Skočiť na hlavný obsah
PR
16.10.2020

Pri resuscitácii nemôžete urobiť nič zle. Zlé je neurobiť nič

V septembri sme si pripomenuli Svetový deň prvej pomoci, dnes 16. októbra máme Európsky deň záchrany života. Prečo je dôležité poskytovať prvú pomoc? Zhovárame sa o tom s doc. PhDr. Janou Boroňovou, PhD., ktorá od roku 2002 pôsobí na Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave a je garantkou bakalárskeho stupňa odboru ošetrovateľstvo. Absolvovala postgraduálne špecializačné štúdium v odbore intenzívna starostlivosť v chirurgii.

Prvé ohnivko v záchrannej reťazi je volať o pomoc 

Nedávno ste napísali článok so zaujímavým nadpisom Akákoľvek prvá pomoc je lepšia ako žiadna. Skutočne platia tieto slová? Nemôže napríklad nesprávne poskytnutá prvá pomoc narobiť viac škody ako úžitku?

Dovolím si začať nadpisom môjho príspevku - už on samotný vyvolá zamyslenie. Zamyslenie nad veľmi dôležitou, životne dôležitou problematikou. A možno tým pritiahne potenciálnych čitateľov, ktorí – aj keď si zapamätajú len niečo z toho článku, možno raz, keď sami budú konfrontovaní so situáciou, kedy budú môcť niekomu poskytnúť prvú pomoc – ju budú vedieť poskytnúť.

Keďže v medicíne nie je nič stopercentné, povedzme, že tie slová platia na 99 percent. Principiálne však prvá pomoc začína už tým, že ju pri postihnutom aktivujeme – a to včasným zistením „problému“ a volaním o pomoc. Toto predstavuje prvé ohnivko záchrannej reťaze. A pri každej reťazi – aj tej „záchrannej“ – platí, že je tak silná, ako silné je jej najslabšie ohnivko. Čiže už tu nesmieme nič podceniť, ide totiž o zdravie a v mnohých prípadoch i o život.

„Pri resuscitácii nemôžete urobiť nič zle. Zlé je neurobiť nič.“ Také je ďalšie pravidlo, ktorým sa môžeme riadiť pri záchrane druhého človeka. Resuscitácia je zrejme už tá posledná šanca na pomoc, možno krajné riešenie. Napriek tomu nemôžeme poškodiť nesprávnym stláčaním hrudníka?

Resuscitácia je krajné riešenie. Samotnú KPR (kardiopulmonálnu resuscitáciu) vykonávame u postihnutých, ktorí sú klinicky mŕtvi. Majú apnoe a asystóliu, čiže nedýchajú a nebije im srdce. Takémuto človeku možno pomôcť – snažiť sa „vrátiť ho späť“. Nemáme mu ako ublížiť. Nesprávnym stláčaním hrudníka postihnutého nezresuscitujeme, naopak – správnym stláčaním hrudníka mu dávame druhú šancu na život.

Včasná KPR prvým záchrancom predstavuje druhé ohnivko záchrannej reťaze a slúži k získaniu času, pokým sa postihnutý nedostane do rúk profesionálnym záchranárom.

Včasná KPR prvým záchrancom predstavuje druhé ohnivko záchrannej reťaze a slúži k získaniu času, pokým sa postihnutý nedostane do rúk profesionálnym záchranárom. Tak si držme palce, aby čím viac ľudí vedelo pri resuscitácii správne stláčať hrudník. Mimochodom, nie je to zložitý úkon, aj keď je po pár minútach fyzicky vyčerpávajúci.

Prvá pomoc je aj o vôli a snahe

Prečo je vôbec prvá pomoc dôležitá? Prečo by každý z nás mal vedieť, ako ju poskytnúť?

Je dôležité, aby prvú pomoc vedel poskytnúť už prvý svedok úrazu či akútneho zhoršenia zdravotného stavu postihnutého. „Neskorá“ prvá pomoc v zmysle „príde niekto iný, kto pomôže“ alebo nebodaj až čakanie na príchod profesionálnych záchranárov v mnohých prípadoch veľa šance postihnutému nedáva. Prvá pomoc nie je o zložitých zručnostiach či vedomostiach, ale o vôli a snahe. Niekoľko jednoduchých úkonov môže zachrániť životy.

Ako je to s poskytnutím prvej pomoci – je to moja povinnosť alebo sa tomu môžem vyhnúť? 

Čo sa týka morálneho aspektu – príde mi ľudsky prirodzené poskytnúť prvú pomoc, ak ju poskytnúť môžem, a ak som jediná, kto ju v danej chvíli poskytnúť môže, tak ju jednoducho poskytnúť musím. K takémuto zmýšľaniu by bolo potrebné viesť už deti od útleho veku.

Poskytnutie prvej pomoci je však ošetrené aj legislatívne, a to v Trestnom zákone č. 300/2005, § 177, odsek (1) „Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci tak môže urobiť bez nebezpečenstva pre seba alebo iného, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Toto sa týka laikov.

V odseku (2): „Kto osobe, ktorá je v nebezpečenstve smrti alebo javí príznaky ťažkej ujmy na zdraví, neposkytne potrebnú pomoc, hoci je podľa povahy svojho zamestnania povinný takú pomoc poskytnúť, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“  Toto sa týka zdravotníkov, hasičov, policajtov, vojakov.

Majú Slováci dostatočné vedomosti či skúsenosti na to, aby poskytovali prvú pomoc? Je výučba napríklad na školách dostačujúca?

Výučba prvej pomoci by mala začať už na prvom stupni základných škôl. Keďže tomu tak nie je a dokonca tomu tak nie je ani na všetkých stredných či vysokých školách, sú vedomosti či skúsenosti občanov nedostačujúce. Mnohí účastníci kurzov šoférovania v autoškolách sa s problematikou prvej pomoci stretávajú až tam. Keďže výučba prvej pomoci na školách je v našej krajine nedostačujúca, bolo by vhodné, aby boli aspoň podprahové reklamy na túto tému. Aspoň dynamickou formou – na autobusoch či taxíkoch. Uvedená tiesňová linka, reklama na automatické externé defibrilátory a uvedené miesta, kde sa v meste nachádzajú – takéto informácie sa predsa na autobus zmestia. Takto to funguje napríklad v Brne a štatistiky o zachránených vďaka prvej pomoci hovoria o tom, že ak už máte niekde dostať „srdcové zlyhanie“, tak nech je v to Brne. Brno má takéto európske prvenstvo. Čo takto brať si príklad aj v iných mestách či obciach?

K zastaveniu srdca dochádza doma. Prvou pomocou pomáhame najbližším

Komu poskytujeme väčšinou prvú pomoc – sú to naši blížni, naša rodina, alebo skôr ľudia, ktorých stretneme napríklad na ulici, vonku či v obchode?

Žijeme v určitej sociálnej sfére, na určitom mieste. Ľudia, s ktorými sme najviac, sú teda najmä naša rodina, susedia, kolegovia, známi. Po ulici, či už do práce, do obchodu, či vyvenčiť psíka, chodíme väčšinou tou istou trasou. Väčšinu času teda prežijeme v tejto „našej spoločenskej sfére“ a tak platí, že takmer 75 % postihnutých úrazom či náhlym ochorením sú naši príbuzní, spolupracovníci, susedia, a teda nie „cudzí“ ľudia. Napríklad k náhlemu zastaveniu srdca dochádza zhruba v 70 % prípadov doma, kde sú jedinými svedkami udalosti členovia rodiny. Pokiaľ vedia, ako resuscitovať, zvýši sa percento prežitia ich blízkeho dvoj- až trojnásobne.

Takmer 75 % postihnutých úrazom či náhlym ochorením sú naši príbuzní, spolupracovníci, susedia, a teda nie „cudzí“ ľudia.

Zdá sa, že v minulosti, keď sme volali tiesňovú linku, tak väčšinou išlo len o privolanie sanitky. Dnes som v kontakte s operátorom oveľa dlhšie, telefonicky ma inštruuje, čo robiť, často až do príchodu záchranárov. Skutočne sa poskytovanie prvej pomoci za posledné roky zmenilo?

Poskytovanie prvej pomoci sa v posledných rokoch zmenilo a výrazne zlepšilo. Nemalé miesto tu samozrejme zohráva telekomunikačná technika. V dávnych časoch, keď som ešte pracovala na „záchranke“ to fungovalo tak, že ľudia sa dovolali na dispečing najbližšej nemocnice a dispečerka „posunula“ odposluch buď obyčajnej sanitke alebo záchranke. Dnes sa volajúci dovolá na Krajské operačné stredisko Záchrannej zdravotnej služby, kde sa mu venuje skúsený operátor tiesňovej linky. Títo operátori buď súbežne pracujú alebo v minulosti pracovali na klinikách či oddeleniach anestéziológie a intenzívnej medicíny, na urgentných príjmoch alebo v posádkach rýchlej zdravotnej pomoci. Sú teda priamo z praxe. Ak sa volajúcemu zdá, že operátor vedie príliš dlhý rozhovor a nič iné sa nedeje, opak je pravdou. Operátor na linke zisťuje všetko potrebné, ďalší voľný operátor vysiela sanitku na miesto určenia, ďalší zisťuje napríklad možnosť najbližšej plochy od miesta udalosti pre prípadný transport helikoptérou a podobne.

Ako prebieha komunikácia s operačným strediskom?

Operátor na linke sa pýta tri základné otázky: „Kde sa stalo?“  Táto informácia je nutná k rýchlemu a ľahkému nájdeniu miesta hlásenej udalosti. Čo sa stalo?“ Je to informácia potrebná na posúdenie, akú pomoc vyslať. A „Komu sa stalo?“ je informácia o postihnutom, jeho pohlaví, veku, ak vieme, tak aj o ochoreniach, na ktoré sa lieči, v prípade hromadného nešťastia - počet postihnutých. Nasledujú informácie o volajúcom – účastnícke číslo telefónu, z ktorého je hovor realizovaný, prípadne aj meno volajúceho. Ak je to nutné, operátor tiesňovej linky realizuje aj telefonicky asistovanú resuscitáciu, pričom v prípade udalosti „vonku“ (nie doma) si vie behom pár sekúnd na interaktívnej mape zistiť, kde sa nachádza najbližší automatický externý defibrilátor a niekoho, kto sa nachádza v okolí postihnutého a volajúceho, cez volajúceho pre defibrilátor poslať.

V indikovaných prípadoch sú k jednému postihnutému aktivované aj viaceré zložky zdravotnej pomoci – v prvom rade ide na miesto určenia najbližšia voľná posádka rýchlej zdravotnej pomoci, ak je to potrebné, zároveň prichádza aj posádka Lekárskej zdravotnej pomoci a pre benefit postihnutého aj vrtuľníková záchranná zdravotná služba. Táto preváža postihnutého do najbližšej adekvátne vybavenej nemocnice (napríklad do detskej fakultnej nemocnice, do popáleninového centra či na neurochirurgiu – podľa potreby).

Niekedy sa môže verejnosť pýtať, či sa v prípade potreby určite na operačné stredisko záchrannej služby dovolá. Áno, každý sa dovolá. Všetky krajské operačné strediská sú online prepojené. Ak by boli všetci operátori niektorého KOS boli obsadení, systém automaticky prepojí volajúceho do iného kraja, bez toho, aby mal volajúci šancu to zistiť (jedine, ak si uvedomí, že operátor má „iný“ prízvuk).

Európsky deň záchrany života sa koná 16. októbra. Čo je posolstvom tohto dňa? Prečo si ho pripomíname?

Tento deň, resp. jeho prezentovanie by malo verejnosti pripomenúť dôležitosť poznania KPR (kardiopulmonálnu resuscitáciu) a záujemcov oboznámiť so základnými postupmi resuscitácie. Tento rok to nebude možné, ale v minulých rokoch sme sa s kolegyňami tejto aktivity zúčastnili.

Európsky deň záchrany života (Jana Boroňová, Trnavská univerzita), foto: Barbora Likavská

Sme univerzita s najväčším počtom uchádzačov o odbor ošetrovateľstvo

Ste garantkou bakalárskeho stupňa odboru ošetrovateľstvo. Prečo si vybrať Trnavskú univerzitu na štúdium tohto odboru?

Sme univerzita s najväčším počtom uchádzačov o odbor ošetrovateľstvo v Slovenskej republike – už tento fakt nás prezentuje. Tak ako v ostatných odboroch, aj v našom odbore učia erudovaní odborníci – profesori, docenti, doktori, odborníci z praxe. Väčšina kolegov z katedry stále pracuje aj v klinickej praxi, či už sú to lekári alebo sestry. Staviame na kvalite výchovno–vzdelávacieho procesu, sme držiteľmi prestížneho 4. miesta v hodnotení univerzít na Slovensku (agentúra ARRA), naša fakulta (nelekárske odbory) získala 1. – 2. miesto na Slovensku.

Naši absolventi vďaka svojej slušnosti, múdrosti, pokore a ľudskosti sú pre svojich pacientov a klientov obrovskou oporou a pomocou – s otvoreným srdcom.

Naša fakulta má výhodnú polohu – nachádza sa v historickom centre mesta. V tesnej blízkosti je rektorát univerzity, Univerzitná knižnica, jedáleň, 4 minúty chôdze od fakulty sa nachádza nový internát. Fakultná nemocnica Trnava je 15 min. chôdze od fakulty a 5 minút chôdze od železničnej a autobusovej stanice. V nemocnici je počas praxe možnosť stravovania. A, samozrejme, naši absolventi majú vysoký index uplatnenia v praxi a sú veľmi žiadaní aj v našich najprestížnejších zdravotníckych zariadeniach. Sú to ľudia, ktorí vďaka svojej slušnosti, múdrosti, pokore a ľudskosti sú pre svojich pacientov a klientov obrovskou oporou a pomocou – s otvoreným srdcom.

Naša univerzita má dlhoročnú históriu (založená v roku 1635) a tradíciu a je v najstaršom kráľovskom meste na Slovensku (1238). Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sídli a výučba prebieha v historickej budove Lekárskej fakulty (1770-1777) slávnej Universitas Tyrnaviensis. Trnava je najkrajším mestom roku 2019 na Slovensku (my vieme, že nielen v roku 2019) ... a to je jedinečné, že?

foto: Trnavská univerzita/Barborka Likavská

 

Chcete študovať ošetrovateľstvo? Navštívte stránku katedry.

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme, že ste našimi priaznivcami!