Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

Portrét je životaschopný, populárny a snaží sa ulahodiť zákazníkovi

Portrétom sa venuje od svojej diplomovky, v tomto roku vydala knihu, v ktorej podrobne uvažuje o ich významoch a funkciách. Pred dvoma rokmi objavila stratený portrét kontesy Johanny de Walderode. V súčasnosti je vedúcou Katedry dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Docentka Ingrid Halászová.

Pred portrétom: Skúmať obrazy je ako žiť v paralelnom vesmíre

V tomto roku vám vyšla publikácia PRED PORTRÉTOM / Úvahy o obsahoch, významoch, funkciách a reprezentačných stratégiách portrétu v ranom novoveku. Predovšetkým: čím si vás získali portréty?

Záujem o portréty ma v profesionálnom živote sprevádza vlastne už od čias môjho univerzitného štúdia. Zintenzívnil sa v poslednom ročníku, v dôsledku hľadania konkrétnej témy mojej diplomovej práce. Hoci som v nej pôvodne plánovala pracovať s portrétmi len ako sekundárnym pramenným materiálom k historickému odievaniu, prakticky hneď ma to začalo ťahať k aj výskumu toho, čo tvorí kontext umeleckého diela. Odvtedy rada hovorím to, ako to cítim ja – totiž že ponoriť sa do skúmania obrazov, to je ako môcť zároveň žiť aj v „paralelnom vesmíre“. 

Kedy sa vo výtvarnom umení po prvýkrát objavuje portrét?

Odpoveď na otázku veľmi závisí od toho, čo pod označením portrét chápeme. Je to totiž veľmi nestabilný pojem a vlastne na označenie toho, čo portrétom rozumieme my, sa začal používať až v poslednej tretine 17. storočia. Ranonovoveké kritériá sa v podstate nezmenili až do nástupu fotografie, resp. až kým ich celkom nespochybnili moderné avantgardné smery. O tom podrobnejšie referuje jedna z kapitol knihy. Ak totiž chápeme portrét širšie – ako transfer podoby konkrétneho jednotlivca do iného hmotného média – tak za portréty môžeme považovať aj mechanicky vytvorené voskové odliatky podoby zosnulých predkov, teda realisticky kolorované posmrtné masky. A tie napríklad nostalgicky oplakával ako už dávno vyhasnutý, nepraktizovaný portrétny ideál Gaius Plínius starší vo svojich Dejinách prírody napísaných v 1. storočí nášho letopočtu.

Za portréty môžeme považovať aj mechanicky vytvorené voskové odliatky podoby zosnulých predkov.

Je to naozaj paradox, pretože Plínius vlastne žil v časoch naozaj intenzívneho rozvoja veristického sochárskeho portrétu, ale vyspelým portrétnym umením svojej doby pohŕdal. Pre neho bola v portrétoch smerodajná krajná pravdivosť, ktorú zabezpečoval odtlačok vosku s reálnou tvárou konkrétnej (zosnulej) osoby, teda portrétna maska. No a to je zase paradox vývoja, že práve Plíniom odmietaný  faktor  kreatívnej ľudskej tvorby – kombinácie umu a remeselnej zručnosti portrétistu – sa potom v ranom novoveku stali tými najdôležitejšími kritériami pre stanovenie portrétu ako artefaktu!

V novoveku sa portrét stáva žánrom

Je portrét v novoveku čímsi výnimočným?

Ak mám stručne zhodnotiť, v čom je novoveký portrét v porovnaní s predošlými a neskoršími epochami výnimočný, tak to je v prvom rade práve nesmiernou životaschopnosťou žánru ako takého, ktorá vyvierala z jeho schopnosti obsiahnuť rôzne prirodzené, antropologické významy, ale zároveň plniť aj pragmatické, civilizačným procesom podmienené spoločenské funkcie. Skutočne až v ranom novoveku sa portrét prvý raz stáva samostatným žánrom a maliarovou či sochárovou špecializáciou. Životaschopnosť žánru sa prejavila jednak rýchlou demokratizáciou a masovou popularitou portrétnej tvorby naprieč rôznymi vrstvami dobovej society, ale aj – citujúc slová z traktátu maliara Francisca Pachecu (svokra slávne Velázqueza) – snahou „ulahodiť“ svojmu zákazníkovi“. To v komplexnosti znamenalo navodiť ilúziu sprítomnenia spodobenej osoby, vystihnúť jej individuálnu podobu a v neposlednom rade dosiahnuť, aby bol portrét schopný  jednoznačne, hoci bez slov, „odkomunikovať“ posolstvá, ktoré sa mali dostať k divákovi.

"Portrét je obraz, ktorým nám spodobená osoba komunikuje svoju identitu." (Paolo Spinicci)

Prečo sa vtedajšie osobnosti dávali portrétovať?

Fenomenológ Paolo Spinicci napísal, že „portrét je obraz, ktorým nám spodobená osoba komunikuje svoju identitu“. Nepochybne to bol v prvom rade v záujme vládcov, aby ich podobu verejnosť dokázala rozpoznať nielen na minciach, ale aj prostredníctvom obrazov, sôch a dobových tlačí. Bola to záležitosť reprezentácie spoločenského statusu spodobeného vladára, jeho zástupného sprítomnenia v obraze tam, kde nemohol byť a už v určitom smere globálnej medializácie jeho významu a moci. No rovnako dôležité je vnímať ranonovoveké portréty aj ako „symptómy“ ujímania sa renesančného humanizmu: teda tam, kde jestvovalo skoré povedomie seba samého, vlastnej individuality a spoločenskej, náboženskej či rodovej identity, tam sa portrét ako spodobenie konkrétneho jednotlivca s jeho individuálnymi fyzickými črtami a symbolmi jeho „sociálneho tela“,  objavuje už v 15. storočí. A inde – ako napríklad u nás – kde tieto tendencie boli prerušené a výrazne oneskorené v dôsledku akútneho osmanského problému, sa portrét ako samostatný výtvarný žáner významnejšie rozširuje až na prelome 16.-17. storočia, i keď prvé portréty tunajších osobností, hoci vytvorené v zahraničí, sú doložené už od polovice 16. storočia.  

Traktát z roku 1584: Portréty si objednáva už aj plebs

Znamenalo v ranom novoveku, že ten, kto je na portréte, sa stal večným?

Takéto postoje k portrétu môžeme považovať za určité literárne topos, pretože v portrétnom diskurze o maliarstve boli trvale prítomné od prvej polovice 15. až do 18. storočia. Parafrázujúc slová slávneho sociológa Norberta Eliasa z jeho útlej knižky O osamelosti umierajúcich v našich dňoch, spomedzi všetkých živých bytostí len ľudia vedia, že zomrú a teda len oni predvídajú svoj koniec, uvedomujú si, že môže prísť kedykoľvek a podnikajú určité opatrenia, aby sa uchránili pred nebezpečenstvom zániku. Aj jedno porekadlo vraví, „zíde z očí, zíde z mysle“, takže z pohľadu sociológie umenia a antropológie obrazu bolo v ranom novoveku kľúčovou devízou obrazu-portrétu „spacifikovanie smrti“ a snaha jednotlivca zabezpečiť si tak určitú formu prežitia pripomienkou skrze svoj obraz aj po svojej smrti. Veď kto by dnes už vedel, že napríklad kedysi v druhej tretine 15. storočia žil nejaký kupec Giovanni Arnolfini, ak by sa nezachoval jeho slávny dvojportrét s manželkou od Jana van Eycka? No táto snaha o zvečnenie sa už v druhej polovici 16. storočia takpovediac vymkla z rúk, pretože jeden z dobových teoretizujúcich umelcov Giovanni Lomazzo vo svojom traktáte publikovanom v roku 1584 otvorene kritizoval súdobú masovú dostupnosť a vulgarizáciu portrétov, ktoré si už podľa jeho slov objednáva aj „plebs a rôzne hanebné osoby“.

Ľudia sa na začiatku raného novoveku, teda približne pred piatimi storočiami, nemohli odfotiť, videli sa možno v zrkadle či v odraze vody. Ako na nich účinkovalo, keď videli namaľovaný portrét?

Musím povedať, že to, ako na človeka 15. a 16. storočia účinkovali takéto obrazy samých seba alebo ľudí, ktorých poznali, to ma samotnú v posledných rokoch nesmierne veľmi zaujímalo. Je to naozaj na veľmi dlhú debatu, ale asi by som ani tak čitateľovi nedokázala sprostredkovať intenzitu tých autentických dobových príkladov, ktoré som zozbierala a ktoré citujem vo svojej knihe. Budem nesmierne potešená, ak týmto u čitateľov vzbudím záujem si to prečítať.

Pohŕdanie portrétistami v 16. storočí: Malá možnosť tvorivej slobody

Máte  nejaký zvlášť obľúbený portrét?

Áno, samozrejme. Sú to väčšinou niektoré z portrétov, ktorým som sa pri svojom výskume venovala a tak mi prirástli k srdcu. Jedným z nich je portrét kontesy Johanny de Walderode, o ktorom som vďaka jednej asi sto rokov starej fotografii vedela, že jestvuje, no dlhé desaťročia bol stratený. A práve asi dva roky dozadu sa nám ho s jedným kolegom, súdnym znalcom umenia, podarilo objaviť v istej privátnej bratislavskej zbierke. Minulý rok som o ňom dosť publikovala a prednášala, pretože sa stal akvizíciou a následne aj súčasťou výstavných priestorov Galérie mesta Bratislavy.

Vo vašej publikácii hovoríte najmä o dobových pojednaniach a traktátoch na tému portrét. Skúsme to zovšeobecniť či zjednodušiť: ako sa v danej dobe nazeralo na portrét?

To je opäť veľmi zložitá téma, pretože portrét sa ako maliarsky žáner na veľmi dlhý čas ocitol v značne rozpoltenej, až priam schizofrenickej pozícii. Už som spomínala, že terminológia na označenie individuálneho portrétu bola prakticky do konca 17. storočia veľmi rôznorodá: používalo sa simultánne viacero rôznych latinských, talianskych, nemeckých a francúzskych slov, ktoré ani zďaleka nemali zhodný význam. A hoci sa portrét už veľmi skoro stal vlastne druhým najpopulárnejším maliarskym žánrom, až v osemdesiatych rokoch 16. storočia sa stal aj témou vôbec nejakej samostatnej kapitoly v odbornej umeleckej spisbe. Faktom je, že úspešní portrétisti nemali čas ani potrebu o portrétovaní teoretizovať a tí, ktorí neboli takí vynikajúci alebo slávni, napríklad Francisco de Holanda či Nicolas Hilliard, zase nenašli dostatočnú podporu pre vydanie svojich pomerne stručných, no už pripravených rukopisov. No a okrem nich tu jestvovala veľmi silná skupina intelektuálnych umelcov okolo Michelangela, Giorgia Vasariho a ďalších členov smerodajnej  florentskej akadémie výtvarných umení, ktorí ponímali umenie ako slobodnú kreatívnu činnosť v zmysle disegnoinvenzione. Títo a ich nasledovníci vlastne po celú druhú polovicu 16. storočia vo verejnom dobovom diskurze prezentovali jednoznačne pohŕdavý postoj k svojim kolegom portrétistom pre ich malú možnosť kreatívnej slobody pri portrétovaní, keďže to vyžaduje maximálne vernú imitáciu modelu.

Detail podobizne Viliama Burggraeffa, Rembrandt van Rijn – autor predlohy (Slovenská národná galéria), zdroj: WebUmenia.sk

Vedy o umení a kultúre

Ste vedúcou katedry dejín a teórie umenia na našej filozofickej fakulte. Komu odporúčate študovať u vás?

Náš odbor sa v novej sústave vysokoškolských odborov definuje širšie než tomu bolo dosiaľ – po novom sú to vedy o umení a kultúre. Okrem teórie a dejín výtvarného umenia a architektúry sa tým dostáva náležitého významu aj výučbe tém z teórie a dejín kultúry, ktoré sú dôležitým „backgroundom“ k chápaniu vzťahov medzi umením a spoločnosťou, medzi spoločenským diskurzom a „obrazom“. Musím tu s hrdosťou zdôrazniť, že tradíciu prednášok a seminárov z dejín európskej kultúry považujeme za naše inštitucionálne špecifikum vlastne už od čias, keď sme niesli názov katedra dejín umenia a kultúry. Náš koncept bakalárskeho a magisterského štúdia je jedinečný aj tým, že venuje nadštandardnú pozornosť práve špecifikám výtvarného a úžitkového umenia či architektúry na Slovensku – a to zároveň aj v širšom stredoeurópskom kontexte.

Tradíciu prednášok a seminárov z dejín európskej kultúry považujeme za naše inštitucionálne špecifikum vlastne už od čias, keď sme niesli názov katedra dejín umenia a kultúry. Náš koncept bakalárskeho a magisterského štúdia je jedinečný aj tým, že venuje nadštandardnú pozornosť práve špecifikám výtvarného a úžitkového umenia či architektúry na Slovensku – a to zároveň aj v širšom stredoeurópskom kontexte.

No a do tretice, charakter našej katedry veľmi silno formujú prednášky a semináre zamerané na teoretické problémy súvisiace so zobrazovaním, teda s oboznamovaním našich študentov najmä druhého a tretieho stupňa štúdia s aktuálnymi, problémovo i metodologicky inšpiratívnymi textami.

Dejiny a teória umenia: Jediní na Slovensku

Aké je uplatnenie vašich absolventov?  

V zameraní našej katedry na dejiny a teóriu umenia v celej komplexnosti problematiky sme vlastne jediní na Slovensku. Veľkou výhodou nášho trnavského pracoviska, našej katedry, je fakt, že poskytujeme všetky tri stupne štúdia v odbore, takže k nám často prichádzajú na magisterské štúdium aj absolventi bakalári či magistri z iných univerzít, aj zo zahraničia.

Možností na profesionálnu realizáciu je naozaj nesmierne veľa a absolventi sa naozaj do veľkej miery zamestnajú podľa toho, k čomu ich to najviac už počas posledných semestrov štúdia ťahalo. Konkrétne naši absolventi (spravidla ich najviac končí ako magistrov) nachádzajú uplatnenie ako historici alebo teoretici umenia, alebo môžu byť pamiatkarmi, teda zamestnancami pamiatkových úradov. Iní sú úspešnými samostatnými výskumníkmi s osvedčením pre samostatné vykonávanie umelecko-historických či architektonicko-historických pamiatkových výskumov (na živnosť), prípadne pôsobia ako odborní pracovníci, kurátori a kustódi v múzeách či galériách či iných regionálnych kultúrnych zariadeniach. Viacerí našli svoje profesionálne „ja“ v múzejnej či galerijnej pedagogike, ale je tu možnosť pracovať aj ako súdny znalec v niektorej oblasti výtvarného umenia, prípadne odborný pracovník v aukčnej sieni, pedagóg na niektorej strednej škole umeleckého, výtvarného zamerania. Ukončení bakalári sú často zamestnaní  ako lektori a sprievodcovia, prípadne v regionálnych kultúrnych zariadeniach. Tí, čo u nás úspešne absolvovali PhD. štúdium, môžu pôsobiť v akademickej sfére ako vysokoškolskí pedagógovia alebo vedeckí pracovníci na akademických ústavoch.

Môžete sa pochváliť aj úspešnými absolventmi?

Sme naozaj radi, že naozaj vysoké percentá našich absolventov sa zamestnali v odbore. Už to je veľký úspech, ale vďaka tomu, že disponujeme všetkými tromi stupňami štúdia, máme aj spoločensky vysoko úspešných absolventov, zastávajúcich riadiace alebo akademické pozície, alebo kurátorské pozície v prestížnych zbierkových inštitciách doma i v zahraničí.  Spomeniem napríklad kurátora-asistenta v zbierkach moderného umenia v Rakúskej galérii Belveder vo Viedni Miroslava Haľáka, riaditeľku Galérie mesta Bratislava Katarínu Trnovskú, riaditeľku SNM Múzeum Betliar Tímeu Mátéovú, riaditeľa aukčnej spoločnosti SOGA v Bratislave Júliusa Barcziho, vedúcu oddelenia galerijnej pedagogiky v Slovenskej národnej galérii v Bratislave Barboru Tribulovú a mnohých ďalších.

Našich absolventov možno nájsť asi naozaj v každom, alebo povedzme takmer každom verejnom múzeu alebo galérii na Slovensku. Veľmi veľa našich absolventov však uspelo aj v pamiatkovej praxi a pôsobia buď ako zamestnanci pamiatkových úradov na strane inštitúcie, alebo v pozícii samostatných výskumníkov umelecko-historických a architektonicko-historických pamiatkových výskumov.     

Otvorenosť študenta vidieť, počúvať a nechať sa osloviť

Na katedre organizujete rozličné poznávacie zájazdy a exkurzie. Je možné dostať sa takto pamiatkam pod kožu?

Naša katedra pravidelne organizuje dve pre študentov povinné dve exkurzie ročne: jednu po Slovensku a druhú do zahraničia. Dlhé roky ich pripravoval i zabezpečoval náš kolega, Ing. arch. Ivan Gojdič, ktorý – trúfam si povedať –  nemal v akademickom prostredí konkurenciu nielen čo sa týka znalosti domácich architektonických a urbanistických pamiatok, ale ani v osobitom trasovaní zahraničných ciest za pamiatkami. Ním organizované zahraničné exkurzie boli zamerané na navštívenie maximálne možného počtu pamiatok na vopred precízne naplánovanej trase, s vopred pripravenými referátmi študentov a s absolútnym načasovaním zastávok počas každého dňa.

Či sa takto dá takto dostať pamiatkam pod kožu, je dosť individuálna vec a závisí od otvorenosti študenta vidieť, počúvať a nechať sa niečím z videného „osloviť“.  Po návrate je predsa dosť priestoru si k videnému a zažitému niečo doštudovať. Ivan Gojdič zámerne venoval mimoriadnu pozornosť tomu, aby na plánovaných trasách neobišiel nielen tie highlights dejín umenia, ale aby  študentom ukázal aj tie menej známe, no niečím výnimočné objekty. Isté je, že Ivanove exkurzie za pamiatkami sa vždy tešili ohromnému záujmu nielen medzi študentmi denného štúdia, ale často sa na nich zúčastňovali aj naši odboroví poslucháči z univerzity tretieho veku.

Po odchode Ing. arch. Gojdiča sme hľadali nový koncept – čo a ako môžeme našim študentom ponúknuť my ostatní. Rozhodli sme sa začať s hlbšími, skôr teda mikrosondážnymi cestami do centier umenia v rámci strednej Európy. Bohužiaľ, prvú takto pripravenú exkurziu nám v poslednej chvíli zrušila pandémia a trochu sa obávam, že takéto hromadné exkurzie ešte ani v nasledujúcom roku nebudú celkom možné.

Je možné dejiny a teóriu umenia študovať aj externe, prípadne aspoň na univerzite tretieho veku?

V nadchádzajúcom akademickom roku máme otvorené ešte dva ročníky univerzity tretieho veku v našom odbore, ale pre nových záujemcov už bude k dispozícii len interdisciplinárne koncipovaný jednoročný študijný program o dejinách a pamiatkach Trnavy. Vedie nás k tomu snaha v blízkej dobe venovať svoj čas príprave a po úspešnom akreditovaní aj realizácii externého štúdia v našom odbore, pretože sa nám neustále ozývajú práve takíto záujemci. Našim zámerom je tak v dennom, ale najmä v externom štúdiu ponúknuť kvalitný a príťažlivý študijný program, ktorý bude predovšetkým v bakalárskom stupni maximálne prepojený s praxou, respektíve pripraví na pôsobenie v muzeálnej, galerijnej alebo pamiatkarskej sfére. V magisterskom stupni bude priestor na „vyhranie sa“ so študentmi vzhľadom na ich inklinovanie k určitým okruhom teoretických problémov, oboznamovanie s aktuálnymi metodologickými trendmi a možnosťami interpretácií. Samozrejme, tí najlepší môžu pokračovať v doktorandskom štúdiu.  

foto: webumenia.sk, Trnavská univerzita/Barbora Likavská

 

Chceli by ste študovať dejiny a teóriu umenia? Pozrite si informácie pre uchádzačov.

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!