Študenti patria Trnave a mesto študentom
Každý rok sa v polovici septembra zapĺňajú trnavské ulice mladými ľuďmi, študentami, ktorí prišli zo všetkých kútov Slovenska a podaktorí aj spoza hraníc, aby získali vedomosti či diplom z vybraného odboru, alebo si len užili študentský život a jeho atmosféru. V prípade slnečného počasia ich vidieť na terasách kaviarní, keď nadídu chladnejšie dni, útočisko im poskytnú čajovne, puby a kluby, ktorých je v meste pestrý výber pre každého podľa jeho chuti.
Tento obraz sa Trnavčanom s prestávkami naskytne vždy na jeseň už niekoľko storočí. Veď od roku 1636, keď kardinál Peter Pázmaň založil (po dvadsiatich rokoch diplomatických príprav a prekonávania ťažkostí v meste) univerzitu, študenti patria neoddeliteľne k mestu a mesto študentom.
Presviedčajú nás o tom i texty latinských autorov z 18. storočia, ktorí spomínajú univerzitnú mládež v súvislosti s dejinami trnavského školstva, a to ako hudobníkov a amatérskych hercov, pomocníkov pri pohromách, nešťastiach a pandémiách, ale aj ako problém v súvislosti s určením právomocí medzi mestom a univerzitou tzv. ius academicum.
Medzi publikáciami, ktoré vyšli v trnavskej akademickej tlačiarni a spomínajú sa v nich univerzitní študenti, nájdeme niekoľko diel venovaných samotnej univerzite. V prvom rade ide o historické práce, ktoré zachytili roky Pázmaňových príprav založenia univerzity, poznačené politickým lobingom, vnútropolitickými pnutiami, konfesionálnymi rozpormi i finančným nedostatkom, ako i prvé roky príp. celé storočie existencie univerzity.
V Trnave vyšli celkovo tri historické monografie, ktoré sa primárne zaoberajú dejinami a rozvojom univerzity. Autorstvo prvých dvoch sa pripisuje univerzitnému profesorovi, teológovi a právnikovi, rodákovi z Holíča, jezuitovi Imrichovi Tolvayovi, ktorý pôsobil na Trnavskej univerzite ako učiteľ gramatiky a humanitných vied, predseda kongregácie a katechéta. Po zavŕšení teologických štúdií vo Viedni sa znova do mesta vrátil na miesto učiteľa rétoriky, profesora etiky a filozofie, predsedu kongregácie, duchovného predstaveného, katechétu a spovedníka.
Tolvay v roku 1725 publikoval spis Zrod a rozvoj arcibiskupskej Trnavskej univerzity, v ktorom chronologicky opísal okolnosti založenia univerzity a jej dejiny do roku 1660. Zaujímavosťou diela je jeho podrobnosť: uvádza presné znenie dokumentov i rečí, mená učiteľov i predmetov, ktoré vyučovali, ale aj mená študentov prípadne ich rodisko či rodinné pomery. V roku 1728 páter dejiny univerzity rozšíril až po rok 1700. Popri historických udalostiach zachytil bežný život univerzitných študentov spojený s huncútstvami, ktorými často provokovali mestských drábov. Tolvay vyzdvihol ich každodenný boj proti hrozbe ničivých požiarov, ktoré pomáhali obyvateľom mesta hasiť. Táto skutočnosť je v súčasnosti zachytená aj v GPS hre s názvom Záhada Mocného opasku (2020), ktorej nosnou témou sú dejiny Trnavy. Tolvayove historické práce sa stali jedným zo základných knižných prameňov pre poznanie dejín univerzity, pretože autor mal k dispozícii pramene z univerzitného archívu, ktoré sú dnes považované za stratené.
Tému univerzity a univerzitného života môžeme nájsť aj v prácach, ktoré nie sú venované priamo a výslovne Trnavskej univerzite, a to v príležitostných dielach. Ladenie panegyrických spisov možno vhodne exemplifikovať na promočnej tlači Oslavná báseň venovaná cisárovnej Márii Terézii vydanej v akademickej tlačiarni v Trnave v roku 1772. Jej autorom je trnavský profesor etiky, člen Spoločnosti Ježišovej Anton Mailáth (1739 – 1804), ktorý svoj rozsahom neveľký spis venoval cisárovnej Márii Terézii. Tento náboženský spisovateľ, vysokoškolský učiteľ, plodný autor oslavných po štúdiách pôsobil ako učiteľ na rehoľných gymnáziách a ako profesor etiky na univerzite v Trnave. Po úradnom rozpustení jezuitskej rehole sa stal profesorom teológie a riaditeľom Kráľovskej akadémie.
Rozsahom neveľké dielko vyšlo v čase, keď sa už otvorene hovorilo o presťahovaní univerzity do Budína. Autor ho napísal jednak pri príležitosti narodenín Márie Terézie, takže malo gratulačný charakter, na strane druhej môžeme sledovať jasný cieľ vyzdvihnúť kladné stránky univerzity a presvedčiť cisárovnú o oprávnenosti zotrvania univerzity práve v meste Trnava. Oslavný spis dedikoval Mailáth panovníčke k jej päťdesiatym piatym narodeninám. Pri tejto príležitosti nezabudol pripomenúť, že dátum cisárovniných narodenín je totožný s dátumom prebrania univerzity od Spoločnosti Ježišovej do svetskej správy. Udalosť považuje za druhý zrod školy, čo explicitne vyjadril: „Dnes sa táto univerzita rodí druhýkrát. A nerodí sa dnes ani neuvážene, ani náhodou, ale z vôle samotnej cisárovnej, aby rovnaký deň bol dňom narodenia zároveň cisárovnej i univerzity. Aká ohromná pocta! Neviem, či sa to k tomuto dňu prihodilo nejakej inej univerzite okrem našej. Vskutku sa mi zdá, že Peter Pázmaň, ktorý je už v nebi medzi šťastnými zástupmi blažených duší, teší sa a plesá nad týmto súčasným založením univerzity, ktorej základy položil on. A rád prenecháva cisárovnej Márii Terézii slávu a poctu nielen za obnovenie, ale aj za založenie tejto univerzity.“
Autor chváloreč najskôr predniesol v deň panovníčkiných narodenín pred akademickou obcou univerzity, až následne bola publikovaná v tlačenej podobe. Rečník sa nachádzal v niektorej z univerzitných ául, stojac pri obraze cisárovnej, ku ktorému sa na konci reči prihovára. V prvej časti hovorí o Márii Terézii ako o matke početného potomstva i matke vlasti a všetkých jej obyvateľov. Zároveň ju označuje za materskú ochrankyňu vied a umení v Uhorskom kráľovstve a pripomína rozkvet vzdelávacích inštitúcií počas jej panovania. Druhá časť reči je venovaná jednotlivým fakultám, na ktorých autor chváli najnovšie metódy vyučovania. Tie po reforme akadémie reflektovali aktuálne vedecké I pedagogické trendy v Európe, a preto sa jej absolventi stávali skvelými vynálezcami, sudcami, astronómami a bádateľmi. Majlát sa zmieňuje o starom a novom spôsobe výpočtov, ktoré sa univerzitní študenti učia. Autor vnímal ako novinku pravdepodobne metodiku neznámych v rovniciach.
V oslavnom spise poukazuje na krásu a veľkosť školy, ktorú vyhľadávajú študenti zo všetkých častí ríše. Hoci jezuita opisuje význam všetkých fakúlt, osobitne spomína niektoré katedry, najviac sa zameral na najmladšiu lekársku fakultu založenú panovníčkou. Tak ako mnohí iní, považuje jej vznik za významný čin pre celé Uhorské kráľovstvo, pretože rozsiahle epidémie infekčných chorôb a s tým súvisiaca veľká úmrtnosť v krajine sa zdôvodňovala práve nedostatkom kvalifikovaných lekárov a zdravotníkov. Na konci autor pripája želanie, aby sa pamiatka na panovníčku zvečnila nielen v jej činoch, ale aj umeleckých dielach.
Použitím básnických a rečníckych výrazových prostriedkov zvýrazňuje Mailáth emotívnu stránku reči, ktorú na druhej strane kompenzuje použitím reálnych údajov zo života vladárky aj samotnej Trnavskej univerzity: „Obráť svoje oči aj ty, mesto Trnava, rozhliadni sa vôkol. Pozri sa na mládež, ktorá sa k tebe náhli zo všetkých krajov Uhorska. Rozšír priestory svojich budov, vyzdvihni svoje domy vyššie. Akým mestom budeš, ako veľmi bohatým? Pokiaľ sa budeš rozvíjať, pokiaľ sa budeš rozširovať? Aká významná budeš, keď výkvet najznamenitejšej mládeže, nádej a potomstvo vlasti zovrieš vo svojom náručí?“
K dvojici jezuitských autorov pridáme vo výpočte evanjelického vzdelanca, polyhistora a pedagóga Mateja Bela (1684 – 1749), ktorého netreba nejako zvlášť predstavovať. Po štúdiách na nižších evanjelických školách v Uhorsku odišiel študovať na univerzitu v Halle, ktorá bola v tom čase centrom nemeckého pietizmu. Po návrate do vlasti pracoval ako konrektor a rektor na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici, odkiaľ ho povolali do Bratislavy, aby tam zreformoval tamojšie, na kvalite strácajúce lýceum. Opis dejín a súvekej podoby Trnavy uverejnil v druhom zväzku diela Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku (1736). Trnavskej univerzite venoval pomerne veľa priestoru a považoval ju za najvýznajmnejšiu vzdelávaciu inštitúciu v krajine. Pri svojom opise univerzity a jej vnútorného fungovania pravdepodobne použil najmä Tolvayovo dielo, ale informácie musel mať aj od niekoho zvnútra akademického prostredia.
O univerzitnom kostole, ktorý sa stal zároveň miestom posledného odpočinu Esterháziovcov, Bel napísal: „Nenájdeš mnoho diel novej architektúry podobných tomuto. Žiadne, o ktorom by som vedel v Uhorsku a veľmi málo v susedných provinciách. Právom si ctihodný fundátor vybral v chráme hrob pre seba a svoju rodinu. Predovšetkým treba obdivovať šírku chrámu bez podporných stĺpov, keďže meria štyridsať dva štvorcových stôp. Nazýva sa jezuitským kostolom, pretože im bol pridelený vďaka veľkodušnosti cisára i pápeža, aj akademickým kvôli slávnostiam, pri ktorých ho navštevujú univerzitní študenti. Nadstavili naň dve veže, užšie ako má Mikulášsky kostol, ale podobne vysoké, ktoré veľmi pridávajú vonkajšiemu výzoru mesta na kráse.”
Bel stručne spomenul aj ostatné univerzitné budovy, ktoré opísal takto: “Ostatné budovy, ktoré treba spomenúť, sú budova akadémie, významné dielo Ferdinada Pálfiho postavené s účelnosťou, ktorá môže byť potrebná na prijatie študentov rozličných fakúlt; ďalej dve divadlá – jedno horné, významné svojou priestrannosťou, druhé dolné, oveľa užšie od toho prvého. V dolnom divadle zvyčajne hrávajú nižšie triedy, v hornom študenti vyšších ročníkov scénické hry a prípadne to, čo je z literárnych útvarov vhodné vzhliadnuť.”
Ako vzdelaný a pomerne scestovaný človek si Matej Bel naplno uvedomoval, že Trnava poskytuje študentom dostatočné zázemie nielen pre vzdelávanie, ale aj na trávenie voľného času: “Odtiaľto smerom na sever oddeľujú jeden či dva rady vsunutých budov Hlavné námestie od Univerzitného námestia. Tak ho nazvali, pretože po jeho obvode ležia univerzitné budovy. Pekne sa rozprestiera a hoci ho obteká riečka Trnávka, predsa je zem tvrdá, vhodná na prechádzky študentov, pri ktorých sa debatuje o vede i literatúre.”
Polyhistor sa nevyhol ani istému náznaku rozporov, ktoré pravidelne vznikali medzi vedením univerzity a mesta; v istom období ich musel riešiť samotný panovník. Týkali sa vytýčenia právomocí nad členmi akademickej obce, čo sa po stáročia považovalo za jednu z najvyšších výsad akademického prostredia: “Vo vzájomnom spolunažívaní dodržiavajú susedské práva, a to vďaka skvelej spriaznenosti duší. Pravda okrem prípadu, keď sa pohádajú tí, pre ktorých je príjemné rozpútavať spory, čo sa nezriedka stáva. Pridaj k tomu aj zlo dôverne známe takmer všetkým univerzitným študentom, spôsobené nedisciplinovanosťou mládeže, kvôli ktorej sú občas narušené pokojné pomery občanov. Hoci sa akademickí funkcionári snažia, aby mládež žila podľa predpísaných pravidiel a aby nevykonala žiaden zločin, prípadne niečo vzdialené od dobrého zmýšľania, jednako sa stáva v tomto nestálom veku, že zavše majú konflikt alebo s mešťanmi alebo medzi sebou. Oboje trvá dlhšie, ako by si si myslel, pretože sa to nezaobíde bez urážky, ktorá aj potom pretrváva. Predovšetkým si mládež pevne drží akademickú slobodu, ktorú keby niekto porušil z nedbanlivosti či naschvál, nech by napokon kdekoľvek bol, znepriatelil by si Múzy aj Apolóna. Lebo mládež neprestane znásobovať príkorie tým, že sa neustále sťažuje, skôr sa za ne pomstí právom či skutkom. Domnievajú sa, že sa na nich vzťahuje povinnosť svoje akademické slobody nepremrhať, dobre ich strážiť a tak ich neporušené odovzdať budúcim generáciám. No ak sa mládež so samotnými mešťanmi zhodne, nič nie je voči spoločnosti priateľskejšie či pre ňu osožnejšie, ako táto skupina ľudí. A preto sa Trnavčania snažia, aby sa nič ich vinou neudialo, čo by sa mohlo zvrtnúť na urážku. Za túto láskavosť sa študenti odvďačujú, keď sa naskytne príležitosť, a to hlavne keď vypuknú požiare. Pri ich hasení a ochrane majetku občanov sa o nikom nemôže povedať, že je šikovnejší a pozornejší ako študujúca mládež.”
Prítomnosť v súčasnosti až troch univerzitných inštitúcií v meste, prináša benefity, ktoré si naplno uvedomovali už autori v 18. storočí. Na záver teda symbolicky odcitujeme Belove konštatovanie: “Množstvo škôl, ktorých je v meste dostatok, uľahčuje mešťanom starostlivosť o deti a ich výchovu. Celkovo viacerí sa snažia zaoberať sa vznešenejšími vedami, a to s takým výsledkom, že si dláždia cestu k cirkevným aj k svetským hodnostiam. Jednoduchí ľudia sa uspokojujú s tým, že nadobudli základy latinského jazyka. Priúčajú sa remeslám otcov a dedov a často počuješ, ako sa uprostred remeselníckych prác rozprávajú medzi sebou po latinsky.”
Literatúra:
E. Juríková: Columba laureta. Panegyrické tlače z prostredia trnavskej akademickej tlačiarne. Krakov 2014.
E. Juríková: Trnava známa – neznáma. Trnava v 18. storočí očami Mateja Bela. Bratislava 2018.
J. Šimončič – A. Hološová: Dejiny Trnavskej university 1636 – 1777, 1992 - 2010. Trnava 2010.
Poznámka: Základom textu je článok publikovaný v Novinkách z Radnice (august-september 2024).
