Vzdelanie sme zredukovali na formálne znaky preukazované vysvedčením, certifikátmi a diplomami

Prinášame vám prejav rektora Trnavskej univerzity prof. Reného Bílika počas odovzdávania Ceny Martina Palkoviča. Nazrel pod sviatočnosť chvíle a poukázal na redukciu vzdelania na certifikáty a na slabé spoločenské postavenie učiteľov.

Nerobíme nič zlé, keď tvrdohlavo zdôrazňujeme našu starobylosť

Som nesmierne rád, že po dvoch rokoch vynútenej izolácie a „diktátu“ epidemickej situácie a s ňou súvisiacich opatrení, sa môžeme tu, na historickej pôde našej starobylej alma mater, stretnúť osobne. Tú starobylosť Trnavskej univerzity som nespomenul náhodou. Keď naša vysoká škola pred pár dňami doplnila slovenský rebríček SCImago Institutions Ranking za rok 2021, tak som pri našom mene, v časti Foundation, našiel údaj 1635.

Nie sme síce najväčšia, ale najstaršia univerzita na území Slovenska.

Potešilo ma to, a preto, povzbudený týmto „nálezom“, som si „pootváral“ údaje o ostatných zúčastnených univerzitách z tohto slovenského rebríčka.  Najhlbšie siahalo vročenie 1919, čo ma znova potešilo a zároveň utvrdilo v tom, že nerobíme nič zlé, ak starobylosť našej univerzity tvrdohlavo zdôrazňujeme. A tak platí, že nie sme síce univerzitou najväčšou, no najstaršou sme určite.

#TRUNI1635: Tradícia ponuky kvalitného vzdelávania

Vzhľadom na to, že dnešné naše slávnostné zhromaždenie je aj súčasťou série podujatí, ktorými si Trnavská univerzita pripomína 30 rokov od svojho obnovenia, pokladám za prirodzené odkázať aj na zakladateľský čin arcibiskupa Pázmáňa z oných tridsiatych rokov 17. storočia.

Tradícia, ktorú spomínam, je najmä tradíciou ponuky kvalitného vzdelávania v množstve študijných programov, uskutočňovaných aktuálne na piatich fakultách. Dnes ocenení pedagógovia potvrdzujú, že ani naše tvrdenia o kvalite poskytovaných programov a ich personálneho krytia, nie sú prázdnou rétorikou. Ďakujem Vám za to, milé kolegyne a chcem podčiarknuť radosť z toho, že najvyššie ocenenie kvality pedagogickej práce je aj v tomto roku v tých najlepších rukách. Laudáciá, ktoré tu predniesli vrcholní predstavitelia nominujúcich fakúlt, to presvedčivo dokazujú.

Deň učiteľov: Čo vlastne oslavujeme? Podceňujeme sociálnu hodnotu vzdelania

Dnešná slávnosť je aj pripomienkou Dňa učiteľov, ktorý každoročne na Slovensku slávime 28. 3., už od roku 1955, a ktorý je zároveň výročím narodenia Jána Ámosa Komenského. A ak som v súvislostiach rámcovaných výlučne našimi univerzitnými dejinami a našou vnútornou situáciou uprednostnil tón vyrastajúci z pocitu hrdosti a radosti, tak pri prekročení tohto domáceho rámca sa ma zmocňujú skôr rozpaky. Dajako sa neviem zmestiť do štátom produkovanej oslavnej atmosféry, ktorá s Dňom učiteľov najčastejšie spája. Každoročne, opakovane už niekoľko desaťročí, sa seba, ale tá otázka býva smerovaná aj navonok, pýtam, čo to vlastne oslavujeme a k akej situácii sú smerované tie reči o obetavej práci učiteľov, o ich láske k povolaniu, ktoré je, však to poznáme, skôr poslaním, než zamestnaním a tak ďalej.

Pozícia učiteľa u nás je tou najvýraznejšou a najodkrytejšou charakteristikou pozície vzdelania v našej spoločnosti.

A každoročne sa mi v tejto súvislosti ako bumerang vracia otázka, či sa tí slávnostní rečníci, najčastejšie sú nimi rýchlo sa meniaci ministri školstva, vôbec zamysleli nad tým, že pozícia učiteľa u nás je tou najvýraznejšou a najodkrytejšou charakteristikou pozície vzdelania v našej spoločnosti. A že tie reči o učiteľskom poslaní sú len rétorickým alibi, za ktorým sa skrýva neschopnosť uvedomiť si a uvidieť, že podstatná časť problémov, v ktorých sme sa ako spoločnosť ocitli, je spôsobená podcenením sociálnej hodnoty vzdelania.

Slávnostné reči o učiteľskom poslaní sú len rétorickým alibi.

Zredukovali sme ho na elementárnu podmienku výkonu práce v nejakom povolaní, zredukovali sme ho na formálne znaky preukazované vysvedčením, certifikátmi a diplomami, ktoré akoby nemali a nemuseli byť ničím kryté.

Známka, vysvedčenie a diplom sa stali fetišmi, ktoré, ak ich máme, majú stačiť pre naše ďalšie fungovanie v spoločnosti. No a potom sa nestačíme čudovať. Rodiča nezaujíma, čo jeho dieťa vie a či sa vôbec učí, hlavne, že má dobré známky. Tie totiž otvárajú cestu k ďalším, tentoraz  na vyššom stupni.

Potenciálni maturanti sa petíciou vzpierajú možnosti preukázať v dialógu, ktorý má byť predvedením toho, čo vedia, výsledky svojho učenia sa, a volajú po zrátaní známok ako vstupenke do pracovného či ďalšieho študentského života. A takto zvyknutí sa aj na tej najvyššej úrovni vzdelávania, a veru aj u nás, uspokoja s tým, že sa svojim výkonom vošli do klasifikačnej stupnice.

Nie vedieť, nie dialogicky si potvrdzovať svoje vedenie či medzery v ňom, ale – mať! Mať svoje isté: ísť len a len na istotu. Pravdaže, česť výnimkám!

Potenciálni maturanti sa petíciou vzpierajú možnosti preukázať v dialógu, čo vedia.

Teda nie vzdelanie a poznanie ako súčasť osobnej kultúry a ako spoločenská hodnota, ale ako jeho dlhoročnou politickou a spoločenskou ignoranciou vyprodukovaná karikatúra. Neviem sa s tým stotožniť a musel som to pripomenúť ako skutočnosť, že kým sviatok a jeho slávenie sú akoby zastavením času, pristavením sa pri tom, čo si chceme uctiť, tak pod ním, pod touto sviatočnosťou chvíle, je problémové podložie našej každodennosti. O to viac však vyniká snaha ísť proti tomu, robiť si svoju prácu najlepšie, ako vieme, napriek tomu všetkému.

Že sa to dá a dokonca úspešne, to potvrdzujú aj dnešné laureátky našej univerzitnej Ceny Martina Palkoviča. Ešte raz srdečná vďaka!

medzititulky redakcia

foto: TRUNI/Barbora Likavská