Skočiť na hlavný obsah
Matúš Demko
15.05.2021

Založiť rodinu a vychovávať deti je niečo prirodzené a krásne

Spoznali sa na právnickej fakulte, neskôr si povedali svoje áno a založili vlastnú rodinu. Obaja pôsobia vo svojom odbore, charakterizujú sa ako silné individuality, ale aj ako nerozlučný tím. "Vyjadruje nás dynamika, činorodosť, vášeň a spolupráca. Robíme všetko spolu. Od práce, pitia kávy, umývania riadov, až po vešanie bielizne. A sme obaja strašne ukecaní. Nerozprávame sa, len keď spíme," hovoria o sebe Kristián a Marianna Čechmánkovci. Kristián pôsobí na Fakulte európskych štúdii a regionálneho rozvoja SPU v Nitre ako odborný asistent na katedre práva, Marianna je koncipientkou v advokátskej kancelárii Sidor a partneri, s.r.o. Rozhodli sme sa ich príbeh priniesť pri príležitosti tohoročného Dňa rodiny (15. mája 2021), ktorého nosnou témou je "Otec nablízku".

Trnavská univerzita: Príležitosť pre stretávanie sa s podnetnými ľuďmi

Ako si spomínate na vysokoškolské štúdiá? Čo vás na škole (ne)bavilo?

Kristián: Kedysi som vnímal svoje študentské časy cez svoje povinnosti a jednotlivé predmety, semináre, skúšky a štátnice. Dnes svoje štúdium vnímam skôr ako príležitosť pre stretávanie sa s podnetnými ľuďmi, s ktorými sme na dennej báze konfrontovali svoje názory a myšlienky, priestor pre dozrievanie a sebakultiváciu. Odjakživa som miloval filozofiu a teóriu, preto som hltal fenomenálne prednášky profesora Blaha, Prusáka, či profesorky Krskovej. Možno aj to bolo dôvodom, prečo som zakotvil na doktorandskom štúdiu pod vedením doc. Káčera, za čo som mimoriadne vďačný a považujem toto obdobie za intelektuálne mimoriadne plodné.

Marianna: Pre mňa bolo štúdium zo začiatku veľmi náročné. Mala som s ním značné ťažkosti, avšak po dvoch rokoch som sa adaptovala, zvykla som si na režim vysokoškolského života a myslím, že s touto adaptáciou mi v značnej miere pomohol aj Kiko, keďže on už túto fázu mal za sebou a vedel ma nasmerovať. Na škole ma bavili viac semináre ako prednášky, bolo to viac o nás študentoch a preberali sme tam praktické veci, ktoré viem častokrát zužitkovať aj v dnes, hlavne v práci.

V čom vidíte pridanú hodnotu Trnavskej univerzity? Odporúčali by ste na nej študovať aj iným?

Kristián: Trnavská univerzita bola, aspoň čo sa štúdia práva týka, synonymom najlepšej a najťažšej právnickej fakulty na Slovensku, nehovoriac o tom, že v časoch môjho vysokoškolského štúdia nás učili legendy ako profesori Blaho a Prusák, či profesorka Krsková. Pre prváka to bol celkom šok, ale v tom najlepšom zmysle slova. Prirodzená obava, ako sa fakulta popasuje s generačnou výmenou vyučujúcich sa ukázala ako nedôvodná, o čom svedčia mimoriadne schopní a talentovaní vedci a pedagógovia počnúc pani dekankou, prof. Olšovskou, až po jednotlivé katedry, kde intelektuálne dominujú doc. Káčer na teórii, prof. Gábriš na dejinách, dr. Berdisová na ústavnom práve, dr. Dobrovodský na občianskom práve, doc. Szabová na trestnom práve, či prof. Šmid na práve medzinárodnom. Títo a mnohí ďalší ľudia sú pre mňa dôvodmi, prečo som štúdium na fakulte vždy odporúčal a prečo aj naďalej v odporúčaní budem pokračovať.

Marianna: Pridanú hodnotu vidím v jej kvalite a odbornosti. Pedagógovia na právnickej fakulte boli veľmi profesionálni, ale aj ľudskí. Univerzita ma veľa naučila, mnohé moje názory zmenila alebo ich utvrdila. Stretla som skvelých kolegov a pedagógov na ktorých budem vždy s láskou spomínať. Trnavskú univerzitu by som určite odporučila.

Pre jej veľké modré oči 

Poďme k vašim spoločným začiatkom. Ako ste sa spoznali?

Kristián: Ja som ako doktorand vnímal Mariannku najmä po skúške z teórie práva. Ak by som mal zotrvať pri prvom impulze, ktorým na mňa Mariannka zapôsobila, boli to asi jej veľké modré oči. To by ale zrejme bolo príliš povrchné, preto dám druhý pokus, bola to jej ukecanosť podkreslená krásnym zamatovým hlasom. A to som ešte netušil, ako pekne spieva!

Napriek týmto impulzom som si však vzhľadom na potenciálny „konflikt záujmov“ udržiaval profesionálny odstup. Oficiálne zoznámenie prišlo až v októbri 2016 na jednej spoločenskej akcii, kedy som už neučil, a teda neexistovali profesionálne prekážky brániace akémukoľvek vzťahu.

Marianna: Ja som taktiež Kika vnímala už na začiatku štúdia, avšak keďže v tom čase učil, tak som sa hanbila ho nejako osloviť a ani mi to neprišlo vhodné. Avšak po jednej spoločnej akcii sme sa nejako dali do reči a už nešlo vzájomnej náklonnosti zabrániť.

Praje vysoká škola „láske“ a spoznávaniu, vzťahom všeobecne? Asi je na to aj celkom dosť času, či? Dalo sa vám zladiť štúdium so vzťahom?

Kristián: Vysoká škola je v tomto naozaj ideálna, pretože sme mohli spolu tráviť toľko času, koľko sme chceli. Navyše, aj keď mala Mariannka napríklad skúšky alebo neskôr štátnice, nebol problém tráviť spolu čas, pretože vzhľadom na spoločný predmet štúdia nás spájala aj profesia a ja som jej ako čerstvý absolvent mohol občas pomôcť. Výhodou bola aj skutočnosť, že som v dobe, keď sme spolu začali chodiť, mal pomerne voľný a veľkoryso ohodnotený pracovný úväzok, takže som bol časovo mimoriadne flexibilný a prácu som prispôsoboval vzťahu a nie naopak.

Marianna: Myslím, že vtedy nám to obom padlo veľmi vhod. Každý, kto študuje na vysokej škole, vie, že čas sa dá nájsť a najviac vypäté obdobie býva počas skúšok a štátnic. Takže si myslím, že najlepší čas na nájdenie si „toho pravého“ je práve vysokoškolské obdobie, kde už človek má v rámci vzťahov niečo za sebou, vie to porovnať, vie si nájsť spoločný čas jeden na druhého. Po škole sa veľa vecí mení.

Bol váš vzťah štúdiu skôr na osoh alebo, naopak, bolo o to ťažšie sa učiť, keď hlava lietala v oblakoch a srdiečko ste mali jeden pri druhom?

Kristián: Ono je to spočiatku ťažšie, pretože skutočne sa človek nedokáže sústrediť na nič iné, len na svojho partnera. Ale pre mňa bolo výhodou, že ja som už len dopisoval dizertačnú prácu a nejaké publikácie. Iste tým trpela disciplína, ale nakoniec sa všetko podarilo. Toto je otázka skôr na Mariannku, ktorá bola druháčka a učenia teda mala viac než dosť (úsmev).

Marianna: Bolo to náročné. Ako hovorí Kiko, sústredenie bolo na bode mrazu, ale spätne keď sa na to pozerám, dá sa to. Hlavne keď naozaj ten partner v čase skúšok sedí pri vás a keď môže, tak pomôže s vysvetlením učiva alebo zadania nejakého príkladu, skúšania a pod.

Všetko prirodzene vyústilo manželstvom

Kedy prišlo rozhodnutie zosobášiť sa?

Kristián: Myslím, že to prišlo úplne spontánne, niekedy v priebehu roka 2017, keď som si povedal, že Mariannka je tá pravá a začal som sa zaujímať o zásnubné prstene, čomu by som dovtedy sám asi neuveril, keďže toto skutočne nebolo u mňa predmetom záujmu.

Marianna: Musím priznať, že v čase keď ma Kiko požiadal o ruku, to bolo veľmi nečakané, ale o to viac krásne. Prišlo to nejak všetko naraz, Kiko ma požiadal o ruku, potom sme zistili, že budeme rodičia, čo nás nesmierne potešilo. Všetko išlo tak prirodzene, až to vyústilo na nášho manželstva.

Dnes mladí ľudia väčšinou sobáš odkladajú. Vy ste tak neurobili. Prečo?

Kristián a Marianna: Ľudia neradi prijímajú záväzky a zodpovednosť, nehovoriac o tom, že podliehajú atomizujúcim tendenciám za oslabovania spoločenských inštitúcii a inštitútov, akými sú napríklad rodina alebo manželstvo. My sme presvedčení, že dospelosť je daná prijatím zodpovednosti. Samozrejme, má to aj praktické momenty týkajúce sa napríklad spoločného priezviska, či práva na informáciu o zdravotnom stave manžela, ale tie podstatné klady tkvejú úplne inde a presahujú ľudí ako individuálne bytosti.

Bývať v garsónke vyžadovalo sebazaprenie 

Dali sa stíhať vysokoškolské povinnosti s tými manželskými? 

Kristián: Začiatky boli ťažšie. Boli sme odkázaní na nižší príjem a prvé spoločné bývanie v garsónke vyžadovalo určitú mieru sebazaprenia a trpezlivosti. Človek si tiež musel zvyknúť na kompromisy, čo pri mimoriadne poriadkumilovnej manželke nemusí byť tá najjednoduchšia úloha pod slnkom, ale zase to nebola ani jedna z 12 úloh pre Herakla.
Dnes sa sťahujeme do priestranného bytu v centre mesta, takže sme sa posunuli opäť ďalej. Na konci dňa si človek aj tak povie, že to nie je ani tak o tom bývaní, ale o schopnosti zomknúť sa, podržať sa v ťažších chvíľach a pracovať na dosahovaní spoločných mét. Toto sa nám zatiaľ bez väčších problémov darí.

Marianna: Bolo to naozaj náročné. Ja som akurát skončila 2. ročník, pričom som si povedala, že nebudem nič odkladať ani posúvať a, že tie posledné tri roky dokončím ako denný študent. Samozrejme, že bez pomoci našich rodičov/starých rodičov by sme to asi nezvládli, za čo im spätne veľmi ďakujem/e.

Ekonomické zázemie nebolo vôbec ideálne, s jedným príjmom a rodičovským príspevkom sa ťažšie žije, ako sa zdá, ale keď sú dvaja ľudia naladení na rovnakej vlne a povedia si, že spolu to zvládnu, ide to o čosi ľahšie. Veľa ľudí keď zistilo, že budeme rodičia, na nás veľmi prekvapene pozerali, skrz toho, že som bola ešte študentka, o to viac ich prekvapilo, keď sme povedali, že to bolo plánované rodičovstvo. Ale naozaj, aj teraz keď na to hľadím, lepšie to nemohlo byť. Mali sme kde bývať, dokázali sme aj z menej financií vyžiť, pričom kým som skončila školu, malý Kristiánko bol natoľko „veľký“, že mohol nastúpiť do škôlky a ja som mohla plynule po škole nastúpiť do práce. Možno som mala menej praxe ako moji spolužiaci, ktorí popri škole pracovali, ale ja som zase mala (aj mám) výhodu voči mojím kolegyniam, ktoré teraz začali pracovať a nevedia, či sa venovať skôr trojročnej praxi v kancelárii (na súde) alebo sa majú venovať rodičovským povinnostiam, pričom ja mám túto otázku vyriešenú. J

Ako sa má malý Kristián?

Kristián a Marianna: Vysmiaty a spokojný. Teda aspoň sa tak tvári. Ale Kikuško je veselá povaha. Začína síce prejavovať mimoriadne množstvo energie a niekedy máme pocit, že mu ledva stíhame. Je veľmi rozumný ale svojhlavý, čiže niekedy je to s ním veľmi náročné. Tešíme sa ale, že je zdravý a robí nám každý deň radosť, sme na neho veľmi hrdí.

Manželstvo je priestor absolútnej dôvery a porozumenia

Videli sme vás aj s bábätkom v škole, pekne v kočíku. 

Kristián a Marianna: Na Trnavskú univerzitu, respektíve právnickú fakultu sa budeme vždy radi vracať. Nie je to len inštitúcia, na ktorej sme získali tituly, ale predovšetkým ľudia, ktorých máme radi a ktorí nás ovplyvnili. Získali sme pekné spomienky a v neposlednom rade hodnoty, na ktorých Trnavská univerzita neoblomne stojí a ktoré sme neváhali prevziať.

V čom je pre vás rodina a manželský život krásny?

Kristián: Manželstvo je priestor absolútnej dôvery a porozumenia. Nie je žiadne tabu, či tajomstvo. Človek sa môže rozprávať o čomkoľvek a neustále sa s partnerom radí. V našom prípade navyše manželstvo presahuje aj do profesionálnej roviny, pretože máme spoločné podnikateľské zámery a ciele, ktoré ako manželia spolu budujeme.

Marianna: Pre mňa nie je nič krajšie ako to, že sa pri niekom ráno zobúdzam a večer s ním zaspávam. Že spolu zdieľame každý jednu chvíľu, či šťastnú alebo smutnú. Že sa mám komu vyrozprávať, na druhej strane mám koho počúvať. Sem-tam sa s niekým pohádať, lebo nebudeme si klamať, nie je to vždy krásne a ružové a nelietajú okolo nás srdiečka 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Jednoducho život vo dvojici (v našom prípade trojici) je úplne iný ako život jednotlivca, to, že máš s kým zdieľať jednu domácnosť, jednu posteľ, jeden život, že sa z dvoch cudzích ľudí stane spoločné MY. To je na tom všetko krásne.

V čom má, naopak, manželstvo možno svoje úskalia, ťažkosti? Na čo ste si azda ťažšie zvykali?

Kristián: Človek už nie je zodpovedný len sám za seba, ale aj za dieťa a to, čo manželia a rodina zdieľa. Je nevyhnutné do určitej miery potlačiť individuálne záujmy v prospech tých spoločných.

Marianna: Značné ťažkosti na začiatku manželstva (ale aj vzťahu ako takom) po tom, čo „odpadnú“ ružové okuliare je naučiť sa spolu žiť. Robiť ústupky, kompromisy, naučiť sa počúvať jeden druhého a to aj vo chvíľach, keď ten druhý nič nehovorí. Naučiť sa vzájomnému porozumeniu a rešpektu a vnímať tú osobu ako náš celok. Nepresadzovať si svoje individuálne potreby za každú cenu ale snažiť sa nájsť riešenie. Pre mňa bolo najťažšie asi pochopenie toho druhého, veľakrát som sama pozerala na seba (ako mám napríklad toho veľa) a zabudla som, že môj manžel má toho ešte možno viac, len o tom neviem.

Ďalšia ťažšia vec bola nájsť si systém v domácnosti, ja som chodila do školy a učila sa, plus som bola s malým, Kiko chodil do práce a zrazu nikto nemal čas na domácnosť, varenie a iné veci. Museli sme si povedať, kto čo bude robiť a tak to ostalo asi dodnes. Samozrejme, že sa isté veci obmieňajú, ale je veľmi dôležité, aby si manželia uvedomili, že domácnosť je spoločný priestor oboch ľudí a keď sa dá treba si navzájom pomáhať.

Odporúčate založiť si rodinu aj iným mladým ľuďom?

Kristián a Marianna: Áno, ale len v prípade, že je človek na manželstvo zrelý. Nie je nič horšie ako skočiť do tak významného zväzku a záväzku len kvôli externým činiteľom (napríklad tlak rodiny). Ak nie je manželstvo založené na autenticite a vzájomnom presvedčení partnerov, je krehké a má tendenciu sa rozpadnúť s následkami už presahujúcimi manželov.

Rodina je v tomto ako strom. Prináša ovocie, tieň, zabezpečuje zadržiavanie vody v robustnom koreňovom systéme, a preto prináša osoh nielen členom, ale aj svojmu okoliu.

Rodina je v tomto ako strom. Prináša ovocie, tieň, zabezpečuje zadržiavanie vody v robustnom koreňovom systéme, a preto prináša osoh nielen členom, ale aj svojmu okoliu.

Rodina má výchovnú, stabilizujúcu a ekonomickú funkciu. Formuje nové osobnosti

V čom vidíte hodnotu rodiny a jej zmysel?

Kristián: V tejto odpovedi budem veľmi pragmatický. Rodina má pre mňa výchovnú, stabilizujúcu a ekonomickú funkciu. Silná rodina je ako silný gén. Ak teda verím, že mám správne hodnotové ukotvenie a myslím to nielen so svojím bezprostredným okolím vážne, musím sa usilovať zanechať čo najpotentnejší odkaz. Takýmto odkazom je silná pretrvávajúca rodina alebo už väčšmi rod, ktorý presadzuje hodnoty svojich zakladateľov. Rodina je v tomto ako strom. Prináša ovocie, tieň, zabezpečuje zadržiavanie vody v robustnom koreňovom systéme, a preto prináša osoh nielen členom, ale aj svojmu okoliu. Zmyslom rodiny je prežitie, ktoré variuje od individuálneho – fyzického prežitia, až po to filozoficko-hodnotové.

Marianna: Rodina je základná bunka spoločnosti. V rodine sa formujú nové osobnosti, ktoré potom neskôr zakladajú iné rodiny a tak ďalej. Je veľmi dôležité, aby mladí ľudia pochopili, že založenie si rodiny a vychovávanie detí v harmonickom vzťahu je niečo prirodzené a krásne. Často ľudia, ktorí vyrastajú v neúplnej rodine a nevidia tak správny a zdravý základ majú v budúcnosti značné problémy s nájdením si partnera alebo aj adaptáciou vo vzťahu.

Na druhej strane, ak sa človek necíti na založenie rodiny, alebo vstup do manželstva, nech tak nerobí len na základe väčšiny alebo tlaku rodiny. Každý má žiť tak, aby bol spokojný, niekto chce mať veľkú rodinu, niekto je šťastný so svojím manželom len v dvojici. Je potrebné rešpektovať každé jedno rozhodnutie a nie ľudí umelo do niečoho tlačiť len preto, že sa to „tak patrí“. Potom z toho vznikajú nešťastné manželstvá a na konci dňa na tom najhoršie bude to dieťa.

 

foto: archív Marianny Čechmánkovej

 

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!

 https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/facebook201.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/insta.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/linkedin.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/twitter.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/youtube.png https://www.truni.sk/sites/default/files/field/image/soundcloud.png