Stotník víťazí nad prastarým pokušením človeka byť ako Boh

Nový akademický rok sme odštartovali slávnostnou bohoslužbou Veni Sancte, na ktorej predniesol homíliu sócius provinciála jezuitov Jakub Garčár, SJ. Jeho kázeň vám prinášame v celom znení.

Evanjelium nám dnes rozpráva príbeh, v ktorom Ježiš chváli stotníka za jeho vieru,... takú vieru, akú Ježiš nenašiel ani v Izraeli, medzi vyvoleným ľudom (Lk 7,9).

Aby sme vedeli skutočne doceniť veľkosť Ježišom udelenej pochvaly, pripomeňme, že stotník bol dôstojníkom rímskej armády, teda že nepatril k židovskému národu, ale k jeho okupantom.

A predsa sa tento vojak vyznamenal slovami, ktoré odzrkadľujú vieru tak hlbokú, že ich podnes aj my opakujeme pri každej svätej omši, keď na výzvu: „hľa, Baránok Boží“ odpovedáme: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie“.

V stotníkovom príklade viery, ako nám ho prezentuje dnešné evanjelium, mi dovoľte pozvať nás všimnúť si tri momenty: prvý, že viera, ktorú Ježiš chváli, sa s rešpektom skláňa pred tajomstvom; druhý, že si táto viera slúži rozumom; a tretí, že je táto viera v službe druhým, že je pomáhajúca.

Viera, ktorá sa skláňa pred Tajomstvom

Stotník verí, že Ježiš má moc zachrániť mu sluhu, ktorý je na smrť chorý. Vo viere by sa teda on sám mohol vybrať poprosiť Krista o pomoc, za ruku si ho priviesť do svojho domu a pozorne sledovať, či Ježiš dokáže svoju moc a ako chorého sluhu uzdraví. Bola by to ale stále viera, ak by si pýtala dôkaz? A neskrýva sa za túžbou vidieť a vedieť ako to ten druhý robí túžba zmocniť sa, túžba uzurpovať si jeho moc? Predsa, vedieť o druhom, znamená môcť nad ním panovať.

Viera stotníka je ale iná. Nejde za Ježišom sám, ale s pokorou a poníženosťou zverí svoju prosbu židovským starším, aby tí, v jeho mene, predniesli prosbu Ježišovi (Lk 9,3). A keď sa ten už blíži k jeho domu, pošle sluhov, aby Pána zastavili, lebo nie je hoden hostiť ho pod svojou strechou (Lk 7,6). A zrieka sa tiež túžby vidieť Ježišovi na ruky počas zázraku uzdravenia chorého sluhu, preto posiela Ježišovi odkaz: stačí tvoje „slovo a môj sluha ozdravie“ (Lk 7,7).

Stotník víťazí nad prastarým pokušením človeka byť ako Boh (Gn 3,5). Nepokukuje po tajomstve Boha, ale sa pred ním s rešpektom skláňa. A Ježiš, ktorý takto pre stotníka ostáva tajomstvom, pre túto jeho skutočnú vieru prinavracia zdravie aj jeho na smrť chorému sluhovi.

Viera, ktorá si slúži rozumom

Ako stotník necháva miesto tajomstvu Boha v Ježišovi Kristovi, tak Božie tajomstvo prenecháva miesto človeku a jeho mohutnostiam. Bola to práve stotníkova rozumnosť a poznanie vlastnej nehodnosti, ktorá ho sklonila pred Tajomstvom. A tou istou rozumnosťou si vzápätí slúži aj jeho viera, keď si v komunikácii s Tajomstvom stotník pomáha učením sa z vlastnej skúsenosti.

Takto jeho uvažovanie zachytáva dnešné evanjelium:

„Veď aj ja [ako Ježiš] som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ – ide; inému: ‚Poď sem!‘ – tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ – on to urobí.“ (Lk 7,8) ... takto to predsa nejako musí mať aj On, že stačí jeho slovo a môj sluha ozdravie.

Napokon, aj preto sa Ježiš, druhá Božská osoba, stal človekom, a narodil sa do našej skúsenosti, aby nám naša skúsenosť a naše rozumové poznanie mohlo byť cestou k tajomstvu Boha.

Pravá viera teda nie je v rozpore s ľudským rozumom a poznaním. Práve naopak, idú ruka v ruke a potrebujú sa navzájom: pravá viera je rozumná a rozumu viera otvára cestu k definitívnemu Zmyslu všetkého.

Viera, ktorá je v službe druhým

Celý príbeh v dnešnom evanjeliu odštartovala skutočnosť, že jeden zo sluhov stotníka smrteľne ochorel. Tá viera, ktorú Ježiš chváli a ktorá si slúži prirodzeným rozumom, je v prvom rade vierou, ktorá nie je seba-stredne zahľadená do seba, ale, obrátená k druhým, v spolupráci s Tajomstvom hľadá pomoc a záchranu.

Počas tohtoročných Svetových dní mládeže v Portugalsku sa pápež František na pôde Katolíckej univerzity v Lisabone prihovoril prítomným aj týmito slovami: „Bolo by márnosťou, ak by mala univerzita formovať nové generácie len preto, aby zachovala súčasný elitársky a nerovnoprávny systém vo svete, v ktorom je vysokoškolské vzdelanie privilégiom pre pár ľudí. Ak sa vedomosti neprijímajú ako zodpovednosť, stávajú sa sterilnými. Ak sa tí, čo dostali vysokoškolské vzdelanie, nesnažia dať na oplátku niečo z toho, čo získali, potom nedocenili v plnej miere hodnotu daru, ktorý dostali. Páči sa mi, pokračuje pápež, že v knihe Genezis prvé otázky, ktoré Boh kladie človeku, sú: „Kde si?“ (3,9) a „Kde je tvoj brat?“ (4,9). Dobre je nám spýtať sa samých seba: kde som? Uzavretý vo vlastnej bubline, alebo pripravený podstúpiť riziko, opustiť svoje istoty a stať sa praktizujúcim kresťanom, remeselníkom spravodlivosti a tvorcom krásy?! A pýtať sa: kde je môj brat? Akademický titul by sa totiž nemal chápať len ako oprávnenie na budovanie osobného blahobytu, ale ako mandát angažovať sa v spoločnosti, aby bola spravodlivejšia, inkluzívnejšia a rozvinutejšia“ (František, Katolícka univerzita, Lisabon, 3. 8. 2023).

Kiež nás Duch Svätý, ktorého zvolávame na začiatku nového akademického roka, naplní vierou podľa príkladu stotníka z dnešného evanjelia: vierou, ktorá sa bude s rešpektom vedieť skloniť pred Tajomstvom; vierou, ktorá si bude slúžiť ľudským rozumom a poznaním; a tiež vierou, ktorá nás obráti k druhým a angažuje nás v úsilí o lepšiu spoločnosť a dobro každého jedného.

Amen.

Všetky fotografie z Veni Sancte 2023 nájdete na tomto odkaze. V prípade ďalšieho použitia, prosíme, uveďte ako zdroj TRUNI/Barbora Likavská. Ďakujeme!