, zápas poznania a zodpovednosti za jeho využitie. Ako nás učí Biblia, dejiny i naša skúsenosť, Boh je prítomný v dejinách  a zasahuje do príbehov ľudí a sveta, ale až pri zavŕšení dejín bude táto sloboda  vystavená konečnému zúčtovaniu so zlom. Židia v tomto presvedčení čakajú na „príchod Mesiáša“, kresťania zase čakajú na „druhý príchod Krista“. Možno prídu oni osve, možno naraz, možno to bude jeden a ten istý a my kresťania sa konečne úprimne objímeme s našimi staršími bratmi Židmi. Úžasný dar slobody sa v živote človeka i ľudstva napĺňa a završuje ich zodpovednosťou.

Holubičí národ? Fikcia 

Na tejto osi sa odohrávali aj tri ostatné desaťročia slobody na Slovensku. Sloboda nám ukázala, akí skutočne sme. Legendy o holubičom národe sa ukázali ako fikcia. Na Slovensku žije veľa krásnych a dobrých ľudí, ale rovnako tu žije veľa darebákov, ktorí sa na ceste za bohatstvom  nezastavia pred podvodmi, okrádaním, vydieraním i zabíjaním. Tento zápas o slušné Slovensko tvorí opakovane súčasť našich novodobých dejín a nemožno v ňom poľaviť. Ale zápasiť stále so zlom nemôže byť zmyslom našich dejín. Tých pozitívnych výziev je mnoho, najväčšiu výzvu tejto doby vidím ale v tom, aby tu vyrastali integrálne osobnosti, odborne i mravne na výške. Osobnosti, ktoré budú vo svojom okolí povzbudením pre ostatných ľudí, že byť slušným sa oplatí. Je to výzva pre školy, cirkvi, občianske združenia, pre každého, kto má možnosť stretať sa a pôsobiť medzi ľuďmi.

Úloha týchto ľudí v dejinách je nezastupiteľná. Keď existuje aspoň tých „desať spravodlivých“ z biblického rozhovoru Abraháma s Hospodinom, kontinuita dobra a spravodlivosti je zaručená. Kontinuita, ktorá vytvára kontrast, v ktorom je zlo jasne pomenované. Kontinuita, keď sa spoločnosť dostane do krízy a hodnoty sa začnú otriasať, ľudia sa majú ku komu pridať. Bolo šťastím našich krajín, že pred tridsiatimi rokmi takíto ľudia v Európe, zasiahnutej komunizmom žili. 

Európa je náš domov

Odkedy sa Slovensko stalo súčasťou európskych demokratických štruktúr, sme súčasťou všetkých jej úspechov, vymožeností i problémov. Európa je náš domov, osud i príbeh. Štyridsať rokov života v komunizme možno spokojne prirovnať k štyridsaťročnému putovaniu židovského národa do Zasľúbenej zeme. Tou zasľúbenou zemou našich národov bola sloboda. Dnes majú naše národy za sebou tridsať rokov slobodného putovania. Čo je dnes tou zasľúbenou zemou, za akým cieľom dnes kráčame? Pozerajúc sa na politicky, nábožensky i spoločensky rozbúrený starý kontinent, som presvedčený, že tým cieľom je obnovená Európa. Európa, ktorá zvládne svoje vnútorné pnutia, ktorá znovu objaví  svoje korene, ktorá sa dokáže vysporiadať s neľahkým problémom migrácie. Takáto Európa je pre nás výzvou, poslaním i zasľúbenou zemou.

Sú to všetko odvážne sny a plány? Tí, ktorí sme boli svedkami epochálneho pádu komunizmu v Európe, máme právo snívať už všetky sny! Sloboda, ktorú sme vtedy dosiahli nás zaväzuje byť pre tento svet svedkami a nositeľmi nádeje!

 Magnificencia, profesor René Bílik! Využil som dnešnú slávnostnú príležitosť, aby som krátko vyjadril svoje myšlienky o slobode, ktorú už tri desaťročia žijeme. Trnavská univerzita, na ktorej sa ujímate funkcie rektora, je prvorodenou dcérou slobody na Slovensku. Spomíname si dnes na všetkých Vašich predchodcov, osobitne na nezabudnuteľného Antona Hajduka, ktorý na začiatku jej existencie slobodu univerzity statočne obhájil. Nech Vás toto všetko napĺňa zodpovednosťou i radosťou, že preberáte rektorské insígnie na ďalšej ceste jej histórie. Želám Vám zdravie, osobnú pohodu, vytrvalosť a dobrých spolupracovníkov! Želám Trnavskej univerzite rozkvet a hodne úspechov! Prežime tento slávnostný deň v radosti!

 Ďakujem!

František Mikloško – príhovor na inaugurácii nového rektora TU prof. René Bílika, 13.11.2019  

medzititulky: TU

foto: Trnavská univerzita/Barbora Likavská