Veni Sancte 2024: Veda prekonáva vzdialenosť, ale nevytvára blízkosť
Otvorenie akademického roka na Trnavskej univerzite - už tridsiateho tretieho v poradí - sa nezaobišlo bez slávnostnej bohoslužby Veni Sancte v pondelok 23. septembra 2024. V homílii sa akademickej obci prihovoril košický pomocný biskup Mons. Marek Forgáč. Je bývalým duchovným správcom Univerzitného pastoračného centra v Košiciach. Bol prodekanom Teologickej fakulty Katolíckej univerzity pre vedu a výskum (2011-2016), v súčasnosti pôsobí ako docent na katedre spoločenských vied. Jeho biskupské heslo je Dominus prope (Pán je blízko).
Svetlo evanjelia má žiariť celý život
Niekoľko rokov som pôsobil ako univerzitný kaplán, a preto viem, že je to jedna z krásnych príležitostí, kedy môžeme slúžiť svätú omšu na začiatku akademického roka a prosiť o dary Ducha Božieho. Z nedávnej slávnosti blahorečenia Janka Havlíka ma okrem iného zaujalo to, že ako mladý muž túžil študovať teológiu a kráčať za hlasom svojho povolania, ale kvôli neprajnosti vtedajšej doby mu to nebolo dovolené a už ako mladý dozrel na obetovanie vlastného života.
Dnes máme slobodu, môžeme sa rozvíjať, študovať, akademicky pracovať, realizovať rôzne projekty a zároveň vyznávať svoju vieru. Je to veľký dar. I preto prosíme za všetkých, ktorí sa angažujú na akademickom poli, aby naďalej rozvíjali dar svojej viery. Viera a rozum si neodporujú, ale navzájom sa dopĺňajú, ako to opakovane pripomínal svätý pápež Ján Pavol II.
Obráťme však teraz svoju pozornosť na evanjelium, ktoré nám spoločenstvo Cirkvi ponúka v dnešný deň. Ježiš tu hovorí o svetle – lampe, ktorú nezakrývame ani neskrývame pod posteľ, ale postavíme ju tak, aby ju všetci videli (Lk 8,16-18). Na inom mieste zasa hovorí: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mt 5,16) Toto svetlo je svetlo Kristovo. Je to svetlo evanjelia, ktoré má žiariť cez náš život. A toto svetlo nemáme schovávať!
Apoštoli neboli outsideri
Niekedy sa v súvislosti s evanjeliovými hodnotami staviame do úzadia, do defenzívy, snáď až do hanblivosti. Stáva sa to aj v akademickom prostredí. Ako keby byť Ježišovým učeníkom znamenalo byť menejcenným. Veď Ježiš si povolal jednoduchých a nevzdelaných apoštolov. Niektorí s určitou dávkou odľahčenia a adekvátneho humoru zvyknú poznamenať, že apoštoli, povolaní Ježišom, by dnes asi nedokázali splniť požiadavky kladené na kandidátov do kňazských seminárov. Ktovie, ako by zvládli v súčasnosti praktizované psychologické testovanie a hlavne nároky kladené dnešnou dobou.
Ale pozrime sa na to očami vtedajšej doby. Ježišom povolaní apoštoli neboli zasa úplní „outsideri“. Boli medzi nimi napríklad skvelí odborníci na rybolov. Bol tam aj profesionálny vyberač daní, určite podkutý v ekonomickom zmýšľaní. Boli tam horlivci, znalí náboženského zákona. Bol tam človek, jazykovo zdatný, ktorý dokázal komunikovať s Grékmi. Nakoniec, všetci si prešli vynikajúcou školou, v ktorej mali najlepšieho učiteľa všetkých čias – Ježiša Nazaretského. A koniec-koncov, uvedomme si, že autor dnešného úryvku je evanjelista Lukáš, ktorý bol lekárom a svoje odborné schopnosti pretavil aj do písania svojho evanjelia, v ktorom si môžeme všimnúť mnoho pozoruhodných detailov súvisiacich aj s fyziologickým životom človeka.
Už v evanjeliu teda nachádzame počiatok úzkeho vzťahu medzi odbornosťou a láskou k Bohu, medzi profesionálnosťou a vierou, medzi túžbou poznávať zákonitosti bežného života a túžbou prežívať nadprirodzený rozmer cez vzťah k Bohu.
Viera nie je doplnkom, ale základom vedeckého bádania
Naša viera, toto svetlo Kristovo, svetlo evanjelia, tak nevyhnutná aj pre odborný, profesionálny, vedecký prístup k tomuto svetu a k životu, nie je len nejakým doplnkom, nielen nejakou pridanou hodnotou, nielen nejakou nadstavbou, ale je principiálnym elementom vedeckého bádania a každého ľudského skúmania. Je to svetlo, ktoré nemáme schovávať.
Pápež Ján Pavol II. pri jednej príležitosti, keď sa stretol so skupinou odborníkov – psychológov a psychiatrov (a bolo to ešte v roku 1993), povedal tieto slová: „Vaša práca – kvôli jej samotnej prirodzenosti – vás privádza na hranicu samotného tajomstva človeka. Toto tajomstvo nás núti sústrediť sa na komplikované schopnosti ľudskej mysle a ľudského srdca a vnímať obavy človeka, ktoré poukazujú na zmysel ľudského života. Toto sú oblasti ľudského života nanajvýš dôležité pre Cirkev a vyžadujú si urgentnú potrebu konštruktívneho dialógu medzi vedou a náboženstvom s cieľom čo najviac osvetliť tajomstvo človeka v jeho plnosti.“
V týchto slovách svätého pápeža Jána Pavla II. vidíme niekoľko dôležitých významov. Pápež hovoril o urgentnej potrebe konštruktívneho dialógu medzi vedou a náboženstvom, medzi akademickým svetom a vierou. Iste, sú to slová v súzvuku s Druhým vatikánskym koncilom, ktorý opakovane zdôrazňoval dôležitosť úlohy vedeckých disciplín. Viera sa nebojí vedy. Práve naopak, potrebuje ju. Zvlášť ak ide o skúmanie ľudskej bytosti. Sú to oblasti ľudského života nanajvýš dôležité pre Cirkev. A ani veda sa nemá báť viery.
Viera a veda sa navzájom dopĺňajú
Možno sme na našom Slovensku ešte stále trochu poznačení minulosťou totalitného režimu, keď sa vedecké bádanie spájalo s pozitivistickým myslením a s ateizmom, ktorý nepripúšťal možnosti skúmania javov spojených s duchovným rozmerom človeka. Sám som sa s tým stretol, keď som chcel na Slovensku prostredníctvom doktorandského štúdia vedecky skúmať, ako naše ľudské vzťahy súvisia s našou predstavou o Bohu. Bolo ťažké nájsť vedecké pracovisko, kde by taký výskumný projekt akceptovali. A som veľmi rád, že to bola práve Trnavská univerzita a jej filozofická fakulta a katedra psychológie, ktorá mi to umožnila. Ďakujem Bohu za to, že som tam našiel učiteľov aj študentov, ktorý nepociťovali menejcennosť pre svoju vieru, ale otvorene sa k nej priznávali. A verím, že je tak aj teraz. Viera potrebuje vedu a veda potrebuje vieru, pretože sa navzájom dopĺňajú.
Svätý pápež Ján Pavol II. ďalej uvádza, že vedecká práca nás privádza na hranicu samotného tajomstva človeka. S citlivosťou tu pripomína, že vedecká práca dokáže urobiť veľkú cestu pri bádaní človeka a tohto sveta. Ale v konečnom dôsledku nás môže priviesť na hranicu, za ktorou je už tajomstvo, ktoré nie je preskúmateľné ľudskými schopnosťami.
Viera vo vedeckom prostredí nás učí chrániť sa sebastrednosti, tak nebezpečného narcizmu a vedeckého imperializmu.
Človek je úžasný vo svojich schopnostiach, lebo je stvorený na obraz Boží. Horizonty, ktoré ľudstvo dosahuje vo svojich poznatkoch a objavoch, sú obdivuhodné a niekedy až neuveriteľné. Predsa však má ľudské bytie svoje limity. Viera nás učí, že ľudský rozum, hoci obdarený toľkými danosťami, predsa len sa musí zastaviť pred tajomstvom samotného človeka a celého sveta. Viera nás učí pokore. Viera vo vedeckom prostredí nás učí chrániť sa sebastrednosti, tak nebezpečného narcizmu a vedeckého imperializmu. Viera nás učí pokore, s ktorou sa skláňame pred tajomstvom, ktoré presahuje človeka.
Veda prekonáva vzdialenosť, ale nevytvára blízkosť
A ešte jedno by bolo dobré spomenúť z vyjadrenia svätého pápeža Jána Pavla II. Pápež hovorí, že toto tajomstvo nás núti sústrediť sa na komplikované schopnosti ľudskej mysle a ľudského srdca a vnímať obavy človeka... Ľudské srdce a úzkosti v ňom prítomné sú tak bežnou a silnou skúsenosťou dnešnej doby. Je to práve viera, ktorá nás upozorňuje, že ich nemáme obchádzať. Je to veľká výzva pre akademický život. Ako vraví filozof Heidegger: „Veda a technika dokázali prekonať veľké vzdialenosti, ale nevytvorili blízkosť.“ Áno, prostredníctvom výdobytkov tejto modernej doby máme neskutočné možnosti komunikácie. Napriek tomu je problém samoty stále viac vypuklejším. Ľudia sa napriek dostupným komunikačným možnostiam často cítia sami. Ale viera je tá, ktorá ponúka blízkosť. Je to blízkosť Bohu a blízkosť ľuďom.
Tu sa môžeme vrátiť k dnešnému evanjeliu, v ktorom nás Ježiš vyzýva, aby sme svetlo evanjelia neskrývali. Je to svetlo, ktoré prežiari naše srdcia, naše vzťahy, naše spoločenstvá. Byť spolu, byť priateľmi, byť bratmi a sestrami, jedným spoločenstvom a jednou rodinou, to sú skutočnosti, ktoré sa síce dajú vedecky skúmať, ale nedajú sa vedecky dosiahnuť. Na to sú potrebné iné hodnoty. A tu je viera, ktorá nám dáva úplne nový horizont, v ktorom dosahujeme nielen odbornosť, ale predovšetkým blízkosť.
Milí študenti, žijete jedno z najkrajších období vášho života. Dozrievate ľudsky, intelektuálne, ale aj duchovne. Žijete silnou túžbou po vzťahoch, túžite po poznatkoch a nových skúsenostiach. Ale nezabúdajte na ten najdôležitejší vzťah. Viera je svetlo, ktoré nemáme schovávať. Nebojte sa prejaviť svoje evanjeliové hodnoty v akademickom prostredí – v škole, na internáte, vo voľnom čase. Študujte, ale nezabúdajte na najlepšieho učiteľa – Ježiša Nazaretského. On je ten, kto dáva skutočnú blízkosť. Nech vás sprevádza v tomto akademickom roku, ale aj v celom vašom živote.
***
Medzititulky redakcia.
Všetky fotografie zo slávnostnej bohoslužby Veni Sancte nájdete na tomto odkaze. V prípade ďalšieho použitia, prosíme, uveďte ako zdroj TRUNI/Barbora Likavská. Ďakujeme!
