Znepokojenie a sklamanie alebo prečo mám výhrady k návrhu novely zákona o vysokých školách

Znepokojenie

Základným identifikačným znakom tohto legislatívneho návrhu sú dva pohyby. Prvým, možno ho nazvať etatistickým, je posilnenie pozície štátu v štruktúre riadenia vysokej školy, a to na úkor jej riadenia samosprávneho. Rétorika štátu zúžila náš odpor voči tomuto pohybu na otázku voľby rektora. Lenže podstata leží inde. Akademické senáty ako kolektívne orgány samosprávy prichádzajú o svoju kompetenciu pri schvaľovaní rozpočtu univerzity, majú ho len prerokúvať (a súčasne, paradoxne, kontrolovať!), čím fakticky prichádzajú o možnosť aktívne sa podieľať na predstave o rozvoji vysokej školy. Súčasťou rozpočtu školy totiž nie sú len prostriedky na mzdy, ale aj prostriedky, s pomocou ktorých sa má zabezpečiť ďalší rozvoj vysokej školy.

Druhý pohyb, nazývam ho centralistickým, zasahuje do vnútorných štruktúr riadenia vysokej školy. Posilňuje sa pozícia rektora, ktorého, ako samosprávny orgán školy, už nevolí len akademický senát, ale aj správna rada s výrazným zastúpením nominantov ministra školstva, teda – štátu. Silná pozícia rektora ide ruka v ruke so slabnúcim postavením dekanov fakúlt a samosprávnych orgánov fakúlt. Dekani už nebudú voleným orgánom fakulty a akademické senáty fakúlt a vedecké rady fakúlt dokonca ani nemusia byť zriadené. Jednoducho: existencia samospráv fakúlt stratila v návrhu zákonné garancie svojej existencie.

Z uvedeného vyplýva, že kľúčové ekonomické, investičné a rozvojové rozhodnutia majú byť koncentrované do rúk rektora a správnej rady. Len upozorňujem, že rozhodovaním o rozvoji vysokej školy je napríklad aj rozhodovanie o tom, aké študijné programy bude ponúkať a na koľkých fakultách ich bude ponúkať. Ak v tejto snahe o tzv. manažérske riadenie vysokej školy prevládnu ekonomické parametre a predstava o tzv. užitočnosti programov, tak sa pýtam, ako sa do týchto konceptov zmestia naše programy typu – filozofia, dejiny umenia, klasická archeológia, vedy o jazyku a literatúre, teológia a pod.? Dá sa ich existencia merať ekonomickými kritériami užitočnosti? Ako budú rozhodovať členovia správnej rady nominovaní ministrom, bez skúsenosti s akademickým prostredím? Čo na to rektor, ktorého existenčné otázky sú závislé práve od členov správnej rady?

Sklamanie

Prvým je proces, akým novela vznikla. Je totiž v plnom súlade s obsahom. Štát predstieral rokovania s reprezentáciami VŠ, a urobil si po svojom. A ak dnes predstavitelia ministerstva hovoria o „mäkkom variante“ novely, tak ten nevznikol pri rokovacom stole, ale bol vyvolaný protestmi na uliciach! Zdrojom môjho sklamania je teda ignorancia štátu namierená voči akademickému prostrediu.

Druhým zdrojom sklamania je postoj Študentskej rady vysokých škôl. Jej reprezentanti si totiž nechali nahovoriť, že hlavným problémom je voľba rektora, a preto sa bránia rektori. Vyššie som ukázal, že problémom nie je voľba rektora, ale odobratie významných kompetencií akademickým senátom vysokých škôl, strata garancií pre existenciu samospráv na úrovni fakúlt a, podčiarkujem – významne zosilnené právomoci rektorov a správnych rád, teda koncentrácia rozhodovania do úzkeho centra. A z toho, poznajúc slovenské pomery, mám skutočné obavy.

                                                                                                               Prof. PaedDr. René Bílik, CSc.

                                                                                                                       rektor Trnavskej v Trnave

foto: TRUNI/Barbora Likavská

Pôvodne publikované 17. februára 2022.

Aktualizované 19. marca 2022.