Zmysluplný obsah: od začiatku do konca

Prinášame vám v celom znení úvodník prof. Reného Bílika, rektora Trnavskej univerzity, ktorý vyšiel v novom čísle univerzitného časopisu. 

Milé čitateľky, milí čitatelia,
v úvodníku pre tretie tohtoročné číslo nášho časopisu ma okolnosti prinútili namiesto bilancovania uvažovať skôr o perspektívach. Namiesto toho, aby som rekapituloval, musel som aspoň poodchýliť dvere k tomu, čo stálo bezprostredne pred nami. Do všetkých tých poodchýlených dverí sme napokon vstúpili, jednými sme už prešli, v jedných sa ešte pohybujeme, no v tých posledných, ktorých prah sme mali prekročiť ešte pred letom, sme, jemne povedané – uviazli.

Máme za sebou návštevu pracovnej skupiny akreditačnej agentúry. Finišujeme s prípravou projektu konzorcia s Univerzitou sv. Cyrila a Metoda, pretože termín na jeho odovzdanie vyhlasovateľ predĺžil. A kde sme uviazli?

V statuse quo situácie pred letnými prázdninami; akademický senát znova nerozhodol o novom vedení našej alma mater. Veci sa tak nepríjemne zauzlili a ja som nútený prijímať rozhodnutia, ktoré nesúvisia s ukončovaním „mojich vecí“, ale s otváraním takých, ktoré sú zviazané s časom budúcim. 

Lenže veci sa len málokedy opakujú a aj situácia, v ktorej píšem tento text, je iná než tá spred pár týždňov. Nehybnosť, do ktorej sme sa dostali pri pokuse vybrať nového kandidáta na rektora, nemá žiadny vplyv na faktické ukončenie môjho, teraz už predĺženého a nadstavovaného mandátu. Teraz už bilancovať môžem, aj keď na tomto mieste a pre túto „úvodníkovú“ príležitosť len veľmi stručne.

Celý svoj profesijný život sa zaoberám literatúrou, predovšetkým teóriou literatúry. Preto si pomôžem inšpiráciou z tejto oblasti. Významný anglosaský literárny teoretik, sir Frank Kermode, sa v jednej zo svojich kníh zaoberal „zmyslom koncov“. Upozornil, že aj vo chvíľach, keď koniec (a predstavme si pod týmto slovom konce rozmanité) nepociťujeme ako bezprostredne prítomný a stojaci pred nami tu a teraz, je on imanentne, teda v samej podstate nášho konania, stále prítomný. Táto prítomnosť konca potom spätne vrhá svetlo na existenciu začiatku a ukazuje na náš život a aj na jednotlivé jeho úseky ako na pohyb medzi dvoma krajnými bodmi: medzi začiatkom a ukončením. Ako metaforu používa Kermode to, čo všetci poznáme, totiž tikot hodín. Tik je, ako hovorí – skromnou genézou, a Tak zasa krehkou apokalypsou. Interval medzi nimi nemá byť len prázdnym plynutím fyzikálneho času, stojí pred nami ako životné zadanie, ako to, čo, povedané opäť s Kermodom – musíme poľudštiť.

Moje bilancovanie času stráveného v pozícii rektora Trnavskej univerzity v Trnave spájam práve s tým. Usilujem sa rekapitulovať obdobie medzi začiatkom v roku 2019 a blížiacim sa koncom v roku 2023 ako ľudským dianím naplnený životný čas. Môj i náš spoločný. Ako čas, ktorému sme sa spolu s mojimi najbližšími spolupracovníkmi, ale aj s dekankami a dekanmi fakúlt, členmi správnej rady, vedeckej rady a akademického senátu usilovali vtisnúť zmysel. A stačí sa len trocha obzrieť za seba a uvidíme, že ten čas mal navýsosť dramatický priebeh a že v ňom prevládalo to, čo sa v teórii o príbehoch označuje ako peripetia. Ako zauzlené či prekrútené očakávania. Koniec vymedzený funkčným obdobím sa každým dňom približoval, nie však očakávaným spôsobom. Spomínajme.

Hneď na začiatku radikálne zníženie financovania vysokých škôl, živorenie a zápas o návrat k aspoň trocha dôstojnému finančnému zabezpečeniu. Trvalo to viac než dva roky. Ruka v ruke s tým dva roky epidémie, počas ktorej sme reálne zažili to, čo sme si kedysi v škole či počas vojenskej služby len imitovali a na čom sme sa zabávali – mimoriadna situácia, zatvorená univerzita, testovanie v týždenných intervaloch v našich priestoroch, očkovanie v našich priestoroch, život pod maskami a v ovzduší presýtenom dezinfekčnými roztokmi... A paralelne s tým ministerské snahy novelizáciou
zákona o vysokých školách oklieštiť akademické slobody. A tlačovky, vystúpenia v médiách, protesty na ulici a na tribúnach... A v tomto všetkom budovanie vnútorného systému kvality, kreovanie nových orgánov univerzity, príprava a schvaľovanie nového štatútu univerzity, revízia a príprava podstatnej časti vnútornej legislatívy, zrušenie šesťdesiatky študijných programov, vnútorná akreditácia tých nových, podanie žiadosti o posúdenie tohto všetkého akreditačnou agentúrou, a napokon posudzovanie pracovnou skupinou u nás minulý mesiac. A znova paralelne s tým príprava na
možnosť získať masívne finančné prostriedky prostredníctvom vytvorenia konzorcia s UCM, pričom nesmieme zabudnúť, že o kompromis, ktorý sme si vynútili, pretože znova raz „o nás bez nás“ na ministerstve rozhodli a tlačili nás k zlúčeniu. A vonkajšie prostredie? Škoda reči; za štyri roky máme štvrtého rezortného ministra, a to sme začínali ešte pred parlamentnými voľbami. Takže vlastne piateho!

Myslím si, že sme obstáli. Oslávili sme tridsať rokov od obnovenia univerzity, čestné doktoráty pre významné osobnosti posilnili našu reputáciu, stáli sme pri zrode jediného oficiálneho konzorcia slovenských vysokých škôl, máme najlepšiu študentskú radu spomedzi slovenských vysokých škôl, zdobia nás medzinárodné úspechy študentov i učiteľov a počet študentov, ktorí sa rozhodli študovať u nás, nezanedbateľne vzrástol. Máme, viem to veľmi dobre, vysoký spoločenský kredit a významnú pozíciu medzi univerzitami a vysokými školami na Slovensku, vážia si nás partneri v zahraničí. Náš
spoločne strávený čas mal, nepochybujem o tom, zmysel. Bol naplnený zmysluplným obsahom.

Za toto všetko ďakujem nielen spolupracovníkom z vedenia univerzity, dekankám a dekanom, ale aj kolegyniam a kolegom z pracovísk rektorátu, študentskej rade, členkám a členom orgánov samosprávy a správnej rady. Bolo pre mňa cťou s vami všetkými spolupracovať, nosiť univerzitné insígnie a reprezentovať akademickú obec a pracovníkov našej alma mater.

Blížiace sa Vianoce symbolicky i fakticky sprítomňujú ľudský začiatok i ľudský koniec a rovnako sprítomňujú aj všetko to, čo ľudskému životu a ľudskému konaniu dáva zmysluplný obsah. Sprítomňujú peripetie, teda tie zauzlené a poprekrúcané očakávania, nelineárnosť, zákruty ľudského života a súčasne stelesňujú – nádej. Prajem preto nám všetkým spoločne ich pokojné prežitie v kruhu najbližších a nech je budúci rok najmä radostným začiatkom trocha lepších časov. A, pravdaže: príjemné čítanie nášho časopisu!

Pripravujeme tiež rozsiahly bilancujúci rozhovor s rektorom TU prof. R. Bílikom, ktorý vyjde v priebehu budúceho týždňa.