V súčasnosti rastie intenzita domáceho násilia. Pandémia zavrela doma aj násilníkov

Doc. PhDr. Eva Mydlíková PhD. pôsobí na katedre sociálnej práce a spolu s jej ostatnými členmi založili Centrum rodinných štúdií, kde realizujú výskumy so zameraním na problematiku rodiny. Venuje sa aj téme domáceho násilia, ktoré má v súčasnej pandémii covidu-19 stúpajúcu tendenciu: "V súčasnosti rastie počet aj intenzita násilia, ktorá sa odohráva doma za zavretými dverami. Za normálnych okolností utekáme domov, keď sa nám prihodí niečo nepríjemné, bolestivé, zahanbujúce, lebo „...domov sú ruky, na ktorých smieš plakať ...“ povedal básnik Miroslav Válek. Ak sú doma však len ruky, ktoré ťa udrú, škrtia, zatvárajú do pivnice, kam budeš utekať?!" 

Centrum rodinných štúdií na Trnavskej univerzite prepája výskum s praxou

Na katedre sociálnej práce Trnavskej univerzity vzniklo Centrum rodinných štúdií. Mohli by ste nám priblížiť jeho činnosť? 

Naša katedra sa už dlhšiu dobu profiluje do oblasti práce s dieťaťom a jeho rodinou. Je to tá časť sociálnej práce, ktorá sa volá sociálnoprávna ochrana dieťaťa. A keďže dieťa nemôže exitovať bez rodičov (či už vlastných alebo náhradných), tak zákonite v centre nášho záujmu je aj rodina dieťaťa. Tretí rok máme v ponuke bakalársky študijný program rozvoj dieťaťa a štúdium rodiny, o ktorý je záujem nielen u nás, ale aj v zahraničí. Aktuálne upravujeme aj magisterský študijný program, ktorý okrem všeobecného základu v sociálnej  práci bude mať dve zamerania a to: riadenie a organizácia sociálnych služieb a rodinné štúdiá. Výučbu predmetov bakalárskeho aj magisterského štúdia sa na katedre opiera nielen o teoretické poznatky, ale aj o výsledky vedeckovýskumných projektov.

Akých?

V poslednom období (od roku 2016 doteraz) sú to práve projekty, v centre záujmu ktorých stojí dieťa – so zdravotným znevýhodnením (projekt APVV, projekt  IMAS), týrané a zneužívané (projekt APVV), žijúce v chudobe (projekt VEGA) alebo v dysfunkčnej rodine (projekt VEGA). Výsledky  týchto veľkých výskumných projektov nás viedli  k zameraniu  sa na výskumné témy, spojené s dieťaťom a jeho rodinou a k potrebe prezentovať ich odbornej verejnosti alebo záujemcom o štúdium. Výskumný potenciál katedry, spojený s pedagogickou a publikačnou činnosťou členov katedry, nás priviedol k myšlienke založiť Centrum rodinných štúdií.  Poslaním centra je vytvoriť platformu pre realizáciu výskumných úloh katedry sociálnej práce, podporovať vedecko-pedagogické aktivity jej členov a rozširovať systémovo cielenú spoluprácu s pracoviskami vedecko-výskumnej základne univerzity, orgánmi štátnej správy a samosprávy, vysokými školami (štrnásť zahraničných univerzít a vysokých škôl z Európy) a podnikateľskými subjektmi doma i v zahraničí.

Cieľom centra je teda realizovať výskumy so zameraním na problematiku rodiny a výsledky výskumnej činnosti prenášať do procesu výučby a inovácií študijných programov a iných súvisiacich vzdelávacích aktivít  a tiež prispievať k sociálnym zmenám komunít v univerzitnom priestore a tým aj pomáhať pri aplikácii vedeckých výstupov do odbornej praxe spolupracujúcich odborných pracovísk. Organizačne aj personálne centrum podlieha katedre, nemá teda právnu subjektivitu.

Rastie násilie za zavretými dvermi 

Venujete sa téme domáceho násilia, hlavne násiliu páchaného na deťoch. Ako je to momentálne na Slovensku? 

Ak si dáme do súvisu skutočnosť, že násilník je človek, ktorý sa cíti veľmi neisto, a že súčasná pandemická situácia vzbudzuje obrovské neistoty v nás všetkých, tak si ľahko vieme urobiť smutnú dedukciu: áno, v súčasnosti rastie počet aj intenzita násilia, ktorá sa odohráva doma za zavretými dverami. Za normálnych okolností utekáme domov, keď sa nám prihodí niečo nepríjemné, bolestivé, zahanbujúce, lebo „...domov sú ruky, na ktorých smieš plakať ...“ povedal básnik Miroslav Válek. Ak sú doma však len ruky, ktoré ťa udrú, škrtia, zatvárajú do pivnice, kam budeš utekať?!

Pandemická situácia uzavrela domácnosti, za dverami ktorých sa dejú strašné veci bez toho, aby o tom niekto vedel.

Pandemická situácia uzavrela domácnosti, za dverami ktorých sa dejú strašné veci, bez toho, aby o tom niekto vedel. Normálne by si pani učiteľka v škôlke alebo v škole všimla, že dieťa má „čierny chrbát“ alebo vyšklbané kolieska vlasov- ale do škôlky sa teraz nechodí. Obete domáceho násilia sú hrozne osamelé a zúfalé. Násilníci, ktorí by za normálnych okolností mohli ventilovať svoju zlosť aj vonku, sa zacyklujú vo svojej frustrácii, ktorú ventilujú voči svojim rodinným príslušníkom a to všetko v bezpečí domova.

Child Abuse Neglect Syndrome je ochorenie dieťaťa, ktoré je týrané, zneužívané alebo zanedbávané 

Týrané dieťa sa určite nespráva ako ostatné šťastné deti. Aké sú typické príznaky tohto negatívneho javu, ktoré dokážeme aj my, neodborníci, odhaliť?

Syndróm CAN (Child Abuse and Neglect Syndrome) je ochorenie dieťaťa, ktoré trpí domácim násilím a to štyrmi základnými formami: fyzickým a psychickým týraním, sexuálnym zneužívaním a zanedbávaním. V piatej kategórii sú špecifické formy týrania, ktoré sa však vyskytujú zriedkavejšie. Všetky majú svoje špecifické prejavy a príznaky.

Fyzické týranie má rôzne podoby ubližovania: kopanie, trasenie, hádzanie telom o zem, vytrhávanie vlasov, pálenie horúcimi predmetmi, oparenie vodou, zlomeniny končatín a lebky a podobne.

U psychických foriem sa často objavujú nadávky a hrozná dehonestácia osoby, prízvukovanie absolútnej neschopnosti, sústavné zneisťovanie, znevažovanie a posmešky pred inými, prekážky v spánku a podobne. 

U sexuálneho zneužívania sú príznaky rôznej intenzity od neadekvátneho preukazovania lásky, cez ohmatávanie, manipulácie s genitáliami, až po realizáciu sexuálnych praktík.

Zanedbávanie je najčastejšie sa prejavujúca forma násilia, hoci naša spoločnosť je voči nej pomerne imúnna. Zanedbávanie sa prejavuje tak, že dieťa chodí neprimerane oblečené (dievča nosí veci po chlapcoch, v zime má letné oblečenie alebo obuv, špinavé a zanedbané šatstvo a obuv), zlá a pokazená, prípadne nutrične chudobná strava, dieťa nemá v domácnosti priestor pre pokojný spánok, učenie sa ani hranie, rodič mu nezabezpečí pomôcky do školy a podobne. V našej spoločnosti sa toto väčšinou „ospravedlňuje“ chudobou. Nič to však nemení na fakte, že zanedbávanie je akt agresie dospelého na dieťati. Okrem prejavov a príznakov syndrómu existujú rizikové faktory z prostredia dieťaťa, ktorá vznik a rozvoj násilia podporujú. Medzi také patria  napríklad emocionálne nezrelí rodičia, rodičia, ktorí boli samy obeťou násilia, závislosti v rodine, psychické ochorenie, komunita, ktorá násilie toleruje a podobne.

Vyskytujú sa tieto typy násilia oddelene?

Ani jedna z týchto foriem sa nevyskytuje ojedinele, väčšinou je to „zmeska“ viacerých foriem , s prevahou jednej formy. V klasifikácii chorôb má tento syndróm pridelené číslo a považuje sa za riadne ochorenie. Teda sú tu dve špecifiká: detská obeť a domáce násilie. Podstatná a najdôležitejšia časť procesu socializácie človeka sa deje v rodine. Prvé formy učenia dieťaťa, ktorým sa socializácia deje, majú formy napodobňovania, imitácie, identifikácie so vzorom. Malé dieťa iné vzory zväčša nemá, čiže jeho správanie je zrkadlením toho, čo sa doma deje. Preto môžeme u malých detí pozorovať, že napríklad pri našom prudšom pohybe si kryjú hlavu, schúlia sa, zalezú „do úkrytu“ pod stôl, posteľ, pri dohováraní zaryto a tvrdohlavo stoja a mnoho  a mnoho ďalších prejavov, ako napríklad , že nemajú kamarátov a sú osamelé, vyhýbajú sa vyzliekaniu v šatni, vždy  chodievajú posledné do triedy (šuchcú sa) , nechodia na záchod v škole, keď sú tam iné deti a podobne. Väčšie deti dokážu svoje prejavy lepšie maskovať a schovávať, väčšinou za agresiu alebo naopak silnú apatiu. V každom prípade, pri pohľade na takéto dieťa možno len inštinktívne cítime, že s ním niečo nie je celkom OK, že je tak trocha „čudné“.

Deti potrebujú k svojmu rozvoju iné deti 

Ako sa pozeráte na pandémiu aj s ohľadom na „psychické“ násilie? 

Okrem toho, že tyran ostáva tiež zamknutý doma a prežíva neistoty z udržania si sociálneho statusu, zamestnania, finančného príjmu , podobnú frustráciu zažíva aj dieťa – obeť. Vie, že nemá kam uniknúť, lebo všetci majú zabuchnuté dvere - aj starí rodičia, aj učitelia, aj susedia a starajú sa najmä o to, aby prežili. Deti – začína to približne od 3 rokov veku svojho života- potrebujú bytostne k svojmu rozvoju, najmä rozvoju svojich sociálnych kompetencií, iné deti. Normálne osemročné dieťa ráno prv, než otvorí oči, kričí, že ide za kamarátom, s ktorým sú dohodnutí niečo spolu robiť. Teraz majú virtuálnych priateľov, virtuálnych príbuzných a naučia sa žiť len „akože“.  Pandémia trvá už dlho, rodičia sú unavení z toho, že musia pracovať, učiť svoje deti a vyrovnávať sa so svojím existenčným  tlakom a tlakom svojich najbližších.

Deti bytostne potrebujú iné deti, aby si mohli rozvíjať na primeranej úrovni komunikáciu, vzťahy a rozširovali si repertoár sociálnych rolí. Dúfajme, že pandémia čoskoro skončí . Je jasné, že sama od seba nezmizne, že ju musíme poraziť, ale ostane nám nová skúsenosť. Tak, ako starí a prastarí rodičia prežili vojnu. Aj toto je vojna, len sa pri tom nestrieľa z pušiek.

Pandémia trvá už dlho, rodičia sú unavení z toho, že musia pracovať, učiť svoje deti a vyrovnávať sa so svojím existenčným tlakom a tlakom svojich najbližších. Tak, ako starí a prastarí rodičia prežili vojnu – aj toto je vojna, len sa pri tom nestrieľa z pušiek.

Najvyššou prioritou je ochrana dieťaťa 

Čo robiť, ak sa nám samotné dieťa zdôverí a my nadobudneme podozrenie či už na fyzické, alebo psychické násilie. Môže viesť oznámenie na podozrenie z týrania k ešte väčšiemu násiliu? Ako tieto problémy riešiť? 

Ak sa nám dieťa zverí s tým, že je obeťou násilia, musíme postupovať veľmi opatrne. Najvyššou prioritou je jeho ochrana. Kým dieťa nie je fyzicky v bezpečí, nesmieme „vystrašiť“ násilníka, aby sa ešte viac na dieťaťu nemstil alebo ho prehováral k tomu, aby svedčilo v jeho prospech. Podľa našej legislatívy každý občan, ktorý je svedkom násilia na dieťati alebo má podozrenie, je povinný oznámiť to orgánom činným v trestnom konaní (polícia, prokuratúra) alebo na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny.  Hráme tu však o čas. Nesmieme tak urobiť skôr, kým dieťa nie je v bezpečnej vzdialenosti od násilníka, pretože to naozaj môže mať fatálne následky pre dieťa. Na Slovensku máme nie mnoho, ale zato profesionálne veľmi dobrých organizácií pracujúcich s obeťami násilia. Pre páchateľov násilia však veľmi na výber nemáme- buď nasleduje reštrikcia, alebo ho jednoducho odstavíme od obete a je otázkou času, kedy si nájde inú.

Tragédiou však je, že páchatelia sú sami často bývalé obete. Nikto ich nikdy nenaučil, ako inak riešiť situáciu, než agresiou.

Tragédiou však je, že páchatelia sú sami často bývalé obete. Nikto ich nikdy nenaučil, ako inak riešiť situáciu, než agresiou. V tomto smere je západná Európa opäť pred nami. Chápem, že páchateľ nevzbudzuje sympatie, že žiadni sponzori takúto organizáciu v rámci 2% nepodporia, ale z perspektívneho hľadiska musíme brať do úvahy, že sám od seba neprestane, lebo nevie inak. Ten problém sa často objaví ako akt zúfalstva. Pracovali sme s rodinami, kde osamelý rodič robil čo mohol, aby sa s deťmi uživil. Ale je to hrozne ťažký dennodenný boj, v ktorom rodičia často prehrávajú úplne banálnym spôsobom: napätie z nedostatku spôsobí taký tlak, že sa mu snažia „uľaviť“ a riešia to buď únikom k alkoholu alebo k zúfalej agresii voči tomu slabšiemu, ktorý mu „visí“ na krku.

Prevencia domáceho násilia: Scitlivujeme deti na násilie v ich okolí 

Dá sa vôbec násiliu preventívne predchádzať? Ako?

Prevencia má vždy význam. Najmä vtedy, keď ju robíme spektrálne- to znamená, že nielen u obetí, resp. potenciálnych obetí, ale aj u detskej „väčšiny“. Hovoríme tomu , že „scitlivujeme“ deti voči fenoménu násilia. Aby neboli ľahostajné, ak sú svedkami toho, že sa násilie deje v ich okolí. Nech dostanú do ruky nástroje (informácie, zručnosti), pomocou ktorých vedia protestovať voči násiliu a zastaviť ho. S naším partnerom Centrom Slniečko v Nitre sme participovali na niekoľkých výskumoch, ktorých výstupy jasne signalizovali, v ktorom veku dieťaťa a ktorý program je najúčinnejšie implementovať. Spomínaná organizácia po 20 rokoch aktívneho profesionálneho pôsobenia na Slovensku má pripravené preventívne programy už pre deti od predškolského veku. Teda prevenciou chránime nielen obete ale aj detskú väčšinu. U dospelých máme preventívne aj krízové programy pre obete, pre páchateľov veľmi nie. Páchatelia by potrebovali najmä psychologickú pomoc, aby si pomocou terapie vybudovali vyššie sebavedomie a priaznivejšie sebahodnotenie, aby zistili, že nie sú odkázaní na dehonestovanie iných, aby tak získali pocit vlastnej zmysluplnosti.

V našej spoločnosti panuje vysoká miera tolerancie tak voči alkoholu, ako aj voči násiliu. Samotné obete si často myslia, že násilník nerobí nič neobvyklé, čo by sa nedialo jeho matke alebo susede odvedľa.

Na jednom bilborde bol nedávno takýto slogan: „Keď z manželského puta zostanú len putá.“  Končia násilníci za mrežami?

V realite? Skôr nie ako áno. To už musí násilník urobiť riadny násilnícky útok. V našej spoločnosti panuje vysoká miera tolerancie tak voči alkoholu, ako aj voči násiliu. Samotné obete si často myslia, že násilník nerobí nič neobvyklé, čo by sa nedialo jeho matke alebo susede odvedľa. A že až také hrozné to nie je, že ešte stále sa to dá vydržať. Potom si však prečítate v správach, že 17-ročný mladík ubodal 30 ranami nožom svojho otca, ktorý celý život krutým spôsobom týral celú rodinu. Prečo to muselo zájsť až tak ďaleko? Chápem, že obeť týrania je „chorá“, teda nemá reálny odhad, čo je alebo nie je v medziach normy. Ale čo teda robí jeho okolie?

"Koruna tvorstva" ubližuje vlastným deťom 

Nedajú sa takéto obvinenia ľahko zneužiť, povedzme pri rozvodovom konaní na očiernenie druhej strany?

Všetko, čo človek robí, sa dá zneužiť. Aj preto, že má rozum a nie vždy musí mať „charakter“. Je strašne smutné pozerať na to, ako si to „tí dvaja“ rozdávajú v plnej paráde už cez to posledné, čo majú ešte spoločné  - cez deti. V prírode neexistuje iný živočíšny druh, ktorý by vedome ubližoval svojmu mláďaťu – len človek. Tá „koruna tvorstva“, ktorá aby dokázala tomu druhému, čo je on zač, zneužije a ubližuje vlastným deťom. Lebo dieťa má vzťah k obom, ľúbi ich oboch – každého inak, ale ľúbi. Víťazovi tohto partnerského boja sa podarí svojmu vlastnému dieťaťu „natlačiť do hlavy“ akurát to, že je zavrhnuté a neľúbené druhým rodičom.

V prírode neexistuje iný živočíšny druh, ktorý by vedome ubližoval svojmu mláďaťu – len človek.

Páchajú násilie v rodinách len muži?

Určite nie. Kruté bývajú aj ženy a dokonca aj deti. Muži bývajú obyčajne fyzicky silnejší. Znaky fyzického násilia sú najlepšie odhaliteľné. Z dostupných údajov však vyplýva, že naozaj štatisticky ako páchatelia prevažujú muži. U žien sa násilia akosi stereotypne nepredpokladá, hoci to tiež nie je pravda. Ženy vedia byť voči deťom rovnako kruté, ako muži a deti to oveľa horšie prežívajú. Zvlášť, ak patologická matka sofistikovane dieťa citovo vydiera, manipuluje s ním tak, že nie je schopné celý život nadväzovať normálne ľudské vzťahy. Po revolúcii sa výraznejšie objavil fenomén týrania starších osôb, či už vlastnou rodinou alebo personálom v zariadeniach . A tu tiež nemôžeme povedať, že by to boli len muži.

Páchateľ si má priznať, že to nezvláda a vyhľadať terapeuta 

Existuje možnosť, či už liečba, terapia, ktorá pomôže a umožní stať sa násilníkovi byť dobrým rodičom a partnerom?

Terapiu, pomáhajúcej zvládať vlastné násilie, som už spomínala. Páchateľ by si mal priznať sám pred sebou, že násilie nezvláda (analógia so závislosťou na alkohole) a vyhľadať terapeuta. Najlepšie asi takého, ktorý je kognitívno-behaviorálne orientovaný, pretože tento typ terapie asi najlepšie zaberá. Okrem toho je dôležitá prevencia. Už som spomínala, že u mnohých tzv „single“ rodičov, kde záťaž zodpovednosti za deti nie je rozložená na dvoch, môže nastať taký tlak, že situáciu rieši rodič spočiatku sporadicky, neskôr systematicky násilím.

Ak rodič sociálne (chýbajú financie alebo sociálna opora) nezvláda starostlivosť o deti, môže dobrovoľne požiadať o pomoc na každom oddelení sociálnoprávnej ochrany dieťaťa. Alebo si môže vyhľadať v registri ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny  akreditované neziskové subjekty v jeho okolí, ktoré majú schválené programy  špecializovaného poradentsva. Poradenstvo sa poskytuje bezplatne (čiastočne náklady uhrádza štát) a väčšinou sú aj previazané na odbornú psychologickú pomoc.

Uplatnenie absolventa sociálnej práce je na úradoch, v územných celkoch či mimovládkach, ale aj médiách

Vy pracujete na katedre sociálnej práce na Trnavskej univerzite. Kde všade môže sa môže uplatniť jej absolvneti?

Absolvent sociálnej práce má uplatnenie vo funkcii asistenta sociálnej práce (absolvent bakalárskeho stupňa) alebo vo funkcii samostatného odborného pracovníka alebo vedúceho pracovníka (absolvent magisterského stupňa) v rôznych typoch organizácií verejného aj neverejného sektora. Najčastejšie na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny, na vyšších územných celkoch, na mestských úradoch a v širokej plejáde mimovládnych organizácií, pracujúcich so špecifickými klientskými skupinami. Naši absolventi sú však zamestnaní aj ako redaktori v printových aj audiovizuálnych médiách, pracujú na oddeleniach ľudských zdrojov veľkých výrobných podnikoch. Absolventi doktorandského štúdia pracujú ako „konceptori“ alebo výskumníci na regionálnej samospráve , na ministerských pracoviskách, ale najmä na vedeckých inštitútoch. Ako v každej profesii, tak aj v sociálnej práce, sú dobrí a menej vydarení absolventi a nakoľko budú kreatívni a flexibilní, už záleží od nich samotných.

Je čas podávania prihlášok. Prečo si na štúdium vybrať práve Trnavskú univerzitu?

Trnavská univerzita tu bola, keď my sme ešte neboli, a dúfajme, že tu bude aj pre našich vnukov a pravnukov. To, že niečo pretrváva roky bez ohľadu na režim a spoločenskú klímu, svedčí o tom, že hodnoty, ktoré táto inštitúcia preferuje, sú nadgeneračné. Ľudskosť, mravnosť a vzdelanie sú hodnoty, ktoré táto univerzita ponúka ruka v ruke s modernými technológiami a to spolu s ponukou komfortu študentského servisu. Študentom ponúkame spoluprácu na výskumných projektoch, možnosti výberu z 3 foriem štúdia ( v dennej, dennej kombinovanej a externej forme), približne v trojročných cykloch inovovanými študijnými plánmi, kombináciu spôsobov výučby (prezenčne, online, samoštúdium), s dostupnými študijnými materiálmi a s kolegiálnym prístupom ku študentom.

foto: archív E.Mydlíkovej

 

✅ Zaujíma ťa sociálna práca? Podaj si prihlášku na Trnavskú univerzitu ešte dnes

✅ Všetky potrebné informácie pre uchádzačov nájdeš tu.

✅ Prezentáciu jednotlivých fakúlt z virtuálneho Týždňa otvorených dverí 2021 ti ponúkame tu.

✅ Pozri si nás ešte bližšie, máme veľa fotiek :-)

✅ A aby ti nič neuniklo, prihlás sa na odber nášho newslettra.

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!