Dvadsiate prvé storočie bude storočím spoločenských a humanitných vied

„Nie som si istý, či bude v mojich možnostiach pochopiť princíp fungovania atómového jadra. Ale neprestanem sa o to pokúšať,“ hovorí v rozhovore „kritický priateľ“ Trnavskej univerzity a člen jej správnej rady Martin Venhart.

Experimentálny jadrový fyzik s bohatými zahraničnými skúsenosťami pôsobí aj ako štatutárny podpredseda Slovenskej akadémie vied. Stretli sme na Hornopotočnej 23 v Trnave hneď po prednáške o Nobelových cenách.

Celé naše rozprávanie, kde sa dozviete viac o výskume M. Venharta i jeho názoroch na vedu, nájdete v aplikáciách ako Spotify či Youtube.

Čím si vás získala téma Nobelových cien?

Vzniklo to náhodou ako požiadavka novinárov, aby sa Slovenská akadémia vied vyjadrila k práve udeleným Nobelovým cenám. Sú to už roky a vtedy som to urobil. Začal som sa čoraz viac zahlbovať do tejto témy a stala sa mi veľmi blízkou za tie roky.

Nobelove ceny sú tu s nami už viac ako 120 rokov a aj bežnému človeku sú známe ako prestížne vedecké ocenenia. Čím to je?

Je to samotný príbeh, ktorý za ňou je, ako ju Alfréd Nobel založil. Hoci všeobecne rozprávaný príbeh o parte, ktoré si prečítal v novinách, nie sú historici schopní doložiť.

„Obchodník so smrťou je mŕtvy,“ mal sa o sebe Alfréd Nobel dočítať v „predčasnom“ nekrológu vo francúzskych novinách.

On sa veľmi zľakol, že toto bude spôsob, akým si ho ľudia budú pamätať  - samozrejme, ak je to pravda.

Ako by si vás mala zapamätať slovenská veda?

Nerád dráždim osud, aby sme hovorili o takomto niečom priamo. Spomenuli ste „slovenskú vedu“. Nemám príliš rád výraz „slovenská veda“ alebo maďarská či rakúska. V skutočnosti je len jedna veda. Sú to vedci, ktorí zhodou okolností niekde žijú a pracujú, ale veda ako taká je jedna.

Mám svoj istý vedecký sen: objaviť niečo, čo by viedlo k praktickej aplikácii, ktorá by zlepšila život – hoci sa nevenujem aplikovanému výskumu. Veľmi často sú to objavy základného výskumu, ktoré sú následne aplikovateľné. Na Slovensku sa veľmi často hovorí o transfere poznatkov, ale my musíme mieriť na základný výskum a transferovať výsledky základného výskumu. To vnímam ako svoju misiu na Slovensku: dávať do popredia význam a dôležitosť základného výskumu.

Dočítal som sa o vás, že chcete objaviť niečo, čo bude prospešné celému ľudstvu.

Áno, pamätám si, že som niekedy niečo také povedal.

Čo by to tak mohlo byť?

Neviem. Keby som to vedel, bol by som to objavil – ale neviem. Neviem, či sa mi to podarí. Dokonca väčšine vedcov sa to nepodarí. Objavov je pramálo, ale dôležité sú aj tie, ktoré neuspeli – lebo bez cesty by sme nikdy nedošli do cieľa.

Pomýšľate na Nobelovu cenu za fyziku?

Nie je to niečo, nad čím sa dá uvažovať. Nie som fyzik toho rangu ako fyzici, ktorí uspeli v Nobelovej cene: spomeňme Alberta Einsteina, Sira Rogera Penrosea či Kipa Thornea. Poslední dvaja navštívili Bratislavu. Je to iná liga. Na vedu sa pozerám s obrovskou pokorou. Skúmam štruktúru jadra. Čomu čelím, je neskonale komplikované. Sú to sily, ktoré ovládajú nás všetkých, sme proti nimi bezmocní. Nie som si istý, či bude v mojich možnostiach pochopiť princíp fungovania atómového jadra. Ale neprestanem sa o to pokúšať.

Za sto rokov získali vedci nobelovku za rozličné objavy: technécium, rádium, polónium, gravitačné vlny ... Dá sa vôbec porovnať, ktorý objav je významnejší ako druhý a mal by získať Nobelovu cenu?

V konečnom dôsledku o Nobelových cenách rozhodujú ľudia a ľudia nie sú neomylní. Rozhodujú sa na základe informácií, ktoré majú v danej chvíli a nie vždy sa musia rozhodnúť úplne správne. Môže sa stať, že aj významné objavy sú prehliadnuté. Existujú aj absolútne flagrantné pochybenia, za všetky spomeniem Jocelyn Bellovú. Za objav pulzarov nedostala Nobelovu cenu ona, ale jej šéf, hoci to bola jej práca. Bolo to obdobie, keď mladé doktorandky nedostávali ceny. Ceny dostávali starší profesori.

Keď pominieme flagrantné zlyhania, tak niektoré objavy nemusia mať za sebou príbeh. Komisiu musí upútať príbeh. Predstavte si, že dostanú 3 000 nominácií – tie musia vytriediť, ďalej postupujú tie, ktoré sa opakujú.

Pochádzate z Trnavy. Vnímate Trnavskú univerzitu ako istý „mestotvorný“ prvok?

Veľmi rád som prijal ponuku senátu stať sa členom správnej rady. Cítim sa byť poctený. Pri verejnom vypočutí, ktoré je súčasťou výberového procesu, som uviedol, že ako vedec chcem pomôcť Trnavskej univerzite sem-tam vhodnou radou, sem-tam možno aj kritickou  (pôsobiť ako kritický priateľ).

Trnavská univerzita nesie priamo v názve meno mesta, v ktorom som strávil nádherných 25 rokov. Univerzít je tu viac. Poviem niečo, čo môže byť vnímané kontroverzne, ale mali by hľadať cestu k sebe, aby jedného dňa vytvorili jednu univerzitu, ktorá by bola ešte oveľa silnejšia.

Ste fyzik, ale Trnavská univerzita je humanitne a spoločenskovedne orientovaná. Môžu sa humanitné vedy dopĺňať povedzme s prírodovednými?

Myslím si, že 21. storočie bude storočím spoločenských a humanitných vied. Ľudstvo čaká riešenie problémov, o ktorých ešte ani netušíme, že môžu existovať. Obrovskú úlohu budú hrať spoločenskí a humanitní vedci. Trnavská univerzita ako humanitná univerzita má pripraviť takýchto ľudí pre budúcnosť. Hovorím to s plným vedomím ako prírodovedec. Potrebujeme ďaleko intenzívnejšiu komunikáciu medzi prírodovedcami a humanitnými a spoločenskými vedcami – k benefitu oboch týchto zúčastnených strán.