Písanie je najvyššia forma vedomej mentálnej aktivity

Docentka Zuzana Jančík Petrová sa zaujíma o otázky vzťahu jazyka, reči a poznávania v oblasti školského vzdelávania.

Špecificky sa venuje teoretickým aj praktickým súvislostiam rozvíjania jazykovej gramotnosti v období predškolského veku. V rámci výskumných aktivít je v súčasnosti zapojená do riešenia medzinárodného výskumného projektu ELIT – The Empirical Study of Literature Training Network, ktorý sa s podporou programu H2020 Marie Skłodowska-Curie venuje otázkam zmien v čítaní v digitálnej dobe. Vyučuje na katedre školskej pedagogiky.

Celý rozhovor nájdete na našom youtubeovom kanáli, platforme Spotify alebo vo vašej obľúbenej podcastovej aplikácii.

Inšpiratívne sú rodinné prostredia, kde si čítajú

Ako rozvíjať detskú myseľ?

Začíname veľmi všeobecnou otázkou. A pre nás v oblasti vzdelávania je druhou v poradí, ktorú si kladieme potom, ako si stanovíme, ktorým smerom chceme rozvíjať myseľ dieťaťa.

Ktorým smerom?

Moja špecializácia sú deti v predškolskom veku. Predškolské vzdelávanie sa považuje za platformu, vytvárate si základ pre ďalšie vzdelávanie, nielen v oblasti charakteru, ale aj predpokladov pre ďalšie učenie. Pre nás je v oblasti predškolského vzdelávania zaujímavé, kam smeruje celý vzdelávací systém: ako si vzdelávací systém definuje, čo je profil absolventa všeobecného vzdelania alebo profil jedinca, ktorý opúšťa školské vzdelávanie. Takže podľa toho si potom musíme aj stanoviť cestu a to, akým spôsobom sa k tomu v rámci predškolského vzdelávania dostávame.

Ste odborníčkou aj čítanie, aj písanie. Ako už predškolskom veku postaviť dobré základy?

Rozvíjať gramotnosť môžeme od úplne najranejšieho veku dieťaťa. Lebo historicky sme mali predstavu, že čítanie a písanie patrí do prvého ročníka. V prvom ročníku panie učiteľka naučí deti čítať a písať a materská škola je len taká liaheň, deti sa hrajú a príliš ich nezaťažujeme. Pripravíme ich na to, aby boli dobre pripravené, predovšetkým tie, ktoré pochádzajú zo znevýhodňujúceho prostredia. Pre nás v oblasti predškolského vzdelávania sú veľmi inšpiratívne rodinné prostredia, rodiny, kde sa číta. Jednak rodičia si sami čítajú a rozprávajú sa navzájom o tom, čo čítali a potom druhý dôležitý predpoklad je, aby čítali deťom.

Rodič s dieťaťom zažíva cez knihu vzájomnú blízkosť

To znamená, že sledujete v rodinách, ako deti čítajú, či si už niečo píšu a ako to môže rozviť detskú myseľ.

Keď do materských škôl prichádza dieťa z podnetného rodinného prostredia, tak učiteľka v materskej škole nemá veľa práce, aby dieťa pripravila do prvého ročníka a môže pokračovať v trende, ktorý je nastavený v rodine.

V každom prípade je dôležitý kontakt s literatúrou, teda s písanými textami a nielen s literárnymi, ale aj náučným či inými rôznymi typmi textov, s ktorými sa stretávate v každodennom živote.

Je teda vhodné, keď malé dieťa si listuje encyklopédiu, prečíta si rozprávku alebo sa spýta rodiča, čo znamená „strieška“, odpoviem mu, že je to A. Toto sú metódy, ako sa dieťa učí prirodzene?

Dokonca ešte skôr, lebo rodičia, ktorí majú deti, tak začínajú napríklad tým, že máte 5-6 mesačné dieťa, ktoré si položíte na kolená, zoberiete si knižku a iba si pomenovávate obrázky na ilustráciách. Interakcia sa deje cez knihu a vytvára sa tam vzťah. Prvá interakcia s knihou nie je o gramotnosti, ale je o tom, že rodič s dieťaťom zažíva blízkosť, nejaký príjemný vzťah či situáciu pomocou knihy.

Prečo je kniha taká výnimočná, že má po nej siahnuť aj dieťa?

V prvom rade je to blízkosť, čože je to dobrý prostriedok budovania vzťahu. Ďalší aspekt je rozvíjanie slovnej zásoby. A potom vďaka interakcii s knihou si rozvíjate rôzne oblasti poznávania nielen textu, ale aj písanej kultúry.

Čítaním sa ponárame do fiktívneho sveta

Je pravda, že keď rodičia sami čítajú, sú aj ich deti potom náchylnejšie samé si čítať?

Záleží, o akom veku dieťaťa sa rozprávame. Najhorlivejší čitatelia sú deti v predškolskom veku. Nie sú schopné samé čítať, ale radi interagujú s knihou, zoberú si ju do ruky a vyžadujú od rodičov, súrodencov alebo druhých ľudí, aby im čítali. Tento záujem pomaličky vyhasína v období mladšieho školského veku. Potom koncom druhého stupňa základnej školy a na strednej škole, keď sa už profilujú záujmy mladého človeka, tak sa niektorí aj vrátia k čítaniu.

Aby som odpovedala na otázku, je vzťah medzi tým, keď rodičia deťom v predškolskom veku čítajú, tak sa to potom odráža aj na miere gramotnosti, aj na záujme o čítanie. Čiže aj keď to niekedy vyhasne, je tam väčšia pravdepodobnosť, že sa k čítaniu vrátia, pokiaľ mali skúsenosť v rodinnom prostredí.

Zdá sa, akoby deti mali čítať len preto, že môžu byť možno inteligentnejšie, s väčšou slovnou zásobou, azda úspešnejšie v škole. Mala by byť jediná motivácia?

Keď sa pýtate rodičov, ich zaujíma, aby si deti rozširovali slovnú zásobu a poznanie. Ale moji kolegovia z oblasti literárnej vedy vám budú zdôvodňovať potrebu čítania práve v tom, že sa cez literárne texty ponárate do fiktívneho sveta, rozvíjajte si predstavivosť, a to už pre mladého človeka môže byť samé o sebe niečo, čo je preňho zaujímavé, obohatenie jeho vlastného sveta.

Čítame málo?

Záleží na tom, ako si zadefinujete čítanie. Keď nás zaujíma voľnočasové čítanie, tak výskumy, ktoré sa robia u nás aj v zahraničí, ukazujú klesajúci trend, najmä v čím nižších vekových kategóriách. Čiže tínedžeri čítajú menej ako čítavali tínedžeri vo minulosti. Seniori čítajú najviac.

Ale keď si zoberiete čítanie v širšom zmysle slova, že keď vám niekto pošle správu, tak si ju prečítate, ste na sociálnych sieťach, ste na internete, čítate si nejaké blogy a čokoľvek, tak čas, ktorý trávime týmto spôsobom, stúpa.

Nie je (elektronický) papier ako papier

Má pre študentov elektronická publikácia rovnaký efekt ako tlačené slovo na papieri?

Nemá a výskumy ukazujú, že si to je uvedomujú, ale napriek tomu siahajú po  elektronických verziách, lebo je to lacnejšie, dostupnejšie, ekologickejšie. Keď pracujeme s nejakými rozsiahlejšími textami – učíte sa na skúšku – tak je oveľa výhodnejšie si zobrať papierovú verziu. Možno máte skúsenosť s tým, že držíte v ruke knihu a vy si vytvárate predstavu o knihe tým, že si v nej listujete. A nie je to vždy len o lineárnom čítaní, že teraz som na strane 7, 8, 9, ale máme aj tendenciu pohybovať sa v knihe, keď chceme z nej vyťažiť čo najviac. Z papierovej knihy si ľahšie vytvárame mentálnu mapu toho textu: o čom to asi je, kde sa práve nachádzam... V tlačenej knihe sa oveľa ľahšie orientujete, oveľa ľahšie sa učíte a aj sa viacej zapája dlhodobá pamäť.

Ste odborníčkou nielen na čítanie a čitateľskú gramotnosť, ale aj na písanie. Prečo je dôležité aj písať?

Keď čítate, ste recipient textu. A keď píšete, tak ste tvorca textu, oveľa viacej je zapojená vaša nejaká mentálna aktivita. Potrebujete rozhodnúť, ako využívate jazykové prostriedky na to, aby ste dosiahli svoj zámer voči komunikačnému partnerovi.

Písanie prispieva k väčšej mentálnej aktivite, je to taký mentálny tréning.

Keď premýšľate nad nejakou témou, tak máte aj pocit, že ste na to prišli, že už tam máte nejaký svoj názor, že ste si našli svoju perspektívu. A keď sa posadíte a chcete vašu myšlienku naformulovať, tak to nie je až také jednoduché. Lebo jazykové prostriedky potrebujete používať veľmi precíznym spôsobom. Hľadáte cestu, ako sa vyjadriť čo najkonzistentnejším a najkoncentrovanejším spôsobom, aby myšlienka zostala. Niektorí psychológovia hovoria, že písanie je najvyššia forma vedomej mentálnej aktivity.

A je?

Keď si to zoberiete v rámci  jazykových a schopností, ako ich využívame, tak písaná reč, dovolím si povedať, že je.

Písanie je tvorivý akt

Škôlkar ešte nevie písať, aj keď už môže nakresliť písmenko či čiarku. Nabádať deti, aby chytili pero do ruky už od mala?

Keď chcete vykonávať niečo dobré, tak najprv potrebujete pochopiť zmysel, načo to slúži. Napriek tomu, že to ešte neviete dokonale spraviť, čo je prípad toho dieťaťa v predškolskom veku, tak môže rozumieť, že aha, máme tu nejaký kultúrny nástroj, ktorý je užitočný všelijakým spôsobom. Napríklad som v materskej škole, niečo nakreslím a pod to sa podpíšem. A keď to pani učiteľka vystaví do prezliekarne, dieťa vie, že rodič príde a "aha, toto je náš Paťko". Dieťa sa prizná k autorstvu a súčasne je autorstvo rozpoznateľné pre druhých aj v čase jeho neprítomnosti. Nastáva pochopenie, že písaná reč má svoju funkciu v našej spoločnosti, má mnohoraké použitie.

Ako je to s krasopisom? Mal by rodič dbať aj na to, ako dieťa píše, aká je formálna úpravu jeho textu?

Pokiaľ sa tak vzdiali od normy, že to nedokáže prečítať ani on sám, nieto ešte druhý človek, tak potom je to prekážka. Písanú reč používate na to, aby ste komunikovali s druhými ľuďmi.

V súčasnej dobe sa diskutuje o tom, či hneď na úvod osvojovania si formálnych náležitostí písanej reči vyžadovať od najmenších detí dokonalú normu. Sú na to rôzne názory. Jeden tábor je, že keď to vie funkčne používať a dá sa rozlúštiť, tak pokojne, nech si dieťa píše svojím vlastným spôsobom. Nezaťažujme ho, nech má pekné detstvo.

A potom je druhý prúd, ktorý hovorí, že veď je to výborná príležitosť na to, aby ste sa učili vykonávať koordinovanú, vysoko špecializovanú aktivitu, ktorá je navyše prepojená ešte s jazykom, a že to môže byť dobré mentálne cvičenie, intelektuálna gymnastika pre dieťa, ktorá vás núti koordinovať manuálne aktivity a prepájať ich s premýšľaním o jazyku.

Písať písaným alebo tlačeným?

Písané písmo je plynulé a vy plynulým spôsobom využívate jazyk a aj plynulejším spôsobom zapájate myslenie do využívania toho písma. Takže keď chcete učiť sa aj rozmýšľať, tak je to prirodzenejšie cez písané písmo. Ale na druhej strane je to pre deti pomerne namáhavé udržiavať si normu, ktorú od nich požadujeme. A pokiaľ vytvoríte blok, znechutenie z aktivity, tak aj tak sa nedostanete k tomu, že dieťa bude rado písať a premýšľať v tom písme.

Teda nemotivujme deti len čítať, ale motivujme ich aj písať práve preto, aby intelektuálnu gymnastiku ďalej nejako tak v sebe rozvíjali, aby si štrukturovali svoje myslenie ďalej...

...rozmýšľali nad tým, čo sa všetko dá napísať, v akých rôznych situáciách inak píšem. A vôbec neprekáža, že v prvom ročníku dieťa to nevie  správne napísať, ale sa o to pokúša svojím vlastným spôsobom. Tam je dôležitý tvorivý akt, ktorý do toho vstupuje.

Učitelia by mali prinášať do školy autentické texty

Aké úžasné je čítať a písať! Zažívajú úžas aj vaši študenti na predmete raná jazyková gramotnosť?

Keďže sme teraz prešli na hybridný spôsob prednášania, takže zopár ich príde do auly sa posadiť a tí sú aj pomerne aktívni. A potom je tam väčšia časť, ktorá sedí doma a nevidím teda nejakých úžas na ich tvárach. Neposielajú mi žiadne povzbudenia, aby som ešte pokračovala v téme (úsmev).

Mám skúsenosť, že pokiaľ dokážem prepojiť tú tému s niečím, čo študentkám pomôže poznávať dieťa, tak vtedy prichádzajú za mnou, že to bolo pre nich zaujímavé. Napríklad keď pracujeme s diagnostickým, evaluačným nástroomj na to, aby ste zistili, čo to dieťa vie, a ony ho použijú a prídu, že to dieťa v predškolskom veku reagovalo takto a teraz poďme sa na to pozrieť, čo to vlastne znamená o jeho vývine, tak na tieto témy pomerne dobre reagujú. Čiže musí tam byť takéto prepojenie v bakalárskom študijnom programe, nejaké také rozjímanie nad zmyslom gramotnosti.

Budúce pani učiteľky aj samy čítajú?

Po otázke, či prečítali za posledný rok aspoň jednu knihu, príde potom otázka, a keď ste boli deti, tak ste čítali, nečítali? Nečítajú. Stalo sa mi raz, že v celej aule sa prihlásila jedna študentka, že za posledný rok prečítala jednu knihu mimo toho, že sme im dali niečo čítať. A to bola kniha, ktorú napísala jej babka. Takže to musela celá rodina povinne čítať. Takže nie je to veľmi dobrá vizitka. Ale znovu, keď ony absolvujú v rámci jedného semestra 6, 7, 8 kurzov a priebežne im dávame čítať texty a musia sa naučiť na skúšku, tak naozaj kapacita na voľnočasové čítanie tam nie je veľká. Je to obrovská škoda. Ale sú to trendy, ktoré sú v zahraničí bežne aj výskumne podchytené, že sa to takto deje.

Čo by sa dalo podľa vás zlepšiť na školách v oblasti čítania a písania?

Moja doktorandka si chcela urobiť sondu, keďže chce robiť výskum s 15-ročnými študentami v oblasti čitateľskej gramotnosti, že s akými situáciami, textami sa títo mladí ľudia stretli vo  svojom predchádzajúcom vzdelávaní. A je tam veľmi vysoké percento študentov, ktorí povedali, že sa temer nikdy, až nikdy nestretli s tým, že by učiteľ priniesol nejaký autentický text do školy. Že ledva pracovali s nejakými učebnicovými textami. Čiže určite pracovať s autentickými textami. Teraz asi sa spýtate, prečo.

Prečo?

Lebo učebnicový text je veľmi hutný. A keď vás aj požiadam, alebo samu seba by som požiadala, aby som si spravila poznámky alebo vytiahla podstatu z toho učebnicového textu, tak zistíte, že všetko je podstata. Že vás neučia v škole odlíšiť podstatné informácie od menej podstatných, sekundárnych informácií. Autentický text je trošku rozsiahlejší, objasňujúci danú tému, alebo si treba prečítať nielen úryvok z literárneho textu, ale celú knihu. A potom sa na to viaže učiť sa zmysluplným spôsobom interagovať s textom, podčiarkovať si poznámky. Učiteľ by mal svojich študentov, žiakov, naučiť, ako si robiť poznámky, diskutovať o tom, čo je podstatné.

A ďalšia vec je aj hľadať informácie v textoch, ktoré nie sú úplne v poriadku, ktoré môžu byť podozrivé. Nemusia to byť vyslovene zakomponované klamstvá, ale môže to byť len informácia, ktoré je z 80. rokov a vieme si k tomu vyhľadať, že aha, už sme sa v tejto oblasti posunuli a toto už budeme brať s rezervou, lebo už k tomu máme nejaké iné zdroje. Takže naučiť takto aktívne pracovať s textom.