Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

Potrebujeme sa vzdelávať a napredovať po celý život

Ján Riapoš, foto Roman Benický

Budúci rok by sa mali hoci oneskorene, ale predsa uskutočniť letné olympijské hry v Tokiu. Svoju účasť tam má už istú aj známy paralympionik a reprezentant Slovenska v stolnom tenise Ján Riapoš, ktorý je aj predsedom Slovenského paralympijského výboru. Vedeli ste, že náš zlatý medailista je aj absolventom Trnavskej univerzity?

Športovci nežijú vo vákuu

Ján Riapoš, foto Roman BenickýAko si spomínate na vaše štúdiá na Trnavskej univerzite?

Na študentské obdobie sa vždy dobre spomína (úsmev) Študentské obdobie je náročné, no naplnené novým poznaním, vedomosťami stretnutiami i poznaním nových priateľstiev, ktoré pretrvávajú až do dneška. Najviac asi s profesorom Vladimírom Krčmérym a profesorkou Alžbetou Mrázovou.

Prečo ste si vybrali práve „sociálne štúdiá“ i Trnavu ako takú?

Práve sociálna oblasť je veľmi úzko spätá so športom zdravotne znevýhodnených, v ktorej roky pôsobím. Naši športovci nežijú vo vákuu, naopak denne musia riešiť množstvo problémov, či už legislatívnych, sociálnych, zdravotných. Práve vzdelanie a orientácia v tejto oblasti mi dáva možnosť poskytnúť im cenné rady, resp. hľadať ďalšie spôsoby skvalitnenia života nielen parašportovcov, ale všeobecne ľudí so zdravotným znevýhodnením na Slovensku. A prečo Trnava? Lebo práve študijný program tunajšej  univerzity ma najviac oslovil a videl som široké možnosti jeho zúročenia v praxi. Ako jedná z prvých vytvorila aj podmienky pre štúdium osôb so zdravotným znevýhodnením.

Vzdelanie nekončí prevzatím diplomu

Darí sa vám zužitkovať vzdelanie z Trnavskej univerzity aj v praxi?

Práve realizácia konkrétnych projektov v praxi je pokračovaním a vlastne zúročením celého štúdia. Aj na základe získaných vedomostí z Trnavskej univerzity som napríklad inicioval národný projekt SME SI ROVNÍ, ktorého podstatou je zriadenie a prevádzkovanie regionálnych centier včasnej pomoci, poradenstva a pohybovej motivácie osôb so zdravotným postihnutím po ich odchode zo zdravotníckych, resp. rehabilitačných zariadení. Je už druhým podobným projektom, keďže nadväzuje na pilotný projekt Paralela, ktorý sa realizoval v rokoch 2014-2015. Jeho prioritou  bola výchova motivátorov z radov ľudí, ktorí si už prešli ťažkou etapou života a mohli začať odovzdávať svoje skúsenosti tým, ktorí ich práve teraz potrebujú.

Ján Riapoš, foto Roman Benický

Vysokoškolské vzdelávanie je často pod paľbou, zaznievajú názory, že ho vlastne vôbec netreba, dokonca sa často útočí na humanitné vzdelávanie. Vidíte zmysel vysokoškolského, či priamo humanitného vzdelávania? Ako sa podľa vás sociálne či humanitné vedy dopĺňajú napríklad s prírodovedou či technikou?

Vzdelávanie všeobecne má veľký význam a vysokoškolské zvlášť. A nikdy sa nekončí prevzatím diplomu. Potrebujeme sa vzdelávať a napredovať celý život, každý deň. Iba rozširujúci sa objem vedomostí nás robí lepšími humanistami. Ak človek zastane v istom momente, tak žije iba z minulosti a v minulosti.  Dotýka sa ako humanitného, tak aj prírodovedeckého alebo technického smeru. Spoločnosť potrebuje technicky vzdelaných ľudí, ktorí dokážu napríklad skonštruovať mosty, ale rovnako potrebujeme aj humanitne vzdelanú časť populácie, ktorá spoločnosť obohacuje po iných stránkach a vyvažuje technokraciu ako druhý extrém.

Vzdelanie je cesta k lepšiemu Slovensku.

Presne to vyjadruje aj veta prof. Krčméryho, keď obhajoval pred akreditačnou komisiou sociálnu prácu. Na otázku, čo budú robiť sociálni pracovníci, odpovedal, že ,,MOSTY“. Mosty do duše človeka a do spoločnosti. Človek nie je len telo a duch, ale telo, duch a charakter a práve správne vzdelanie vo všetkých oblastiach nám pomôže vychovávať charakternejšieho jednotlivca i spoločnosť. Vzdelanie je cesta k lepšiemu Slovensku.

Ján Riapoš, foto Roman BenickýParalympionici ukazujú cestu, ako prekonávať prekážky

Ste známym paralympionikom aj predsedom Slovenského paralympijského výboru. Čo je filozofiou paralympizmu?

Filozofiou paralympizmu je najmä prekonať samých seba a byť inšpiráciou pre celú spoločnosť. Ľudia sa často nechajú znechutiť čiastkovými neúspechmi a robia si problémy kvôli nepodstatným veciam. Práve paralympionici, ktorí v živote prekonali ťažké situácie, im ukazujú cestu, ako prekonávať prekážky. Nie nadarmo je našim hlavným mottom v posledných rokoch slogan „Jediným hendikepom je negatívny prístup“. Myslím, že ten hovorí za všetko.  A ak sa chcete dozvedieť ešte viac, tak vás radi privítame na našej stránke alebo prostredníctvom Youtube.

Tohoročná paralympiáda bola presunutá na budúci rok. Narušilo to vaše plány či prípravy?

Určite áno, rovnako ako aj olympionikom. Prípravu nastavujete a formu ladíte k určitému dátumu, takže každý časový posun je zásahom. Na druhej strane, dostali sme viac času na prípravu. Niektorí športovci sa liečili zo zranení, takže posun uvítali. Ďalším sa zasa rozšíri konkurencia o mladšie ročníky, takže každá palica má dva konce. Ale predovšetkým – zdravie je vždy na prvom mieste, preto sme odklad hier uvítali ako jediné zodpovedné riešenie. Verím, že Japonsko pripraví aj s ročným posunom nádherné hry, ktoré môžu prekonať všetky doterajšie paralympiády.

Budete štartovať aj v Tokiu 2021? Máte aj zálusk na medailu?

Aktuálne patrím medzi tých slovenských športovcov, ktorí už majú účasť v Tokiu istú. Pre mňa to bude siedma paralympiáda v rade, takže v tomto smere som na Slovensku rekordérom. Zúčastnil som sa na všetkých hrách v ére samostatnosti Slovenskej republiky od Atlanty 1996, ale na každú paralympiádu sa teším ako na tú prvú, pretože všetky majú svoje osobitné čaro.

Čo sa týka medaile, myslím, že každý športovec by si mal dávať len tie najvyššie ciele. V našom športe delí úspech od neúspechu často iba pár milimetrov, preto ku každej loptičke treba pristupovať ako k tej poslednej rozhodujúcej. V každom prípade urobím všetko pre to, aby som zbierku paralympijských kovov rozšíril, či už v súťaži jednotlivcov alebo družstiev.

Ako vyzerajú šance iných slovenských parašportovcov na medailové úspechy v Tokiu na budúci rok?

Vo viacerých športoch máme excelentných zástupcov, ktorých nám môže závidieť celý svet. Či už sú to paralympijskí víťazi Veronika Vadovičová v parastreľbe, fenomenálny Jozef Metelka v dráhovej aj cestnej paracyklistike, boccisti Michaela Balcová a Samuel Andrejčík alebo paralukostrelc Marcel Pavlík. Dopredu sa však tlačia aj ďalší, a čo je potešujúce mladí športovci, ako sú Boris Trávníček v parastolnom tenise alebo Radoslav Malenovský v parastreľbe. Na medaily si však trúfajú aj naši zástupcovia v iných športoch. Verím, že Tokio môže byť ešte úspešnejšie ako Rio 2016, kde sme pre Slovensko vybojovali 11 medailí, z toho 5 zlatých.

foto: Roman Benický

***

dr.h.c. PhDr. Ján RIAPOŠ, PhD. sa narodil 28. septembra 1968 v Heľpe.

Slovenský reprezentant v parastolnom tenise, skupina TT2 vozíčkari.  Svoj prvý turnaj Hungarian Open v Budapešti absolvoval v roku 1994.  Štartoval na šiestich paralympijských hrách – Atlanta 1996, Sydney 2000, Atény 2004, Peking 2008, Londýn 2012, Rio 2016. Získal na nich štyri zlaté (Atény 2004 - súťaž jednotlivcov, Peking 2008 - súťaž družstiev, Londýn 2012 súťaž jednotlivcov a družstiev) a 1 striebornú medailu (Atény 2004 - súťaž družstiev). Je dvojnásobným majstrom sveta v súťaži družstiev (2010, 2017), jedenásťnásobným majstrom Európy (v súťaži jednotlivcov 1999, 2001, 2003, 2005, 2007, 2009 a v súťaži družstiev 2005, 2007, 2009, 2011, 2017).

Od roku 1993 je po autohavárii obmedzený na pohyb pomocou svojho vozíka. Okrem aktívnej športovej kariéry sa stal aj funkcionárom v športe zdravotne znevýhodnených. V roku 2002 ho zvolili za predsedu Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov (SZTPŠ), o rok neskôr aj za predsedu Slovenského paralympijského výboru (SPV). Obe funkcie vykonáva aj v súčasnosti.

V Riu 2016 štartoval ako doteraz jediný Slovák už na šiestej paralympiáde (Atlanta 1996, Sydney 2000, Atény 2004, Peking 2008) a so ziskom štyroch zlatých medailí je aj najúspešnejším slovenským paralympionikom v letných športoch. Obdivuhodná je aj jeho séria titulov kontinentálneho šampióna. 

Aktívne sa venuje aj osvete, vydal ako autor alebo spoluautor viacero publikácií, a taktiež prostredníctvom Národného rehabilitačného centra v Kováčovej, kde založil Paralympijské motivačné centrum.  V roku 2006 mu bol prezidentom SR udelený Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne významné zásluhy v oblasti rozvoja športu zdravotne postihnutých.   

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme, že ste našimi priaznivcami!