Základom kultúrneho spoločenstva je dobré vzdelanie

Vážené kolegyne, vážení kolegovia,

ostatné týždne a predovšetkým ich politický obsah nás znova (po koľký raz už!?) presvedčili o tom, na akej nízkej pozícii pomyselného rebríčka spoločenských hodnôt u nás, sa ocitlo vzdelanie.

Obranné gesto, ktorým sme sa ako akademické spoločenstvo museli vymedziť voči politickej reprezentácii tejto krajiny, nemalo zmysel len ako gesto vzdoru voči nekultúrnosti. Bolo ono súčasne, a chcem veriť, že predovšetkým, aj výrazom nášho (pre niekoho možno smiešneho a zbytočného) zotrvávania na presvedčení, že základom kultúrneho spoločenstva je práve dobré vzdelanie. A že dobré vzdelanie potrebuje slobodný priestor a politickú neutrálnosť (teda autonómiu ako nezasahovanie zvonka). A že v takomto priestore je schopné sa rozvíjať a kultivovať takpovediac zo svojich „vlastných zdrojov“, zo svojej intelektuálnej podstaty, teda samo-sa-spravovať. A naostatok, že dobré vzdelanie nemožno chápať inštrumentálne či priam inžiniersky, teda ako zvládnutie pracovného zadania alebo dajakej technickej operácie. Pretože, ak niečo má kráčať ruka v ruke, je to vzdelanie a elementárna kultúrnosť chápaná ako slušnosť, dobro, empatia, cit pre krásu či ľudskosť. 

Základom kultúrneho spoločenstva je práve dobré vzdelanie. A že dobré vzdelanie potrebuje slobodný priestor a politickú neutrálnosť.

Tu niekde sú zdroje idey univerzity, ktorú sme sa v tom „vzdorovitom geste“ usilovali postaviť voči operacionistickej a úžitkovej predstave o vzdelaní ako len príprave na dajakú prácu. Na výsledok si budeme musieť ešte počkať a obávam sa,  že ešte dosť dlho. Známa pravda o „karaváne, ktorá ide ďalej“ má totiž aj takýto, povedzme, že nie príliš optimistický rozmer. Len si spomeňme, ako sa u nás priam so železnou pravidelnosťou hovorí o povolaní učiteľa (ale aj lekára, zdravotnej sestry či opatrovateľa) ako o poslaní. V jadre však ide najmä o floskulu, ktorou sa zakrýva inštitucionálny nezáujem a vytvára rovnako inštitucionálne platné alibi pre odsúvanie vzdelania (ale aj zdravia či sociálnej starostlivosti) na hodnotovú perifériu.

Povolanie učiteľa? Floskula, ktorou sa zakrýva inštitucionálny nezáujem. 

Napriek tomuto všetkému mi, milé kolegyne, milí kolegovia, dovoľte, aby som sa Vám pri príležitosti tohtoročného Dňa učiteľov úprimne poďakoval. Za rok práce, v ktorom sa nám z jadra našej profesie ukazujú len fragmenty či útržky. Za rok práce, v ktorej nevyhnutného „druhého“ v našej činnosti,  teda študenta, viac tušíme, než skutočne vidíme. Keď spätnú väzbu, v ktorej sa má ukázať výsledok nášho úsilia, sprevádza neistota, nedôvera a pochybnosti. Nemyslím teraz na rozkolísanú dôveru v zodpovednosť študenta, ale najmä na moju a asi aj našu spoločnú neistotu, či toto všetko, uskutočnené takto „na diaľku“ stačí. Môžem za to, čo som porozprával a poukazoval do monitoru, ručiť ako za odovzdaný poznatok a moju osobnú skúsenosť? To sa časom ukáže...

Neistota, a pochybovanie, a to aj o sebe samých, je však v mojom chápaní najmä produktívnym stavom. Zamedzuje totiž tak sebauspokojeniu a sebaobdivu, ako aj ľahostajnému mávnutiu rukou nad tým všetkým. Vzdor, ktorého pripomenutím som začal i všetko to úsilie, s ktorým sa pokúšame naplniť predstavy o kvalitnom vzdelávaní, mi napovedajú, že sme, napriek všetkému, nerezignovali. A to je povzbudzujúce.

Vážené kolegyne, vážení kolegovia, blahoželám Vám ku Dňu učiteľov a prajem predovšetkým pevné zdravie.

                                                                                                                 Prof. PaedDr. René Bílik, CSc.

rektor Trnavskej univerzity v Trnave

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!