Ako vznikla Študentská rada Trnavskej univerzity?
V spolupráci so Študentskou radou Trnavskej univerzity vám prinášame rozhovor s naším absolventom a doktorandom Adriánom Kobetičom, ktorý patrí medzi spoluzakladateľov Študentskej rady Trnavskej univerzity. Interview viedla študentka práva Daniela Hrušovská.
Tak ja by som ťa najskôr poprosila, aby si sa predstavil osobám, ktoré ťa ešte nepoznajú.
Moje meno je Adrián Kobetič a som absolventom Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity a to konkrétne katedry dejín a teórie umenia, kde som skončil odbor dejiny a teória umenia. Teraz v súčasnosti som doktorandom na Slovenskej akadémii vied na ústave dejín umenia a zároveň na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity, teda na katedre dejín a teórie umenia.
V minulosti si sa venoval viacerým činnostiam?
Už počas vysokoškolského štúdia som mal celkom široký záber, čo samozrejme vždy išlo na úkor nejakých iných vecí, často aj štúdia bohužiaľ. Ale áno, je to príznačné asi pre moju osobu, že som relatívne rozlietaný.
A aktívny. A to je aj dôvod, prečo si práve tu a prečo sa stretávame, keďže práve vďaka tebe, ktorý si zakladateľom ŠRTU tu môžeme sedieť. Ako to všetko začalo, aká bola situácia na škole alebo na fakulte? Čo ťa viedlo k tomu vytvoriť Študentskú radu?
Celá situácia vzniku je pomerne komplikovaná. Začalo to istým spôsobom mimo univerzity, keďže Trnava sa začala aktivizovať v otázke študentských záležitostí a začali sa tu konať rôzne podujatia pre študentov. V prostredí troch univerzít, ktoré sú v Trnave - Trnavská univerzita v Trnave, Univerzita sv. Cyrila a Metoda a Materiálovo-technologická fakulta STU, sa našli študenti, ktorí boli nejakým spôsobom aktívni a medzi ktorými som sa celkom náhodou ocitol aj ja. Vznikla medzi nami nejaká potreba vytvárať možno niečo trocha viac inštitucionálne. Nejaké zázemie pre študentov. No a ja, keďže som bol už predtým aktívny študent – už na strednej škole som bol v predsedníctve Stredoškolskej študentskej únie Slovenska, tak som rozhodol nejako s touto situáciou vynaložiť, spolu s ďalšími kolegami z týchto dvoch univerzít a začal som hľadať nejakú platformu, ktorá by mohla vyplniť túto medzeru alebo túto absenciu aj na Trnavskej univerzite.
Podobná iniciatíva síce vznikala, niekoľko študentov akademického senátu sa snažilo nejakým spôsobom vytvoriť študentskú platformu na Trnavskej univerzite, avšak stále to bolo ešte povedzme v zárodku. Ja som sa ocitol situácii, kedy som s dávkou arogancie, ktorá je mi myslím trocha príznačná, rozhodol priamo ísť za všetkými, ktorých som mohol na našej univerzite zohnať a presvedčiť ich o tom, aby vznikol nejaký študentský orgán. Začalo to tak, že som našiel niekoľkých kolegov, ktorí zdieľali podobné myšlienky, ktorí stáli pri našom vzniku. Úplne na začiatku to boli traja študenti - Karolína Kabátová, Katka Galajdová a Ľubomír Šottník, ktorých týmto aj pozdravujem, pretože to bola skvelá partia. Neskôr sa pridali ďalší, s ktorými sme spoločnú spoluprácu rozbehli. Ja som spravil to, že som hľadal nejaký oporný bod a ten oporný bod bol v tom čase bývalý pán rektor Marek Šmid a celkom povedzme neslušnou formou som mu priamo napísal, že sa s ním chcem a potrebujem stretnúť, čo malo nakoniec nejaký pozitívny výsledok.
Toto by mohlo byť dobré odporúčanie pre ostatných študentov, ktorí keď majú nejaké zapálenie pre nejakú vec, nech to skúsia.
Určite. Trnavská univerzita je pre mňa, minimálne fakulta na ktorej som sa pohyboval, teda filozofická fakulta, vždy veľmi otvorená a to sa týkalo aj vedenia jednotlivých fakúlt aj univerzity, kedy títo jednotliví ľudia sa snažili načúvať. Snažili sa nejakým spôsobom interagovať so študentami. Nie samozrejme všetci, možno sa dostaneme k tomu, že vznikali rôzne okolnosti okolo celého procesu. Avšak naozaj tí ľudia, s ktorými sme sa do toho pustili a jedným z najväčších oporných bodov, ktoré sme mali bola pani prorektorka Viera Peterková, ktorá je dnes dekankou pedagogickej fakulty. Vtedy nám bola obrovskouoporou aj spolu s bývalým pánom rektorom a s pani Adrianou Krupovou z kancelárie rektora atď. Jednoducho sa s nami pustili do zakladania Študentskej rady, do procesu z ktorého vzišlo to, že tu dnes sedíme.
Mňa by ešte zaujímalo, aký bol výraz tváre pána rektora, keď si tam prišiel ako veľká voda, keď to môžeme takto nazvať a predviedol si mu nápad s tým, že chcem niečo zmeniť, chcem niečo nové.
Zo začiatku tomu nikto neprikladal váhu, asi okrem mňa a tých pár nadšencov, s ktorými som sa stretával. Spravil som to relatívne trúfalo, keď som si našiel plán pána rektora z ktorého som vyčítal, že bude mať príhovor na jednej konferencii na našej univerzite, konkrétne v Študentskom domove Petra Pázmaňa. Vtedy som mu napísal, či by som ho mohol po príhovore počkať a porozprávať sa s ním. Z toho už samozrejme nemal možnosť vykľučkovať. Drzo som sa mu votrel, povedal som mu všetko narýchlo, intenzívne a on povedal, že je prekvapený, ale mám prísť k nemu do kancelárie a porozprávame sa o tom viacerí. Zrovna bolo zaujímavé obdobie, keďže bol čerstvo inaugurovaný čo znamenalo, že mal okolo seba nových ľudí, prorektorov, čím prišla širšia zmena vedenia a s ňou už aj spomínaná bývalá pani prorektorka Peterková.
Neviem si ani predstaviť celkovú situáciu, aké to celé muselo byť, keď z toho zišlo to, čo je teraz. Zaujímalo by ma, že aké boli prvé projekty, ktoré ste ako ŠRTU vytvárali.
Tých projektov bolo na začiatku relatívne málo. Ako oficiálna platforma sme vznikli vo februári 2016. Kreovali sme sa od polovice roka 2015. Celé to bol náročný administratívny proces, čo sa samozrejme nezdá, ale zahŕňalo to napríklad vybavovanie zaradenia ŠRTU do štatútu rektora alebo štatútu Trnavskej univerzity ako poradného orgánu rektora. Celá situácia bola relatívne nová, nikto nečakal, že zrazu vznikne nejaká ŠRTU a že sa bude snažiťvedenie, aby sa ŠRTU stala súčasťou nejakého rozhodovacieho procesu. Bolo potrebné všetko zabezpečiť, založiť občianske združenie. Po týchto krokoch sme sa potrebovali dostať do povedomia ako Študentská rada a ukázať ľudom, že naozaj sme tu, chceme pre študentov robiť a nejakým spôsobom zistiť, čo je to, čo chýba na Trnavskej univerzite. Preto sme vymysleli podujatie, ktoré sa volá „Káva za názor“. Funguje doteraz a dúfam, že bude aj potom, čo táto kríza skončí. Bolo to podujatie, kde sme sa rozhodli ponúknuť ľuďom kávu. Náš kamarát Tomáš Andel nám zasponzoroval kávu, s tým, že sme použili jeho reklamu a spravili sme tomuto podujatiu „promo“. Študenti prišli ráno do školy s vedomím, že dostanú kávu vtedy, keď nám napíšu svoj názor – to, čo im na univerzite chýba, čo by ste chceli zmeniť, aké problémy vnímajú. Začali sme sa ich pýtať veľmi otvorene na veci, ktoré chcú a nechcú a oni začali na tie papieriky šialene veľa písať a hádzať nám to do urny. Následne sme vybrali všetky papieriky, spísali názory a prišli celkom odvážne za vedením a povedali, toto sú podľa nás problémy. Samozrejme, niektoré veci sa vtedy začali riešiť, niektoré sa podarilo vyriešiť, niektoré žiaľ nie, je to vec nejakej stálej komunikácie, avšak myslím si, že ako prvé podujatie to bol významný krok, pretože sme sa hneď snažili prinášať nejaké zmeny, ale zároveň sme sa dostali do povedomia tým, že sme ľuďom, ktorí ráno prišli na prednášku dali zadarmo kávu. To bol celkom sofistikovaný ťah.
Káva poteší každého študenta, aby zvládol deň. Hovoríš, študenti vnímali veľmi dobre vašu študentskú organizáciu. Ako to bolo s členmi? Zo začiatku ste boli iba štyria?
Pribudlo viacero členov, myslím, že nás bolo nejako 7-8 - Dáška Blažková, Majka Vagalová, Miška Uhorskaiová, Matúš Lužák. Bolo to relatívne dávno, takže je ťažšie sa rozpomenúť, tak ak niekoho zabudnem, tak sa ospravedlňujem. Postupne sa pridávali ďalší. Janka Mišeková, ktorá je momentálne doktorandkou na Trnavskej univerzite. Veľmi rýchlo potom, ako sme sa začali aktivizovať sa pridávali ďalší. Začínali sme na čísle 8 alebo 9, zrazu nás bolo 20-25 a čo je dôležité, začali sa k nám pridávať ľudia zo všetkých fakúlt. Na začiatku sa k nám pridávali viacej z právnickej fakulty, potom z filozofickej fakulty, potom zase z pedagogickej fakulty došlo veľmi veľa študentov. Napokon sa podarilo docieliť, že z každej fakulty sme mali relatívne silné zastúpenie, čo znamenalo, že Študentská rada pracovala naozaj na všetky strany. Začali sme vytvárať projekty, ktoré boli napríklad pre konkrétne fakulty alebo pre konkrétnu katedru, program, odbor. Dostali sme sa v tom najväčšom rozmachu na číslo približne 40. Bolo náročné zorganizovať takú veľkú skupinu ľudí. Každý chcel nejakú úlohu, čiže sme začali vytvárať stále väčšie a väčšie projekty, ktoré sme si rozdeľovali. Prišli sme do štádia, kedy mal človek pocit, že je súčasťou niečoho, čo funguje. Že patrí do skupiny, ktorá chce niečo viac.
Musím spomenúť, že sme mali veľký dar. Boli tam ľudia, ktorí nás ťahali aj napriek tomu, že sme mali problémy. Stretávali sme sa s negatívnymi momentmi, ale bolo tam stále veľmi veľa ľudí, ktorí nám boli vždy oporou a mohli sme im zavolať. Ako som už spomínal, boli to bývalý pán rektor a pani prorektorka. Dali nám svoje súkromné telefónne čísla s tým, že keby sa čokoľvek dialo, máme volať. Malo to tú nevýhodu, že mali môj súkromný mobil, takže keď sa čokoľvek stalo, volali hneď mne. Nebolo to iba raz, bolo to viackrát, že sa stal nejaký problém, ktorý spôsobili buď študenti, alebo my zo Študentskej rady. Priznávam, že boli rôzne situácie, ale mal som pocit, že je to fakt niečo, keď sme sa každý utorok večer stretli, so Študentskou radou. Mal som pocit, že takto to má byť.
Veľmi zaujímavou vecou je, že v Študentskej rade sme ako jedna veľká rodina. Bolo to tak stále? Lebo je to založené nie len na študentských vzťahoch, ale aj na tom, že sme kamaráti a máme sa medzi sebou dobre.
To bolo veľké plus samotnej Študentskej rady, že sme objavili veľmi dobre priateľstvá, s mnohými som vo veľkým úzkom priateľstve doteraz.
Následne sa k nám pridávali kamaráti z celej univerzity. Prichádzali k nám priatelia, následne sa z nich stávali kolegovia. Vždy to, ale fungovalo tak dobre a priateľsky, že niekedy sme si išli skôr sadnúť do nejakého baru ako mať oficiálne stretnutie. Ale myslím si, že v rámci toho, že sme študenti, to bolo v poriadku.
Takže máš na čo spomínať a môžeš hovoriť, že vysokoškolský život bol skvelý.
Myslím si, že my sme mali ten vysokoškolský život ešte trochu iný. Veľa vysokoškolákov rieši prevažne samotnú školu, resp. nejakú brigádu, či chodenie domov za rodinou. My sme to mali iné v tom, že vysoká škola bola pre nás aj voľným časom. Obetovali sme jej veľa voľného času a zároveň to bol pre nás pocit participácie, to znamená, že my sme naozaj dokázali priložiť ruku k dielu a dokázali sme spraviť niečo viac. Vidím v tom aj celý ten motív túžby po zmene ľudí, ktorí tam boli. Boli to naozaj tí, ktorí (teda aj stále sú, lebo vidím, že to výborne pokračuje), ktorí chcú prekračovať hranice, teda chcú vyjsť z komfortnej zóny a vytvoriť niečo viac a to vidím ako náš celkový civilizačný posun. Objavovať takých ľudí, ktorí chcú prekračovať seba a svoje okolie.
My ti veľmi pekne ďakujeme za to, že si vytvoril takúto Študentskú radu a môžeme byť jej súčasťou. V čom bola pre teba Trnavskú univerzita výnimočná?
Trnavská univerzita je miesto, kde som radikálne zmenil svoj život. Je to silné vyslovenie, ale stojím si za tým. Dala mi odbor, ktorému sa venujem. Sú to dejiny umenia a dejiny a teória umenia, ktoré sú absolútne základnou súčasťou môjho života a nepreháňam, pretože je to moja práca, je to odbor, ktorý milujem a vlastne aj vďaka pedagógom, ktorých som mal počas svojho štúdia a kvôli kolegom spolužiakom a ďalším sa to stalo naozaj pevnou súčasťou môjho života. Na druhej strane, mimo toho odborného mi naša univerzita dala vnútorné presvedčenie o tom, že humanitné vzdelanie a nejaké kritické pohľady do súčasnej spoločnosti, ktoré prichádzajú s akademickým vzdelaním a nazvime to s klasickým vzdelaním sú základom tejto spoločnosti aj základom jeho progresu. To znamená, že to, že sedíme v budove Trnavskej univerzity, ktorá je nasledovníčkou historickej Trnavskej univerzity je veľmi tvrdá, veľmi zakorenená vec v našej spoločnosti, ktorú podľa mňa je dôležité, aby sme rozvíjali, aby sme ju vnímali. To, že sú samozrejme v kurze rôzne technické odbory, medicínske odbory, to je v poriadku. Ale naozaj pevným základom našej spoločnosti je humanitné vzdelanie. To na čom vlastne dnešná spoločnosť, všetko čo okolo seba vidíme vyrastá, je výsledkom toho, že ľudstvo sa nachádzalo v nejakom intelektuálnom progrese (občas možno regrese), ale v podstate vyvíjalo sa intelektuálne a vlastne väčšina vynálezov, toho čo tu máme okolo seba - všedné veci ako mesto, cesta atď., všetko toto je predmetom skúmania humanitných disciplín. A ja som veľmi rád, že som si to dokázal uvedomiť práve vďaka Trnavskej univerzite a som aj veľmi hrdý, že táto univerzita je to, čo voláme alma mater. Hrdo sa k nej hlásim a myslím, že vždy aj budem.
To je veľmi zaujímavé, lebo množstvo ľudí vníma vysokú školu len ako miesto, kde sa budeš učiť, dostaneš titul a tým to končí. Je inšpirujúce, že sú ľudia, ktorí to vnímajú ako pridanú hodnotu, a že ti to vlastne mení pohľad na spoločnosť a učíš sa vnímať veci inak. My ti veľmi pekne ďakujeme a nakoniec by som ťa chcela poprosiť - aké by si dal odporúčania študentom, ktorí napríklad majú nejaký nápad a nemusia byť členmi Študentskej rady?
Nechcem, aby to vyznelo motivačne, pretože ja nemám rád motivačné knihy, motivačné filmy a veci okolo toho, ale také jednoduché odporúčanie je, ste sa nebáli a skúste to. Skúste prekročiť tú zaužívanú hranicu samého seba, vykročiť z nej a skúsiť podniknúť niečo viac. Druhá vec je, aby ste si vážili to, čo máte. Vážte si, že sme na univerzite, ktorá je taká aká je. Vážte si, že máte vzdelanie zadarmo, pretože nie je to všade tak. Vážte si, že žijeme v dobe, ktorá je otvorená vzdelaniu a že si v dnešnej dobe môžete nájsť v databáze text, ktorý vám môže priniesť veľa poznania. Vážte si, že ste obklopení ľuďmi, s ktorými môžete komunikovať, s ktorými môžete zdieľať svoje názory a ktorý vám chcú odovzdať dávku toho, čo vedia. Vážte si v prvom rade, že Trnavská univerzita si stojí za svojím. To je pre mňa dôležité. Na Slovensku sú univerzity, ktoré strácajú vlastnú hodnotu a je to smutné, či už sa pozeráme do rady politikov, či už do radov nejakých známych osobností, tak práve vysoké školy prostredníctvom niektorých z nich predávajú samy seba. Vážim si, že Trnavská univerzita to nerobí. Toto je veľmi dôležitý aspekt, na ktorý ja som hrdý a želám Trnavskej univerzite aj všetkým študentom a pedagógom, všetkým naokolo, aby takáto ostala.
Moderátorka: Daniela Hrušovská
Strih: Tomáš Ilavský
Foto: TRUNI/Barbora Likavská
Grafika: Michaela Podhorová
Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!
