O „priškripnutej“ slobode: Otvorený list rektora akademickému senátu

Otvorený list rektora Trnavskej univerzity v Trnave členkám a členom Akademického senátu TU

Vážené pani senátorky, vážení páni senátori,

Najprv drobná príhoda. Na slávnostnom zhromaždení akademickej obce Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, na oslavách jubilea tejto partnerskej inštitúcie, kde som v talári a s insígniami na krku zastupoval našu alma mater, za prítomnosti množstva ďalších rektorov a predsedu vlády SR, zaznelo pri predstavovaní hostí aj moje meno. Zvykom na takýchto podujatiach býva postaviť sa a drobným úklonom pozdraviť prítomných. Urobil som to aj ja.

Lenže...

Takpovediac na pol ceste do vzpriameného postoja som sa zasekol a zostal som v prihrbenej a nepochybne komickej pozícii. Nedalo sa však nič robiť, nemohol som sa ani pohnúť. Jeden z mojich kolegov, keď si sadal vedľa mňa, mi totiž priškripol talár. Tým ma, pravdaže, „pribrzdil“. V pohybe, ale aj v plnohodnotnej a dôstojnej reprezentácii univerzity, ktorej insígnie som mal tú česť niesť. Poviete si – banalita. Áno, ak by išlo o mňa ako osobu. V mojom videní veci sa ma dotkol najmä ten komický rozmer situácie, a to mi neprekážalo. Celkom sme sa na tom s kolegami pobavili. Mrzela ma však tá „neúplná“ účasť, mal som pocit, akoby tam moja univerzita bola zastúpená len čiastočne a navyše v akejsi skarikovanej podobe.

Ten pocit mám dodnes a prepadá ma vždy, keď cítim, že som niečo mohol urobiť inak, že som mal byť obozretnejší, že to, čo som urobil nebolo presne tým, čo sa odo mňa očakáva. Vnímal som ten priškripnutý talár, ktorý ma zabrzdil v pohybe a pustil len do nedôstojnej prihrbenej pozície, ako svoje zlyhanie a svojho druhu nezodpovednosť. Odvtedy si dávam pozor, nielen na to, ako si sadám ja, ale aj na to, ako si sadajú tí druhí vedľa mňa. Navyše, talár sa natrhol, bolo ho treba opraviť a teraz je na ňom síce dobre krytá, ale predsa len – jazva. Ako stopa po tej mojej nedôslednosti.

Prečo to tu takto ventilujem? Táto príhoda mi prišla na um včera, chvíľu po tom, ako som bol na zasadnutí volebného zhromaždenia, ktoré malo voliť môjho nástupcu, konfrontovaný s pre mňa šokujúcim zistením. Zasadnutie sa nepodarilo otvoriť pre slabú účasť najmä členiek a členov Akademického senátu Trnavskej univerzity v Trnave. Členiek a členov jej najvyššieho kolektívneho samosprávneho orgánu. Orgánu, ktorý nesie či má niesť zodpovednosť za tie najvýznamnejšie rozhodnutia v živote univerzity. Keď som si pozrel prezenčnú listinu, bolo mi jasné, že nejde o náhodu.

Na zasadnutí chýbali kompletne senátori dvoch z našich piatich fakúlt. Dokonca aj tej, ktorá mala „v hre“ svojho zástupcu. Neviem, kto a neviem prečo toto celé zorganizoval, no viem, do akej pozície to dostalo našu inštitúciu. Od 22. 8. 2023 nebude mať Trnavská univerzita v Trnave rektora. Nech akademický senát a správna rada univerzity poveria dočasným výkonom povinností rektora kohokoľvek, trebárs aj mňa, ide o dočasný výkon, a to radikálne oslabuje pozíciu Trnavskej univerzity najmä smerom navonok.

Dočasne poverený „rektor“ nemôže hlasovať v Slovenskej rektorskej konferencii. Za celé štyri roky som nechýbal ani na jednom rokovaní tejto reprezentácie vysokých škôl a takmer vždy som aktívne participoval na konečnej podobe jej rozhodnutí a vyhlásení. Niektoré bolo treba presadiť tesným hlasovaním. Od spomenutého dátumu naša univerzita tento hlas stráca. V najbližšom čase očakávam prijímanie významných strategických rozhodnutí. Neviem, kto bude mojím nástupcom a teda neviem jeho názor na to, čo bude treba do konca môjho mandátu rozhodnúť. Čo keď bude iný, ako mám ja? Začiatkom októbra očakávame návštevu pracovnej skupiny akreditačnej agentúry, ktorá má rozhodnúť o žiadosti, ktorú sme podali koncom roka. Rokovanie s dočasným vedením bude nepochybne nevýhodou tak pre to vedenie, ako aj pre celú univerzitu. Očakávame nové pravidlá financovania a podpis tzv. výkonnostných zmlúv. S kým má správna rada uzavrieť dohodu o plnení výkonnostných parametrov pre univerzitu, keď má partnera s obmedzeným mandátom. A ako za to, čo spolu dohodnú takíto partneri, bude zodpovedať nová rektorka či rektor?

To, čo sa včera udialo, nech to zorganizoval ktokoľvek, jednoznačne poškodilo našu univerzitu. Odklad, ktorý ste si, milé senátorky a milí senátori, poskytli, má a bude mať vážne konzekvencie v oblasti riadenia univerzity v najbližšom čase. Bola to zlá hra s dobrým menom našej alma mater! Urobím všetko preto, aby sme veci nastavili tak, že nebudú škodiť budúcemu vedeniu, no tie obmedzenia, ktoré som spomenul, sa eliminovať nedajú.

A teraz to podstatné, s čím ako alegória súvisí tá moja talárová nehoda. Nie je to tak dávno, keď som univerzitu zastupoval v televíznych a rozhlasových debatách s argumentmi proti snahám obmedziť právomoci akademických senátov, teda akademické slobody v novele vysokoškolského zákona. Vypočul som si tam všeličo, napríklad aj „argument“, ako sa rektori držia cez tie senáty svojich stoličiek. Protestovali sme cez rektorskú konferenciu, symbolicky sme prerušili vyučovanie a demonštrovali sme na námestiach.

Včera sa naša vybojovaná a zachovaná sloboda prihlásila o slovo v podobe vašej povinnosti napĺňať zverený mandát a vy, kolegyne a kolegovia, ste ju zabrzdili v pohybe. Priškripli ste ju do „sedadla“ svojho oslabeného pocitu zodpovednosti. Zodpovednosti práve za tú slobodu! Dokážem vysvetľovať situáciu, keď nie je kandidát zvolený. Je to výsledok slobodného rozhodnutia. Nedokážem však vysvetľovať vašu neprítomnosť. Preto to nechám na iných. Nedokážem to preto, lebo rozhodnutie prísť či neprísť, nepodlieha tak úplne slobode rozhodovania. Prijať mandát totiž znamená prijať pravidlá. Nenapĺňať mandát znamená porušovanie pravidiel, porušovanie písaného či nepísaného sľubu, ktorý som dal tým, čo ma zvolili a predovšetkým záväzku správať sa zodpovedne k inštitúcii, ktorú má taký orgán, akým je akademický senát, reprezentovať.

To, čo sa včera udialo bola len prikrčená karikatúra tej zodpovednosti. Chcem veriť, že o tom budete premýšľať. Tak organizátori celej „akcie“, ako aj poslušní vykonávatelia ich vôle. Jazva však zostane...

                                                                                          Prof. PaedDr. René Bílik, CSc.

                                                                                                     rektor TU v Trnave