Žofia Bosniaková: Baroková zbožnosť ju viedla k dobročinnosti

Interná doktorandka na katedre histórie Mária Letzová napísala prvé vedecké spracovanie života Žofie Bosniakovej, hradnej pani zo Strečna, ktorá zomrela v povesti svätosti. Monografiu Žofia Bosniaková, život, dielo a úcta v 17. - 19. storočí vydalo v roku 2022 vydavateľstvo TYPI.

Začalo to obrázkom u starého otca

Je pre vás Žofia Bosniaková len historickou postavou na ďalšie skúmanie alebo aj osoba čímsi blízka, zaujímavá alebo príťažlivá?

So Žofiou Bosniakovou som sa stretla prvý raz asi v pätnástich. Na Štefana, rodinný sviatok, som sedela v pracovni starého otca. Mal na poličke jej obrázok. Začali sme sa o nej rozprávať a podal mi do rúk svoj strojopis o jej živote. Prečítala som ho na mieste. Pamätám si, ako ma jej život a dielo inšpirovali. Pravda, vtedy som nemohla vedieť, že záujem o jej povesťami opradený život, plný bielych miest, si ma o pár rokov úplne podmaní. (úsmev)

Žila na hrade na Morave, ale aj v Tepličke nad Váhom. Ktoré miesto je pre ňu určujúce? 

Žofia sa narodila v Šuranoch, vtedy prakticky na pohraničí s Osmanskou ríšou. S moravským hradom Nový Světlov sa viaže krátka epizóda jej prvého manželstva. Počas niekoľkých mesiacov tu zažila smrť manžela a odmietavý postoj jeho rodiny, takže bol pre ňu skôr bolestnou skúsenosťou. Druhú polovicu života prežila v kaštieli v Tepličke nad Váhom. Bola v tom čase manželkou Františka Vešeléniho. Predpokladám, že tu zakúsila aspoň krátke rodinné šťastie. Stala sa matkou, a aj jej dobročinnosť a zbožnosť tu dozreli a nadobudli konkrétne črty.

Jej osud si spájame najmä s hradom Strečno. 

Hrad Strečno bol od stredoveku sídlom panstva, no za jej čias už uprednostňovalo panstvo v časoch mieru pohodlnejší kaštieľ dolu v Tepličke. Do pamäte ľudu však Žofia vstúpila ako strečnianska hradná pani. Vieme, že na Strečne strávila posledné dni života. Bola tu aj pochovaná v hradnej kaplnke a o niekoľko desaťročí tu objavili jej neporušené telo. Týmto spôsobom je Strečno silno späté so Žofiou Bosniakovou.

Preniknúť medzi elitu

Bola aristokratka? Čo to v danej dobe znamenalo?

Za spoločenským statusom aristokrata sa v období raného novoveku skrývali dlhoročné snahy celého rodu o preniknutie medzi elitu krajiny. Rod Žofie Bosniakovej pochádzal, ako prezrádza aj meno, z Bosnianskeho kráľovstva. Po jeho podmanení Osmanskou ríšou sa jej predkovia pohli na sever, do Uhorska. Svojou udatnosťou v bojoch a vernosťou panovníkovi si vyslúžili potvrdenie šľachtických privilégií. Jej otec Tomáš Bosniak získal barónsky titul, brat sa stal nitrianskym biskupom a manžel neskôr palatínom. I keď by Žofii náležal titul aristokrata, skôr by šlo o aristokrata ducha, ktorý okrem erbu a majetkov zanechal odkaz pre budúce storočia.

Od šľachtičnej sa okrem starostlivosti o rodinu očakávala pomoc manželovi pri správe panstiev.

Znamenalo jej postavenie v uhorskej šľachte aj nejaké významnejšie povinnosti?

Každý šľachtic bol povinný spravovať svoje majetky. Tak tomu bolo aj v jej prípade. Jednak ju viazal majetok na Morave v hodnote vena, ktorý získala po smrti prvého manžela, a ďalšiu časť zdedila po otcovej smrti; tá sa týkala zväčša Šurianskej pevnosti a majetkov v Hontianskej stolici. Od šľachtičnej sa okrem starostlivosti o rodinu očakávala pomoc manželovi pri správe panstiev, najmä počas jeho neprítomnosti. Žofia Bosniaková tiež vybavovala záležitosti za svojho často odcestovaného a zaneprázdneného manžela a komunikovala, či už osobne alebo prostredníctvom zástupcov, aj ohľadom svojich majetkov.

Je zaujímavé aj jej prepojenie s Trnavou, prípadne s Trnavskou univerzitou, hoci nepriame. V roku 1624 mala byť účastná na svadbe Mikuláša Esterháziho a Kristíny Ňáriovej v Sučanoch, na ktorej bol prítomný aj arcibiskup Peter Pázmaň, zakladateľ Trnavskej univerzity. Dokonca jej druhý manžel František Vešeléni študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave. Nájdeme aj iné spojitosti s „malým Rímom“?

Založenie Trnavskej univerzity v roku 1635 bolo významnou udalosťou naprieč celým Uhorskom. Nepochybne o ňom bola informovaná aj Žofia Bosniaková. Jej otec bol v úzkom kontakte s kardinálom Pázmaňom, na ktorého sa obracal s dôležitými radami. Žofia sa teda mohla osobne poznať s Pázmaňom a aj Trnavu mohla niekoľkokrát osobne navštíviť v období počiatkov univerzity.

Bosniakovci si udržali katolicizmus 

S manželom Františkom boli silní veriaci a presvedčení katolíci. Akú rolu hrala viera v ich živote? 

Byť katolíkom v dobe, kedy žili, nepredstavovalo bežnú prax. Práve začiatkom 17. storočia sa väčšina uhorskej šľachty hlásila k protestantizmu. Je teda vzácne, že si Bosniakovci udržali katolícke vyznanie. Žofiu odmalička viedli k zbožnosti. K tej ona neskôr privádzala svojho manžela. František Vešeléni podľa všetkého nebol taký citlivý a nemal taký rozvinutý duchovný svet ako ona – bol vojak, potreboval sa etablovať a učiniť zadosť svojím ambíciám. Na Trnavskom kolégiu mal dokonca konvertovať z kalvínstva. Katolícka viera bola napriek tomu pevným bodom, ktorý ich spájal a určoval ich hodnoty.

Kde sa v Žofii vzal zmysel pre charitu?

Je to dobrá otázka, lebo záujem o chudobných a núdznych bol vtedy čisto individuálny; o sociálnej  podpore od štátu sa nedalo hovoriť. U Žofie bol úzko prepojený s jej zbožnosťou. Zrejme bola aj veľmi citlivá a vnímavá na potreby druhých. Zároveň jej baroková zbožnosť ponúkala realizáciu práve na pôde dobročinnosti a sociálnych aktivít.

Choroba či vysilenie? Žofia Bosniaková zomrela mladá

Žofia zomrela mladá, iba 34-ročná. Poznáme príčinu jej skonu?

I keď bol priemerný vek človeka v 17. storočí oveľa nižší ako dnes, 34 rokov bolo predsa málo. Preto sa uvažuje nad príčinou jej smrti v takom nízkom veku. Podľahla chorobe, alebo zomrela od vysilenia? Odpovede na tieto otázky sa už, žiaľ, zrejme nedočkáme. Ani pri expertíze jej spálených ostatkov sa nepodarilo stanoviť rozhodné stanovisko.

Žofia musela byť tak nevšedne dobročinná, láskavá a zbožná pani, matka a manželka, že na ňu jej poddaní jednoducho nemohli zabudnúť.

Ako došlo k tomu, že po jej smrti získala povesť svätice?

Žofia musela byť tak nevšedne dobročinná, láskavá a zbožná pani, matka a manželka, že na ňu jej poddaní jednoducho nemohli zabudnúť. Keď bolo v ruinách Strečna nájdené jej neporušené telo, okamžite ho dal nový majiteľ panstva preniesť do tepličianskeho chrámu a tu sa z úcty k dobrej a čnostnej hradnej panej zrodila náboženská úcta. A to nielen zo strany poddaných, ale aj viacerých šľachtických rodov.

Je pravda, že jej ostatky boli takmer 300 rokov neporušené?

Neporušené telo podliehalo istému procesu, spojenému napríklad s vlhkosťou na mieste uloženia. Bolo nutné pravidelne ho prezliekať. Aj svaly si zachovali elasticitu, ktorú potvrdila expertíza po spálení značnej časti ostatkov v roku 2009.

Objavila som testament prvého manžela Žofie Bosniakovej

Vlani vám vyšla monografia Žofia Bosniaková, život, dielo a úcta v 17. - 19. storočí. O čom je táto kniha?

Monografia je vedeckým spracovaním života Žofie Bosniakovej, ktoré dosiaľ chýbalo. Vychádza z historického výskumu veľkého množstva archívnych prameňov, na základe ktorých mapuje jej životný príbeh a charakterizuje jej dielo. Druhá časť knihy sa zameriava na úctu k nej a jej rozličné prejavy v 17. – 19. storočí.

Po vydaní vašej monografie ostáva ešte veľa bielych miest v jej živote?

I keď som sa ich usilovala zamaľovať, naďalej zostáva Žofia v mnohých aspektoch neznáma. Nemáme takmer žiadne údaje o jej detstve. V korešpondencii toho sama o sebe tiež veľa nezanechala. Nevieme ani, na čo zomrela. Vždy som si ju teda predstavila v priestore a spoločenstve, ktorého bola súčasťou. Táto technika „maliara bielych miest“ sa celkom osvedčila. (úsmev)

Ak by ste mali vybrať nejakú najzaujímavejšiu či novú informáciu alebo „pikantériu“, na ktorú ste narazili počas vášho výskumu, čo to je?

Popri výskume, prepisoch a prekladoch desiatok rukopisov sa mi podarilo natrafiť na viacero dodnes neznámych dokumentov. Pamätám si tú radosť, keď som po celom dni v študovni budapeštianskeho archívu zrazu objavila testament jej prvého manžela Michala Šeréniho alebo jej vlastnoručne písaný list otcovi. Takýto nález má liečivé účinky: prestali ma bolieť kríže aj nohy. (úsmev) Archívny výskum je pre historika predsa vždy tak trochu lotériou – nikdy presne nevie, čo ho v škatuliach čaká. A tá radosť pokračovala, lebo často až pri štúdiu dokumentov za počítačom človek zistí: „aha, veď tu je‚ Sophia‘!“

Po tom, čo ste našli testament jej prvého manžela či jej rukopis, mení to niečo na doterajšom chápaní či poznaní jej osobnosti?

Testament Michala Šeréniho som doslova lúštila. Natlačené písmenká švabachu a stará čeština mi dali zabrať. Bol ale akýmsi odrazovým mostíkom ďalších výskumov. Na ich základe sa nám Žofia ukázala v nevšednom svetle držiteľky lénneho majetku olomouckého biskupa. Jediný známy vlastnoručne napísaný list, ktorý adresovala otcovi po smrti manžela, zas otvára jej duchovný svet. Ako sa vyrovnávala s náročnou situáciou, a to 15-ročná. Vyznieva z neho jej poslušnosť voči otcovi a oddanosť Bohu. Aj preklad a analýza týchto dokumentov priniesli nový pohľad do problematiky.

Žofia Bosniaková, manželka Františka Vešeléniho

Keď sa hovorí o jej dobročinnosti, vie sa aj konkrétne, čo urobila pre núdznych?

Žofii sa pripisuje založenie útulku siedmych bolestí a radostí Panny Márie pre siedmich chudobných v Tepličke a na Strečne. Okrem dôkazu jej dobročinnosti ide o jedinečný doklad úcty k Sedembolestnej Panna Márii na našom území. Okrem toho prijímala mnohých svojich poddaných s ich prosbami u seba, čo bolo pomerne neobvyklé vzhľadom na jej postavenie, a snažila sa využiť všetky dostupné prostriedky na to, aby im pomohla.

Spomína sa aj nejaká legenda či pravdivá príhoda zo Žofiinho života? 

Najznámejšia povesť hovorí o tom, ako sa Žofia dopočula o nevere svojho manžela Františka a chodila sa zaňho po nociach modliť ku kaplnke, kdesi nad tokom Váhu. František ju raz takto našiel putovať uprostred búrky. Vtedy sa v ňom prebudilo svedomie, prosil ju o odpustenie a sľúbil vernosť. Druhá hovorí o siedmich bratoch, ktorí zomreli na mor a Žofia ich chcela pochovať. Manžel však nesúhlasil, no kým dal cez deň hroby vykopať, ráno boli znovu v pôvodnom stave. Zaujímavá je aj povesť o tom, ako Žofia obklopená žiarou prechádzala po zamrznutom Váhu a zanechávala za sebou v snehu horúce stupaje. Môžeme si zachovať odstup od týchto povestí, ale ich jadro sa obísť nedá: prekonanie krízy v manželstve, zbožnosť a milosrdenstvo.

František Vešeléni mal údajne patriť medzi jedného z najbohatších mužov Uhorska, k čomu mali prispieť aj „výhodné sobáše“. Bol takýto výhodný aj zväzok so Žofiou?

František bol počas sobáša so Žofiou len mladým barónom s ambíciami a perspektívnou budúcnosťou. Ich manželstvo sa odohralo na pozadí jeho spoločenského a kariérneho vzostupu. Je isté, že svoju prvú vyššiu vojenskú hodnosť, kapitánstvo Fiľakovského hradu, zdedil po Žofiinom otcovi. Čo sa týka finančnej situácie, snaha o odpredaj Žofiinho vena naopak svedčí skôr o jej nelichotivom stave. Františkova hviezda stúpla až po Žofiinej smrti. Zviditeľnil sa obsadením Muráňa a potláčaním Rákociho povstania. V 50. rokoch 17. storočia sa stal ozajstným magnátom a získal titul palatína. Ktovie, či tušil, že azda tou pravou hodnotou jeho života, nedoceneným bohatstvom, bola skromná Žofia, keď majetky jeho potomstvu po jeho smrti skonfiškovali.

Hovorí sa aj o tom, že Žofiinou sokyňou v láske bola „Muránska Venuša“ Mária Séčiová. ktorá sa napokon po Žofiinej smrti stala druhou manželkou Františka Vešeléniho. Je na tom niečo pravdy?

Otázka nevery Františka Vešeléniho nie je úplne jednoznačná. Keď sa však pozrieme na súvislosti, zistíme, že dokonca mohli poznať ešte predtým, ako sa František oženil so Žofiou. Ich ľúbostný vzťah sa obnovil v závere Žofiinho života. Napokon, bol to práve František, na koho sa Mária obrátila s prosbou o pomoc pri obsadení Muránskeho hradu. Nemôžeme teda vylúčiť, že spolu s hradom mu ponúkla aj svoje srdce. Zobrali sa na druhý deň po obsadení Muráňa, a to bez dišpenzu, hoci išlo o sobáš rozvedenej evanjeličky a katolíka. Na základe týchto faktov som sa teda aj ja priklonila k možnému vzťahu Františka Vešeléniho a Márie Séčiovej ešte za Žofiinho života.

Žofia je už skoro 380 rokov po smrti. Predsa len: čo nám môže povedať dnes?

Páči sa mi prirovnanie s horúcimi stopami v snehu. Beriem ho ako výzvu: vedieť vyjsť zo seba samého a cestou ohrievať skrehnuté, podopierať slabé a prebúdzať k životu láskou. Ísť príkladom. A pritom sa nebáť utrpenia. To je odkaz Žofie Bosniakovej, aktuálny v každej dobe a situácii.

Mária Letzová, zrodená z hmly

Okrem publikácie o Žofii Bosniakovej máte za sebou aj literárny debut Zrodená z hmly. Poviedka je náročný žáner. Čím si vás získala?

Poviedky som začala písať „do šuflíka“ ešte počas strednej školy. Živila som nimi svoju fantáziu, zosobňovala predstavy a pocity. I keď nejde o fantasy žáner, boli pre mňa takým malým čarovným svetom. Stáli pri kľúčovom období môjho dospievania; môcť tvarovať ich postavy, opisy a deje zároveň tvarovalo mňa.

Dočítal som sa, že máte rada „jarné lístie, východy slnka, modré nebo, spev sýkorky, kávu z automatu, dlhé prechádzky, cesty vlakom, Bachove prelúdiá a van Goghove kosatce, a v podstate všetko krásne, do čoho kedy vtlačil svoju stopu človek.“ Naozaj je káva z automatu taká chutná? 

Musím sa priznať, že môj štandard v tomto smere sa za krátke obdobie trochu zvýšil. /úsmev) Keď som však písala tento text, bolo modré nebo, počúvala som Bacha, mala som prehodený šál s kosatcami a na stole tú „kávu z automatu“. Dala som na krásu prítomnej chvíle.

Zmenil sa váš vkus – niečo by ste pridali, niečo odobrali zo zoznamu vyššie?

Nepopieram, že by dnes mohol byť zoznam celkom iný. Podstata však stále tá istá.

Prečo je potrebné hľadať krásu?

Krása je pokrm duše. Hladovali by sme, keby sme ju nemali.

Môže nás krása priviesť k dobru?

Myslím, že dobro a krása sú úzko prepojené. Ak hľadáme krásu, nachádzame dobro. Cesta krásy za dobrom vedie ružovým sadom – uprostred nádhernej vône a kvetov na nej nechýbajú tŕne. Je dlhá azda ako sám život a končí poznaním Dobra tvárou v tvár.

Na záver poďme ešte k vaším štúdiám. Pôsobíte ako interná doktorandka na katedre histórie na Trnavskej univerzite. Odporúčate aj uchádzačom prihlásiť sa na tento študijný program?

Štúdium histórie vrelo odporúčam. (úsmev) Nie je ľahké, ale veľmi zaujímavé a v dnešnej dobe dôležité a potrebné.

Čím si vás získala práve história?

Od detstva som k nej bola vedená. Samozrejme, mala som aj fonendoskop a biely plášť, ale tá túžba po pátraní a poznaní minulosti (a ako postupne zisťujem, aj seba samej) si ma postupne získala. Z detskej fantázie a kresbičiek princezien som sa posunula „až“ ku spracúvaniu manželiek uhorských palatínov.