Fejtóny vytvárajú oázu, kde sa dá oživiť túžbu po radosti

Gabriela Magálová

24.05.2021

Fejtóny vytvárajú oázu, kde sa dá oživiť túžba po radosti

Situácia posledných mesiacov nikomu z nás nepriniesla mnoho impulzov k smiechu. O to vzácnejší je fakt, že niektorí dôvod na úsmev či na vtip nájdu aj v tomto období. A hoci si to ani neuvedomujú, vytvárajú tak oázu, kde sa dá nadýchnuť, oživiť obyčajnú ľudskú túžbu po radosti.

Fejtón 2021 chcel byť výzvou adresovanou všetkým interným študentom Trnavskej univerzity: ak sa chceš zamýšľať nad sebou i nad terajšou situáciou, nemusíš sa hneď zahaliť do čierneho. Údely osudu môžu byť aj výzvou ku kreativite, ktorá to ťažké nadľahčí a smutné rozsvieti humorom.

Čakali sme, ako na tohtoročnú pozvánku zareagujú študenti, zatvorení v klietkach svojich izieb, komunikujúci cez fóliový paraván každodennosti. Zareagovali. Dokonca viac, ako sme čakali.

S radosťou sme mohli konštatovať, že do súťaže (ak dobre počítam, do jej 6. ročníka) sme dostali 35 príspevkov: 19 bolo textových a 16 grafických.

Tak ako i v minulých ročníkoch, študentskú aktivitu hodnotila štvorčlenná odborná porota, a to v tomto zložení:

PhDr. Zuzana Martinkovičová - riaditeľka Univerzitnej knižnice TU

doc. PhDr. Gabriela Magalová - PhD. - Katedra slovenského jazyka a literatúry PdF TU

Mgr. Štefania Vyskočová - doktorandka Katedry slovenského jazyka a literatúry PdF TU

Mgr. et MgA. Roman Gajdoš, PhD. - Katedra pedagogiky výtvarného umenia PdF TU.

Najaktívnejší prispievatelia boli z pedagogickej fakulty (26 príspevkov textový a grafických spolu), právnickú fakultu zastupovali štyri práce (dve textové a dve grafické), fakultu sociálnej práce a zdravotníctva reprezentovali dva príspevky (jeden grafický a jeden textový) a filozofickú fakultu tri príspevky (všetky textové). Teologická fakulta sa do súťaže nezapojila.

Nebolo pre nás žiadnym prekvapením, že tematicky sa príspevky zväčša viazali k aktuálnej kovidovej nálade, no našli sa takí, ktorým sa téma videla „obkukaná“, a tak siahli do iných (zväčša intímnych) sfér. Hodnotili sme nielen mieru originality, s akou sa súťažiaci témy zmocnili, ale aj štylistickú obratnosť, schopnosť vypointovať text, nezaťažovať ho zbytočnými nadávkami či otvorenými urážkami. Funkciou fejtónu nie je vyžalovať sa na (ne)fungujúce vzťahy, ale ich odhaliť a opísať s vtipom, ktorý zaručí, že fejtón si každý rád prečíta do konca.

Nebolo pre nás žiadnym prekvapením, že tematicky sa príspevky zväčša viazali k aktuálnej kovidovej nálade, no našli sa takí, ktorým sa téma videla „obkukaná“, a tak siahli do iných (zväčša intímnych) sfér.

V kategórii kresleného humoru sme skonštatovali vzostupnú kvalitatívnu tendenciu, čo nás veľmi potešilo. I tu sme uprednostňovali tvorivý nápad, skratku, schopnosť metaforizovať, povedať obrazom čosi vtipné...

Zvolili sme si bodovací systém hodnotenia. Výsledky hodnotenia v obidvoch kategóriách sú nasledovné:

Fejtón

1. miesto Dávid Oslej - Pedagogická fakulta
2. miesto Filip Hrabčák - Pedagogická fakulta, Mária Chovančíková - Pedagogická fakulta
3. miesto Jana Mišeková - Filozofická fakulta

Kreslený humor

1. miesto - Alžbeta Michelová - Pedagogická fakulta
2. miesto - Kristína Šureková - Pedagogická fakulta
3. miesto - Jana Balajová - Právnická fakulta

Všetkým víťazom srdečne blahoželáme a posielame im finančnú odmenu. Víťazné príspevky si prečítajte aj v našom univerzitnom časopise. Medzi prispievateľmi sme našli mnohých, ktorí sú našimi priaznivcami už roky. Ďakujeme im za ich neúnavnú túžbu chcieť ľudí rozveseľovať a zdokonaľovať sa v kreatívnych činnostiach. Vďaka patrí aj ostatným, veríme, že aj z nich sa stanú tí, ktorí nám o rok pošlú ďalšie svoje práce - a my budeme môcť konštatovať, že tvorivosť a chuť pracovať na sebe sú konštanty, ktoré našim študentom nechýbajú...

Za členov poroty

G. Magalová

Víťazi Fejtón 2021

1. miesto Dávid Oslej - Pedagogická fakulta

Prečo Amor prišiel o kšeft?

(akrostichon)

Legendárne storky hovoria o období, keď boli ľudia šťastní a nič im nechýbalo. Rád by som poukázal na slovo legendárne, pretože matička príroda zabudla na jednu vec. A čo, sakra, láska?

Ešte sa len život rodil a Adam už v raji dostal ženu. Mohol si vyberať? Nemyslím si, že mal vo svojom prehistorickom mobile tinder a že by mu išiel vybuchnúť od toľkých záujemkýň.

Božie cesty sú vraj nevyspytateľné... Pekná sprostosť. Amor, Eros, Cupid - je jedno, ako ho nazveme, všetci vieme, o kom je reč: je to malý diabol s lukom a šípom, strieľa, kde sa mu zachce - a napokon nám zničí život.

Ok, možno som to prehnal, veď napríklad taký Romeo a Júlia, Orfeus a Eurydika... práve vďaka nemu našli lásku (nemusím vám ale pripomínať, ako dopadli).

Pýtam sa sám seba, v čom je problém? Kde to v mojom prípade viazne?! Nech mi nikto nehovorí, že ten malý nespratník cestuje až z Číny a poslali ho sem aliexpressom, ktorý dodáva balíky s oneskorením!

Rande sem, rande tam, u mňa je to jedna katastrofa za druhou. Môj ľúbostný život je jednoducho v troskách a ja s tým neviem spraviť absolútne nič.

I moja babka sa stále pýta, kedy jej už konečne donesiem domov nevestu. Že nie je možné, aby taký pekný a šikovný chlapec ešte nikoho nemal. Hej, tie babky...

Šetril som si ťažko vydreté peniaze obsluhou zákazníkov v Bille, aby som si mohol neskôr zaobstarať pekné hrobové miestečko na cintoríne nezaláskovaných a nechcených. A v tom sa to stalo!

Lucia. Nádherná, múdra, vtipná, trošku strelená. Niekedy jej síce nerozumiem, pretože je Ukrajinka. Ale slovo dalo slovo, padla ďalšia demisia našich ministrov a ja bojko som ju pozval von.

Ako program som vymyslel romantickú večeru v jednej z najlukratívnejších reštaurácií v meste. Máme len jednu. A keďže zúri pandémia, jedlo sme si museli zobrať aj tak so sebou. Ku mne.

Kráčali sme rozkopanou ulicou za sprievodu miestneho rozhlasu (našich radorečných babiek) a smerovali sme k môjmu domu, no vtom sa spustil lejak, ako keby mala prísť ďalšia biblická potopa.

Otvoril som rýchlo bránu a stihli sme sa skryť do altánu. Lucia bola celá premočená. Usmial som sa a jemným dotykom som jej chcel odhrnúť prameň vlasov, ktorý jej prekážal vo výhľade na mňa.

Ruky sa nám stretli v polovici cesty. Úžasná scéna zo spidermana, keď Mary Jane stiahla Petrovi masku a pobozkala ho. Už sa to blíži, srdce skáče... Žeby sa konečne usmialo na mňa šťastie?

Onemela. Kľakla si na koleno. Viem, mal som ju o ruku požiadať ja, ale doba je iná ... Čakal som.

Napravila si šnúrku na topánke a pozrela sa mi hlboko do očí. Hlboko, prehlboko. Je to tu, je to tu! Srdce mi bilo ako zvon, keď v tom... sa ma - celá zadýchaná a krásne mokrá - spýtala, či by som nešiel za ňu zajtra do práce. Ah...

Aby som nevyzeral ako pako, súhlasil som. Odprevadil som ju domov. Večer som nad sebou pri kýbli zmrzliny zamýšľal, fantazíroval som o svojom živote. A v tom mi mama, jediná žena, ktorú budem v živote skutočne ľúbiť, priniesla list. Od samotného a veľaváženého Amora. Oznamuje mi, že je až do odvolania zakázané nadväzovať nové vzťahy! Vraj, rúško, odstup, ruky...!!! No ja sa na to môžem vážne... (prinajmenšom vykašľať).

2. miesto Filip Hrabčák - Pedagogická fakulta, Mária Chovančíková - Pedagogická fakulta

***

Čo má človek robiť, keď už je Človek nikto? Leží doma, celé dni sa prejedá pri seriáloch a filmoch. Odmieta sa stretávať so svojimi priateľmi, rodinou, kolegami, susedmi, prosto s hocikým, kto pochádza z pokolenia ľudí. Jeho telesná aj sociálna aktivita sa tmolí niekde pri bode nula. Čo robiť? Práve v takej situácii môže pomôcť len naozaj obrovský ideál. Navrhujem hrdinstvo. No? Pomáha? Veď sme priam masírovaní obrazmi superhrdinov!

Ako sa ale dá stať hrdinom? Nuž, cesta je náročná, rozmýšľam... Gilgameš musel byť z dvoch tretín bohom, Herakles aspoň spolovice a Maradona aspoň rukou...

A čo život skutočného hrdinu? Štúr prišiel kvôli svojmu ideálu o ženskú lásku, Prometeus kvôli svojmu hrdinskému činu s ohňom o svoju pečeň. Naopak, Johanka z Arku prišla o svoje hrdinské telo aj s pečeňou práve v tom ohni...

Je pravda, že hrdina ostáva hrdinom aj po smrti. Ako s hlavou vztýčenou kráčal životom, tak

postáva neskôr nehybne aj na kamennom piedestáli. Pokiaľ ho teda zbabelí hrdinovia nehodia s hrdinskou zbabelosťou do rieky.

No ale kto je hrdinom v dnešných časoch? Už mi to prišlo! Ten, kto nevychádza zo svojho príbytku, venuje sa činnostiam nevyžadujúcim kontakt s druhými, uvedomuje si, že potencionálna živá interakcia je život ohrozujúca a podporuje umelcov ich sledovaním na svojom vyležanom gauči. Hrdina individualista!

Človeče, veď ty už si hrdina!

A čo ďalej? Čo ďalej v živote, keď už je človek hrdina?

Filip Hrabčák

Nákup v roku 2020

,,No je toto možné?!“ vypľula som zo seba počas sledovania správ. Ak si myslíš, že už si videl a zažil všetko, tak si ešte nevidel večerné správy zo Slovenska, každý večer vydávajú nový diel - žiadny seriál sa nechytá...

Ja sa teda sťažovať tak veľmi nemôžem, mám doma mamahotel. Spomínam, ako nás pred mesiacmi poslali zo školy domov. Ách, to bola krása tlačiť sa vo vlaku telo na telo, ten kontakt, blízkosť všetkých ľudí.... Staré dobré časy. Moja aktivita sa teraz sploštila na vynášanie smetí, otváranie a zatváranie hydiny. Jediný výlet - skontrolovať poštovú schránku. Celých dvadsať krokov chôdze!

,,Pôjdeš do obchodu, Mária,“ kričí mama. Cítim, ako sa mi zrýchlil tep, stúpol adrenalín, začínajú sa vyplavovať endorfíny od toľkého vzrušenia.

Veselo si teda vykračujem do obchodu, vysmiata jak lečo a zrazu zbadám tetku z vedľajšej ulice. Čo to má na tvári? Doriti! Rúško! Urobím otočku na päte a vraciam sa poň domov. Druhý pokus o uskutočnenie nákupu začína naberať úplne iný rozmer. Nikdy som sa necítila viac inkognito, nehovoriac o nezvyku pokúšať sa cez rúško aj dýchať.

Prichádzam do obchodu. Znenazdajky priskočí ku mne SBS-kár, chlap jak hora, a spustí, že som prišla neskoro.

,,Prosím? Veď bude desať hodín a obchod je otvorený až do večera!“

„Ale teraz sú hodiny pre dôchodcov a vy na dôchodku zjavne ešte nie ste, SLEČNA!“ premeria si ma a s úškrnom, ktorý nevidím.

Pokus číslo tri. Vyrážam z domu konečne v správny čas, odhodlaná doniesť domov nákup. Kontrola: telefón, kľúče, peňaženka a hlavne rúško. OK, všetko mám, ide sa. Vojdem dnu, beriem košík a kráčam ďalej do predajne. ,,Vráťte sa! Počujete?!“ Otočím sa a pani predavačka, ktorej šľahajú hromy blesky z očí sa pozerá na mňa s postojom gestapáka. ,,Dezinfekcia a rukavice! Ihneď!“

Potrebné úkony detailne vykonám a konečne napĺňam košík podľa zoznamu: mlieko, vajíčka, paprika... Začne zvoniť telefón. Nemotorne ho vytiahnem z vačku a snažím sa prijať hovor. V tých rukaviciach je to priam nemožné, skúšam novú techniku - prijať hovor pomocou nosa. Áno, podarilo sa! Na displeji síce zostalo pár šmúh, ale sú moje. ,,Majka, ešte som zabudla na zoznam dopísať soľ. Kúp dve balenia, nech je do zásoby.“ Tak ešte soľ... Prichádzam k regálu s pečivom. Naučeným spôsobom odtrhnem sáčok. Nejde to, urobím spontánny úkon... Ľudia moji! Mohla som si napľuť do rúška?! Namiesto vlhkých prstov, ktorými som si chcela otvoriť sáčok, mi teraz pekne sliny stekajú po brade. Fúúúj! Nádych a výdych, nebudem predsa na seba upozorňovať.

Nevrlá pani predavačka si ma pekne skontroluje, či mám všetko podľa nových predpisov správne na sebe, a začne mi blokovať nákup.

„24 eur aj 85 centov,“ povie bez mihnutia oka.

„Zaplatím cez telefón,“ odpoviem a vyťahujem telefón z vrecka. Odomykanie tvárou. Ty si ale teľa! S rúškom na tvári, strapatá, nenamaľovaná - ako ťa ten telefón má rozpoznať? Predavačka začína byť nervózna. Uvažujem, či mám risknúť zloženie rúška na odomknutie pomocou tváre (stále mám pod nim slinu na tvári), alebo začať nosom ťahať kód po celom displeji.

„Tak poprosím v hotovosti.“ Predavačka prevráti očami a ja konečne odchádzam z obchodu. Misia splnená. Aká som len šťastná.

,,Tú soľ si kúpila?“ pýta sa doma mama. Príde mi nevoľno, som unavená, nevládzem. Samozrejme, že som na ňu zabudla! Och, ako dobre, že to mám za sebou, že ma zajtra opäť čaká iba krátky výlet k poštovej schránke.

Bc. Mária Chovančíková, Pedagogická fakulta TU

3. miesto Jana Mišeková - Filozofická fakulta

Dištanc

Už to tak je: čím viac sa ponárame do sveta kníh a chrámov myšlienok, tým viac sa nám svet okolo nás odcudzuje. Kým však človek neprežil rok dištančnej výučby, tak ešte nezažil súboj titanov...

Povedal by si, že to bude domáca pohoda: nikam nemusíš chodiť, všetko je poruke, 24/7 tepláky a ponožky, kávy - len sa načiahnuť, žiadne starosti s upravovaním svojho zovňajšku. Odokryť výzor svojich tvárí skrytý za iniciálami našich mien v čase karantény by mohlo spôsobiť spoločenský aj malá spoločenský prevrat. Momentálne na mňa predstava návratu do spoločnosti pôsobí dosť traumatizujúco, cítim sa nevyrovnaná už z návštevy zubára. Moje spoločenské móresy sa menia. Zvlčievam. Naposledy som pri pichaní injekcie do citlivého miesta dokonca zavrčala na zubárku, trávim totiž teraz veľa času iba so svojím psom. Pristihujem sa, ako sa s ním rozprávam počas venčenia, odetá v štýle homeless. Do obchodu aspoň vymieňam tepláky a blatovú bundu, ale ak sa ku mne niekto v predajni priblíži na menej ako dva metre, tak mi začne šklbať kútikom oka.

Keď nám oznámili v minulom roku zrušenie výučby kvôli opatreniam, predstavovala som si, koľko času budem mať na seba, že začnem konečne pliesť to makramé alebo vyšívať či niečo iné, ako sa čas spomalí, ako spoločnosť zažije duchovnú obrodu... Počítač však na mňa stále šteká, aj keď sa len v noci po špičkách prejdem okolo dvier pracovne. Keby to fiktívne volanie nadobudlo obraz, bolo by to čosi podobné, ako keď prišla Ronovi Weasleymu obálka s reakciou jeho mamy na ukradnuté lietajúce auto. Úplne to počujem. Predstavujem si, ako sa tu večer, keď si dovolím spať, hádajú kopy pootváraných kníh, spisov, časopisov a prekladov, ktorý z nich začne skôr horieť, a ja pribieham s hasákom, ktorý sa mení na plameňomet.

Človek by si tak povedal, že hlava mu po celodenných intelektuálnych dostihoch dá pokoj, nebude podsúvať katastrofické scenáre o vyhorení. Povedzte mi, čím to je, že to tak nie je? V tomto dištanci sa mi nedarí zachovať si patričný odstup, ešte že sa nám politici starajú o to, aby sme sa s tým vyrovnali. Nestáva sa zo mňa rohožka?

Nebudem to dramatizovať, ale smutne musím poznamenať, že sústredenie sa je asi ten najväčší výkon, ktorý momentálne podávam. Predmety okolo mňa kričia a nárokujú si na môj čas, bez ktorého zomierajú, volajú o pozornosť. Som nimi obložená a neviem sa im obrátiť chrbtom. Keď sa mi nepoddáva latinská syntax, chce sa mi jednoducho plakať. Tendenčnosť môjho klesavého posedu stláča bradu ku kolenám a tvary môjho JA sa menia. Zadovážila som si aj napomínaciu bandáž, ale zatiaľ mi nič nepripomenula...

Márne hľadám vo svojej pamäti úlomky starého diania, nejakej zdarnej situácie, keď vstávam, odchádzam do školy, študujem, študujem... Miera povinností sa navýšila, ak teda štúdium berieme vážne a nechceme len pretrpieť nejakých zopár rokov s éčkami v Maise. Jeden známy skonštatoval: „Tá toľko študuje, že sa ani k robote nikdy nedostane.“ Pobavilo ma to.

Táto doba nie je žiadnym nepriateľom, dámy a páni, iba nám jednoducho ukazuje našich vnútorných tyranov. Chcela som byť pozitívna a skončiť pozitívne, verte mi. A ozaj, píšu sa aj zúfalé fejtóny? Lebo som práve pochopila, že neviem písať fejtóny.