Muzikoterapia: Kde slová nestačia, hudba prináša možnosť vyjadriť sa

Na katedre pedagogických štúdií pôsobí PhDr. Peter Kusý, PhD., ktorý sa venuje muzikoterapii aj psychológii hudby. Čo sa pod týmito odbornými názvami skrýva? Náš rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast na platformách Spotify alebo Youtube.

Venujem sa formovaniu vzťahu človeka k hudbe

Už prváci na základnej škole sa učia o sluchu ako o jednom z piatich zmyslov. Ako veľmi je tento zmysel pre nás dôležitý?

Myslím si, že je rovnako dôležitý, ako každý zmysel, pomáha nám orientovať sa v prostredí. Pri sluchu podobne ako pri zraku platí, že je dôležitý najmä pri interakcii s druhými – v komunikácii, takže tam naberá na dôležitosti.

Na sluch sa vás nepýtam náhodne, ale sluchom teda dokážeme počuť hudbu – a vy ste hudobný psychológ. Čo robí takýto odborník?

V prvom rade by som sa neodvážil predstaviť ako hudobný psychológ, skôr by som povedal, že som psychológ, ktorý pracuje s hudbou (v praxi povedzme muzikofileticky a muzikoterapeuticky) a tiež skúmam rôzne témy z oblasti hudobnej psychológie a sociálnej psychológie hudby.

Je zaujímavé, že označenie „hudobná psychológia“ (skôr v nemeckej literatúre), resp. „psychológia hudby“ (skôr anglická literatúra) nie je jednoznačné. A jednoznačné nie je ani jej vymedzenie, keďže ide o hraničnú disciplínu niekde na pomedzí muzikológie (hudobnej vedy) a psychológie (Sedlák, 1990; Sedlák & Váňová, 2013). A navyše stále chýba presne zadefinovaný predmet vedy, keďže sa stretávame s pomerne veľkým záberom a širokým poňatím toho, čo všetko je často predmetom hudobne-psychologických výskumov. Takže na čo všetko sa zameriava, je pomerne široko postavená otázka. Dalo by sa na ňu odpovedať, že sa zameriava na špecifické procesy, ktorých spúšťačom a obsahom je hudba. Skúma tak podmienenosť všetkých hudobných javov zákonitosťami ľudskej psychiky (Poledňák, 1973). Ja osobne sa venujem najmä témam, ktoré sa týkajú hudobnej biografie – tzn. formovaniu vzťahu človeka k hudbe v rôznych vekových súvislostiach. Zároveň s tým súvisiaca interpersonálna teória hudby, ktorá akcentuje sociálnu funkciu hudby a jej komunikačný potenciál.

Hudba nás stimuluje

Aký má na nás hudba vplyv?

Hudba je pomerne komplexný umelecký prejav, ktorý pôsobí na nás na rôznych úrovniach – biologickej (fyziologickej), psychologickej (kognitívne spracovanie, emocionálne prežívanie, behaviorálne prejavy a pod.), sociálnej (interpersonálna teória hudby), ale aj spirituálnej (tzn. určité hlboké spirituálne zážitky). Jej vplyv sa môže zdať na prvý pohľad nebadateľný, ak hovoríme o určitej kultúre konzumu, ale aj napriek tomu môže pôsobiť ako určitý „psychostimulans“, tzn. podnet, ktorý stimuluje psychické procesy a prežívanie na viacerých úrovniach. Množstvo muzikoterapeutických prístupov a metód je odvodených práve od výskumných zistení týkajúcich sa vplyvu hudby (konkrétnej, špecifickej) na rôzne dielčie psychické a iné procesy.

Existuje človek, ktorý nemusí mať rád žiadnu hudbu?

Asi áno, ale ja som sa s ním ešte nestretol (úsmev) A tým myslím ani ako s klientom, keďže pracujem od detí predškolského veku až po dospelých klientov s rôznorodou problematikou. Ale tiež ani v rámci výskumu, kde skutočne takmer všetci respondenti zhodne uvádzajú, že majú radi hudbu a tiež hudba sa početne objavuje medzi voľnočasovými aktivitami v rôznych vekových kategóriách. Vek je samozrejme v tomto významný faktor, v ktorom sa líšia, keďže napríklad dospievajúci počúvajú hudbu každodenne a venujú jej aj niekoľko hodín (niekedy individuálne cez slúchadlá, inokedy skupinovo cez reproduktory).

Dospelí už toľko času denne hudbe nevenujú, ale stále je pomerne významnou aktivitou v rámci voľného času a tiež sa postupne mení funkcia, ktorú pre nich plní, resp. kryštalizuje hudobný vkus.

Ak by som sa mal však vrátiť k otázke, vždy, keď sa stretnem s klientom, ktorý reaguje na konkrétnu hudbu s určitou antipatiou, odporom, nezáujmom, prípadne to u neho provokuje niektoré emócie ako hnev, smútok, frustrácia, vždy ma v prvom rade zaujíma, čo je za tým – ako tento spôsob reagovania na takéto hudobné podnety vznikol.

Vieme podľa hudobného vkusu určiť povedzme povahu človeka alebo niektoré jeho psychologické črty?

Nie úplne, pretože to nie je také jednoduché a jednoznačné. Na druhej strane existuje pomerne veľké množstvo vedeckých dôkazov zozbieraných za posledného pol storočia, ktoré často ukazujú súvislosti medzi kategóriami jednotlivých hudobných žánrov s konkrétnymi osobnostnými charakteristikami. Jeden z najobľúbenejších a často skloňovaných modelov je tzv. MUSIC model (Rentfrow et al., 2012), ktorý rozdeľuje poslucháčov na päť základných kategórií a tie tvoria kombináciu hudobných a psychologických charakteristík hudby. Napríklad faktor I – intenzívna hudba, kde patria hudobné žánre ako rock, hardrock, metal alebo punk, je zvyčajne charakteristická dynamickosťou, „hlučnosťou“, skresleným, prebudeným zvukom (efektami), expresívnosťou, až agresiou, rýchlosťou. Z psychologických atribútov sa s ňou spája určitá sila, realistickosť, tenzia, drsnosť, intenzívnosť, ráznosť. Pri tejto hudbe poslucháči, ktorí ju preferujú, v nej zhodne vnímajú spomenuté charakteristiky a vo veľkej miere sa s časťou z nich identifikujú.

Väčšina súčasných výskumníkov hudobných preferencií dnes realizuje výskumy, kde sa snažia práve preukázať spojitosti medzi hudobnými preferenciami a psychologickými (kognitívnymi, emocionálnymi, behaviorálnymi), sociálnymi, neurologickými procesmi.

Hudba ako dielo, hudba ako podnet

Ako psychológ viete skúmať hudbu a zobrať ju pod váš psychologický „mikroskop“? Čo tam vidíte?

V podstate hudobno-psychologický výskum je zameraný na hudbu, jej štruktúru, charakteristiky len čiastočne. Veľkú časť tvoria ďalšie premenné, s ktorými hudba môže korelovať a ovplyvňovať ich ako rôzne sociálne procesy (sociálna klíma, atmosféra, kultúra nejakej skupiny, komunity, prostredia), fyziologické, neurologické a kognitívne procesy (od vnímania, cez prežívanie hudby, až rôzne „telesná“ reaktivita), užívateľské správanie (napr. spotrebiteľov, konzumentov v obchodnom prostredí a pod.).

Mňa osobne najviac zaujíma hudba v interpersonálnom kontexte – hudba ako dielo človeka s určitým s vlastnou biografiou (osobnosťou, vzdelaním, rodinnou a sociálnou anamnézou, mentálnym nastavením) na jednej strane a hudba ako podnet, ktorý vnímame, spracúvame, stimuluje nás a aktivuje na psychologickej úrovni rôzne procesy – hudba ako súčasť systému človeka. 

A tým sa dostávame k vašej monografii o interpersonálnej teórii hudby. Čo to je?

Interpersonálna hypotéza hudby je predpoklad, že hudba v sebe nesie nielen emočný náboj, určité zvukové, akustické, či hudobné atribúty, ale aj interpersonálny náboj. Každá hudba sa líši svojou povahou a nesie v sebe interpersonálnu zložku, ktorú vnímame veľmi podobne, až zhodne a nie je to náhoda. Dokonca už v detskom veku sa ukazuje, že tie isté skladby deti vnímajú s podobným dojmom, pocitom, emóciou, či interpersonálnou tendenciou, ktorú ponúkajú. Ak napríklad počúvam intenzívnu hudbu, ktorá pôsobí rázne, dominantne, niekedy agresívne, energicky, dynamicky, môžem sa s týmito tendenciami identifikovať, povedzme na koncerte sa pridám k „skákaniu s ostatnými fanúšikmi“, alebo zrýchlim chôdzu, zrýchli sa mi tepová frekvencia, dýchanie a rozšíri prietok v kapilárach. Môžem dokonca reagovať podráždenejšie, odvážnejšie, asertívnejšie, či dokonca byť nepríjemný, až agresívny, ale v tom sa veľmi individuálne líšime a nie je to samozrejme len o hudbe, ktorá na mňa aktuálne pôsobí. Nie vždy sa s ponúknutými tendenciami identifikujeme, niekedy reagujeme komplementárne, tzn. na dominanciu reagujem skôr submisívne, stiahnutím sa, uzavretím do seba, väčšou izoláciou, dištancom od druhých, zahĺbením do seba, či otočením potlačeného hnevu proti sebe (depresia, sebapoškodzovanie), ale to už hovorím o extrémnom, skôr minoritnom mechanizme. Každopádne interpersonálna teória hudby nám odpovedá svojím spôsobom na to, čo v hudbe nás (ne)priťahuje, podvedome, bez toho, aby sme to vedome ovplyvnili, kontrolovali a premyslene realizovali.

Hudba má dôležitú sociálnu funkciu

Pomáha nám hudba interagovať s druhými? Je aj to dôležité pre vzťahy, pre duševné zdravie?

Ak to znamená byť viac v interakcii s druhými, viac sa nimi obklopovať, tak to neplatí vždy a je to u každého rôzne. Ukazuje sa však, že hudba má skutočne odjakživa aj dôležitú sociálnu funkciu, aj dnes je veľmi časté kolektívne, skupinové počúvanie hudby (koncerty), kde dochádza k mnohým interakciám a posilňovaniu identity „my“ (pocit spolupatričnosti a toho, že som niečoho súčasťou, niekam patrím). A to samozrejme môže byť pre mnohých, najmä v období dospievania kľúčové, čo ale neznamená, že to samo o sebe prináša len benefity. Hudba však dokáže spôsobiť opačný efekt, kedy máme skôr tendenciu zahĺbiť sa do seba, dištancovať sa od druhých, interagovať so sebou viac ako s druhými, čo tiež môže byť v určitých obdobiach dôležité a užitočné.

Hudobná výchova (de)formuje vzťah človeka k hudbe

Môže vo vývine dieťaťa pomôcť hudobné vzdelanie? Je potrebné učiť sa na nejaký nástroj, spievať, vzdelávať sa v tejto oblasti?

Určite môže byť hudobné vzdelávanie pozitívnym, resp. dokonca protektívnym faktorom za istých okolností. Z môjho pohľadu okrem toho, že hudobná výchova skutočne hudobne, umelecky vzdeláva a rozvíja dieťa, kultivuje jeho osobnosť, má ešte ďalšiu dôležitú úlohu. Určitým spôsobom (de)formuje vzťah človeka k hudbe a to už od raného detstva. Hudobná výchova, spôsob, akým je realizovaná, osobnosť učiteľa, jeho prístup, motivácia, to, ako dokáže vytvárať, podporovať a sprostredkovávať hudobné zážitky v bezpečnej a prijímajúcej atmosfére dôvery, často ovplyvňuje, ako sa dieťa bude hudobne ďalej rozvíjať. Do akej miery si tú bezprostrednosť, hravosť, dobrodružnosť, objavnosť, otvorenosť a radosť z hudby a jej poznávania zachová, udrží a stane sa tak súčasťou jeho histórie dobrých hudobných skúseností.

Často sa, žiaľ, stretávam s tým, že je to presne naopak a u „dospelákov“ s pošramoteným vzťahom k hudbe je to potom náročný proces nápravy. A vôbec nie je výnimočné, že ruka v ruke s pošramoteným vzťahom k hudbe majú ľudia aj výrazne narušený vzťah k sebe – nízku sebadôveru, sebaistotu, sebavedomie, podhodnocujúci sebaobraz a nízku sebahodnotu. To sú potom všetky témy, s ktorými sa dá terapeuticky pracovať.

Kedysi som realizoval výskum, kde ma zaujímalo, ako sa líšia študenti hudobných odborov od študentov z nehudobných bez hudobného vzdelania. Okrem ďalších vecí sa ukázalo, že hudobníci skutočne boli v mnohom originálnejší, abstraktnejší, kvalitatívny charakter ich tvorivých riešení bol iný ako u nehudobníkov. Tí zasa naopak boli viacej produktívni, vedeli priniesť viaceré riešenia, nie vždy však originálne.

Muzikoterapia: Sleduje procesy, ktorých spúšťačom je hudba

Ako sa líši hudobná psychológia od muzikoterapie? Čo je to vôbec muzikoterapia?

Je zaujímavé, že označenie „hudobná psychológia“ (skôr v nemeckej literatúre), resp. „psychológia hudby“ (skôr anglická literatúra) nie je jednoznačné. A jednoznačné nie je ani jej vymedzenie, keďže ide o hraničnú disciplínu niekde na pomedzí muzikológie (hudobnej vedy) a psychológie (Sedlák, 1990; Sedlák & Váňová, 2013). A navyše stále chýba presne zadefinovaný predmet vedy, keďže sa stretávame s pomerne veľkým záberom a širokým poňatím toho, čo všetko je často predmetom hudobne-psychologických výskumov. Takže na čo všetko sa zameriava, je pomerne široko postavená otázka. Dalo by sa na ňu odpovedať, že sa zameriava na špecifické procesy, ktorých spúšťačom a obsahom je hudba. Skúma tak podmienenosť všetkých hudobných javov zákonitosťami ľudskej psychiky (Poledňák, 1973). A treba ešte podotknúť, že existujú aj subdisciplíny hudobnej psychológie, ktoré svoj predmet skúmania zužujú na určitú špecifickú oblasť – napr. sociálny psychológia hudby, neuropsychológia hudby, kognitívna psychológia hudby, psychológia hudby v reklame a pod.

Často sa stretávame s tým, že muzikoterapiu vníma laická verejnosť ako liečenie hudbou, ako počúvanie hudby, ktorá sama o sebe prináša liečivý účinok. To je trochu mystifikácia muzikoterapie, resp. využitia hudby na terapeutické účely, ale nie tak celkom.

Prečo?

V muzikoterapii sa pracuje rôznymi prístupmi, metódami, technikami, s rôznymi cieľovými skupinami aj typmi problémov a ťažkostí, tzn. líšia sa aj ciele s akými sa hudba používa. A z toho vyplýva, že nepracujeme len s počúvaním hudby, teda receptívnou formou, kedy je klient hudobne pasívny, resp. je skôr v roly percipienta, konzumenta, prijímateľa a pod. Pracuje sa rovnako kreatívnou formou, keď je účastník hudobne/zvukovo aktívny prostredníctvom rôznych hier a techník s využitím hry na telo, práce s hlasom (a dychom), s rôznymi hudobnými nástrojmi (väčšinou ľahko ovládateľnými, ale tiež nástrojmi z rôznych kultúr). Využitie hudby za terapeutickým účelom tak má svoje opodstatnené a vcelku široké využitie (a nielen terapeutické). Okrem muzikoterapie však rozlišujeme aj muzikofiletiku, čo je historicky mladšia disciplína, ktorá sa vlastne snaží o prácu s hudbou, ale nie s terapeutickým cieľom, ale skôr rozvojovým, profylaktickým, preventívnym... Hudbou sa dá skutočne systematicky a efektívne pracovať v rôznych oblastiach, nie všetky možno označiť za muzikoterapiu.

Namiesto slov používame hudobné podnety

Ako vyzerá taká muzikoterapia?

Ten proces sa zvyčajne líši jednak u každej cieľovej skupiny, ale tiež v kontexte toho, v akej oblasti/rezorte terapiu realizujeme. V neposlednom rade sa každý terapeutický proces líši aj podľa toho, aký filozoficko-ideologický background má za sebou konkrétny muzikoterapeut. Inak bude s hudbou pracovať terapeut, ktorý má za sebou „rogeriánsky“ prístup, inak psychodynamicky orientovaný, KBT či Geštalt terapeut. Tiež treba rozlišovať, či pracuje len muzikoterapeuticky, alebo kombinuje muzikoterapeutické postupy a metódy s inými psychoterapeutickými alebo arteterapeutickými, dramaterapeutickými postupmi a metódami. Každopádne platí, že vždy ide o určitý proces, ktorý niekde začína (má iniciálnu, úvodnú fázu s nadobudnutím raportu, kontraktovaním, konceptualizáciou, diagnostickou orientáciou a pod.), má svoju jadrovú časť (kde by malo prísť k tzv. terapeutickej zmene – napríklad emočná korektívna skúsenosť) a tiež niekde končí (tzn. ukončovacia, evalvačná fáza). Tam, kde často používame slová, rozhovor, pri muzikoterapii používame hudobné podnety – tam kde slová nestačia, hudba prináša možnosti k expresii a komunikácii.

Aké pomôcky využívate pri muzikoterapii?

Muzikoterapia využíva pomerne širokú paletu metód, techník, hier, aktivít a postupov, pričom niektoré sú prebraté z hudobnej pedagogiky, psychoterapie, iné zasa vlastné, svojrázne. Opäť platí, že každý pracuje trochu iným spôsobom a prístupom, tiež je rozdiel s akou cieľovou skupinou a ako sú nastavené terapeutické ciele. Okrem rôznorodých hudobných nástrojov, od Orffovho inštrumentária (základné ľahko ovládateľné hudobné nástroje ako xylofóny, metalofóny, zvonkohry a malé bicie nástroje a perkusie, flauty), cez rôzne doprovodné nástroje ako klavír, gitara, akordeón, ukulele, ďalej rôzne bicie nástroje a perkusie, až po hudobné nástroje z rôznych kultúr celého sveta (obľúbené sú pentatonicky ladené nástroje). Používame však tiež reprodukovanú hudbu, tzn. širokú škálu rôznych interpretov od klasiky, inštrumentálnej, akustickej, cez populárnu hudbu – v podstate platí, že použiť sa dá v podstate čokoľvek, ak vieme prečo a za akým cieľom to chceme použiť. No a nakoniec práca s hlasom a hry na telo (tzn. použitie tela ako hudobného nástroja – telo ako zdroj rôznych zvukových možností). V súčasnosti existujú aj špeciálne profesionálne muzikoterapeutické nástroje a sety na rôzne terapeutické účely.

Voči akustickému smogu sa izolujeme

Rozprávali sme sa o hudbe, ale čo taký ruch a hluk? Potrebuje naše ucho aj takéto vnemy?

Neviem, či by som povedal, že potrebuje, ale každopádne tvoria súčasť akustického prostredia, v ktorom aktuálne žijeme a ktoré nás obklopuje. Nie je to nič cudzie, neprirodzené, nič s čím by sme sa nestretli (dokonca už v prenatálnom období vývinu). Zároveň ale treba dodať, že sa voči takémuto „akustickému smogu“, ktorý nás obklopuje takmer všade na svete, čoraz vo väčšej miere izolujeme. Dnes vidíme čoraz viac ľudí rôzneho veku (nielen dospievajúcich) so slúchadlami, už vôbec nie je problém odseparovať šum a ruch z okolitého prostredia („noise reduction“ majú dnes slúchadlá v štandardnej výbave). Dokážeme sa tak pred ruchom a hlukom do istej miery chrániť, ale zároveň je otázka, čo robíme preto, aby sme sa na jeho vzniku nepodieľali, to je ale na inú debatu. Obklopuje nás veľké množstvo zvukov, ktoré sú rušivé, rozrušujúce, zahlcujúce, dráždivé a vo svojej podstate škodlivé. Čo sa týka hluku, väčšinou platí, že čím hlasnejšia hudba, alebo rušivý zvuk, tým viac môže narastať riziko poškodenia sluchu (prostredie tovární a pod., kde sa štandardne využívajú chrániče sluchu). Dlhodobé pôsobenie hlasnej hudby, zvukov môže mať za následok vážne poškodenie sluchového orgánu (Franěk, 2005), takže by som to nepodceňoval.

Najdôležitejšie veci sa dejú v tichu

A čo ticho? Ticho lieči? Čo lieči viac – ticho alebo hudba?

Ticho od hudby nemožno oddeliť, je jej prirodzenou súčasťou a má v hudbe dôležité a opodstatnené miesto, rovnako ako každý jeden tón. Vzhľadom na „zvukový smog“, ktorý je súčasťou modernej industriálnej spoločnosti a je prítomný takmer na celom svete, je ticho svojím spôsobom vzácnosťou. Existuje pomerne dosť veľa miest na svete, kde jediné ticho, ktoré dokážeme vnímať, je to „umelo vytvorené“, keď sa dokážeme odizolovať od rušivého prostredia.

V psychoterapii má ticho svoje dôležité miesto, rovnako ako v hudbe. Často sa stretávam s tým, že systematická práca s tichom (v rozhovore) môže byť veľmi užitočná. Ticho môže prežívať každý rôzne – ako príjemné, upokojujúce; pomáhajúce utriediť si vlastné myšlienky a viac sa do seba zahĺbiť; relaxatívne, uvoľnujúce; či ako nepríjemné, kedy narastá napätie, necítime sa bezpečne, chceme ho čo najskôr prerušiť, ujsť z neho a podobne. A tak neraz sa ukazuje, že práve keď nastáva ticho, sa dejú tie najpodstatnejšie veci pre klienta, nie keď znie hudba, slová a pod., aj keď tam tiež majú dôležitú úlohu. Takže dobre načasované a manažované ticho, ktoré je prípadne reflektované, môže byť užitočné rovnako ako hudobný materiál.

Na pedagogickej fakulte sa skĺbila odbornosť, ľudskosť a pokora

Pôsobíte na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity. Čomu sa tam venujete?

Keďže som psychológ, tak zvyčajne zabezpečujem niektoré psychologické predmety pre budúcich pedagógov. Aktuálne sú to najmä sociálno-psychologický výcvik, kde tiež využívam prvky muzikoterapie v interaktívnej, zážitkovej práci študentov na sebe a sebarozvoji. Ďalej je to pedagogicko-psychologická diagnostika, čiže aké majú diagnostické možnosti a kompetencie budúci sociálni pedagógovia, ktorých pod našou katedrou vedieme. A tiež sú to voliteľné predmety ako je muzikoterapia alebo muzikofiletika, práve tam je priestor venovať sa možnostiam využitia hudby v rôznych kontextoch, oblastiach a na odlišných cieľových skupinách.

Odporúčate stredoškolákom hlásiť sa na TRUNI?

Ja sám som si našou univerzitou neprešiel ako študent, takže nemám tú skúsenosť, ale z druhej strany môžem potvrdiť len pozitívne skúsenosti. Mám pocit, že sa skĺbila ľudskosť, pokora, prosociálna orientácia a odbornosť, erudovanosť, či profesionalizmus a pracovitosť, čo určite vytvára vhodné prostredie pre rozvoj ďalších generácií. A navyše Trnava je univerzitné mesto, ktoré dokáže naplniť skutočne široké spektrum potrieb a očakávaní študentov z rôznych kútov sveta.

Popri akadémii pracujete aj ako psychológ a snažíte sa „optimalizovať duševné zdravie“. Ako?

Pracujem s rôznorodou klientelou vo veku od predškolákov, cez dospievajúcich, až po dospelých klientov. Mojou snahou je vždy v príjemnom, priateľskom, bezpečnom a akceptujúcom prostredí dôveru naučiť klientov prevziať zodpovednosť za to, s čím prichádzajú a byť facilitátorom procesu zmeny, ktorú chcú, potrebujú dosiahnuť smerom k väčšej celistvosti, integrovanosti, životnej spokojnosti – snažiť sa prispieť k tomu, aby sa z nich stala „lepšia verzia seba“, ak je to možné.

Pozorujete nárast úzkostí, strachov či iných problémov v posledných rokoch? Ako z toho von?

Nechcem to zovšeobecňovať, ale za seba môžem povedať, že za posledný rok mám viac ako 100% nárast klientov a väčšina z nich skutočne zažíva úzkostné stavy, čelí rôznym strachom, fóbiám a často neefektívne bojuje so stresom a napätím vo svojom živote. Návodov, ako z toho von, je pomerne dosť, nechcem pridávať ďalší, ale všetko začína a končí pri prevencii. Pokiaľ sa snažíme starať o svoje potreby, nezabúdať na ne ani v tých ťažších životných obdobiach, zároveň žiť a fungovať v plnohodnotných vzťahoch a nachádzať zmysel života v tejto svojej existencii, je veľká šanca, že si s problémami, ktoré každý život skôr či neskôr prináša, poradíme celkom úspešne sami.

Kým dýcham, dúfam

Na webe som našiel vaše tri životné mottá. Prvé znie: „Cogito ergo sum!“.

Je to výrok, ktorý patrí Renému Descartesovi, znamená myslím, teda som a mne bol už od strednej školy, kde som o ňom robil nejaký referát, veľmi sympatický svojimi myšlienkami a akcentom na to racionálne v nás. Nedá sa povedať, že žijem, fungujem a pracujem výsostne v duchu tejto myšlienky, ale často sú v mojom „nastavení“ určitá racionálnosť, pragmatickosť a konštruktivizmus prítomné, možno preto. Samozrejme by som to ako každé životné motto nepreceňoval. (úsmev)

Dum Spiro Spero! Prečo ste si to vybrali?

Toto motto som si „ochočil“ potom, ako sme spoločne s kapelou hrali pieseň s názvom Dum spiro spero a refrén znel: Kým dýcham, dúfam, Kým dýcham, verím v lepšie dni.... Krásny text napísal môj dobrý priateľ a basgitarista a skladbu zhudobnil vtedy náš spevák, odvtedy som to nevedel dostať z hlavy (úsmev) Je to staré latinské motto pripisované Ciceronovi, ktoré znamená „Kým dýcham, dúfam“, čo ma tiež v mnohom vystihuje, spája sa to s určitým optimizmom, nádejou, konštruktívnym prístupom, trpezlivosťou, pracovitosťou a bojovnosťou, čo verím, že vo veľkej miere napĺňam. Často zvyknem používať heslo „kto nechce, hľadá dôvody a kto chce, ten hľadá spôsoby“, ktoré sa nesie presne v tomto duchu.

A vaše tretie je „Život je krátky na to, aby sme pili nekvalitnú kávu.“ Tak teda - na zdravie!