Žena v antickom Grécku: od Homéra k Bakchantkám

Ženy v antickom Grécku sa odlišovali rôznou mierou emancipácie a voľnosti v rodinnom či spoločenskom živote. Dnešné predstavy o slobode a rovnosti síce nemožno úplne preniesť na dávne spoločnosti, no aj v porovnaní s inými starovekými civilizáciami vychádzajú ženy v antickom Grécku do značnej miery ako menej slobodné. Aké boli teda Grékyne?

Archetyp ženy už od Homérových čias 

Archetyp žien nachádzame už u Homéra. Zachytáva ženský svet archaickej spoločnosti, ktorému vládnu muži. Bohyne a hrdinky z Iliady a Odyssey stelesňujú tie najlepšie, ako aj menej lichotivé vlastnosti. Aténa je vykreslená ako neúnavná, vrtkavá, no plná elánu, večne na nohách, plánujúca, ale aj intrigujúca. Héra je nestála a pomstychtivá. Afroditu, napriek kráse, stíha Homér výsmechom, niekedy pôsobí až naivne. Na druhej strane, obyčajné ženy vystupujú len ako objekty mužského sveta, ako korisť pre víťaza, trpiace, či oplakávajúce padlých manželov. Boli podriadené mužom a aj kráľovné v homérskom svete pradú so slúžkami. Ideálom je najmä Odysseova Penelopa alebo Hektorova manželka Andromache.

Pokiaľ je Homérov svet vojen zjemňovaný utrpením žien, tak u Hésioda prevažujú čisto mizogýnne tendencie. Stvorenie ženy je preň trestom. Je síce krásna a zručná (tkáčka), no predstavuje pre muža skôr strasti a trýznivú túžbu. Toto „nešťastie mužov“ charakterizuje dokonca „psia myseľ a povaha ľstivá“. Ono „spanilé zlo“, „škodlivé plemeno“, či „pohroma zlá“ je potrebné len na to, aby muž nezostal na staré kolená sám. Dokonca tvrdí, že ak sa muž ožení s milou a starostlivou ženou, pomer šťastia a nešťastia sa akurát tak vyrovná (Hes. Theog. 585, 590-593, 602-610).

Podobné tendencie akoby sa zhmotnili v postave zlej a hašterivej Sokratovej manželky, Xantippy. Jeho žiaci, Platón a Xenofon ju vykreslili ako zlostnú a utáranú semetriku, zatiaľ čo jej manžel predstavuje obeť pokojne znášajúci výpady. Jestvovali aj jej démonickejšie verzie. Príkladom môže byť matka Alexandra Veľkého, Olympias, ktorá už za života svojho manžela Filipa, nieto ešte za vlády svojho syna, platila za mocibažnú intrigánku. Slávny dobyvateľ sa celkom oprávnene sťažoval, že požaduje priveľa za tých deväť mesiacov, čo ho nosila. (Plut. Alex. 39, 68).

Náhrobná stéla – žena (Hegeso) so šperkovnicou. Scéna zdôrazňuje sociálne postavenie a úlohu ženy v domácnosti. Archeologické múzeum v Aténach. Foto: Lucia Nováková.

Fókiona považovala za svoju najväčšiu ozdobu vlastného manžela 

Opačným príkladom skromnej a cnostnej ženy bola manželka aténskeho politika Fókiona, ktorú na verejnosti sprevádzala len jedna slúžka, nemala veľa šperkov a za svoju najväčšiu ozdobu pokladala svojho manžela (Plut. Phoc. 19). Obdiv moralizátorov zožala i Demétriova manželka Fila, ktorá po páde svojho manžela radšej vypila jed (Plut. Demetr. 45).

Väčšina žien vstupovala do manželstva ešte v pubertálnom veku, negramotné a s minimálnym poňatím o chode domácnosti. Detaily manželskej „výchovy” podáva Xenofon vo fiktívnom rozhovore Issomacha so ženou. Tú si vychoval sám, pretože keď ju dostal od jej rodičov, nemala ani pätnásť rokov. Žila pod prísnym dohľadom, „aby čo najmenej videla, počula a najmä sa čo najmenej pýtala“. Ženská časť domu bola oddelená od tej mužskej „na kľúč, aby otroci neplodili deti“ (Xen. Oec.7-10). Kontrolu žien, najmä čo sa týka ich vzťahov, charakterizoval termín nedovoleného styku, kam spadali najmä vzťahy s partnermi, ktoré neschválili príbuzní. V prípade Kimónovej sestry Elpiníky to bolo jej „spustenie sa“ s maliarom Polygnótom. Sexuálna voľnosť však bola skôr výnimočná (Plut. Cim. 4.).

Ani Lykurgos nepremohol ženskú nadvládu

Rozvody boli možné, no pre ženy zložitejšie. Aj milujúcej manželke aténskeho Alkibiada mohla dôjsť trpezlivosť s manželovými záletmi a tak osobne doniesla rozvodový prípis pred archonta. Táto hrozba ale sukničkára prebrala a odviedol si ju domov násilím, bez toho, aby mu v tom niekto zabránil. (Plut. Alc. 8.). Otázka miesta žien v spoločnosti rezonovala najmä v Sparte. Už mýtický zákonodarca Lykurgos sa pokúšal o výchovu žien, no vraj nedokázal, aspoň teda podľa Plutarcha, „premôcť ich veľkú neviazanosť a nadvládu“. Išlo o špecifický rys spartského vojenského zriadenia, kvôli ktorému mali ženy (za neprítomnosti manželov) značnú samostatnosť. Zdá sa, že boli omnoho slobodnejšie než ich kolegyne v iných obciach. Podstupovali tvrdý telesný tréning, ktorý ich mal pripraviť na materstvo. Tak mohla Leonidova manželka Gorgone povedať, že „len ony rodia mužov“ (Plut. Lyc.14-15). Zvláštnu kategóriu správ o vzťahu k ženám tvoria diela filozofov. Jedným z vrcholov „humanistického“ prístupu k ženám je scéna zo sympozia, kde Sokrates pri pohľade na šikovnosť tanečnice s kruhmi rozvíja myšlienku blížiacu sa k rovnosti pohlaví (Xen. Symp.2.).

So svadbou sú aj nepríjemnosti 

Platón v snahe „zreformovať spoločnosť k lepšiemu“ navrhuje občas zvláštne riešenia. Návrhy prednesené v Ústave, ako napr. spoločné vlastníctvo žien a detí, vo svojich Zákonoch akoby zjemnil. Podľa neho sú ženy zanedbávané a je nevyhnutné ich aktivity regulovať tak, aby priniesli osoh štátu. Prvoradá je pritom ich materská funkcia (Pl.Leg. 781 A-D, 794 A-D). Okrem tradičného pohľadu na nevyhnutnosť priviesť na svet potomkov málokedy počujeme o odpore k ženbe. Až v helenistickom období dochádza k istému spochybneniu tejto „povinnosti“ voči obci a vlastnému rodu. Epikuros otvorene vyhlasoval, že mudrc len zriedkakedy uzavrie manželstvo, pretože so svadbou sú spojené nepríjemnosti. To ale nebolo prejavom mizogýnie, ale skôr znakom epikurejskej filozofie, ktorá sa nerada podvoľovala nátlaku nevyhnutnosti. Epikurejci nevylučovali ženy spomedzi seba, naopak, uznávali ich rozumové kvality.

Náhrobná stéla – žena (Fylonoé) sa lúči so svojím dieťaťom. Matka pravdepodobne zomrela pri pôrode. Archeologické múzeum v Aténach. Foto: Lucia Nováková.

Hetéry: drahé spoločníčky

Ženy na helenistických kráľovských dvoroch pôsobia emancipovanejšie, hoci svoje postavenie a vplyv dosiahli skôr na základe svojho pôvodu či ženskými zbraňami, a teda ako matky, manželky a milenky panovníkov. Medzi nimi vynikali ženy na dvoroch v Pelle, Épire, Alexandrii či Antiochii. Do politických intríg sa zapájala manželka Ptolemaia I., Berenike (Plut. Pyrrh. 4-5, 10, 34). Manželka kráľa Pyrrha Lanassa (dcéra syrakúzskeho kráľa Agathokla) od svojho záletného manžela odišla a vydala sa za iného sukničkára, Demetria Polyorkéta. (Plut. Pyrrh. 10). Osobité miesto v mužskom svete mali hetéry, niečo medzi prostitútkami a drahými spoločníčkami, resp. milenkami. Ich najvyššie kategórie boli vzdelané a žiadúce ako svojou krásou a rafinovanosťou, napr. v hudobno-tanečných kreáciách, tak aj rozhľadenosťou a vzdelaním (filozofia a rečníctvo). Hetéra Theodota bola Sokratovi partnerkou v dialógu týkajúceho sa oddaných priateľov (Xen. Mem. 3. 11). Aténska hetéra Leontion mala byť Epikurovou milenkou a pričinila sa o povolenie jeho školy v Aténach. Napokon žila s jeho žiakom Metrodorom, ktorému porodila dve deti. Medzi prvou generáciou epikurejcov figurovali aj ďalšie platené spoločníčky, čo medzi odporcami tejto školy pôsobilo okrem škodoradosti aj otvorené útoky a ohovárania, ktorých pravdivosť dnes nevieme potvrdiť.

Príkladom vzdelanej a výrečnej hetéry bola Aspasia. Sokrates ju kládol za vzor ženám, no zasahovala do politiky a bola tiež príčinou rozvodu jej milenca Perikla. Vzťah medzi nimi poukazuje na hlbšie puto, pretože nebolo bežné, aby si partneri prejavovali náklonnosť bozkami pri rozlúčke alebo vítaní sa, ako to robili oni (Plut. Per. 24.). Čelila tiež obžalobe z bezbožnosti, ale vďaka Periklovi bola oslobodená (Plut. Per. 32.). Výnimočnou hetérou bola i Lamia, pôvodne milenka Ptolemaia I., ktorá sa dostala do rúk mladého dobyvateľa Démetria Polyorkéta. Aj keď jej mladosť v tom čase už odkvitala, zamiloval sa do nej. Mala naň značný vplyv, čím vzbudzovala žiarlivosť ostatných žien i mužov. Obaja sa pritom stali terčom vtipov pre vekový rozdiel medzi nimi (Plut. Demetr. 16, 27).

Hetéry boli tiež predmetom kritických anekdot odsudzujúcich ich lačnosť po peniazoch a krutosť voči mužom. Takou bola Thais z Atén, ktorú necháva Plutarchos zapáliť palác perzských kráľov v Perzepole ako pomstu za vypálenie Atén (Plut. Alex. 38). Povestná bola hamižnosť hetéry Thónis, ktorú si jej pobláznený ctiteľ nemohol dovoliť. Keď sa mu prisnilo milovanie s ňou, promptne ho zažalovala, aby jej zaplatil. Spomínaná Lamia pritom súdila, že jej kolegyňa bola v práve. (Plut. Demetr. 27)

 Náhrobná stéla – žena sediaca pri mužovi na hostine. Archeologické múzeum v Pireu. Foto: Lucia Nováková.

Žena v antickej dráme

Špecifickými sú vyobrazenia žien v dramatických dielach. V Aristofanovej Lýsistrate nájdeme všetky možné výpady mužov voči ženám, rovnako ako výsmech žien na úkor mužov, značne vulgárneho charakteru. Menandrove komédie zaľudňujú viaceré typy žien, od nevinných panien, cez milenky, svárlivé manželky, krásne a nedostupné hetéry až po vyslovene prefíkané neviestky. Ženám naklonený je Euripides. Jeho strhujúca Médea zosobňuje poníženú a oklamanú bytosť, ktorá obetovala všetko nevernému zradcovi a napriek všetkému, vrátane tradične proklamovanej slabosti svojho pohlavia, sa vzoprela osudu a odhodlala sa k strašnej pomste. Nielenže zahubila svojich nepriateľov, vrátane Iasonovej novej manželky, ale aj vlastné deti, ktoré s ním mala. Je to vlastne popretie seba samej, forma duševnej samovraždy, pretože sa následne prepadá do zúfalstva a do samoty. Podobne aj Faidra, zmietaná vášnivou, no nemou láskou k chladnému Hippolytovi ukazuje tragickosť nenaplnených (a nevyjavených) citov.

Zničujúce Bakchantky

Pre mužov najviac nepredvídateľné a zničujúce ženské emócie azda predstavovali Bakchantky. Niečo neovládateľné v nich (hoci vyvolané božstvom), čo zahubí z rúk „šialenstvom“ pohltenej matky vlastného syna Pélea poukazuje na svet, ktorému muži nerozumejú, nemôžu ho ovládať a čo tak v najvyššej možnej miere porušuje zaužívané zvyklosti.

Niet sa čo diviť, že autor zmienených postáv v konzervatívnej aténskej spoločnosti so svojimi dielami zvyčajne prepadol. Svoje hrdinky totiž navyše bráni. Médeu necháva predniesť reč proti nerovnoprávnosti žien, ktoré musia otročiť svojim manželom. Jeho Melanippé dokazuje, že i žena má rozum, ktorý vie využívať rovnako ako jej manžel. Priemerný divák mohol v divadle pod Akropolou ťažko rešpektovať, že vrahyňa Médea inteligenciou a duševnými schopnosťami prevyšovala svojho zradcovského a slabošského manžela Iasona. Niet sa čo diviť slabému úspechu Euripidových hier u súčasníkov, o to viac sú ale akceptované dneškom.

medzititulky redakcia

Pôvodne vyšlo v univerzitnom časopise 1/2023.