Ján Grác: Treba bojovať o každý dobre strávený deň

Doctor honoris causa profesor Ján Grác je významný slovenský psychológ, ktorý koncipoval novú vednú disciplínu edukačná psychológia. Venuje sa tiež autodidaktom, mravnosti, ale i persuázii či exemplifikácii. Rodák z topoľčianskeho regiónu spomína na svoje korene i štúdiá a v rozhovore sa vyjadruje aj k medziľudským vzťahom. Celý rozhovor si môžete vypočuť na Spotify alebo Youtube.

Som rád, že pochádzam z roľníckej rodiny

V akom prostredí ste vyrastali?

Moje prostredie bolo roľnícke. Moji prastarí rodičia boli roľníci. Toto prostredie malo svojráznosť, a síce v tom, že deti nemali ustlaté na perinkách. Museli pracovať a zúčastňovali sa výroby. Závidel som chlapcom, ktorí mali čas na futbal. U mňa to nebolo. Na konci roka sa spievalo Prázdniny, prázdniny, už idú k nám a ja som si spomenul: To je žatva, dvíhanie snopov. Taká bola doba a som rád, že pochádzam z takej rodiny. Podieľala sa na tom, že som mohol v živote aj niečo urobiť.

Aké boli vaše ďalšie štúdiá?

Keď sa pozriem na svoj život, mám dojem, ako keby to niekto veľmi starostlivo plánoval, pritom z mojej pozície, mojimi očami, to bola všetko náhoda. Ale nebola to náhoda. Pôvodne som chcel študovať v Košiciach na poľnohospodárskom inžinierstve, ale tam ma neprijali, lebo otec nebol v družstve. Automaticky prestali so mnou rozprávať. Potom som sa zrazu ocitol učiteľom a ako učiteľ som sa dostal na vysokú školu. Tam som sa zase našiel na filozofii... Jednoducho, pohyboval som sa pod vplyvom okolností, kde sa dalo, a život mi dával odbory. Som veľmi vďačný, že som mohol študovať filozofiu, psychológiu, že som sa tam našiel.

Ak sa chceme presadiť, musíme byť originálni

V roku 1961 ste boli z politických dôvodov prepustený z Ústavu ďalšieho vzdelávania učiteľov. Ako ste spracovali túto skúsenosť?

Keď som bol prepustený, nebolo to príjemné. Nie je príjemné naraz dozvedieť sa, že o vás nemajú záujem. Ale našli sa ľudia, ktorí ma podržali. Neostal som pomimo, lebo ma volali na prednášky a mohol som písať do časopisov. Nejako som to prešiel pozitívnym spôsobom, učil som na gymnáziách v Bratislave filozofiu a históriu...

Ste v kontakte so súčasnou psychológiou? Sledujete tvorbu tunajšej katedry psychológie?

Isteže, sú to moji žiaci a pozerám sa, ako katedra ďalej postupuje. Chcel by som zdôrazniť, že ak chceme ako Slovensko niečo znamenať, musíme byť sami sebou. Nebudeme veľkí, keď sa budeme učiť, to je imitácia. Budeme vtedy veľkí, keď si sami nájdeme problémy a naše riešenie bude vychádzať z toho, čo žijeme, čo prežívame. Napodobňovanie nie je cesta. Aj na západe si vážia to, čo robíme, čo je spontánne, čo prinášame nové, čo sa tam neobjavilo.

Manželstvo nie je vyriešená rovnica

Vo vašej prednáške, ktorú ste predniesli počas odovzdávania čestného doktorátu, ste veľa hovorili aj o vzťahoch. Ako to teda je: kedy to manželom funguje?

Do manželstva som vstúpil ako 29-ročný, manželka ako 24-ročná. Už sme mali určité skúsenosti. A práve preto som si začal túto inštitúciu veľmi vážiť. Manželstvo nie je len, že sme svoji a že si budeme vyznávať lásku. Treba od rána do večera bojovať za dobré, pevné rodinné vzťahy. Vedieť sa chápať. O manželstvo treba usilovať, nie je to vyriešená rovnica. Manželstvom len začína vzťah dvoch ľudí a túto rovnicu treba riešiť od rána do večera.

Odborne sa venujete psychológii mravnosti. Patrí mravnosť ešte do dnešnej doby?

Držanie sa morálnych pravidiel, ak to nie je zvnútornené, je hra, dokonca niečo nepríjemné, čomu sa človek musí podrobovať. Vrátim sa k aristotelovskému: Mravný človek, to je sloboda. Mravné správanie sa líši od právneho tým, že je slobodné.

V laudaciu na vašu adresu zaznelo: „Mravnosť a morálnosť, o ktorých pútavo písal, boli doplnené autentickým svedectvom vlastného života a motiváciou k celoživotnej práci na sebe.“ Cítite sa byť príkladom pre druhých?

Nerád by som sa dával ako model. Život nežijeme preto, aby sme boli príkladom. Príklad je niečo, čo vychádza zo života. Život žijeme preto, aby večer, keď si ľahneme a spýtame sa, ako si prežil ten deň, a keď si odpoviete, to bol dobrý deň, a dobrý deň bol vtedy, keď som sa narobil (úsmev). Stratený deň bol, keď som nerobil. V tomto to asi je: bojovať o dobre strávený a prežitý deň.