Spojme univerzitný a divadelný svet. Oba spája jazyk interpersonálnej komunikácie

Dnes je Deň učiteľov, u nás ho slávime oceňovaním výnimočných pedagógov. Toho roku je medzi laureátmi Ceny Martina Palkoviča aj významný slovenský teológ, bývalý prorektor Trnavskej univerzity prof. Ladislav Csontos, SJ. Predniesol slávnostný príhovor a radi vám takto približujeme jeho ďakovnú reč z 26. marca 2024.

V roku 1992 sa začalo dobrodružstvo 

Deviateho marca som od pána dekana dostal správu „cena Palárika“ znejúcu: Vážený pán profesor, ako vieš, má ti byť udelená cena Palárika 26. marca 2024. Prekvapilo ma to a tak som reagoval: Zdá sa mi to niečo naozaj nové, takáto cena Jána Palárika. Zrejme to má nejaký vážnejší kontext, ako som si domyslel dvakrát uvedené meno Palárik, asi ide o toho Jána Palárika, po ktorom je pomenované divadlo v Trnave, ktoré bolo divadlom pre deti a mládež. Azda to nemusí byť ani lapsus, veď práve v tomto divadle sa konali všetky slávnostné udalosti začínajúcej Trnavskej univerzity. V roku 1992 sa začalo jedno veľké dobrodružstvo, síce nie pri obžinkoch, ale o existenciu obnovenej univerzity nezaťaženej dedičstvom marxistickej ideológie. Univerzity modernej, ktorá sa prihlásila k princípom  a k tradícii starej Trnavskej univerzity založenej v roku 1635.

Verejné dišputy sú nezastupiteľné 

K tradičným metódam vzdelávania na historickej univerzite patrilo jezuitské divadlo, ako o tom píšu viacerí historici z Ústavu dejín Univerzity Karlovej a archívy tejže univerzity okolo českej historičky doc. Ivany Čornejovej. Už žiaci jezuitských kolégií, ktoré približne zodpovedajú dnešným gymnáziám mali jednoduchšie formy divadelnej praxe, najprv to bolo jednoduché recitovanie latinských textov jednotlivcov a v zbore. Vo vyšších ročníkoch sa pridávali jednoduché scénky až napokon verejné dišputy.

Na univerzitnej úrovni mali verejné dišputy svoje nezastupiteľné miesto, mohli by sme ich prirovnať k školským kolám ŠVOČ. No napokon to boli veľké akadémie a divadelné predstavenia, s kulisami a menším či väčším orchestrom. Celkovo sa jezuitské školské divadlo hrávalo na 44 miestach Uhorska, pričom na územie dnešného Slovenska pripadlo úctyhodných 18 miest. Napríklad za vyše 110-ročnej existencie jezuitského divadla v Skalici sa v nej odohralo vyše 150 predstavení. Týmto počtom predstavení sa zaradila na významné piate miesto v poradí za mestami Trnavou, Bratislavou, Trenčínom a Košicami.

Palkovič predniesol prvú prednášku

Študenti sa učili vystupovať na verejnosti a šírili dobré meno univerzity. Zároveň to bolo ovocie práce ich učiteľov, medzi ktorých patril aj Martin Palkovič, ktorý bol piatym rektorom Trnavskej univerzity v rokoch 1650-1652 a 1655-1657. Bol známy nielen ako profesor filozofie a teológie. Bol to on, kto na univerzite predniesol prvú prednášku a tým sa na nej začal pedagogický proces. Mal dôležité učiteľské kvality, ktoré potrebuje aj súčasný učiteľ na všetkých stupňoch škôl.

Spojme univerzitný a divadelný svet

Preto sa mi ani nezdá ten lapsus, od ktorého sa odvíja môj myšlienkový pochod, tak celkom "od veci". Prečo by sme nemali opäť spojiť univerzitný a divadelný svet. Veď napokon oba spája jazyk ako základ interpersonálnej komunikácie, ktorý je akýmsi lonom, do ktorého sa človek narodí opustiac lono svojej matky. Je to materinský jazyk, ktorý dlho počúva, sú to neverbálne komunikáty láskavej starostlivosti, ktorý sa v ňom usadí a prebudí jeho myslenie a vzťahy k iným. Stane sa mu prostriedkom poznania, tvorivosti a utvárania spoločnosti.

Jazyk ho vovedie de sveta poznania i umenia, prvými detskými veršovačkami, jednoduchými piesňami vystupovaním na verejnosti, keď ho rodičia pochvália pred starými rodičmi, príbuznými a priateľmi. Stane sa mu priestorom citov a ich komunikácie, stane sa naozaj živým jazykom, ktorý spája ľudské srdcia, nenesie iba strohú informáciu, ale celkový prejav vzťahu jednej osoby k druhej. V najhlbšej hĺbke je to slovo, ktoré vyrastá zo srdca a smeruje k srdcu, ako slovo milujúcej matky k milovanému dieťaťu. Má tak osobitnú silu.

Dráma je posolstvo

Dramatické umenie je stále prostriedkom, ktorý dáva slovu celé jeho bohatstvo a životnú silu. Ono nie je len suchou informáciou, ktorú si možno prečítať v nejakej príručke, ale posolstvom, ktoré má zasiahnuť srdce. Je to ten rozdiel, ktorý poznáme z čítania poézie a z jej počúvania v umeleckom prednese. Je to aj príčina, že stále existujú divadlá poézie. Je iné prečítať si scenár Shakespearovho Hamleta a zažiť predstavenie na divadelných doskách, povedzme Národného divadla s vynikajúcim hereckým obsadením. Jeden i druhý spôsob vnímania má svoje plusy, no rozhodne živé predstavenie, je živé predstavenie. Je ňom viac ako len komunikácia myšlienok, ale aj živá skúsenosť, posolstvo, ktoré sa dotýka srdca. Možno sa v predstavení vyskytli aj chyby, no aj napriek tomu, že vo filmovom spracovaní nie sú, predsa divadlá žijú a vždy opäť uvádzajú Hamleta. Svoj podiel na celkovom umeleckom zážitku má samozrejme aj výtvarné spracovanie prípadne scénická hudba.

Učiteľ je istým spôsobom v roli herca

Aj my učitelia sme určitým spôsobom viac ako len tí, ktorí odovzdávajú informácie. Je dobré, že záujemcovia o učiteľstvo na prvom stupni základných škôl robievajú aj talentové skúšky, možno by to bolo dobré aj pre vyššie stupne, lebo oni sú určitým spôsobom v úlohe herca, ktorý má sprostredkovať študentom viac ako len informáciu, má ich aj získať pre svoj predmet, vzbudiť v nich citový vzťah zaľúbenie.

Podobne ako herec i učiteľ potrebuje používať aj neverbálnu komunikáciu, no najmä majstrovstvo dosahuje schopnosťou improvizácie. Obľúbené predmety, aj keď sú náročné, sa ľahšie učia, keď ich učí motivovaný učiteľ, ktorý dokáže motivovať. Ťažko sa však učia predmety aj vynikajúcich vedcov, takzvaných „uspávačov hadov“, ktorí sa vyskytujú aj na renomovaných univerzitách. Divadlo s takými hercami stráca popularitu.

Ocenenie cenou Martina Palkoviča si cením, lebo asi iní usúdili, že my ocenení nie sme „uspávačmi“ študentov, že máme aspoň niečo spoločné s divadlom jedného herca, ktoré je zaujímavé a obohacujúce.

Ďakujem vám všetkým, ktorí ste sa zaslúžili o to, že môžeme prežívať túto milú chvíľu pri spomienke na učiteľa národov Jána Amosa Komenského a tak trocha si pripomenúť jeho zaujímavé dielo Schola ludus, v ktorom vyslovil svoj zámer zaviesť do vyučovanie, pre jeho skvalitnenie vystupovanie na javisku. Spojiť divadelné umenie so vzdelávaním.  

Medzititulky redakcia.