Treba pracovať na tom, aby manželstvá boli kvalitným a zdravým prostredím pre manželov i deti

Helena Lukianová vyštudovala katolícku teológiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity v Bratislave. Absolvovala licenčné štúdium kánonického práva na Pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského v Ríme (Angelicum). Živí sa tým, čo vyštudovala: pracuje ako notárka a obhajkyňa na Metropolitnom tribunáli Bratislavskej arcidiecézy, kde sa predovšetkým venuje preskúmavaniu platnosti uzavretých manželstiev v Katolíckej cirkvi.

Chcela som dať hlbší základ svojej viere

Dnešná doba je praktická či skôr pragmatická, čo vedie aj k prvej – pragmatickej – otázke. Načo vôbec študovať teológiu? Aké poskytuje praktické uplatnenie?

Dalo by sa tu hovoriť o rôznych typoch zamestnaní, v ktorých sa s týmto odborom dá uplatniť, ale pozrela by som sa na to skôr z iného uhla pohľadu a budem trocha osobnejšia. Keď som sa pre štúdium teológie rozhodovala ja, vôbec som za tým nevidela nejaké konkrétne povolanie. Skôr som chcela porozumieť tomu, prečo ako katolíci veríme tomu, čomu veríme, kde je pôvod toho všetkého, aké to má základy. Sú to informácie, ktoré sa bežne človek nedozvie v kázňach alebo na stretkách. Chcela som dať hlbší základ svojej viere a vedieť, prečo verím tomu, čomu verím. Toto bola moja motivácia pre štúdium teológie. Konkrétne uplatnenie prišlo neskôr, akoby „po ceste“. Do veľkej miery tiež záleží od daného človeka, čo ho zaujíma, v čom vidí svoje silné stránky, kde by vedel uplatniť svoje dary. A tá konkrétna cesta sa bude v priebehu postupne odhaľovať. Takže, aby som sa vrátila k vašej otázke, možno hneď na začiatku netreba byť až taký pragmatický, ale ísť za tým, o čom je človek presvedčený, že je pre neho správne. Treba vykročiť. Cesta sa bude postupne ukazovať sama.

Na začiatku netreba byť pragmatický, ale ísť za tým, o čom je človek presvedčený.

Teológia sa zaoberá vierou, náboženstvom, Bohom – ako tento vedný odbor ale vysvetliť neveriacim?

Väčšinou býva teológia definovaná ako veda o Bohu. Stretla som sa už aj s názormi, ktoré teológiu ani nepovažujú za vedu, lebo nepoužíva exaktné vedecké metódy. Je pravda, že teológia ako taká zrejme skôr zaujme veriacich, ako neveriacich. Aspoň ja osobne som sa počas svojho štúdia nestretla s nikým, kto by teológiu študoval ako neveriaci. Opäť sa troška vrátim k tej mojej skúsenosti – keď som sa rozhodovala pre štúdium teológie, uvažovala som aj nad religionistikou. Práve v tom čase som v rádiu počula jeden rozhovor, kde rozprával profesor z nejakej univerzity, kde sa religionistika študovala a zaznelo tam, že tento odbor študujú skôr neveriaci, alebo tzv. hľadajúci, nakoľko sa venujú fenoménu náboženstva ako takého. Vtedy mi bolo jasné, že jednoznačnou cestou pre mňa bude teológia, keďže som ani do jednej z uvedených skupín nepatrila. 

Vedomosti sú ako kompas, štúdium je o vzťahoch

Čo vás na štúdiu teológie najviac bavilo?

Ako som už spomenula, dôvodom prečo som tento odbor išla študovať bolo, že som chcela hlbšie porozumieť svojej viere. A práve toto nadobúdanie poznatkov, chápanie vnútorných súvislostí bolo to, čo ma na štúdiu bavilo najviac. Vedomosti, ktoré som počas štúdia získala boli a stále sú akýmsi kompasom pre môj život, ktorým smerom sa uberať.

Samozrejme, štúdium nie je len o knihách, ale aj o vzťahoch a priateľstvách, ktoré som počas štúdia získala a za ktoré som veľmi vďačná.

Ako si spomínate na štúdiá na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity? Akí boli učitelia či spolužiaci? Mali ste aj „študentský život“?

Na časy štúdia si spomínam veľmi dobre, bolo to krásnych šesť rokov môjho života. Pokiaľ si pamätám, s učiteľmi sme mali vždy veľmi dobré vzťahy, boli priateľskí, snažili sa nám predať čo najviac z toho, čo vedeli. Bola som vďačná aj za ich ľudský prístup, čo sa zrejme na teologickej fakulte očakáva, avšak nemusí to byť samozrejmosť.

Moji spolužiaci v ročníku boli z rôznych kútov Slovenska, boli medzi nimi rehoľníci, ale aj laici, chlapci aj dievčatá. Zažili sme spolu veľa zábavy a nezabudnuteľných momentov. Ako bežal čas, naše cesty sa, pochopiteľne, veľakrát rozišli, nakoľko aj oni sa rozbehli do celého sveta, ale s viacerými s nich som v kontakte dodnes, s niektorými sme dokonca kolegovia a úzko spolupracujeme.

Pokiaľ ide o študentský život, ten sa odohrával z časti na fakulte a z časti na internáte, kde sme bývali – bol to študentský domov Svoradov v Bratislave. Dalo sa, samozrejme, zapojiť aj do rôznych fakultných, či univerzitných aktivít, či už športových alebo spoločenských. Záležalo na každom, čo ho zaujímalo.

Posun od všeobecného ku konkrétnemu

Čomu sa venujete dnes a čo vás živí?

Mám to šťastie, že to, čo som vyštudovala je zároveň aj mojim zamestnaním. Pracujem ako notárka a obhajkyňa zväzku na Metropolitnom tribunáli v Bratislave. Zjednodušene povedaná, je to cirkevný súd, kde sa venujeme preskúmavaniu platnosti uzavretých manželstiev v Katolíckej cirkvi.

Je zaujímavé, že ste sa od katolíckej teológie presunu viac ku kanonickému právu. Prečo tento posun?

Vnímam to skôr ako vývoj od všeobecného ku konkrétnemu. Kánonické právo je jednou z teologických disciplín, s ktorou som sa počas štúdia teológie zoznámila a ktorá ma zaujala natoľko, že som sa jej rozhodla venovať. Na práve sa mi páčila jeho prepracovanosť, vnútorná logika, systém a poriadok. Na druhej strane je pravda, že každá právna norma môže mať viacero interpretácií, a teda nemusí byť vždy úplne striktná. Kánonické právo som si vybrala aj preto, lebo mi to prišla výsostne praktická disciplína, ktorá sa týka konkrétnych situácií v živote človeka ale aj Cirkvi ako celku. V mojom prípade ma zaujali hlavne témy, týkajúce sa manželského práva a skúmania platnosti, či neplatnosti manželstva. Tento odbor som sa po skončení teologickej fakulty rozhodla študovať v Ríme na pápežskej univerzite sv. Tomáša Akvinského.

Ste teda notárkou na Metropolitnom tribunáli, čo to znamená?

Úlohou notára je predovšetkým dohliadať na to, aby sa v priebehu kauzy dodržiavali časové lehoty pre jednotlivé úkony. Táto práca zahŕňa tiež evidovanie a usporadúvanie všetkých dokumentov, overovanie listín, komunikáciu so stránkami a sudcami či zapisovanie výpovedí pri výsluchoch stránok a svedkov. Dnešným slovníkom by sme mohli povedať, že notár má na starosti celý management kauzy od začiatku až do konca.

Manželstvo prispieva k pokoju, stabilite a rozvoju spoločnosti

Napísali ste viacero článkov o rozlukách manželstiev a vyhlásení nulity. Vieme, že Cirkev neumožňuje rozvod právoplatne uzavretého manželstva uzavretého pred oltárom, ale je tu možnosť vyhlásiť manželstvo za neplatné. V čom je teda najväčší rozdiel oproti rozvodu známeho z civilného života?

Ak je manželstvo vyhlásené za neplatné znamená to, že toto manželstvo nikdy nevzniklo, že bolo neplatné od počiatku, a teda manželia v skutočnosti nikdy neboli manželmi. Praktický dôsledok je ten, že títo ľudia sú pred Cirkvou vnímaní ako slobodní, a teda môžu uzavrieť nový cirkevný sobáš.

Tiež ste napísali dizertačnú prácu Inštitút manželstva v právnom poriadku latinskej Cirkvi a sunnitskej tradície islamu. Len pre zaujímavosť, ale majú tri náboženstvá Knihy – kresťanstvo, židovstvo a islam – vo vážnosti inštitút manželstva a podporujú ho? Ak áno, prečo?

Jednoznačne možno povedať, že všetky tri uvedené náboženstvá inštitút manželstva vysoko rešpektujú a podporujú. Dokonca si myslím, že tento postoj zastávajú aj ľudia, ktorí sa k žiadnemu náboženstvu nehlásia. Ten dôvod je viac-menej rovnaký – manželstvo nesmiernym spôsobom prispieva k pokoju, stabilite a rozvoju spoločnosti. Pre samotných manželov je opora druhého partnera veľmi silným aspektom. A pritom nejde len o citové zázemie, ale aj materiálne, ľudské, spoločenské. Jedným z cieľov manželstva je aj založenie rodiny s deťmi. Manželstvo je ideálnym priestorom pre deti, ktoré sú rodinou chránené a v tomto prostredí môžu rásť a rozvíjať sa, a tým prispievajú k budovaniu spokojnejšej a prosperujúcej spoločnosti. Samozrejme, nie je možné zakrývať si oči pred problémami, s ktorými sa všetci manželia a každá rodina stretá. Práve preto je potrebné byť rodinám a manželom nápomocní, a tak pracovať na tom, aby manželstvá boli kvalitným a zdravým prostredím ako pre manželov samotných, tak aj pre deti, ktoré v ňom vyrastajú.

Ľudia by sa pred vstupom do manželstva mali dobre poznať a hovoriť spolu o plánoch, ako si manželstvo predstavujú.

Čo odporúčate pre dobré manželstvo aj z vašej osobnej skúsenosti ako notárky a právničky?

Ľudia by sa pred vstupom do manželstva mali dobre poznať, hovoriť spolu o vážnych záležitostiach, o svojich plánoch, o tom, ako si manželstvo predstavujú. Aby sa nestalo, že vstúpia do manželstva v čudujú sa, koho si to vlastne vzali? Taktiež je potrebné, aby ľudia nevstupovali do manželstva s naivnými predstavami, očakávajúc, že sobášom sa vyriešia problémy, ktoré mali už v čase známosti, alebo, že ten druhý sa zmení. To je veľký omyl. Treba si tiež uvedomiť, že počas života môžu prísť aj naozaj vážne skúšky, ako môže byť choroba niektorého z manželov, strata zamestnania, môže sa im narodiť postihnuté dieťa, ... takých situácií by sa dalo nájsť množstvo. Pred uzavretím manželstva je dobré zamyslieť sa, či som ochotný aj za takýchto okolností s daným partnerom zostať. V týchto situáciách je totiž jednoduchšie hľadať únik, ako sa problémom postaviť čelom.

Je čas prihlášok na vysoké školy. Prečo si vybrať Trnavskú univerzitu – a jej teologickú fakultu?

Myslím si, že obrovskou prednosťou Teologickej fakulty Trnavskej univerzity je jej komorný charakter. Tým, že nás na fakulte neštudovali stovky, mali sme k sebe oveľa bližšie, čím sa vytvárali aj pevnejšie vzťahy, či už medzi študentami navzájom, alebo aj s profesormi. Vedeli sme viac o sebe, o našich radostiach i starostiach, bola to taká rodinnejšia forma štúdia.

Taktiež nemôžem zabudnúť aj na skutočnosť, že túto fakultu spravuje rehoľa jezuitov, s čím sa neodmysliteľne spája nie len kvalita pedagógov, ale tiež ignaciánska spiritualita, ktorá bola súčasťou nášho vzdelávania, či už na pravidelných duchovných cvičeniach, ale aj v jednoduchej prítomnosti jezuitov, s ktorými sme sa stretali počas štúdia. Jednou z podstatných čŕt tejto spirituality je vedenie človeka k schopnosti správneho rozlišovania v jeho živote, a to v rôznych smeroch, napríklad aj v oblasti jeho osobnej cesty, ktorá je pre každého človeka jedinečná. Myslím, že práve v dnešnej dobe, ktorá ponúka nekonečné množstvo možností a človek sa niekedy môže cítiť zmätený a neistý, je práve táto formácia kľúčová.