Štefan Čiba, trnavský Vergilius
Jozef Kordoš sa venuje klasickým jazykom - latinčine a gréčtine. Prinášame vám jeho štúdiu, v ktorej sa venuje epickej básni Zrod Trnavy, ktorú napísal jezuita, vysokoškolský profesor a prírodovedec Štefan Čiba (Csiba). Vydala ju univerzitná tlačiareň v roku 1706. Prenesme sme sa teda o tristo rokov späť do poetickej pravdy o meste, ktoré sa zrodilo len a len preto, aby objalo Múzy a aby si práve tu múdrosť vystavala svoj chrám.
Osláviť vznik mesta zložením epickej básne patrí nepochybne medzi zaručené a dlhoročnou tradíciou posvätené spôsoby, ako mu zabezpečiť nehynúcu slávu prinajmenšom na kultúrno-literárnom poli. Nie každé mesto malo to šťastie, že sa mohlo stať čo i len na chvíľu domovom básnika, v ktorom by Múzy mesta prebudili božskú inšpiráciu k vytvoreniu takéhoto diela, a samozrejme nie v každom meste nachádzajú Múzy také zaľúbenie, aby si ho vybrali za svoj domov.
Nie je to však prípad Trnavy. O tom, že sa Trnava počas pôsobenia historickej Trnavskej univerzity (1635-1777) na dlhé roky sídlom Múz stala, svedčí napríklad fakt, že jej úctyhodne rozsiahla a rôznorodá literárna produkcia doposiaľ poľahky odoláva snahám modernej vedy o jej úplné zmapovanie. Trnavské univerzitné Múzy inšpirovali k tvorbe pôvodných literárnych diel množstvo vzdelancov a odborníkov, ktorých do Trnavy priťahovalo pre rozkvet literatúry a umení veľmi priaznivé ovzdušie Trnavskej univerzity z najrôznejších kútov Európy. V súvekej literatúre sa Trnava vskutku aj zobrazuje ako príbytok zboru Múz a kráľovské sídlo Pallas Atény, bohyne vzdelanosti.
Výnimkou nie je ani historický epos Zrod Trnavy (Tyrnavia Nascens), ktorý vydala trnavská univerzitná tlačiareň pri príležitosti slávnostnej promócie bakalárov v roku 1706, teda rok po sedemdesiatom výročí založenia univerzity. Dielo je, ako to už v prípade týchto tzv. promočných spisov obyčajne býva, anonymné, azda však nebude nijakým prekvapením, že v krátkom úvode sa k autorstvu hlási zbor trnavských Múz (Musarum Tyrnaviensium us). Keďže v danom období bolo zvykom, aby každoročne venoval čerstvým absolventom promočný spis ich profesor, zdá sa veľmi pravdepodobné, že trnavská Kalliopé, múza epického básnictva, inšpirovala k napísaniu tejto básne Štefana Čibu, ktorý práve v tom roku pôsobil na Trnavskej univerzite ako profesor poetiky a rétoriky.
Jozef Zanussi, Augustín Zeger: Trnava (po 1818), zo zbierok GMB, zdroj: Webumenia.sk
Hoci Štefan Čiba z Trnavy nepochádzal (*1672 Kecskemét), niet pochýb o tom, že Trnavu považoval za svoju skutočnú vlasť. Čerstvých bakalárov totiž v úvode k svojej básni pobáda, aby nikdy nezabúdali šíriť vo svete dobré meno Trnavy a jej univerzity, pretože tá je vlastne vlasťou ich múdrosti. Sám sa medzi absolventov Trnavskej univerzity rátal, keďže tu tri roky po vstupe do jezuitského rádu v rokoch 1695 – 1697 začal štúdiom filozofie svoju akademickú dráhu. Tá pokračovala v rokoch 1701 – 1704 štúdiom teológie v Štajerskom Hradci, odkiaľ sa v roku 1706 vrátil do Trnavy, kde vyučoval humanitné predmety do roku 1708. Druhé obdobie jeho pôsobenia v Trnave ohraničujú roky 1712-1714, keď bol profesorom filozofie; medzitým a potom pôsobil v Košiciach, kde v roku 1719 vo veku 47 rokov aj zomrel.
Pokročilé znalosti poetiky a rétoriky sa samozrejme zrkadlia aj v postupoch literárnej tvorby, ktoré Čiba pri skladaní svojho eposu uplatnil. Ústna tradícia spájala v jeho dobe vznik mesta Trnavy s vládou uhorského kráľa Bela II. Slepého, ktorý vládol v rokoch 1131 – 1141. Hoci pramene tohto panovníka vykresľujú ako oduševneného milovníka nemierneho pitia, náš básnik sa nezdráha predstaviť ho ako vzor prastarej cnosti a statočnosti, ktorú slepý kráľ musí dokázať v tvrdej skúške tvárou v tvár hrozbe uzurpátora. Takou skúškou mala preňho byť reálna historická udalosť, bitka na rieke Slanej, ku ktorej došlo 22. júla 1132. Belo II. Slepý sa v nej stretol s ruským kniežaťom Borisom Byzantským, ktorého nárok na trón podporovala časť uhorskej šľachty, ako i poľské knieža Boleslav III. Krivoústy.
Reálna historická udalosť však predstavuje len prvý, základný plán príbehu o vzniku Trnavy, ako ho vykresľuje náš básnik. Prvotným podnetom, ktorý uvádza historické udalosti do pohybu, je podľa neho požiadavka bohyne Pallas Atény, bohyne múdrosti a patrónky vzdelanosti. Tá na začiatku básne predstúpi pred svojho otca, všemohúceho Boha, a žiada pre seba nové sídlo v Uhorsku, resp. Panónii, ako básnik región s obľubou nazýva, pretože z Atén ju vyhnalo besnenie Turkov. Otec jej prisľúbi nové mesto s príbytkom pre Múzy a takmer vzápätí vyráža z podsvetia jedna z Fúrií, Týsifoné. Mier, ktorým uvidí prekvitať panónske kraje, v nej prebudí nespútaný hnev, ktorého výbuch básnik opisuje ako výbuch sopky Etny (verše 255-280):
„Sotva to všetko zbadala zbesilá avernská skaza
s tainarskými to hadmi namiesto strapatých vlasov,
ktorú len ľudská nenávisť teší, jej útroby sýtia
neblahé vojny a hlad v jej duši len v zločinných vzburách
hynúce ríše, čo v srdci jej jedine nesvornosť žije,
zabôli veľmi, veď strpieť ten pokoj nevládze tá, čo
pokojná nevie byť nikdy, tu vášňou vzplanie a zúri
volajúc: „Na posmech som, ja nešťastná!“ Vo vnútri hnev však
nevládze zniesť, vskutku tak, ako Etna, keď s rachotom dávi
ku hviezdam divoký oheň a desivo vzdúva sa, sipí
v útrobách nahromadeným dychom, žeravé kusy
balvanov vynáša k nebu, tu guľatí vo víre hustý
sírny oblak a teraz zahalí v temnotách mračien
popola osiaty vidiek. Jej zúrivosť šialenstvom rastie,
praskavé kotúče plameňov metá, až všetko, čo stojí
v ceste, pohltí sila a búrlivosť prudkého ohňa.
Pahltná závisť sotva tak vznietila besniace ohne,
vychrlí na nebo kliatby a volá: „Vari už nikdy
Dunaj nepozná, čo je to smršť? Či Panónčan v mieri
prežije nečinné dni a zabudne na svoju prudkú
povahu náchylnú k zbraniam? A bude sa jednostaj Uhor
zbabelo vyhýbať obvyklým záujmom? Beztrestne toto
strpíme? Tísifoné, čo podnikneš? Nech teda srdcia
rozpáli vojnou nesvorná fakľa, nech ctižiadosť slepo
podrýva pokoj, veď všetko na zúrivý obrátiť oheň
poteší, rovnako Uhorsko strhnúť do ukrutných vojen.“
Tísifoné vzápätí prekročí Karpaty a príde až na Rus, kde vezme na seba podobu Borisovej matky, roznieti v ňom lichotivou rečou slepú ctižiadosť a presvedčí ho, aby vzniesol nárok na uhorský trón. Boris zhromaždí početnú armádu a vytiahne do vojny. Jeho vojsko prekročí Karpaty a valí sa z úbočí hôr na Uhorsko ako lavína.
Stredoeurópsky grafik zo 17. storočia, Justus van den Nypoort: Trnava - pohľad na mesto, 1620-1660, zo zbierok GMB (zdroj: Webumenia.sk)
Keď sa to Belo dozvie, začne sa tiež pripravovať na boj. Časť armády pošle pod vedením skúsených vojvodcov napred a sám vytiahne s jej jadrom proti uzurpátorovi. V predvečer vojenského stretnutia sa utáborí na pomerne nehostinnom mieste, na brehu riečky husto porastenom tŕním. Obavy z nastávajúcej bitky mu však nedajú spať a tvárou v tvár hrozbám vojny nakoniec nevládze ďalej zachovať pokoj, ale vrhne sa uprostred noci na kolená a začne v modlitbách úpenlivo prosiť o priaznivý výsledok boja (591 – 613):
„Medzitým vlhká noc sa prehupla do druhej časti,
krajinu obsype tieňmi a Luna sa už-už chce dotknúť
vrcholu neba, mak mĺkvo rozsieva v tábore pokoj,
vlažné tiež vánky sa svojvoľne hýbu povetrím, nesúc
hlboký spánok, a Morfea svojím šepotom tíšia.
V pokoji všetko spalo a po dlhej námahe ciest si
natiahol vojak údy, čo váha znavila zbroje,
ľahne si na lôžko z trávy a o chvíľu celou už hruďou
vdychoval spánok, tiché tiež kohorty ležali mlčky.
Bela však v srdci trápili strasti a nespavosť, spánok
nedržal nad ním stráž, raz v mysli pretriasa vratký
výsledok vojny, tu nepriateľské oproti vlastným
zvažuje sily, ako sa krvavým činom odvahy vyhnúť
o chvíľu neskôr – či sledovať radšej Fabiov príklad
– otáľať s bojom – či teba, Kamilus rýchly a veľký?
Neistý v duchu stále sa k tomuto vracia, keď padne
napokon kolenami vpred na zem a zodvihnúc ruky
k nebesiam v modlitbách volá: „Ó, Rozhodca vojny
najväčší, všetky zákony kráľovstiev ty držíš v mocnej
ruke, ty riadiš vojny, len teba poslúcha vavrín,
víťazné palmy tiež vodcov, i neistá kocka sa v boji
obráti na tvoj pokyn, ty, ktorý dokážeš s málom
zvíťaziť, teba prosím!“ Tak prosil...“
V tomto bode opäť do deja naplno zasahuje mytologický aparát a Belovi sa zjaví nebeský posol, ktorého náš básnik opisuje slovami (627 – 649):
„Posledné slová a nárek mu ešte na perách tkveli,
pred tvárou prosebníka keď zrazu, nebeské svetlo
navôkol rozsievajúc a v mihote nadzemskej žiary,
zjavil sa muž, čo z elizejských polí sa zniesol
na zem, vznešený šatom i v tvári, šedivé vlasy,
biele sťa sneh, ho zdobia a dlhé nachové rúcho
ťahá sa za ním po prašnej zemi, z pyrópu spona,
silná a drahá, mu spájala zubom obidva cípy,
na ktorých žiaria tu jemné zlatisté pliešky, tam drahé
kamene hviezdnym svetlom, čo na zemi nemožno nikdy
napodobniť, a kmitali plameňmi. Uprostred hrude
visí mu kríž a blčí rubínmi, po členky dlhá
z batistu štóla halila zbytok tela, prúd šedín
spínala biskupská čiapka, čo do dvoch zdobených špicov
vybieha, v záhyboch ktorej sa rozlieva červeň a pestro
toľkými drahými kameňmi žiari, koľko len zvykne
lakomý kupec na východe odniesť od brehov Gangy.
Pravica žiari však zlátenou berlou, na konci mierne
zahnutou, posvätného úradu odznak, čo majú
vo zvyku kňazi pri sebe nosievať, ľavicu váha
kódexu ťaží, na ktorom leží trojica mešcov.
Prečo sa, s márnym však úsilím, pokúšam opísať, aký
krásny bol nebeský muž, či aký mal na sebe odev?“
Nebeským poslom nie je samozrejme nikto iný ako patrón Trnavy sv. Mikuláš. V siahodlhej reči prisľúbi slepému kráľovi víťazstvo, zároveň však tiež zvestuje vôľu nebešťanov a všemohúceho Boha, ktorý od neho žiada zabezpečiť večnú pamiatku na nebeskú priazeň a víťazný triumf. Tou má byť nové mesto, ktoré slepý panovník musí založiť na mieste, kde sa mu nebeský posol zjavil. Mesto samo sa v budúcnosti stane najväčšou ozdobou Uhorska, pretože v ňom vznikne univerzita, ktorá konečne poskytne domov Pallas Aténe, Apolónovi aj Múzam a prinesie celému kráľovstvu vzdelanosť. Stane sa to zaiste predovšetkým vďaka dobrodeniu Petra Pázmaňa, ktorý univerzitu v meste založí, ale aj ďalších, ako napríklad arcibiskupov Juraja Lipaia či Juraja Selepčéniho, ktorí sa výrazne zaslúžili o rozšírenie a vzrast univerzity.
Edita Ambrušová: Trnavský dóm (1953), zo zbierok Galérie Jána Koniarka, zdroj: Webumenia.sk
Belo okamžite vyráža do boja a v jednom rozhodnom útoku rozpráši Borisa so spojencami, ktorí sa utáborili pri rieke Slanej. Potom sa vráti a na tŕnistom mieste na brehu riečky vybuduje Trnavu za pomoci Pallas Atény a Apolóna, ktorý so sebou privádza zbor Múz, ale aj s pomocou nebešťanov a predovšetkým sv. Mikuláša, ktorý sa označuje za pôvodcu diela. V samotnom závere vojsko i kráľ v úžase hľadia na Trnavu – nymfu, na ktorú sa zmenili predtým pusté a tŕnisté miesta. Trnava hrdo nesie na sluchách vežatú korunu a plesá v kruhu nýmf, ktoré tiež nesú veže.
Štefan Čiba teda vykresľuje slepého kráľa ako cnostného hrdinu. Keď sa Belo nenechá zastrašiť hrozbami vojny, oprie sa o svoju vieru a s pokorou napĺňa vôľu všemocného Boha, dáva vyniknúť predovšetkým najvýraznejšej zo svojich cností, ktorou je zbožnosť (pietas). Skutočnosť, že Belo II. Slepý sa zobrazuje ako zbožný hrdina zakladajúci nové mesto, ktorému sa dávno pred vznikom básne zvyklo hovoriť Malý Rím, umožňuje pomerne ľahko a jednoznačne identifikovať veľký literárny vzor Čibovej básne. Je ním pochopiteľne rímsky národný epos Eneida, báseň jedného z najvýznamnejších rímskych básnikov Publia Vergilia Marona o trójskom hrdinovi Eneovi, ktorá zaujíma centrálne miesto v latinskej epike. Vergiliov Eneas je rovnako zbožným hrdinom, ktorý uniká z horiacej Tróje, prekonáva množstvo strastí na cestách, podvoľuje sa však vôli bohov a nakoniec pod ich vedením prichádza do starovekej Itálie, kde musí potvrdiť svoju statočnosť vo vojne. Jeho skutky napokon vedú k založeniu a vzniku nového mesta, ktorým je samotný Rím.
Nie je to však len postava hlavného hrdinu, pre ktorú nachádza Štefan Čiba inšpiráciu vo Vergiliovom diele, ani Eneida nie je jediným Vergiliovým dielom, z ktorého náš autor čerpal. Azda najvýraznejšie o tom svedčí pasáž, v ktorej sa opisuje mier a pokojný život obyvateľstva Panónie pred príchodom Tísifoné. Autor však vo svojom opise volí opačný postup, zameriava sa sprvu len na to, čo Tísifoné v Panónii nenachádza: nezúria tam povstania, bubny nezvolávajú mužov do zbrane, ani mestá sa nevyvracajú kvôli koristi. Ďalšie verše potom prinášajú opis Panónčanov ako národa, ktorý zjemňuje svoje vo vojne stvrdnuté paže novými zábavkami – rozhodli sa totiž pre usadlý život poľnohospodára (v. 245 – 254):
„... v celom kráľovstve vládne
pokojný mier a Panónčan v bezpečí bez strachu novou
zábavou zjemňuje svoje paže, čo vo vojne stvrdli.
Vidí, že srdcia, čo predtým privykli vždy žať len vavrín,
teraz si vencom z mierumilovnej olivy venčia
sluchy. Tu bezpečný Lycidas privádza k zvlnenej rieke
v susedstve ovce, aj Damoetas, rovnako v bezpečí, pasie
na lúkach stáda, tiež Aegon, keď s Menalkom súťaží, leží
v bezpečnom tieni košatej koruny buku a nôti
na svojej píšťale zo siedmich trstín vidiecke piesne.“
Panónia, teda Uhorské kráľovstvo, sa tu prezentuje ako domov pastierov, obyvateľov
Vergiliovej Arkádie. Obraz pokojného života v mieri autor poľahky dosahuje
prostredníctvom neprehliadnuteľného citátu z úvodných veršov prvej Vergiliovej
Eklogy, ktoré v preklade Viliama Turčányho znejú:
„Tityrus, ty si voľkáš tu pod veľkým košatým bukom,
pričom i pastiersku pieseň si na tenkej píšťalke skladáš.“
Samotná Panónia nadobúda prostredníctvom tejto alúzie rysy ľúbezného miesta, Arkádie, kde sa pastieri z Vergiliových básní Lycidas a Damoetas v mieri venujú svojmu pastierskemu remeslu a kde sa Aegon a Menalkas oddávajú súťaži v speve v príjemnom tieni koruny rozložitého buka.
Johann Vincenz Reim: Pohľad na Trnavu (1840-1860), zo zbierok GMB, zdroj: Webumenia.sk
Možno to z porovnania prekladov celkom tak nevyznieva, ale v latinskom origináli Čiba svoj text oproti Vergiliovi pozmeňuje naozaj len veľmi mierne. Na mnohých iných miestach básne nachádzame množstvo ustálených spojení, zvratov a fráz, ktoré náš básnik jednoznačne preberá z Vergilia a práve ich prostredníctvom opakovane ukazuje na svoj veľký vzor. Hoci báseň ako celok tak prestáva pôsobiť – to predovšetkým v očiach dnešného čitateľa – originálne, Štefanovi Čibovi sa jednoznačne podarilo veľmi elegantným a nenásilným spôsobom vytvoriť národnú obdobu jedného zo zásadných klasických diel latinskej literatúry. To je zaiste jeden z primárnych cieľov novolatinskej literárnej produkcie ako takej, na originalitu sa v danej dobe nekládol ani zďaleka taký dôraz ako dnes.
Podobne netreba vnímať ako nedostatok určité skreslenie historických skutočností. V danom žánri bolo celkom prípustné, súveké manuály poetiky dokonca takéto postupy nijako neodsudzujú, pretože podľa nich sa poézia na rozdiel od iných literárnych žánrov nesnaží prezentovať pravdu historickú, ale pravdu poetickú. Ak sa teda na vec pozeráme optikou nášho trnavského Vergilia, poetickou pravdou je, že vznik univerzity predurčil Trnavu stať sa panónskym hlavným mestom vzdelanosti, kráľovským sídlom vied a slobodných umení, kde svoj domov nachádza zbor Múz na čele s Apolónom, v neposlednom rade tiež Pallas Aténa, bohyňa múdrosti a patrónka vzdelanosti.
Výskum pôvodných trnavských novolatinských diel, ktorý sa zatiaľ len rozbieha, umožňuje súčasnej Trnavskej univerzite nadviazať priamo na tieto tradície a stať sa tak súčasnou hostiteľkou Múz. Ostáva veriť, že sú mu súdené aspoň také dlhé roky, ako historickej Trnavskej univerzite, a rovnaké množstvo vynikajúcich odborníkov, pretože len tak bude môcť priniesť množstvo zaujímavých výsledkov, ktoré trvale zaznačia Trnavu na mapu ako významné centrum novolatinskej barokovej literatúry nie len na Slovensku, ale v celej Európe.
***
Vyšlo v publikácii Tyrnavia erudita / Vzdelaná Trnava, ktorú v roku 2017 vydalo Mesto Trnava v spolupráci s katedrou klasických jazykov (ISBN 978-80-972875-8-0.)
Publikované s láskavým dovolením Jozefa Kordoša, PhD.
