Koronakríza ako existenciálna výzva
„Ak nedokážeme zmeniť situáciu, stojíme pred výzvou zmeniť sami seba,“ konštatuje zakladateľ logoterapie Viktor Frankl.
Ľudia, žijúci na vrchole postmoderny, si zvykli mať život vo svojich rukách. Vo svete, v ktorom sa vysoko cení predvídateľnosť, istota a ľahká dostupnosť rôznych foriem okamžitého uspokojenia sme akosi stratili schopnosť „strádať“. Možno práve preto je súčasná pandemická situácia osobitnou výzvou. Prináša so sebou možnosť naučiť sa nanovo siahnuť za hranice vlastného „Ja“, a súčasne si zachovať Franklom popísaný vnútorný priestor slobody, vďaka ktorému dokážeme zmysluplne reagovať aj na zdanlivo beznádejnú realitu. Ak človek integruje skúsenosť neistoty a prijme pravdepodobnostný pohľad na svet, otvoria sa mu nespočetné možnosti a neistota začína byť chápaná ako šanca. Ako ju využiť?
Pravidlá a pravidelnosť
Ak dokážeme zvýšiť prehľadnosť situácie, stáva sa pre nás ľahšie zvládnuteľnou. Sebadisciplína, denný harmonogram, rutina eliminuje stres s neistotou a napomáha vyplniť náročné dni zmysluplnou činnosťou. Ideálne je vyčleniť si konkrétny čas, ale i miesto v domácnosti na prácu i oddych, ale aj vedome strážiť čas, strávený vo virtuálnom priestore, keďže práve tento ponúka lákavý spôsob úniku od reality i povinností. Keďže realizácia väčšiny pracovných činností je možná len dištančnou formou, jednotlivec je neraz odkázaný tráviť značnú časť dňa pred obrazovkou počítača. O to viac treba dbať na jeho vyváženie alternatívnymi činnosťami – ideálne pobytom v prírode, či fyzickou aktivitou.
Vzťahy a blízkosť
Napriek izolácii a potrebe dodržiavania sociálnej vzdialenosti môžeme byť k sebe bližšie ako kedykoľvek predtým. Osobitný význam nadobúda autentický záujem o druhého a prejavenie blízkosti tým, ktorí sa cítia opustení, prípadne potrebujú konkrétnu pomoc. Je v mojom okolí človek, s ktorým by som sa mohol stretnúť, keď sa rozhodnem transcendovať svoje „Ja“? Môžu to byť starí a opustení, ale ľudia neraz i ľudia, ktorí s nami žijú v spoločnej domácnosti a napriek tomu sme od seba veľmi ďaleko.
Farby
Život bez možnosti stretávania, cestovania, posedenia s priateľmi či účasti na kultúrnych podujatiach je spojený s celkovým obmedzením priestoru pre zážitky. Ako vniesť do jednotvárneho a externe obmedzeného života väčšiu pestrosť? Táto situácia nás vedie k tvorivému postoju k vlastnému životu, ktorý spočíva v aktívnom hľadaní krásy v maličkostiach - v prírode, umení, dobrom filme, ale aj v osobe druhého človeka, prípadne v obyčajnom návrate k zabudnutým záľubám.
Na stole mám položený obrázok od malej druháčky. Rovnako ako väčšina detí maľovala podľa zadania svet „po korone“. Väčšina obrázkov bol plná farieb, dúhy a usmiatych ľudí. Toto dielko však ukrýva viacero dojímavých symbolov. Je na ňom stará žena s rúškom, vychádzajúca z obchodu a malé dievčatko, ktoré jej s úsmevom berie z rúk tašku s nákupom. Len kúsok od dvojice dostáva zelený koronavírus pestrofarebnú dúhovú injekciu (ako mi vysvetlila autorka) a následne zomiera. Nad zobrazenou scénou tróni obrovská dúha a žiariace slnko. Zodpovednosť, vyjadrená rúškom na tvári, ochota byť blízko a pomôcť, ako aj farebný útok na smutný a ustráchaný svet, naznačujú spôsob, ako ho zachrániť.... Až kým nebude mať opäť farby dúhy. A možno k tej oblohe pomaly dorastieme v priestore našej vnútornej slobody.
Mgr. Jana Vindišová, PhD.
Autorka pôsobí na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.
foto: TRUNI/Barbora Likavská, archív J. Vindišovej
Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme, že ste našimi priaznivcami!
