Kvôli basketbalu som sa rozhodla študovať psychológiu

Hráva basketbalovú extraligu, študuje psychológiu na Trnavskej univerzite a čaká na svoj najväčší úspech. V budúcnosti sa bude možno venovať športovej psychológii. Dominika Rausová. 

Najväčší úspech na mňa ešte len čaká

Spolu so sestrou Federikou hrávate basketbal. Noviny o vás napísali: „Sú mladé, priebojné a úspechy sa pomaly začínajú dostavovať.“ Sedí na vás táto charakteristika?

Myslím, že aj áno. Predsa len robiť šport na akej-takej úrovni na Slovensku nie je jednoduché a človek musí bojovať za každú príležitosť. Samozrejme, prioritou je, aby nás šport bavil, no mne sa napríklad podarilo zahrať si extraligovú, či spojenú rakúsko-slovenskú súťaž, sestra len pred pár dňami so svojím tímom obsadila tretie miesto na majstrovstvách Slovenska kadetiek.

Čím si vás tak získal basketbal?

To je ťažká otázka. Povedala by som však, že mňa osobne asi jeho kolektívnosťou. Odmalička nás rodičia viedli k športu, no tie boli prevažne individuálne, avšak od môjho prvého basketbalového tréningu ubehlo už vyše desať rokov a stále je pre mňa tým, čo ma napĺňa. Baví ma fungovať v kolektíve, spoločne sa zlepšovať a dosahovať úspechy.

Aké úspechy sa vám už podarili?

Za tie roky ich bolo niekoľko. Či už na majstrovstvách Slovenska alebo na turnajoch v Čechách, Poľsku, Maďarsku, či Nemecku. Ja však stále verím, že ten najväčší na mňa ešte len čaká.

Každý si myslí, že ten, kto je vysoký, musí hrať basketbal. Podľa vášho hráčskeho profilu máte „normálnu“ výšku 173 cm. 

Myslím si, že toto nepísané pravidlo platí viac u mužov ako u nás žien. Samozrejme, čím vyšší ste, tým jednoduchšie dokážete skórovať, no basketbal sa rokmi zmenil a viac sa strieľa z diaľky, čo dáva príležitosť aj nám nižším presadiť sa.

Aké nároky prináša pre vás extraliga??

Je to náročnejšie, či už časovo alebo úrovňou. Zápasy sú každý víkend, cez playoff za zvykne hrávať dokonca aj cez týždeň. Hra je rýchlejšia, dynamickejšia a nie je tu priestor na chyby. Taktiež máme možnosť porovnávať sa s hračkami, ktoré hrávajú basketbal aj na medzinárodnej úrovni, či už je to proti Ružomberku, Piešťanom, alebo Košiciam.

Psychika tvorí 75% výkonu

Keďže študujete psychológiu, pozeráte sa na basketbal aj z tohto pohľadu? Pomáha vám štúdium napríklad zvládať predzápasový stres, viac porozumieť dynamike medzi hráčkami či vaším rozhodnutiam?

Práve basketbal bol jeden z aspektov, prečo som sa rozhodla študovať psychológiu. V klube sa nám venovali nielen po športovej stránke ale zaoberali sme sa aj tou mentálnou. Už vtedy ma basketbal veľmi zaujal aj zo psychologického pohľadu. Predsa len tvorí až 75% nášho výkonu. Počas zápasu je to síce náročnejšie, než v rámci predzápasovej či pozápasovej prípravy, no verím, že štúdiom sa posuniem ďalej.

Hrávate v Bratislave, študujete v Trnave, pochádzate zo Zvolena. Dá sa zladiť škola, basketbal i rodina?

Samozrejme, nie je to jednoduché, no myslím si, že za tých desať rokov, čo sa venujem basketbalu som sa naučila zadeliť čas tak, aby som to dokázala zvládnuť.

Za sebou máte prvý ročník psychológie. Už sa tešíte na ďalší akademický rok?

Áno, veľmi. Mrzí ma, že nastala situácia spojená s koronavírusom a prevažnú väčšinu letného semestra sme študovali dištančne. Bolo to síce zaujímavé na porovnanie s tým zimným, no dúfam, že najbližšiu prednášku absolvujem už v škole.

Čo vám dáva štúdium na Trnavskej univerzite? 

Štúdium na Trnavskej univerzite bolo pre mňa pôvodne až druhou možnosťou, no v konečnom dôsledku som rada, že sa mojím vysokoškolským domovom stala práve Trnava. Myslím, že nám škola vytvára slušne podmienky na štúdium, či už je to prostredím alebo odbornosťou.

Máte popri basketbale vôbec čas na univerzitný život – prednášky, knižnica, internát, posedenie s kamošmi, exkurzie?

Áno, minulosezónne tréningy sme mávali v neskorších časoch, takže som mala viac času ako obvykle. Nie len na kamarátov a cestovanie, ale aj vzdelávanie mimo univerzitných hodín. So spolužiakmi sme počas semestra okrem tých školských, absolvovali aj niekoľko odborných seminárov na rôzne psychologické témy. Keďže som veľa cestovala medzi Trnavou a Bratislavou, mala som čas si dokonca všetky tie požičané knižky aj prečítať :D. Dúfam, že tomu tak bude aj v nasledujúcom akademickom roku.

Možno je to predčasné sa pýtať, ale ako vidíte vašu budúcnosť – skôr na palubovke alebo v psychologickej poradni?  

Najradšej by som sa videla pri obidvoch súčasne (úsmev). Určite by som sa však neskôr v štúdiu chcela špecializovať smerom k športovej psychológii, no či ju využijem viac na palubovke alebo mimo nej, nechávam ešte otvorené.

foto: archív D. Rausovej

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!