Stopy starej gréčtiny v slovenčine

Prinášame vám prednášku Jozefa Kordoša z katedry klasických jazykov, ktorú predniesol na Univerzite tretieho veku TU a v ktorej pátra po gréckych slovách v slovenčine.

Vrátim sa vo výklade ku klasickému obdobiu a rozkvetu aténskej demokracie, ktorý priniesol aj rozkvet literatúry, kultúry, umení a aj vedy. Všetky tieto prejavy tvorivého gréckeho ducha prispeli významným spôsobom k svetovému kultúrnemu aj literárnemu dedičstvu, preto sa nevyhnutne museli odraziť aj v jazyku, resp. jazykoch sveta, ktorý sa ku gréckemu kultúrnemu dedičstvu hlási. Práve to, akým spôsobom sa kultúra a rozvoj vzdelanosti odráža v jazyku, sa pokúsim ilustrovať prostredníctvom gréčtiny a jej života v slovenčine, pretože práve grécke slová, ktoré ako grécke ani nevnímame, sú živým kultúrnym odkazom gréckeho sveta, sú živými výhonkami vyrastajúcimi z koreňov európskej, resp. západnej kultúry a civilizácie.

V klasickom období sa ťažisko kultúrneho vývoja presúva do Attiky a Atén, na čom má nemalý podiel rozvoj aténskej demokracie. V Aténach v druhej polovici 6. storočia vzniká nový literárny žáner, ktorým je tragédia. Dramatická tvorba reprezentovaná svojimi dvoma podobami, tragédiou a komédiou, predstavuje neoddeliteľnú súčasť politického života obce od momentu, keď sa súťaže v dramatickej tvorbe stanú pravidelnou súčasťou kultových slávností Veľkých Dionýzií. Keďže na priebeh festivalu dohliadal štátny úradník (archón eponymos), ktorý pridelením zboru vlastne rozhodoval o tom, či daná hra môže alebo nemôže byť v rámci festivalu uvedená na scénu, jednotlivé hry prechádzali určitým procesom posudzovania. Tak do tohto obdobia spadá aj vznik prvotných foriem literárnej kritiky, pretože okrem „politickej korektnosti“ obsahu v tomto procese zaiste hrali úlohu aj estetické kvality diela.

Gréci nám dali divadlo, ale aj divadelnú terminológiu

Už aj v tomto stručnom náčrte rozvoja divadla v Aténach možno spozorovať, že grécke kultúrne prostredie nám neodovzdalo len divadlo ako také. Spolu s ním prechádzajú do slovenčiny prakticky všetky termíny, ktoré sa s divadelnou praxou spájajú, a to, samozrejme, nie len pokiaľ ide o literárnu zložku divadla, teda text divadelnej hry. Samotný výraz pre divadlo (θέατρον) žije napr. v slove „teatrálny“, ktoré má trošku iný význam ako len „divadelný“, a okrem bežne používaných výrazov dráma (δρᾶμα, dráma znamená skutok, čin, podobne ako lat. actio), tragédia a komédia z nej pochádzajú aj slová katastrofa (strofé – obrat; pôvodne znamená „ukončenie, koniec“, vďaka tragédii, v ktorej je dominantnou záverečnou časťou, ide o koniec „tragický“) orchestra (pôvodne časť amfiteátra pred scénou, kde bol umiestnený zbor), paródia (podobne ako komédia a tragédia, čo v gréčtine znie komódia a tragódia, ide pôvodne o pieseň, gr. ódé, par‐ znamená vedľa, resp. proti pieseň, ktorá celkom prevracia a zosmiešňuje nejakú vážnu skladbu), fraška (sicílska forma výsmešnej a divadelnej hry), epizóda (epeisodion, dialogická časť tragédie, v ktorej vystupujú herci), epilóg (epi‐ na + logos, slovo, reč = slovo na koniec, doslov) trilógia (tri‐ tri a logos reč, slovo = séria troch divadelných predstavení, z ktorých každé čerpá z toho istého mýtu, resp. príbehu, napr. jediná zachovaná trilógia Oresteia od Aischyla sleduje osudy Oresta), choreografia (choreuó – tancujem v kruhu, v zbore + grafó – píšem) katarzia (kathareuó – byť čistý, katharsis – očista, očistenie), scéna (skéné – stan, potom aj budova za javiskom, pred ktorou sa odohrávalo predstavenie a ktorá slúžila ako pozadie hry), chorál (choros – zbor) atď.

Rozvoj rečníctva 

S rozvojom aténskej demokracie v 5. storočí nastávajú priaznivé podmienky aj pre rozvoj rečníctva, pretože schopnosť účinne argumentovať a presviedčať či už zhromaždenie slobodných občanov, alebo súdny tribunál, bola pre aktívneho člena demokratickej obce kľúčová. V druhej polovici 5. storočia pred Kr. v Aténach pôsobilo viacero profesionálnych učiteľov rétoriky, ktorí sa nazývali sofisti. Sofistika však svojou relativizáciou základných postojov značne podkopala morálne základy spoločnosti spočívajúce na tradičných etických hodnotách, čo vyvolalo pomerne ostré reakcie zo strany filozofov. Literárna tvorba túto situáciu zrkadlí v množstve diel, či už ide o rôzne typy súdnych alebo politických rečí, alebo filozofické diela viacerých autorov, v ktorých sa rozvíja a etabluje attický dialekt ako jazyk literárnej prózy. Popri rečníctve a filozofii je dôležitým prozaickým literárnym žánrom aj historiografia a hoci Hérodotos svoje Dejiny napísal v pestrej iónčine, jeho nasledovník Thukydidés spísal na sklonku 5. storočia pred Kr. Dejiny peloponézskej vojny v attičtine. Attický dialekt dosiahne v nasledujúcom 4. storočí pred Kr. svoju klasickú výšku vo filozofickej próze Platóna a Xenofónta, či v rečníckych dielach Isokrata a Démosthena. Obdobie 5. ‐ 4. stor. pred Kr. sa preto nazýva attické, alebo tiež klasické obdobie gréckej literatúry.

Plejáda aj kritika, demokracia aj polis 

„Plejáda filozofických škôl kritizovala charakter aténskej demokracie či problémy monarchie, politiku oligarchov i rétoriku demagógov.“ V tejto vete nepochádzajú z gréčtiny len slová v kurzíve (či, i). Plejáda súvisí akiste s gréckym názvom súhvezdia Plejády (Pleiades), ktoré sa dnes charakterizuje slovom hviezdokopa. Slovo filozofia azda netreba ani vysvetľovať – ide o spojenie slov filó, milujem a sofia, múdrosť, škola pochádza z gréckeho scholé, čo pôvodne znamená „voľný čas“. Literatúre a štúdiu sa mohol staroveký človek venovať len vtedy, ak mal dostatok voľného času. Kritika a kritizovať je z gréckeho slovesa krinó, čo znamená „súdim“, v ktorom má pôvod aj slovo kríza. Slovo charakter sa nezmenilo vôbec, v gréčtine znamená pôvodne „rytec“, potom aj vyrytý znak či značku. Demokracia sa skladá zo slov démos = ľud a krató = mám moc, vládnem, čiže je to vláda ľudu. Iným slovom pre vládu, resp. ríšu je arché, v spojení so slovom monos, čo znamená jeden, sám, označuje samovládu, ak sa spája so slovom oligos (nemnohý), označuje vládu nemnohých, len úzkej skupiny ľudí. Slovo arché zaznieva aj v slovách ako patriarchát, či matriarchát, kde sa spája s patér a métér (otec a matka). Politika je slovo odvodené od gréckeho výrazu polis, ktorým sa označuje občianske spoločenstvo spolu s mestom a priľahlým vidiekom, mestský štát.

Rétorika prekonala najmenej zmien

Rétorika je takisto slovo, ktoré prekonalo minimálne zmeny – v klasickej gréčtine označuje náuku o skladaní prejavov, ale aj technikách argumentácie a presviedčania. Nevyhol som sa tu slovu technika, ktoré má rovnako grécky pôvod v slove techné a označuje súbor pravidiel a postupov určitej činnosti. V slove demagóg opäť zaznieva grécke slovo démos (ľud), tentoraz však v spojení so slovesom agó, čo znamená vediem, ide teda pôvodne o vodcu ľudu. Agó máme potom aj v ďalšom slove s gréckym pôvodom, ktorým pedagóg (gr. paidagogos), len v tomto prípade sa spája s pais, čo znamená dieťa. Išlo pôvodne o otroka, ktorý vodil deti pána do školy. Určite by sa našlo množstvo ďalších príkladov, všimnime si však teraz predovšetkým to, že veľká väčšina výrazov pre typy štátnych a spoločenských usporiadaní vychádza z gréčtiny. Je to preto, že tieto otázky rozpracovali filozofi, podobne ako mnohé iné, ktoré umožnili neskôr osamostatnenie a vznik špeciálnych vedných odborov, niektorých už v staroveku, iných neskôr či až v moderných časoch. Uveďme aspoň niekoľko príkladov: genealógia (genos = rod), história a historiografia (historeuó = skúmam), archeológia (archaios = dávny), paleontológia (palaios – starý, dávny; on, ontos = súci, jestvujúci), paleolit (palaios + lithos, kameň), zoológia (zóon =živočích, botanika (botané = rastlina), aritmetika (arithmos – číslo, počet), geometria (gé = zem), dialektika (dialegomai = vediem rozhovor), geografia a geológia, astronómia/astrológia (astér = hviezda), ekonómia (oikonomia od oikos = domácnosť, hospodárstvo), kynológia (kyón = pes), fyzika (fyzis = príroda), matematika (mathéma = učenie, cvičenie) ...

Lekárska gréčtina: Diagnóza, prognóza, trauma

Dôležitým a pomerne rozvinutým vedným odborom už v klasickej dobe je tiež lekárstvo. Terminológia je tu grécko‐latinská a spomedzi slov s gréckym pôvodom uveďme aspoň niekoľko: diagnóza, prognóza, kríza, symptómy, syndrómy, agónia, anatómia, fyziológia, otorinolaryngológia, chirurgia, terapia, endoskopia, farmaceutika (farmakon ‐ liek), analgetiká, psychiater, pediater (iatreia – liečenie, iatros ‐ lekár), hygiena (hygieia ‐ zdravie), patológia (pathos – bolesť, choroba), trauma (rana, zranenie), schizofrénia (schizó – delím, polím, rozdeľujem; frén – myseľ, duch).

Obdobie Alexandra Veľkého

V r. 323 pred Kr. takmer súčasne zomreli Démosthenés, Aristotelés a Alexander Veľký. Nasledujúce obdobie sa nazýva helenizmus, pretože Alexander Veľký svojimi výbojmi rozšíril grécku kultúru do rôznych oblastí antického sveta, kde sa po rozpade jeho nadnárodnej ríše na ríše diadochov stala kultúrou vládnucej vrstvy a výraznou mierou ovplyvnila, čiže helenizovala miestne kultúry. Tento proces samozrejme nebol jednostranný a aj grécka kultúra prijímala z miestnych kultúr nové podnety, ktoré sa prejavujú v jazyku aj umení a literatúre. Helenistická kultúra sa najintenzívnejšie rozvíjala na miestach, kde mala podporu vládnucej vrstvy. Najdôležitejšie centrá boli Antiochia, Pergamon, egyptská Alexandria a na západe Rím (ktorý síce grécky jazyk neprijal, ale postupy literárnej tvorby prevzal od Grékov takmer bezo zvyšku), z nich najvýznamnejším sa stal ptolemajovský Egypt a jeho hlavné mesto, Alexandria.

Okrem toho, že tu vzniklo nové literárne hnutie, tzv. alexandrijská básnická moderna, buduje sa tu aj rozsiahla knižnica, ktorá si kladie za cieľ zhromaždiť na jedno miesto doslova všetky knihy sveta. Jej predstavený Kallimachos (asi 310 – 240 pred Kr.), zhodou okolností tiež najvýznamnejší predstaviteľ alexandrijskej básnickej moderny, v rámci svojho literárneho programu vníma všetko predchádzajúce ako tradíciu, ktorú je potrebné zachovať a študovať. Nová, teda moderná literatúra má síce z tejto bohatej tradície vychádzať a nadväzovať na ňu, má sa však riadiť modernými zásadami a vkusom svojej doby.

Knižnica je miesto, kde sa odohráva vedecký výskum a bádanie v oblasti literatúry a jeho výsledkom je moderné literárne dielo. Textovokritickej činnosti alexandrijských vzdelancov a filológov vďačíme napríklad za to, v akej podobe poznáme Homérove eposy. Okrem literárnych štúdií sa však v období helenizmu intenzívne rozvíjajú aj ostatné vedné odbory ako matematika, geografia, prírodoveda etc., pričom jednotliví vzdelanci častokrát pôsobia na rôznych a značne vzdialených koncoch helenistického sveta, ktorý ďaleko presahuje hranice územia osídleného gréckymi kmeňmi.

Dialekt koiné: Kristus, episkop, katolík

Tento vzdelaný svet komunikuje tzv. spoločným jazykom (ἡ κοινὴ διάλεκτος, hé koiné dialektos), ktorý sa vyvíja na základe attičtiny klasického obdobia. Helenistická koiné je predovšetkým jazykom literárnej komunikácie, vzhľadom na to, že sa používa v rôznych končinách helenistického sveta (prakticky celé Stredomorie spolu s Blízkym a Stredným východom), zrkadlia sa v nej najrôznejšie lokálne vplyvy a prenikajú do nej prvky hovoreného jazyka. Najvýznamnejším literárnym dielom spísaným v koiné je Nový zákon. Tak sa dostávame k poslednej významnej sfére významného vplyvu gréčtiny, ktorou je kresťanstvo. Mimochodom, slovo sféra tiež pochádza z gréčtiny (sfaira) a znamená „guľa“. Vráťme sa však ku kresťanstvu. Aj slovo kresťnastvo pochádza z gréčtiny, odvodzuje sa zo slova christos (pomazaný), rovnako ako je grécke aj Biblia, čo znamená jednoducho „knihy“. Okrem toho napr. ekleziastický (ekklesia = zhromaždenie), monasterion (kláštor), biskup (episkopos od episkopó – dohliadam, dozerám), arcibiskup (archiepiskopos – predchádzajúce + arché), evanjelium (eu – dobre + angelló – oznamujem, zvestujem), katolík (katholos – úplný, celý), ortodoxia, schizma, diabol (diabolé – pôvodne ohováranie), démon (daimón ‐ duch, pôvodne bez negatívnej konotácie), anjel (angelos – posol), agapé, Kristus, presbytérium, asketizmus , teológia, ateizmus, diecéza (dioikésis – správa domu, štátu, sídla...), ekumenický (oikumené, čiže osídlený svet – odvodené tiež od oikos, dom,) liturgia, kronika (chronológia, chronos = čas), katechizmus, patristika, scholastika, apologéta (apologia – obhajoba) ...