Najkrutejšie barbarstvo je ovládnuť pamäť
Novými čestnými doktormi Trnavskej univerzity sú profesorka Valéria Tóthová a profesor Michael Kolarcik, SJ. Na slávnostnom zasadnutí vedeckej rady, počas ktorého sa udeľovali tituly doctor honoris causa, vystúpil so svojím prejavom prof. Miloš Lichner, SJ, poverený výkonom funkcie rektora, ktorý vám prinášame.
Máme pred sebou nespochybniteľných vzdelancov
V staroveku sa texty čítali iba nahlas, nikdy nie potichu, a preto keby niekto začal čítať so správnym prízvukom úvodné slová diela severoafrického mysliteľa Aurélia Augustína Boží štát, tak by to znelo takto: „gloriosissimam ciuitatem dei siue in hoc temporum cursu...“ – vzdelaný Riman by okamžite zbadal, že v úvode je použitý krétik, teda typ verša s metrikou: dlhá krátka, dlhá krátka...., a teda že toto dielo napísal vzdelaný kresťan intelektuál.
Dnes nemáme vo zvyku čítať nahlas diela našich laureátov na najvyššie univerzitné ocenenie, dnes sme si vypočuli hodnotné laudáciá, ktoré vychádzali zo scientometrických podkladov, rôznych tabuliek, Hirschovho indexu atď., a tie nám jasne dokázali, bez toho, aby sme si museli ich diela prečítať, že máme pred sebou vzdelaných ľudí, ktorých vedecká a pedagogická kariéra je nespochybniteľná. Pán profesor Michael Francis Kolarcik je uznávaným odborníkom v biblických vedách a pani profesorka Valérie Tóthová je podobne uznávanou odborníčkou v odbore ošetrovateľstvo.
Ani jeden vedec nezačína od nuly, ale vždy nadväzuje na iných, a potom rozvíja svoje poznanie v dialógu so svojou vedeckou komunitou. Aj naši laureáti prevzali určité poznatky, ktoré následne odovzdávali svojim študentom. Či už teda ide o odborníka na starobylý jazyk a kultúru alebo o odborníčku na ošetrovateľstvo, uvedomujeme si, že veda má tieto dve podstatné dimenzie: že si pamätá na minulé a že následne tvorivo komunikuje s prítomným. Jedno aj druhé je však založené na jednom slove: „pamäť“, pri ktorom by som sa rád pozastavil, pretože v ňom sa stretáva minulé s prítomným a vedie k budúcemu. Len pripomeniem, že dôrazné napomenutie, aby nejaký človek niečo nezabudol, je podstatnou súčasťou rozprávok, mýtov, náboženských textov, ale aj každej vedy.
Deň dlhší ako ľudský vek
Pre oživenie si dovolím pripomenúť dielo Čingiza Ajtmatova Deň dlhší ako ľudský vek. V knihe sa prelína niekoľko časových rovín a jednou z nich je starobylý príbeh z minulosti Kirgizstanu. Kočovný kmeň Čuangov sa snažil o nadvládu nad pastvinami a v bojoch brával do otroctva zajatcov. To najhoršie čo sa zajatcovi mohlo stať nebola smrť, ani predaj do otroctva, ale to, že si ho Čuangovia nechali a strašným mučením pripravili tohto zajatca o pamäť.
Stal sa z neho mankurt – človek bez pamäti, ľudská troska bez zmysluplnej životnej perspektívy. Mankurt stratil kontakt s minulosťou, a preto nerozumel ani prítomnosti a nezaujímal sa o budúcnosť. Takáto bytosť prežívala zo dňa na deň a bola poslušnou hračkou v rukách tých, ktorí ho zbavili pamäti. Bol to veľmi cenený otrok, pretože neutiekol, ani by ho to totiž nikdy nenapadlo. So stratou pamäti sa stratila aj slobodná vôľa. Žil len prítomnosťou, poslušne a lojálne pracoval, nebúril sa, a jediné čo ho zaujímalo bolo jedlo.
Najkrutejšie barbarstvo je ovládnuť pamäť.
Ajtmatov uzatvára príbeh poukazom na to, že mýtus odhalil skutočnosť, že to najkrutejšie barbarstvo, aké agresor môže spôsobiť nie je zabitie, ale ovládnutie pamäte porazeného, a tým aj jeho prítomnosti a budúcnosti.
Mankurt je vytrhnutý z pamäte i zo súčasnosti, nemá tvorivosť či fantáziu
Spomenul som dve línie vedy: diachrónnu a synchrónnu a mankurt je z oboch vytrhnutý: tak z pamäte ako aj zo súčasnosti: nemá ani tvorivosť ani fantáziu. Pamäť, o ktorej hovorím, nie je staromilstvo, ale je odvahou kráčať tvorivo po nových cestách v dialógu s inými.
Vo vede je človek naplno človekom, pretože má pamäť a široký priestor tvorivej reflexie súčasnosti. Je schopný naplno rozvíjať svoju osobnosť a prispievať k rozvoju spoločnosti.
Pripomínam tento príbeh v dnešný slávnostný deň, pretože si myslím, že sa stávalo v priebehu dejín a stáva sa aj dnes, že človek stratí pamäť, nie z dôsledku choroby alebo traumy, ale cieleným pôsobením niektorých autokratov a populistov, pre ktorých je mankurt ideálnym občanom – vedia totiž, že ak si chcú udržať moc, nepotrebujú bombardéry, ale potrebujú systematické ovládnutie človeka, jeho pamäte a slobodnej tvorivosti. Mankurtizmus totiž môže hroziť aj v prosperujúcej spoločnosti, ktorá si z pohodlia nechce pamätať minulé a ani nechce v slobode tvorivo premýšľať, ale ju zaujíma iba chlieb a hry: panem et circenses.
Prostredníctvom pamäti, či už osobnej alebo kolektívnej, sa totiž učíme vidieť svet inak a udržiavame si slobodnú vôľu, aby sme mohli viesť dialóg s prítomnosťou a tvoriť budúcnosť.
Univerzita: kontinuita a slobodná tvorivosť
Potrebujeme si pamätať minulé, no každý z nás žije v súčasnosti a obohacujeme toto prúdenie slobodným kritickým premýšľaním, ktoré nemôže zostať sterilne stáť, lebo sa sploští. Preto nie je na prvom mieste jednorozmerné vzdelávanie, ale mnohorozmerné, ktoré ponúka humanitne orientovaná univerzita vo svojej kontinuite tradície a slobodnej tvorivosti. Zotrváva v tomto dynamickom napätí a vedie človeka k skutočne bohatšiemu a ľudskejšiemu životu.
Vážení laureáti, reprezentujete tvorivú syntézu diachrónnej a synchrónnej dynamiky vedy, zato vám ďakujem a osobne sa teším rozhodnutiu vedeckej rady Trnavskej univerzity udeliť vám čestný doktorát.
Je preto pre mňa cťou, že vám v mene našej alma mater, v mene celého akademického spoločenstva môžem úprimne zablahoželať k titulu doctor honoris causa Trnavskej univerzity v Trnave.
