Prísť na Trnavskú univerzitu bolo najlepšie rozhodnutie môjho života

Na konci hudby je jahodová pláž, spieva Longital. Čo je ale na konci rektorovania? Možno skvelo napísaná kniha? Literárny vedec profesor René Bílik uzatvára svoje funkčné obdobie ako rektor Trnavskej univerzity (2019-2023). Spoločne sme sa rozhodli bilancovať jeho 1587 dní v čele najstaršej slovenskej univerzity.

Iný typ zodpovednosti

Ako prežívate záver vášho funkčného obdobia?

Prepadol ma zvláštny pocit. Pripomenul mi posledné týždne na vojenskej službe. Dovideli sme na koniec a čas sa neuveriteľne vliekol. Je tam jeden rozdiel. Tu dovidím na koniec, ale čas ide neskutočne rýchlo. Uvedomil som si, aké relatívne sú prežívania času, keď sa blíži záver fázy ľudského, pracovného života. Prežívam to s horizontom konca, ale zdá sa mi, že sa k nemu rútim rýchlo.

Ako hodnotíte viac ako štyri roky vášho rektorského pôsobenia?

Za tých vyše tridsať rokov pracovného života som zažil už všeličo, ale mám pocit, že tu som zažil za štyri roky veci, ktoré som si myslel, že nikdy nezažijem, a ešte ani nemám v sebe spracovanú túto informáciu. Boli to veľmi zvláštne štyri roky. Na začiatku som ani netušil, čo všetko môže život priniesť. Boli tam aj výšiny, aj nížiny, aj pocity dobre stráveného času, aj pocity márnosti.

Na pozíciu rektora ste nastúpili v auguste 2019 z pozície dekana fakulty. Byť dekanom a byť rektorom je niečo iné. Keby ste sa mali spätne pozrieť na vaše pôvodné očakávania z pohľadu dekana, v čom ste sa „zmýlili“?

Je rozdiel medzi pozíciou dekana a rektora predovšetkým v legislatívnom rámci. Je to iný typ zodpovednosti. Aj keď aj na dekanskej pozícii je zodpovednosti dosť veľa, pretože všetko, čo sa dohovorí na centrálnej úrovni, musí niekto vykonať. Ale to už nie je rektor, ale je to dekan, takže tam je práce dosť.

Pozícia rektora je dosť centralizovaná, pokiaľ ide o právomoci, takže na rektorskej stoličke nesiete zodpovednosť za to, aké sú služby na vrátnici až po to, akým spôsobom sa budú obsadzovať profesorské pozície. Rozsah právomocí a povinností je iný.

Keď som nastupoval, toto všetko som vedel, veď som bol osem rokov dekanom a predtým osem rokov prodekanom. Pravidelne som bol členom rokovania kolégia rektora, takže ten obsah som vedel, pravdaže nie do detailov, to sa zistí až priamo vo výkone funkcie.

Keď sme nastupovali spolu s prorektorkou a prorektormi, mali sme iné plány, než tie, ktoré sme museli napokon realizovať a dostávali sa pred nás úlohy za pochodu. Bol som presvedčený, že zvládneme vybudovať aulu blízko právnickej fakulty v priebehu tohto funkčného obdobia a že mnohé z tých aktivít, ktoré sa dotýkajú rozvoja infraštruktúry univerzity, dokážeme začať minimálne na úrovni stavebnej činnosti. Lenže ten čas priniesol také zauzlenia a také novoty, že sa ukázalo, že to nie je možné.

Univerzitný celok

Niekedy sa zdá, že dekan to má jednoduchšie, pretože sa stará len o jednu fakultu. Rektor má na starosti – na Trnavskej univerzite – päť fakúlt a musí budovať univerzitu ako celok. Nebýva to potom „šok“, že treba hájiť záujmy alma mater?

Ak človek ide do rektorskej pozície z dekanskej funkcie, prvé, čo musí urobiť, je zbaviť sa fakultného pohľadu a preklopiť celé svoje vnímanie univerzity do verzie univerzitného organizmu, univerzitného celku. Trúfam si povedať, že som bol na to pripravený, lebo za osem rokov som bol súčasťou vyjednávaní povedzme o rozpočte a usiloval som sa (napriek tomu, že som reprezentoval najsilnejšiu, ekonomicky najstabilnejšiu a príjmovo najvýkonnejšiu časť univerzity) vychádzať kolegom v dekanských pozíciách natoľko v ústrety, aby sa veľmi jasne na jednej strane prejavil princíp solidarity toho silného s tými, ktorí, prirodzene, silní nemôžu byť, a na druhej strane aby solidarita nepôsobila na svojich príjemcov demotivujúco, aby sa na to príliš nespoliehali. Vedel som, že to bude jeden z kľúčových problémov pokúsiť sa o formovanie univerzitného celku.

Naznačili ste, že došlo počas posledných štyroch rokov k viacerým zauzleniam. Spomeňme pandémiu, lockdowny, zmenu formy štúdia. Ako sme to zvládli? V čom bola táto skúsenosť pre vás nová, iná?

Táto skúsenosť bola nová absolútne pre každého, napriek tomu, že som mal skúsenosti zo štátnej správy na miestnej aj regionálnej úrovni priamo v teréne, kde sa isté veci pravidelne preskúšavali. Vždy sme to brali skôr ako takú zábavu. Ako zo školy, keď sme sa učili na brannej výchove, čo všetko treba, keď... Ale nikdy mi neprišlo na um, že príde to „keď“ a že budeme konfrontovaní so situáciou ohrozenia, ktoré nie je lokálna, ale globálna.

Na druhej strane ma prekvapilo, ako sa vnútorné prostredie dokázalo koncentrovať na problémovú situáciu. Ešte som to nerátal, ale vydali sme niekoľko príkazov rektora na riešenie situácie. Bolo ich dosť. Boli to operatívne dokumenty, ktoré ale neboli povinnou jazdou civilnej ochrany obyvateľstva, ale mali sa bezprostredne, deň nato alebo hodiny nato realizovať. Vďaka ľuďom, ktorí sú na to tu pripravení a sú naozaj kvalifikovaní, sa nám podarilo zvládnuť situáciu bez podstatnejších ťažkostí a najmä bez strát na životoch.

Tak sme postupne stali univerzitou, ktorá veľmi rýchlo zareagovala na zatváranie všetkého, čo v republike existuje, cez univerzitu, ktorá zvládala vlastnými prostriedkami plošné testovanie, ale zároveň sme sa stali aj očkovacím centrom. Toto všetko univerzita zvládla.

Druhú časť tvoria nové spôsoby vyučovania a mám pocit, že toto na fakultách zvládli takisto. Niečo nám z tých spôsobov tu ešte zostalo v inej súvislosti, čo pokladám za negatívny dôsledok nových spôsobov kontaktu so študentom a vôbec dištančný spôsob stretávania sa.

Škola bez študentov je mŕtvy organizmus. Dištančná forma je len doplnok

Zažili sme aj prázdne chodby. Univerzita bez študentov je prakticky mŕtvy organizmus.

Škola bez študentov je mŕtvy organizmus a nemá zmysel. Dodnes pokladám všetky možnosti dištančného spôsobu štúdia a stretávania sa za doplnkové spôsoby, ktoré by nemali nahrádzať živý kontakt. Keď sa dostaneme k problematike, ktorá nás trápi za ostatné mesiace, som presvedčený, že dištančný spôsob stretávania má podiel na tom, v akej situácii v oblasti vedenia univerzita dnes je – že nemá stabilné vedenie.

Na fakultách by vedenie a vyučujúci nemali nahrádzať priamy kontakt študenta s učiteľom možnosťou dištančnej formy, ak to nie je nevyhnutné. Dištančná forma vyučovania nemá byť zvyšovaním komfortu pre vyučujúceho, že nemusí "vytiahnuť päty z domu". Má to byť len doplnok toho, čo je štandardné, a to je kontakt učiteľa so študentom tvárou v tvár.

Universitas je vo svojej podstate spoločenstvo študentov a učiteľov. Online svet mnohé nedokáže nahradiť .

Minimálne nedokáže vytvoriť taký typ spoločenstva, ktorý je charakteristický pre ľudskú blízkosť. Ak vznikajú virtuálne spoločenstvá, tak sú virtuálne – a tak to aj zostáva. Ak má existovať univerzita, fakulta, niečo, čo sme kedysi volali ročník alebo krúžok ako spoločenstvo, tak ľudia musia byť spolu, musia sa vidieť, možno aj jeden druhého dotknúť, možno sa pohádať, pohladiť, ale to nejde cez obrazovku. A ten kontakt mne – tiež som tak učil – pripadal ako veľmi odosobnený a keď som prednášal, ani som nevedel, že kto je na druhej strane a či vôbec za ikonkami niekto je. To nie je zmysel žiadneho štúdia.

Väčšina študijných programov beží prezenčne, ale niektoré orgány univerzity rokujú online aj naďalej .

Pokiaľ ide o rokovanie orgánov, pokladám to vyložene za chybu. Hneď ako som mohol, v orgánoch, ktoré som mal na starosti – od kolégia po vedeckú radu – som sa usiloval nás všetkých vrátiť k jednému stolu. Je iná diskusia, keď sme tvárou v tvár. Iný typ zodpovednosti pociťuje človek, keď je s tými druhými a keď sa môžu navzájom poradiť a konfrontovať.

Pokiaľ ide o výkon samosprávy a dotýka sa to správnej rady aj akademického senátu, tak ten sa nedá robiť virtuálne. Tam je zodpovednosť adresná a ľudia majú byť spolu. Keď nie sú spolu, potom sú aj také „virtuálne“ výsledky.

Silný štát vo vysokoškolskom prostredí

Boli ste tvárou zápasu univerzít ohľadom novely vysokoškolského zákona, ktorá bola upravená aj na základe vašich pripomienok. Ako sme obstáli, keďže v začiatkoch sa zdalo, že štát chce obmedziť akademické slobody?

Pre mňa bol jedným z najšokujúcejších zážitkov prvé zasadnutie Slovenskej rektorskej konferencie, kde sme sa dozvedeli, že ministerstvo školstva pripravuje novelu zákona o vysokých školách, v ktorej chce urobiť toto – a vymenovali nám kroky. Zo zámeru bolo jasné, že ide o radikálne obmedzenie samosprávnych kompetencií na vysokých školách. Pre mňa od vlády, o ktorej som predpokladal, že sa pokúsi o posilnenie samosprávnosti, bolo absolútne šokujúce a nepochopiteľné. Potom som si uvedomil, že to nerobia len na vysokých školách, ale na priestore celého štátu. Tak sme naraz boli svedkami centralizácie kompetencií, ktoré predtým patrili regionálnym samosprávam do štátnych úradov. Naraz som zistil, že to, čo sa tu uskutočňuje, je etatizácia – podriadiť množstvo vecí štátu. Dodnes neviem, ako sa mohli o silnú pozíciu štátu usilovať reprezentanti, ktorí o sebe hovorili, že sú reprezentanti liberálnej politiky. To sa týkalo aj ministra školstva Branislava Gröhlinga, ktorý bol spolu so svojím štátnym tajomníkom Ľudovítom Paulisom nositeľom tejto idey silného štátu v prostredí vysokých škôl. Preto sme sa začali voči tomu stavať.

Druhým šokujúcim zistením bolo, že napriek vytvoreniu rokovacej platformy neplatilo slovo. Jednoducho my sme sa niečom dohodli a vyšli pred budovu ministerstva a už bola tlačová správa z ministerstva, ktorá hovorila úplne o niečom inom. Zistil som, že treba byť veľmi obozretný aj v kontakte s politikmi, ktorí v čase, keď nastupovali, predstavovali pre krajinu nádej. Tá nádej ma prešla veľmi rýchlo a bolo mi jasné, že s týmito reprezentantmi to nebude vôbec jednoduché. Robil som všetko pre to, aby sa situácia aj trochu vyhrotila a aby bolo jasné, že na vysokých školách asi nebudú mať také jednoduché, aby zákonom zasiahli do kompetencií, ktoré boli pre mňa kľúčovým výsledkom novembrových zmien v oblasti vysokých škôl.

To, čo z toho vzniklo, je kompromis. Keď sa dnes pozriem na zákon, nie je dobrý a dobre napísaný a sú v ňom veci, ktoré sú skrížením pôvodného zámeru a odporu, ktorý sa voči nemu zdvihol. Niekedy sa dostávam do situácie, najmä v súvislosti s našimi domácimi udalosťami, keď nemáme zvoleného rektora, keď mi niektorí kolegovia hovoria, vidíš, keby sa to urobilo takto, mohol si mať dnes pokoj a mohlo to byť ináč. Ja zas hovorím, že nie som spokojný ani s Národnou radou SR, ale nežiadam, aby bola zrušená. Keď nám nevyhovuje samosprávne riadenie vo svojom výsledku, tak to neznamená, že ho máme zrušiť. Som presvedčený, že zápas sme mali vybojovať, že sme ho vybojovali a dostal sa do kompromisnej podoby zákona. Som rád, že sme sa do toho zapojili.

Za štyri roky som mal päť ministrov. To tiež ukazuje na pozíciu vzdelania: keď sa v priebehu jedného volebného obdobia vystriedajú piati ministri, niekde bude chyba.

Výsledkom je, že základné práva a povinnosti akademickej samosprávy ostali zachované, novinkou je účasť správnej rady vo voľbách rektora.

Áno, to je ten kompromis. Doteraz podstatnú časť mal vo svojich právomociach  akademický senát, teraz je to rozšírené o právomoci správnej rady. Tam je vo vnútri správnych rád uložené isté riziko, najmä v súvislosti s takými vládami, ktoré majú snahu ovládnuť úplne všetko. Pretože okrem nominantov akademickej samosprávy sú v správnej rade aj nominanti ministra školstva a to je politická figúra. Minister školstva môže svojich nominantov meniť bez toho, že by to musel niekomu oznamovať. Je tam cesta aj k striktnejším politickým nomináciám. Je to tam uložené ako riziko, no našťastie ho ani jeden z ministrov nevyužil. Inak, zvláštnosťou toho môjho funkčného obdobia je, že za štyri roky som mal päť ministrov. To tiež ukazuje na pozíciu vzdelania na Slovensku: keď sa v priebehu jedného volebného obdobia vystriedajú piati ministri, niekde bude chyba.

Školstvo je akýsi nešťastný rezort možno aj z jednoduchého dôvodu: akékoľvek zmeny sa prejavujú veľmi dlho. Minister neuvidí plody svojej práce v dohľadom čase.

Ani jeden minister školstva za tie roky nebol v pozícii, ktorý by pochádzal – s výnimkou jedného – že by mali za sebou premiéra a premiérsku stranu a fungovali na základe presvedčenia, že toto je jeden z najdôležitejších rezortov. Tento rezort nebol nikdy pre nikoho dôležitý. Náš problém je, že to nie je priorita. Ak to takto pôjde ďalej, ministri sa vystriedajú znova.

Nikde som sa nestretol s tým, aby politici očierňovali svoj rezort

Reforma školstva je často opakovanou mantrou. Ponúknite svoj pohľad: čo by školstvu a vzdelaniu ako takému pomohlo?

Ak sa pozrieme na reformné pokusy, vidíme len povrchové úpravy. Čo je to za reformu, keď pridám dve hodiny telocviku a odoberiem hodinu matematiky, potom sa budeme polroka hádať, či piaty ročník patrí do prvého stupňa alebo už do druhého. Toto sú problémové zmeny, lebo čo prinášajú? Nič. Len sa presúva niečo z jedného miesta na druhé.

Všetky reformné úsilia budú zostávať zavesené vo vzduchu, ak sa nezmení chápanie vzdelania a jeho hodnoty v spoločnosti. A to sa musí uskutočniť v symbióze so všetkým, čo sa v štáte deje, aj s ekonomickou situáciou. Nie je možné, aby bola taká finančná disproporcia medzi vysokoškolsky vzdelaným človekom a človekom bez vysokoškolského vzdelania. Môžeme si myslieť o tom, čo chceme: peniaze ukazujú na spoločenský status. Ľudia s vysokoškolským vzdelaním, učitelia, lekári patria do toho, čo sa volá stredná vrstva – a to je u nás celé v dezolátnom stave.

Nikdy a nikde som sa nestretol s tým, čo som zažil za štyri roky, že by politickí reprezentanti takým radikálnym spôsobom očierňovali svoj vlastný rezort. Celý segment ohovárali, očierňovali a rétoricky znižovali jeho úroveň.

Nikdy a nikde som sa nestretol s tým, čo som zažil za štyri roky, že by politickí reprezentanti takým radikálnym spôsobom očierňovali svoj vlastný rezort. Veď my sme prichádzali do zahraničia (mali sme rektorskú konferenciu v Čechách a v Maďarsku) ako reprezentanti vysokých škôl, o ktorých vlastné ministerstvo šíri neskutočné reči.

Ak mi dnes niekto povie, že slovenskí študenti po maturite odchádzajú do škôl do zahraničia, predovšetkým do Českej republiky, tak je to z podstatnej časti aj preto, že reprezentanti politickej sféry, ktorí mali na starosti vysoké školy, celý segment ohovárali, očierňovali a rétoricky znižovali jeho úroveň. Žiaden absolvent strednej školy nevie porovnať, ak ide študovať trebárs humanitné odbory, či je historiografia lepšia v Bratislave alebo v Brne. Ale keď príde do Brna na deň otvorených dverí, okamžite vie, kam chce ísť, keď si to porovná povedzme s filozofickou fakultou v Bratislave, ktorá je možno exemplárnym prípadom investičného dlhu.

Problém vzdelávania nie je v kozmetických úpravách, ale je v preštrukturovaní vzťahu spoločnosti k vzdelaniu ako hodnote a vzťahu reprezentantov štátu k tomu istému. Lenže to by nesmel byť na čele rezortu plagiátor, to by nesmel byť plagiátor na čele vlády, ako sme to zažili, alebo na čele Národnej rady.

Vysoké školy môžu byť lepšie, ale samy osebe nie sú zlé a je zvláštne, že politickí predstavitelia vyháňajú študentov vonku, pričom ani tam ich nečaká len "zelenšia tráva".

Za tie roky, a v tom naozaj viedli prím, sa vytvorila predstava, že užitočné je len také vzdelanie, ktoré je zhodnotiteľné vo výrobe. Mňa len zaráža, ako sa tu celý čas hovorilo o nevýkonnosti slovenských škôl, o nevýkonnosti slovenskej vedy, o zbytočnosti humanitných odborov. Keď sa po tlaku uskutočnilo všeobecné hodnotenie výsledkov vedecko-výskumnej činnosti v akademickom prostredí známe ako VER, ukázalo sa, že množstvo odborov na našich vysokých školách je na vynikajúcej medzinárodnej alebo až špičkovej svetovej úrovni. Zaujímavé, že akonáhle výsledky vyšli, už je ticho – platí, že dobrá správa je len zlá.

Bad news is good news.

Veľmi dobré výsledky, ktoré máme aj z tohto zisťovania a ktoré máme aj na úrovni medzinárodnej evaluácie a zisťovania kvality U-Multirank, ktorého sa zúčastňujeme aj my, sa nikde neuvádzajú. Všetci sú posadnutí rebríčkami a nikto nevie, o čom hovorí, ako sa dá dostať do rebríčkov a ako je takéto umiestnenie závislé od počtu študentov, od vysokého objemu peňazí atď.

Jedna Trnavská univerzita

Novinkou vášho funkčného obdobia bolo aj vytváranie konzorcií. Sme členom konzorcia slovenských univerzít U10+, častejšie a vážnejšie sa hovorí o vytváraní konzorcia s Univerzitou sv. Cyrila a Metoda v Trnave (UCM). Je cieľ spojiť sa s UCM dosiahnuteľný či žiaduci?

To, že sa do zákona o vysokých školách dostala možnosť vytvárania konzorcií, je jedným z kompromisov. Na začiatku bolo, že treba počet vysokých škôl na Slovensku nateraz znížiť aspoň integráciou dvoch do jednej. Voči tomu sa zdvihol protestný hlas, lebo na prvom mieste sme boli my a UCM z jednoduchého dôvodu, pretože po 1995, keď vznikla UCM, ani jedno vedenie neexistovalo bez toho, aby nebolo konfrontované s témou spojenia týchto dvoch vysokých škôl.

U10+

Keďže sa nedarilo kvôli odporu vysokoškolského prostredia presadiť myšlienku spojenia, tak vznikla myšlienka integrácia univerzít do väčších celkov vo forme konzorcií, čo je štandardná európska forma. Zhodli sme sa na úrovni desiatich slovenských univerzít, že by sme to mohli skúsiť vytvoriť také konzorcium, dať ho zaregistrovať a zároveň sa uchádzať o projekt, ktorý vypísalo ministerstvo školstva, v ktorom by sa ukázalo, kde sú oblasti, ktoré by mohli viesť k spolupráci viacerých univerzít a k zefektívneniu ich financovania. Tento projekt je dokončený, ale financovanie vyriešené dodnes nie je a neexistuje forma, ako financovať konzorciá okrem toho, že sa poskladajú na základe členského na svoju činnosť.

Klaster

Potom sa táto myšlienka pretransformovala do záväzku Slovenskej republiky znížiť počet vysokých škôl aspoň o jednu, ktorý sa objavil v Pláne obnovy a odolnosti. Zabudli nám to povedať. Musím to trošku ironicky vysloviť, až sme sa to dozvedeli z médií, že sa o nás píše v cestovnej mape – že my (Trnavská univerzita a UCM) sme tí, ktorí sme pripravení na zlúčenie. Znova sme protestovali, minimálne preto, že nám to nepovedali a zároveň preto, že nikto nemal predstavu, o čo vlastne ide.

S predchádzajúcim rektorom UCM sme sa zhodli, že sa zapojíme do výzvy ministerstva školstva a vznikol projekt Trnavský univerzitný klaster.

Jeho cieľom bolo okrem čiastkového zlepšenia infraštruktúry vo vnútri našich vysokých škôl vypracovať komplexný právny dokument, ktorý by ukazoval, či je spojenie vysokých škôl takéhoto typu a v takejto veľkosti možné, ako a v akom časovom horizonte. Ukázalo sa, že to možné je, ale na to treba minimálne desať rokov, pretože je tam obrovské množstvo právnych a hospodárskych záväzkov na jednej i druhej strane, ktoré nie sú prenositeľné na tretí subjekt. Dokument má 110 strán a je dovedený až do návrhu zákona o vytvorení jednej vysokej školy z dvoch.

Modifikáciou tlaku na zlúčenie dvoch vysokých škôl bolo potom dlhé rokovanie na úrovni vlády a Európskej komisie, ako von z tohto záväzku. Vznikla možnosť vytvoriť konzorciá, ktorých vznik a subjekty by mohli byť financované z Plánu obnovy a odolnosti. Znova teda sme sa rozhodli, že to vyskúšame s UCM aj na základe toho, čo sme do toho investovali v projekte klastra a na základe skúsenosti.

Je to ešte stále otvorená cesta alebo už sme vykročili a v Trnave bude raz len jedna veľká univerzita?

To neviem povedať, či to dospeje po tých desiatich rokoch, lebo to by sa už musel začať proces teraz.

Nateraz sa začal proces, ktorým sa usilujú obe strany o vytvorenie funkčného konzorcia, ktoré má ambíciu mať spoločné študijné programy, spoločné vedecké centrum, spoločne poskytovať niektoré zo služieb študentom, harmonizovať svoje vnútorné systémy kvality a približovať sa k sebe tým, že by sa na oboch univerzitách začali používať rovnaké technické prostriedky informačného zabezpečenia. Projekt je takmer hotový a tesne pred podaním. Je to krok, ktorý vie Trnave zabezpečiť pozíciu tretieho najväčšieho univerzitného spoločenstva na Slovensku.

Trnavská univerzita je najstaršou na Slovensku

Aký bude nový názov integrovanej univerzity?

Pokiaľ ide o Trnavský univerzitný klaster, zhodli sme sa na tom, že Trnavská univerzita je veľmi stará a kvalitná značka a že by bolo nezmyselné čokoľvek k nej pridávať. Projekt Trnavského univerzitného klastra hovorí, že v prípade, že by vznikol jeden subjekt, dokonca aj klastrový, tak by sa to volalo Trnavská univerzita práve preto, že je to značka zo 17. storočia, ktorá bola obnovená za veľmi dramatických udalostí, prežila veľmi dramatické udalosti a niečo so sebou nesie. Ak by tu malo niečo prežiť, bolo by nezmyselné zbaviť sa značky, ktorú si vážia aj univerzity v zahraničí a ktoré z historickej Trnavskej univerzity vznikli.

Bol som na Semmelweisovej univerzite celkom nedávno v rámci návštevy Slovenskej rektorskej konferencie v Budapešti a tam ma pán rektor zobral do historickej sály, kde boli zavesené portréty všetkých rektorov Semmelweisovej univerzity. Najväčším portrétom, tesne pod Máriou Teréziou, bol portrét Petra Pázmaňa. Uvedomil som si, že som na mieste, kde o takých veciach, ako sa na Slovensku bavíme, ani neuvažujú. Pre nich je to úplne samozrejmé, toto je historický zakladateľ aj Semmelweisovej univerzity, lebo v roku 1777, keď to sem prešlo, sme vznikli my. Hotovo. To je uhorský alebo maďarský cit pre dejiny, ktorý je u nás trochu problematický. (úsmev)

Ako to teda je? Môžeme sa hlásiť aj my k zakladateľskému počinu Petra Pázmaňa z roku 1635?

Máme pocit, že za „naše“ môžeme vyhlásiť len to, čo predtým vyhlásime za „slovenské“. Potom vznikajú komické situácie a začína sa hovoriť o „starých Slovákoch“, keď nič také neexistovalo. Pre nás akoby neexistoval fakt, že sme súčasťou uhorskej histórie. Trnavská univerzita – všetko, čo o nej vieme –  dokumentuje aj územne, aj významom pozíciu najstaršej univerzity na Slovensku veľmi explicitne. Nemám ani nachvíľu pocit, že by som sa mal niekomu verejne ospravedlňovať, keď poviem, že Trnavská univerzita je najstaršou univerzitou na Slovensku, pretože sa hlási k predchodkyni zo 17. storočia. To je pre mňa absolútny fakt. Keď sa pozrieme z okna rektorátu, vidíme svedkov zo 17. storočia. Čo máme povedať, že to nebolo?

Starobylá alma mater pôsobila v Trnave 142 rokov, naša „slovenská“ Trnavská univerzita pôsobí viac ako 30 rokov. Už len vysoké školstvo v Trnave má teda viac ako 172-ročnú históriu, ktorú objektívne nemá žiadne iné slovenské mesto.

Je to vidno na uliciach, v historickom centre, je to vidno aj na tom, že študentský živel je prijímaný v meste ako jeho prirodzená súčasť. Keď neboli študenti na univerzite, mesto vyzeralo, ako keby bolo vymreté. Mňa len vždy prekvapí, ako sme schopní odvrhnúť podstatnú časť svojej histórie a potom o sebe zvykneme aj hovoriť, akoby sme boli len rustikálnym a sedliackym alebo post-sedliackym ľudom, ale to tak nie je. Ten, kto hovorí, že Slováci sú len takíto, zabúda, že mali svojich vzdelancov, učiteľov, vedcov. Že mnohí z nich nehovorili od rána do večera po slovensky, je prirodzené, lebo slovenčina nebola dlhý čas jazykom vzdelancov, ale to neznamená, že tu neboli.

Vnútorný systém kvality ako najväčší úspech

Čo považujete za svoj najväčší úspech?

Keď som nastúpil, vedel som, že nás čaká asi najväčšia výzva, či budeme univerzitou a s akými právomocami, a to bolo vytvorenie vnútorného systému kvality, aby zodpovedal štandardom Slovenskej akreditačnej agentúry. Som rád, že som bol práve ja povinný a zodpovedný doviesť proces do konca. Návšteva pracovnej skupiny akreditačnej agentúry a prvé dokumenty, ktoré sme dostali, by mohli signalizovať, že sa nám to podarilo. Bol to nesmierne ťažký proces, pretože sme ho uskutočňovali počas epidémie a počas radikálne zníženého financovania. Vnútorný systém sa nám podarilo nielen vytvoriť, ale aj integrovať do života jednotlivých fakúlt. To pokladám za kľúčový výsledok svojho volebného obdobia.

Za druhý kľúčový výsledok pokladám fakt, že sa nám podarilo presvedčiť vnútorné prostredie na univerzite, aby sme sa pokúsili získať rozvojový impulz v spolupráci s UCM. Fakt, že sme tesne pred podaním projektu a že akademický senát všetkými hlasmi prítomných členov odsúhlasil, aby sme sa zúčastnili tejto súťaže, pokladám za druhý veľký úspech funkčného obdobia.

Z toho celého sa ukazuje, že ak sme síce nestihli nič postaviť, stihli sme akcie projektovo a administratívne pripraviť. Tretí môj dobrý pocit vyrastá z toho, že ten, kto príde po mne, má k dispozícii vnútorné prostredie, pokiaľ ide o kultúru kvality, nastavené tak, že ak to dobre dopadne, univerzita si bude môcť sama akreditovať študijné programy, rušiť ich, meniť a vytvárať nové. Ak to dobre dopadne, urobili sme všetko pre to, aby sme získali prostriedky na kľúčové akcie, ktoré by skvalitnili vybavenie našej univerzity, a to je historická budova Adalbertina, nová kongresová hala, možno nová budova pre pedagogickú fakultu a možno lepší komfort najmä pre študentov. Sú aj veci, ktoré sa nepodarili.

Ktoré napríklad?

Súvisí to s mojou skúsenosťou počas prípravu vnútorného systému kvality. Keď príde rektor z fakultného prostredia, musí sa zbaviť fakultného pohľadu a pokúsiť sa urobiť z univerzity univerzitný organizmus.

Priznám sa, že ma veľmi prekvapilo, keď som od predsedu pracovnej skupiny začul – a dali to do zápisu – že vysoko hodnotia, aká bola a je prejavená lojalita ľudí, s ktorými hovorili, voči univerzite. Odkedy mi to povedal, rozmýšľam, či sme sa tak dobre pripravili a tak to „zahrali“ alebo či tam niekde existujú zárodky toho, čo by sa dalo označiť za prekročenie fakultných hraníc a budovanie vedomia univerzitnej príslušnosti.

Za štyri roky som sa permanentne stretával s neskutočným odporom niektorých fakúlt voči tomu, čo robíme a keď mi akreditačná komisia hovorí, že to sedí a funguje, tak len môžem povedať, že sa nám to podarilo aj vďaka enormnému tlaku a zvýšenej autoritatívnej pozícii voči niektorým z fakúlt. Niekde to nebol problém, niekde to bol väčší problém, niekde to bol priam odpor.

Univerzity budú konfederáciou fakúlt, kým fakulty nepochopia, že sú súčasťou univerzitného celku.

Kým na všetkých fakultách nepochopia, že značkou nie je len značka fakulty, ale že fakultná značka sa podieľa na produkovaní značky celku, tak bude platiť tvrdenie niektorých funkcionárov ministerstva a ich poradcov, že súčasné univerzity sú len konfederáciou fakúlt a tým svojho času odôvodňovali snahu zvýšiť kompetencie rektorov, lebo fakulty sa správajú príliš autonómne.

Kým fakulty nepochopia, že sú súčasťou samosprávneho konceptu, všetci rektori budú konfrontovaní s tlakom z fakúlt a s neschopnosťou spolupracovať. Niekde to riešili tak, že prísne okresali riadiace kompetencie dekanov. Sú také univerzity na Slovensku. Je to iný model riadenia, ale podľa mojej mienky je centralizačný a ak som náchylný dôverovať samosprávnemu princípu, tak by som do toho nešiel. Ten náš je komplikovaný na vysvetľovanie a kooperáciu, ale ukázalo sa, že v sústredenejšom dialógu sa to môže podariť. Ale nie som si istý, že aj keď sa nám to podarilo, či tí, ktorí sa podriadili, sa s ním vnútorne stotožnili.

V zahraničí badať silnejšie postavenie nielen rektorov, ale aj správnych rád.

Áno, ale to nie sú správne rady, ktoré si zvolili samosprávy univerzít a štát. Sú to správne rady, v ktorých sú priaznivci univerzity, donori a keďže sú donori a snažia sa o to, aby ich financie boli dobre uložené a používané, tak sú v dozorujúcich orgánoch. U nás, ak to vezmem ironicky, „donorom“ je štát, ktorý nás financuje slabo a ešte sem posiela svojich „dozorcov“, ktorí ničomu nerozumejú a musí ich sám školiť. To je problém toho, keď sa jeden model prevezme, ale dá sa do druhej záhrady. Tu to ešte nefunguje. Kto tu je donorom vysokej školy?

Kým rektor žije, je štatutárom

Vo funkcii budete 1587 dní. Prečo nie dlhšie? Nechceli ste sa uchádzať aj o podporu volebného zhromaždenia do druhého funkčného obdobia? Prečo sa medzi kandidátmi na funkciu rektora neocitlo aj vaše meno?

Odpoveď má niekoľko vrstiev. Všetko, čo sa podarilo a čo sme pouzatvárali, je zároveň otvorením pre napĺňanie. Systém kvality je vystavaný a musí sa uplatňovať každým dňom. Projekt s UCM bude podaný a musí sa realizovať. Uvedomil som si, že neviem poskytnúť takú víziu, ktorá by prekračovala aspoň štyri roky, pretože ani jedna z tých vecí nie je na štyri roky. Integračný projekt je na oveľa dlhší čas a s oveľa väčším nasadením, ako som schopný. Jednoducho, som o sebe presvedčený, že nie som schopný predstúpiť pred volebné zhromaždenie s takou víziou, ktorú by som sám pokladal za relevantnú a kvalitnú a ktorú by som vedel s vysokým nasadením pretláčať, uskutočňovať a brániť.  Všetko, čo je tu pripravené, si zaslúži človeka v mladšom strednom veku so skúsenosťami, s dobrým ťahom na bránu a istým typom výdrže. Toto už na sebe prestávam vidieť. Nechce sa mi sedieť v kancelárii s dobrým servisom a zabezpečením a nemať energiu.

Rektorovanie nie je „čestná“ funkcia, ale práca založená aj na vašom osobnom výkone.

Ľudia vidia rektora v talári, na cestách, na spoločenských podujatiach, na divadelných premiérach a povedia si, aké je to skvelé. Za tým všetkým je niečo, keď som to spoznal do detailu, rozmýšľal som, že či je to v poriadku: že jeden človek v pozícii štatutára má na starosti úplne všetko. Chvalabohu som to prežil v relatívnom zdraví, ale tu stačí, keď vypadnem na chvíľu, a je problém, lebo sú veci, ktoré nemôže urobiť niekto iný, podpísať niekto iný. Sú veci viazané na elektronický podpis a na môj občiansky preukaz. Do budúcnosti to bude treba dajako riešiť, pretože človek môže ochorieť, odcestovať a kým žije, je štatutárom.

Sám ale ako rektor ste ťahúňom – nie je to len osoba s podpisovým právom, ale svojím výkonom pripravujete pôdu pre ďalšie aktivity.

Rektorská každodennosť je každodennosťou permanentných rokovaní. Čokoľvek sa tu urobí, sa musí s niekým dohodnúť a vyrokovať. Univerzita má vyše 500 zamestnancov a za všetkých zodpovedá rektor – a vyše 5 000 študentov. Toto všetko si vyžaduje neskutočnú energiu. Zase viem, že pred ľudí nesmiete vyjsť s tým, že na vás vidia, že máte nejaký problém, že už toho máte plné zuby, jednoducho sa musíte usilovať. Keď chcete niekoho presvedčiť, tak ho nemôžem presvedčiť tak, že na mne vidí, či tomu verím alebo neverím a ako mi to už celé lezie na nervy. To sa nedá. Potom sa to prejaví až domov, keď sa vrátite v nejakej chvíli, teraz cítite únavu a niekto druhý si zlizne vašu podráždenosť... a to je nespravodlivé...

Nevoľba rektora: Ľudia sa nepoznajú a nemajú sa dôvod prepájať

Z vašich 1587 dní rektorovania niekoľko mesiacov nadsluhujete. V roku 2023 sa volebné zhromaždenie stretlo viackrát, ale nezvolilo kandidáta na funkciu rektora. Prečo?

Jeden dôvod si viem pre seba sformulovať, pretože mám skúsenosť z pôsobenia v samosprávnych orgánoch a z toho viem (a 25 rokov som bol mestským poslancom v meste a v samosprávnom kraji), že čokoľvek chceme dosiahnuť ako kolektívny orgán (a nemusí to byť politika), tak musíme o tom hovoriť. Tu je kľúčový problém. Náš akademický senát sa po odznení epidémie väčšinovo nevrátil k rokovaniu na mieste a permanentne nerokoval počas zvyšku môjho volebného obdobia v rokovacej sále (okrem výnimočných situácií, na ktoré som už tlačil). Ak to takto funguje, ľudia sa nepoznajú a nemajú ani dôvod sa navzájom poprepájať cez počítače, "čo budeme robiť, keď sme sa dostali do takejto situácie".

Samospráva, parlament, zastupiteľstvo, senáty majú rokovať tak, že reprezentanti samosprávnosti spolu hovoria a dohadujú sa, aký bude spoločný postup. Toto tu absentuje a je to aj jeden z dôvodov, prečo sa tu nedarí zvoliť vhodného kandidáta na funkciu rektora. Nie je to nič nezvyčajné, len to teraz vďaka konštrukcii vysokoškolského zákona tak vyzerá. Na mnohých školách sa voľby nepodarili ani na prvý, ani na druhý, ani na tretí raz, len to išlo rýchlo po sebe. Keďže teraz to musí byť po troch mesiacoch, dostáva to školu do nepríjemnej, až patovej situácie.

Ak existuje kolektívny orgán, má rokovať pravidelne, má rokovať v zbore a má rokovať na mieste, aby sa videli, aby si veci vydiskutovali. Zatiaľ dal akademický senát veľmi zreteľne najavo, koho nechce. Ale nedal zreteľne najavo, aké kvality by mal mať ten, koho bude chcieť. Nikto nenaformuloval odpoveď na otázku, že ak nie aktuálni kandidáti, tak aký kandidát by mal byť, odkiaľ by mal byť. Vysokoškolský zákon ponúka aj veci, s ktorými by sme boli neradi konfrontovaní, keby tu bol niekto mimo akademickej obce. Tu by mala byť snaha zo strany volebného zhromaždenia možno aj niekoho osloviť.  Rokuje sa bez toho, že by to senátori vedeli. Pokladám to za nedostatok práce kolektívnych orgánov a predovšetkým akademického senátu. Je možné, ak to takto bude pokračovať, ani nebudú vedieť, koho chcú, pretože sa o tom nerozprávajú.

Je neschopnosť dohodnúť sa na rektorskom kandidátovi výrazom vnútornej nejednoty, možných animozít medzi fakultami?

To by som ani nepovedal, ale je to možno súčasťou fragmentárnosti, nedostatočného pocitu, že sme členmi univerzitného celku a nemali by sme s ním príliš hazardovať. Nejde o to, kto bude z akej fakulty. Tu ide o to, či to bude človek, ktorý dokáže fakultný moment potlačiť, zároveň integrovať a zároveň plniť všetko to, čo má nastavené. Takto by mala stáť otázka. Potom je jedno, z akej je fakulty.

Keby som mal pracovať so zastupiteľským zborom, tak by som ho zvolal takpovediac nanečisto a zadal by som nám všetkým otázku, aké kvality by mal mať ten, koho sme schopní a ochotní zvoliť. To môže byť naformulované ako sumár istých vlastností a potom by sme sa pýtali, či takého poznáme a či tu takého máme a či má skúsenosti. Keby som sa dostal do takejto situácie ako moji kolegovia, zabalil by som to hneď po prvom raze, pretože odtiaľ nejde odpoveď na otázku, či som predložil niečo dobré alebo zlé. Diskusie boli ad hoc otázky, ale tam nebola sformulovaná otázka: Je toto tá pravá vízia? Dá sa to celé zrealizovať a v našich podmienkach ufinancovať?

Vybudovali sme značku Trnavskej univerzity

Volebné zhromaždenie pripomínalo skôr „grilovanie“ kandidátov. Otázka je, či má vôbec vo svojej podstate prebiehať ako „verejné vypočúvanie“.

Mne z volebného procesu zaznievalo ako kľúčový argument pre to-ktoré riešenie, že „my to na fakulte robíme takto“. Ale to nie je dôležité, ako to kto robí na fakulte. Má to byť konfrontácia s tým, čo sa robí na úrovni univerzity a či sa to tam doposiaľ robilo dobre alebo nie. Ak ide o člena vedenia univerzity – a o to ide, lebo ak kandiduje dekan, je člen vedenia univerzity – či som participoval na dobrom alebo zlom diele a ak na zlom, čo som pre to urobil a ako som sa vymedzil.

Vybudovali sme značku Trnavskej univerzity. Dnes si nikto nedovolí do nás "beztrestne" kopnúť.

Mňa by ako senátora nezaujímalo, ako sa to robí na tej-ktorej fakulte, pretože organizmus na fakulte má inú štruktúru. Môžem si odtiaľ preniesť niektoré skúsenosti, ale nedajú sa preniesť na päť fakúlt. Lenže takto sa tá voľba nedeje. Je to kľúčový problém, že sa tam konfrontujú fakultné pohľady a partikulárne stanoviská. Kandidáti majú dostať relevantné zadanie v podobe otázky: Čo chcete urobiť s univerzitou na úrovni, ktorú stanovila akreditačná agentúra? Čo chcete urobiť s univerzitou ako člen širšieho vzdelávacieho spoločenstva na Slovensku? Ako chcete ďalej ťahať dobrú či zlú povesť univerzity navonok? To tam nikde nezaznelo a nechcem sa zase tváriť príliš skromne, ale za štyri roky sme okrem iného vybudovali slušnú značku Trnavskej univerzity. Dnes si nikto nedovolí len tak „beztrestne“ do nás kopnúť bez toho, že by nedostal odpoveď. Stačí sa spýtať na našu univerzitnú pozíciu v rektorskej konferencii, v Rade vysokých škôl, v Študentskej rade vysokých škôl. Napokon to, že existuje možnosť byť sebavedomým príslušníkom univerzity, ukazuje Študentská rada Trnavskej univerzity. Pokladám za ďalší úspech to, ako sa študenti rozhodli prekonať fakultné hranice. Je to jeden z najpotešiteľnejších výsledkov posledných štyroch rokov.

Študentská rada sa skutočne aktivizovala a prispieva k akademickému životu.

Keď som nastupoval, neviem presne, aké bolo číslo študentov...

... okolo 4 700...

Dnes sme nad 5 000 (pozn. presne 5 548, najviac za posledných 6 rokov). Za štyri roky nám vzrástol počet študentov. Je to sebaprezentáciou, a to aj vďaka marketingovému oddeleniu a spôsobu, akým sa univerzita prezentovala navonok v médiách a na podujatiach, kde ide o získavanie študentov. Je to aj tým, ako študenti dokázali hovoriť o svojej alma mater. Tak o nej nedokáže hovoriť ani jeden dekan, možno s výnimkou zopár vystúpení niektorých. Študenti ukázali, ako sa buduje univerzitný spoločný pocit alebo značka.

Študenti ukázali, ako sa buduje univerzitný spoločný pocit.

Vo februári 2024 sa volebné zhromaždenie stretne opäť. Vzíde z neho kandidát?

Bude treba do februára začať na rozmanitých úrovniach rokovať o tom, ako nájsť kandidáta, na ktorom by sa dal vybudovať konsenzus. Nie ako východisko z núdze, ale mal by to byť človek, ktorý dokáže dať víziu na viac než štyri roky, dokáže potiahnuť to, čo sa javí ako uzatvorené a dokáže to napĺňať. Dokáže presvedčiť ostatných, aby vydržali, lebo to nebudú radostné časy ani z finančného, ani politického hľadiska a bude dostatočne zabezpečovať odolnosť vysokej školy. Takého treba hľadať.

Ak sa objaví príliš veľa kandidátov, môže sa to celé skomplikovať. Skôr som za to, aby začali pracovať v tejto veci tí, ktorým na tom záleží. Čakať len na to, že 14. februára sa zase zíde volebné zhromaždenie a niekto pred nich predstúpi, lebo dostal nomináciu podpísanú oprávnenými osobami, tak to môže skomplikovať život. Najbližšia voľba potom môže byť až pred prázdninami. Ak sa to dovtedy nepodarí, dostaneme sa pod správu inej vysokej školy, ako to určuje vysokoškolský zákon. Nebolo by dobré, aby sa to ťahalo až do budúceho akademického roka, čo je absurdné. Pretože to poškodzuje našu pozíciu navonok.

Najlepšie rozhodnutie

Vaše poverenie končí 31. decembra 2023. Ako ďalej? 

Rád by som si dokončil veci, ktoré som popri rektorovaní začal aj sú formálne skončené, ale nie sú dokončené. Myslím na vedecké práce. Zároveň som osobou zodpovednou za študijný program a za celý študijný odbor. Kým sa nepostarám o to, aby bol odbor personálne zabezpečený, tak tam ešte zostanem, ak ma tam budú chcieť.

Ďalej budete teda pôsobiť na katedre slovenského jazyka a literatúry na pedagogickej fakulte. Profesijným zameraním ste literárny vedec, pôsobili ste v Slovenskej akadémii vied, boli ste dekanom pedagogickej fakulty, rektorom Trnavskej univerzity, nehovoriac o skúsenostiach zo samosprávy, kde ste boli viceprimátorom a potom prednostom okresného úradu v Pezinku. Dalo sa dosiahnuť ešte niečo viac?

Nad tým som ani neuvažoval, či som vôbec niečo dosiahol. Tie veci išli akosi spolu. Bol som v SAV a bezprostredne po Novembri sa aj v našom ústave menili pomery. Mne tam prischlo výkonné miesto vedeckého tajomníka, ktorý robí úplne všetko. Paralelne išlo s tým aj formovanie politického názoru.

V akadémii som mal to šťastie, že mojimi učiteľmi, kolegami a kamarátmi až dodnes boli ľudia, o ktorých sa hovorí, že boli ľudia Novembra. V relatívne mladom veku som fungoval s ľuďmi, ktorí boli špičkoví vedci a zároveň boli veľmi občiansky exponovaní a statoční práve v tých novembrových dňoch. Vo mne to vybudovalo pocit, že sa dá do toho zapojiť.

Po tom, čo vznikla samostatná republika a vznikol režim, ktorý ju príliš dobre nereprezentoval, ukázalo sa, že samosprávy by mohli byť ostrovom demokracie, pretože tam sa žije priamo s ľuďmi, to je politika, ktorú je vidno na ulici. V Pezinku sa vytvorilo spoločenstvo ľudí, ktoré ma vtiahlo. Aj preto som sa stal viceprimátorom v čase najtvrdšieho mečiarizmu a v tom istom čase sa nám podarilo vytvoriť vzorovú samosprávu, ktorá odolávala centrálnym politickým tlakom. Po roku 1998, keď vznikla prvá Dzurindova vláda, ma Ján Langoš s Petrom Tatárom a ostatnými nominovali na pozíciu na pezinskom okrese, čo bola nesmierne užitočná skúsenosť. V tom čase boli okresné úrady veľkým správcom skoro všetkého: školstva, životného prostredia, civilnej ochrany ... Keď sa za Dzurindovej vlády ukázalo, že má podobné neduhy ako majú vlády dodnes, tak som sa odtiaľ na vlastnú žiadosť pratal. A vtedy som zistil, že tu na Trnavskej univerzite je vedúcim katedry môj kamarát a spolužiak z nitrianskej fakulty a požiadal som o možnosť ísť sem. Som presvedčený, že to bolo najlepšie rozhodnutie môjho života, pokiaľ ide o profesiu, že som prišiel sem.

Slušnosť, profesionalita a verejný záujem

Skúsenosť zo samosprávy vás podkula aj na riadiacu pozíciu na Trnavskej univerzite.

Fungovanie v politike, aj keď je to regionálna alebo mestská, je stále len fungovanie v politike a získate istý typ odolnosti, ktorá možno vedie až k hrošej koži. Jednoducho, už sa nerozplačem, keď niekto na mňa niekde nabrýzga alebo verejne verbálne napadne. Patrí to k atmosfére. Napriek tomu, že si väčšina ľudí na týchto pozíciách myslí, že slušnosť je slabosť, tak fungoval som s mottom: slušnosť, profesionalita a verejný záujem idú ruka v ruke. Aj keď je to komplikované, dá sa to dodržať.

Ste zameraný na literárnu vedu. Platí okrídlené pravidlo „povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si“?

Možno to platilo, keď čítanie stálo v centre pozornosti. Keď literatúra a kedysi literárna veda bola kráľovskou disciplínou humanitných vied. Aj literárna veda, aj samo čítanie je na okraji a skôr by som sa spýtal, či čítaš. Stretávam sa s tým, že študenti, ktorí idú študovať literatúru, sa čudujú, že chceme, aby čítali. A to už je problém. Napriek tomu som presvedčený, že knižka je stále najlepším spôsobom, ako sa dostať do iného než reálneho sveta, do sveta „akoby“ – tak sa hrajú aj deti, buďme „akoby“ alebo „akože“. Čo vám ponúkne takú možnosť zažiť situácie niekoho iného a pritom si želať, aby sa mi to stalo, alebo dúfať, že sa mi to nikdy nestane?

Čo čítate?

Nakupujem knihy. Môjmu kníhkupcovi v Artfore v Pezinku som povedal, že skoro už tajne, aby manželka nevedela, lebo už to nemáme kam dávať. Nakupujem knihy, niektoré mám odložené a opakujem ilúziu mojich starších kolegov, ktorí hovorili, že ak si myslíš, že budeš na dôchodku čítať, na to zabudni. Buď nebudeš mať čas alebo hneď pri tom zaspíš. (úsmev) Čítam veľa odbornej literatúry aj beletriu, aktuálne veľmi zaujímavú knihu Kateřiny Tučkovej Biela voda. Je to román o rehoľných sestrách, o perzekúcii reholí v 50-ych rokoch. Nečítam to preto, že by som nevedel, čo sa dialo s rehoľami, ale je to skvele napísaná kniha.

Redakčne upravené. 

Celý rozhovor je dostupný aj ako podcast na Youtube, Spotify či v ďalších podcastových aplikáciách.