Škoda, že sa ľudia nepoučili od vtákov. Bojujú o teritórium, ale nezabíjajú sa

Prvý apríl sa nám väčšinou spája s tzv. Dňom bláznov, kedy môžeme svojim blízkym alebo známym vyparatiť nejaký žartík. Táto tradícia v Európe siaha až do starovekého Ríma ako festum stultorum, teda deň roztopaše a smiechu. Avšak až do polovice 16. storočia sa tento deň slávil aj ako začiatok nového roka a príchod jari, kým francúzsky kráľ Karol IX. nestanovil začiatok nového roka na 1. január.

Prvý apríl je však aj Svetovým dňom vtáctva, ktorý nám má pripomenúť význam a potrebu ochrany vtákov práve v čase, keď k nám hromadne prilietajú zo svojich zimovísk. Aj táto tradícia má svoje hlboké korene, a to až do začiatku minulého storočia, presnejšie do roku 1900, a je spájaná s našim breznianskych prírodovedcom Otom Hermanom. Hoci tomuto sviatku sme sa na stránkach Trnavskej univerzity už podrobnejšie venovali, teraz je možno dôležité dotknúť sa aj inej stránky života vtákov, od ktorých by sme sa mohli aj my, ľudia, veľa naučiť.

Vzdušný súboj samcov kukučiek (Foto O.Mikulica)​

Vtáky nás udivujú svojou krásou, schopnosťou lietať a teraz na jar aj nádherným spevom. Ten slúži najmä na prilákanie samičky pre splodenie budúceho potomstva, ale aj na obranu ich teritória. Spevom samce oznamujú iným samcom, že toto je ich územie, ktoré sú pripravení brániť za akýchkoľvek okolností. Teritórium je totiž ich životný priestor, ktorý im poskytuje dostatok obživy a ochranu pred predátormi ako i nepriaznivým poveternostným podmienkam. Od kvality teritória závisí nielen prežívanie, ale aj ich reprodukčná úspešnosť. Samce s kvalitnejšími teritóriami môžu získať i kvalitnejšie alebo viac partneriek. Niet preto divu, že každý samec sa chce zmocniť toho najlepšieho teritória a o tieto územia vedú neustále boje. Podobné teritoriálne či územné boje neprebiehajú len u vtákov, ale aj u iných zástupcov živočíšnej ríše, vrátane človeka. Veď aj dnešné hranice Európy sú z väčšej časti výsledkom takýchto bojov, respektíve vojen, prebiehajúcich v minulosti. A hoci dnes sa už zväčša nebojuje o územné zisky, ale skôr o prírodné zdroje (ropu, nerastné bohatstvo, prístup k moru), príčiny vojen sú tie isté.  

Škoda len, že sa ľudia nepoučili pritom z prírody, teda konkrétne aj od vtákov. Cieľom súperiacich samcov vtákov totiž nie je zabiť alebo vážne poraniť jeden druhého či zničiť jeho územie, pretože takéto správanie by bolo maladaptívne (neprispôsobivé), hoci z pohľadu víťaza by sa mohlo zdať výhodné. Víťaz by ale tým mohol odovzdať danú stratégiu do genómu celej populácie, čo by znamenalo, že každý súper by musel byť len víťaz alebo porazený, teda usmrtený. Navyše takéto súboje sú energeticky veľmi nákladné a súperi pri tom riskujú vlastný život alebo poranenie a zároveň sa vystavujú útokom možných predátorov. A to by mohlo viesť k postupnému oslabeniu alebo zániku celej populácie či dokonca celého druhu.

Vojna je iba zbabelý útek od problémov v mieri. (Thomas Mann)

Táto skutočnosť, ako aj miera pravdepodobnosti, že daný jedinec vyhrá, viedla tiež u vtákov k selekcii tzv. evolučne stabilnej stratégie, ktorej výsledkom sú iba ritualizované vzájomné súboje o teritórium. To znamená, že každý boj o teritórium sa u samcov vtákov riadi geneticky fixovanými pravidlami, ktoré zvyčajne neumožňujú súpera zabiť či vážnejšie poraniť. Nepoužívajú sa tu ani nebezpečné zbrane, prípadne sú súperi svojou telesnou stavbou vybavení tak, aby k zraneniu nedošlo.

 ​Vzájomné súboje tetrovov hoľniakov na zemi počas toku (Foto S. Harvančík)

Základom takýchto súbojov je hlavne imponovanie či zastrašovanie súpera a udržovanie minimálnych individuálnych vzdialeností, aby nedošlo k priamemu fyzickému kontaktu. Samci husi divej napríklad pri súbojoch našuchoria perie na krku a prsiach a prudko mávajú krídlami. Tento mohutný vzhľad potom stačí na odstrašenie ostatných, najmä mladších samcov. Niekedy môžu vzájomné súboje síce eskalovať a viesť aj k fyzickým kontaktom, ale aj tu je vysoká miera ritualizácie. Podstatou takéhoto súboja u rybárika riečneho je napríklad len zhodenie súpera do vody. Niektoré vtáky dokonca ani nebojujú o skutočné teritóriá, ale zhromažďujú sa na neutrálnych miestach (lekoch), kde obhajujú iba symbolické (fiktívne) teritóriá, do ktorých potom lákajú samice aby sa s nimi spárili. A že takáto stratégia bojov vo vtáčej ríši úspešne funguje nás presviedčajú každú jar samotné vtáky, pre ktoré hrozbou nie sú oni sami, ale hlavne my. 

Vtáky ako aj iné živočíchy nám teda ukazujú, ako možno bez prelievania krvi a zabíjania riešiť teritoriálne či územné spory medzi dvoma alebo viacerými zúčastnenými stranami. Dodnes sú známe len dva druhy, ktoré sa vymykajú z tohto modelu. Sú to šimpanzy a človek. A žiaľ, potvrdzuje to aj súčasná situácia u našich východných susedov.