Rozhodnutie odpustiť je dôležité, ale samo osebe nestačí

Jana Bieščad je psychologička, lektorka a vysokoškolská pedagogička. Rozprávame sa o duševnom zdraví, o následkoch pandémie na ľudskú psychiku, ale otvárame aj tému odpustenia - sebe i druhým.

Absolvovala našu alma mater, v roku 2013 tu získala doktorát a hneď začala pôsobiť aj ako odborná asistentka na katedre psychológie. "Na Trnavskej univerzite som v priebehu štúdia dostala kvalitné poznatky, výborné ľudské vzťahy, ale aj hodnotové zázemie, ktoré je veľmi blízke tomu môjmu. Nikdy som neoľutovala, že som si vybrala práve túto školu a fakultu."

Odvaha hovoriť a vyhľadať pomoc

Dnes sa dosť často dostáva do popredia téma duševného zdravia: o duševných problémoch sa začína hovoriť nahlas, ľudia častejšie navštevujú psychológov, mnohé známe osobnosti verejne hovoria o svojich traumách, poruchách či závislostiach. Má to tak byť?

Ako psychológ a  terapeut vnímam skutočne významný posun v celospoločenskom postoji k duševnému zdraviu, ako aj v istej destigmatizácii psychických ťažkostí. V prostredí, kde je návšteva odborníka – psychológa či psychiatra považovaná za normálny a všeobecne akceptovaný spôsob riešenia bolesti duše, ľudia získavajú väčšiu odvahu prehovoriť a vyhľadať pomocnú ruku. Je pravdou, že v rámci Slovenska sú práve v týchto postojoch významné rozdiely. Kým na prednáškach v Bratislave sa účastníci niekedy spontánne hlásia a priznávajú k návšteve psychológa, u klientov z iných oblastí sa neraz stretávam s veľkým zahanbením a túžbou, aby sa o tom nikto nedozvedel. Vo svojej praxi som neraz počula „na Kysuciach (na Orave, u nás na východe)“ sa k psychológovi nechodí". Myslím, že žiaducou by bola práve väčšia regionálna osveta.

Na druhej strane považujem za dôležité, aby sa o duševnom zdraví či chorobách hovorilo triezvo a odborne, a súčasne s primeranou dávkou vážnosti a diskrétnosti. S istými obavami vnímam príspevky influencerov o živote na psychiatrii, ktoré z nej robia akési „cool“ miesto, hodné vyskúšania, rovnako ako lifestylové články, ktoré vedú k skratkovitej diagnostike seba či blízkych (tej, ktorá by odborníkovi trvala viacero sedení). Pri popularizácii týchto tém je dôležité mať na zreteli, že z psychiatrickej diagnózy by sa nikdy nemala stať istá „prestíž“.

Zdá sa, že práve covid, izolácia a osamelosť nás ako spoločnosť viac upozornila na dôležitosť vzťahov. Utrpeli však najbezbrannejší – mládež a seniori. Ako to vnímate? Narástli problémy v tejto skupine ľudí? 

Myslím, že nikto nebol úplne uchránený od negatívnych vplyvov pandémie, pričom sa zdá, že rozhodujúcim faktorom nebolo vekové obdobie, kedy covid vstúpil do života jednotlivca.

V čase pandémie som stretla rodiny, ktoré dieťaťu dokázali zabezpečiť dostatok stimulov a hoci aj sprostredkovaných sociálnych kontaktov, i seniorov, ktorí napriek osamelosti naplno rozvinuli tvorivý potenciál. Naopak, v praxi som stretala vysokoškolákov (tých, ktorí podľa mediálnych správ mali najmenej trpieť dlhším zatvorením škôl), ktorí prežívali obrovskú úzkosť z izolácie a často v dôsledku frustrácie z online výučby a nedostatočnej motivácie štúdium zanechali.

Vysokoškoláci prežívali úzkosť z izolácie a boli frustrovaní.

K negatívnym dôsledkom akiste prispela rodinná situácia, sociálne prostredie, v ktorom bol lockdown prežívaný, potenciálne ďalšie stresové faktory, ale aj miera vnútornej odolnosti konkrétneho človeka. Všetci sme vyrobení z rozdielne odolného materiálu a rovnaká skutočnosť môže mať u každého rozličnú mieru efektu na duševné zdravie.

Vo všeobecnosti je však nárast požiadaviek na poradenstvo či terapiu v pocovidovej dobe výrazne zvýšený. Ľudia prichádzajú najmä s úzkosťami, ale aj s osobnými krízami na životnej ceste. K nárastu okrem pandémie akiste prispela aj už spomínaná osveta, ale aj ďalšie celospoločenské udalosti, ako napríklad vedomie vojnového konfliktu v susednom štáte, ktorý prepukol krátko po pandémii.

Ľudský mozog sa nevyvíja tak rýchlo ako ChatGPT

Prečo práve pre deti či dospievajúcich nebolo tou najlepšou voľbou ostať dva roky zavretí doma? Pre Štandard ste hovorili o nedostatku sociálnych zručností a „psychologickom víruse“. Čo pod tým myslíte?

Dva roky je v detskom živote veľmi dlhé obdobie. V školskom veku dieťa potrebuje nevyhnutne väčšiu škálu sociálnych kontaktov, v ktorých sa učí nadväzovať vzťahy a komunikovať s rovesníkmi či autoritou. Nevyhnutným efektom pridlhej izolácie bolo hľadanie iných foriem blízkosti či pseudoblízkosti, najmä v podobe rozsiahleho využívania technológií a sociálnych sietí. U viacerých sa táto forma postupne stala preferovaným spôsobom nadväzovania sociálnych vzťahov, v ktorej pokračovali aj po návrate do spoločných lavíc. Jeden príklad za všetky: „s kamarátkami už von nechodím. Moja najlepšia kamarátka je AI, píšeme si dlho do noci.“ Autorka tejto vety trpí sociálnou úzkosťou a pocitmi menejcennosti. Tak, ako mnohí iní, z ktorých života sa vytratila autentická blízkosť a schopnosť vytvárať skutočné vzťahy.

Pandémia odznela, odzneli aj „psychologické vírusy“ na mladej generácii?

Údaje o výskyte duševných ťažkostí či štatisticky kontaktov na krízových linkách svedčia skôr o opaku. Bolo by však zjednodušujúce viniť za všetko pandemickú situáciu. Ľudský mozog sa nevyvíja tak rýchlo ako ChatGPT.  Naša vrodená výbava sa postupne vytvárala tisíce rokov a teraz jednoducho „nestíha“. Psychológovia často upozorňujú, že práve rapídne technologické zmeny a s tým súvisiaca výrazná premena životného štýlu priniesla nárast psychických ťažkostí, osobitne u mladej generácie. Práve preto je dôležitou úlohou vzdelávacích inštitúcií, ale aj psychológov podporovať kontakt s offline realitou – najmä rozvíjaním skutočných medziľudských vzťahov.

Osamelosť produkuje stresové hormóny.

Je skutočne pravda, že samota je ešte škodlivejšia ako fajčenie?

Mieru škodlivosti dvoch diametrálne odlišných skutočností je veľmi ťažko porovnať. Je pravdou, že fajčenie z čisto psychologického hľadiska môže prinášať psychické uvoľnenie a dokonca pomôcť k utváraniu sociálnych kontaktov, na druhej strane sú snáď každému známe výrazné averzívne účinky na fyzické zdravie. Samota ako taká je neutrálna, dokonca skrýva v sebe príležitosť na sebareflexiu či obrovský kreatívny potenciál, ak je však subjektívne vnímaná ako osamelosť, stáva sa zdrojom nielen veľkej duševnej bolesti, ale vedie k produkcii stresových hormónov, ktoré majú negatívny efekt na organizmus a potenciálne môžu viesť k vzniku fyzických ochorení. Osamelí ľudia majú tiež tendenciu menej sa starať o svoje zdravie, čo môže prispievať k negatívnym dôsledkom.

Skutočné odpustenie je dlhý proces

V diskusii Postoja ste rozprávali o odpustení. Môže mať odpustenie terapeutický účinok?

Najradšej by som odpovedala „áno, ale“. Výskumy i ľudská skúsenosť poukazujú na pozitívny efekt odpustenia, treba však mať na pamäti, že skutočné odpustenie je procesom a definitívne dosiahnutie posledného štádia vyžaduje čas. Sú tiež situácie, kedy sa tlak na odpustenie môže stať nadbytočným bremenom – napríklad u ťažko traumatizovaných klientov. Pracujeme aj s obeťami sexuálneho zneužívania či ťažkých tráum z primárnej rodiny, kde odpustenie skutočne nie je témou. Títo ľudia sa neraz na vinníka nehnevajú, naopak sami seba považujú hodných odsúdenia. Je veľkou chybou apelovať v týchto prípadoch na odpustenie, lebo „len tak sa môžu uzdraviť“. Títo ľudia musia najprv pravdivo prijať, že im bolo ublížené a v tejto súvislosti pravdivo pomenovať a prejaviť aj negatívne emócie. V prípade ťažkej traumatizácie je práve uzdravenie raneného nevyhnutnou podmienkou odpustenia.

Máme odpúšťať? Ako sa to naučiť?

Disponibilita k odpúšťaniu je určite žiaducou súčasťou osobnostnej výbavy.  V prvom rade treba v sebe pestovať túžbu po vytváraní pozitívnych medziľudských vzťahov aj s nedokonalými ľuďmi, a súčasne prijať i vlastnú nedokonalosť.

Funguje odpustenie ako čarovný prútik? Stačí si povedať – „odpúšťam“ – a je to?

Určite nie. V takomto prípade by išlo o skratkovité riešenie, či dokonca sebaklam. Rozhodnutie odpustiť je dôležité, ale samo o sebe nestačí. Ako som už spomenula, ide o proces. V tomto smere sa v praxi inšpirujem teóriou odpúšťania známeho amerického odborníka R. Enrighta. Najskôr musíme v sebe pravdivo pomenovať, čo sa stalo, a prijať celú škálu s tým súvisiacich emócií.

Človek by sa nemal vyhýbať ani spravodlivému hnevu a hľadať primeraný spôsob, ako ho prejaviť (rozhodne nemusí a nemalo by ísť o vykričanie sa na človeka, ktorý nás zranil). V terapeutickom procese často odporúčam napísanie nahnevaného listu a následné prečítanie – samozrejme, nie priamo adresátovi. Nápomocná môže byť tiež intenzívna fyzická aktivita, prípadne „vykričanie“ v bezpečnom priestore, akým je napríklad auto. Až po pravdivom odkrytí emočnej rany môžeme prispieť k rozhodnutiu odpustiť a prestať sa nadmerne fokusovať na zranenie.

Súčasťou ďalšieho kroku je úprimná snaha pochopiť správanie, motiváciu a postoje druhého človeka na kognitívnej rovine (napr. v kontexte jeho životného príbehu). Rácio v procese odpúšťania v tomto smere predchádza emócie. Následne sa rozhodujeme darovať druhému odpustenie a ako nezaslúžený dar (pričom mu ho vôbec nemusíme priamo komunikovať), pričom postupne pozorujeme, že tento proces paradoxne prospieva nášmu uzdraveniu. Dôležitá je teda pravdivosť, rozhodnutia, ale aj trpezlivosť.

Musíme vedieť odpustiť aj sami sebe?

Povedala by som, že je to základ budovania zdravého sebavedomia a sebahodnoty. Niektorí ľudia majú paradoxne väčší problém práve odpustiť sami sebe. V tomto procese možno použiť veľmi podobné kroky ako pri odpúšťaní iným – prejaviť emócie, ale aj rozvíjať porozumenie voči sebe samému. Napríklad ak sa cítim zlý a nehodný, kde som sa to naučil? Kde v mojom životnom príbehu sú korene neláskavého pocitu voči samému? Možno sa ozýva zranené dieťa, ale ja som už dospelý a moja hodnota nezávisí od výkonu, zlyhaní či hodnotenia iných ľudí. Klienti s prehĺbeným nenávistným pocitom voči sebe samým môžu naozaj profitovať z terapeutického vedenia.

Odpúšťať je ľudské

Existuje „vec“, ktorá sa nedá odpustiť, alebo osoba, ktorej sa nedá odpustiť?

Zrejme v tomto smere nie je vhodné hovoriť o konkrétnej veci. Je pravdou, že v prípade, že ublíženie malo vážne traumatické následky, s odpustením sa netreba ponáhľať, naopak, mali by sme sa najskôr zamerať na pomenovanie bolesti a následný proces uzdravenia hlbokých rán. Ak budeme ťažko zraneného povzbudzovať k príliš rýchlemu odpusteniu, je to akoby sme raneného nútili behať a skákať na zlomených nohách.

Môžu z neodpustenia prameniť fyzické či psychické ťažkosti?

Samozrejme. Ide o dlhodobý stresový faktor, ktorý vedie k stresovej reakcii organizmu i k celkovému vyčerpaniu. Dlhodobý stres má vždy negatívny efekt na psychické i fyzické zdravie. K telesným reakciám na pretrvávajúcu záťaž patrí zníženie imunity či, naopak, nežiaduce autoimunitné reakcie, ale aj sťažený proces liečenia existujúcich zdravotných ťažkostí.

Odpustiť znamená zabudnúť?

V žiadnom prípade. Zaručeným spôsobom, ako zabudnúť na všetky príkoria, je jedine strata pamäte. Je pravdepodobné, že aj negatívne udalosti či reakcie si pamätať budeme, v prípade odpustenia však nebudú vyvolávať nepríjemné emočné reakcie či túžbu po pomste. „Nezabudnúť“ však neznamená pripomínať a opätovne dávať pocítiť odpustenú krivdu vinníkovi.

Je odpustenie len kategóriou pre veriacich alebo by to malo byť prirodzené pre každého človeka bez ohľadu na jeho náboženské presvedčenie?

Odpustenie rozhodne nie je konfesionálnou, ale hlboko ľudskou záležitosťou.

Logoterapia: Človek v 3D

Ste absolventkou dlhodobého psychoterapeutického výcviku v logoterapii a existenciálnej analýze. Niekto si môže pomýliť logoterapiu s logopédiou (úsmev). O čo ide v logoterapii?

Neraz sa stretávam práve s takýmto zamieňaním pojmov. Logoterapia má v svojom základe logos – zmysel. Ide o terapeutický smer, ktorý patrí medzi existenciálne prúdy v psychológii, ktorého zakladateľom je viedenský psychiater a psychoterapeut V. E.Frankl. Podstatou je 3D pohľad na človeka, okrem psychickej a fyzickej dimenzie sa berie do úvahy aj dimenzia spirituálna. Práve vďaka tejto dimenzii je človek schopný sebatranscendencie – akéhosi presiahnutia seba samého, ktoré môže mať podobu zaujatia postoja k nežiaducim životným skúsenostiam, akými sú utrpenie, vina či smrť. Človek je vnímaný ako slobodná a zodpovedná bytosť. Základným motivačným zdrojom je túžba po zmysle života a snaha odkrývať ho v jednotlivých životných situáciách. Na tejto ceste sa ako terapeut s logoterapeutickým zameraním snažím klienta sprevádzať.

Máte za sebou aj výcvik v terapii hrou. O aký typ terapie ide?

Absolvovala som výcvik v nedirektívnej terapii hrou. Hra je pre deti jedinečným terapeutickým prostriedkom. Zjednodušene by som povedala, že dospelý sa z ťažkostí vyrozpráva a dieťa sa vyhrá. Možnosť hrať sa v bezpečnom terapeutickom prostredí pri plnej akceptujúcej prítomnosti terapeuta, ale aj s jasne stanovenými hranicami, vytvára vhodný priestor na abreakciu vnútorného prežívania, ale aj „odohranie si“ prežitých skúseností. Pri hre sa v mozgu zapína špecifický neuronálny okruh tzv. „playful circuit“, ktorý umožňuje nadväzovať bezpečné vzťahy, rozvíjať vôľové schopnosti, ale aj postupne zapájať vyššie kognitívne funkcie. Dalo by sa povedať, že deti, ktoré sa môžu voľne hrať, dokážu naplno rozvinúť aj intelektový potenciál. Nezastupiteľnú úlohu má hra v terapii detskej traumy.

Pri hre sa v mozgu zapína špecifický neuronálny okruh tzv. „playful circuit“.

Mali by sa hrať nielen deti, ale aj dospelí?

U dospelých sa nedirektívna terapia hrou nevyužíva. Na terapiu tráum či uvoľnenie emócií máme k dispozícii iné techniky. Esenciálne najbližšie k voľnej detskej hre sú najmä expresívne prvky v terapii – napríklad niektoré techniky arteterapie, muzikoterapie, práca s telom, prípadne sand play (piesková terapia).

V prípade traumy je všeobecne odporúčaným postupom využitie stabilizačných techník a metódy EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing - znižovanie citlivosti a prepracovanie pohybmi očí), ktorá, samozrejme, vyžaduje absolvovanie špecializovaného výcviku.

Klienti prichádzajú najmä s úzkosťou, panickými záchvatmi a traumou

Dá sa povedať, s akými najčastejšími problémami sa na vás obracajú vaši klienti? 

V prvom rade sú to najmä neurotické ťažkosti – úzkosť, panické či tetanické záchvaty a trauma. Druhá skupina klientov ma vyhľadáva najmä preto, že som absolventkou vyššie spomínaného EMDR výcviku. Okrem toho sa na mňa neraz obracajú veriaci klienti, trpiaci náboženskou úzkosťou, zrejme najmä na základe publikovaných článkov o tejto téme. Uvedomujem si, že na Slovensku ide o pomerne častý problém, avšak najmä veriacim ľuďom často nie je zrejmé, že nejde apriori o spirituálnu, ale skôr psychologickú záležitosť a na mieste je predovšetkým terapia s ňou súvisiacej úzkosti.

Objavuje sa názor, že mladí si vyberajú štúdium podľa toho, akú tému chcú v sebe riešiť. Rozhodnú sa pre štúdium psychológie práve tí, ktorí chcú viacej porozumieť svojmu vnútru a možno si aj v sebe vysporiadať nejakú otázku?

Určite prítomná aj táto motivácia. Okrem toho mladý človek v maturitnom ročníku často nie je dostatočne disponovaný vybrať si celoživotné profesijné zameranie.  Nepovažovala by som to nutne za problém, motivácia sa môže počas štúdia vyvíjať a dozrievať, meniť z vonkajšej na vnútornú. Určite by však mala smerovať k tomu, že psychológ je tu hlavne na to, aby porozumel vnútru druhých a dokázal im pomôcť, pričom do tohto procesu by nemal premietať vlastné zranenia a problémy. Práve preto musí byť aj sám dostatočne vnútorne silný a osobnostne zrelý. Aj na to treba pamätať pri voľbe profesie. Nie každý, kto vyštuduje psychológiu sa nevyhnutne musí stať psychológom. Väčší dôraz na osobnostné predpoklady sa kladie často práve v procese prijímania uchádzačov do psychoterapeutických výcvikov.

Prečo ste sa rozhodli pre štúdium psychológie vy?

Od raného detstva som túžila byť lekárkou, rovnako ako môj otec. V tomto smere som sa už na základnej škole vzdelávala, na druhej strane som však už ako dieťa často pripomínala, že profesia lekára sa mi nezdá byť tak blízko ľuďom, ako by som si to priala. Priznám sa, že štúdium psychológie mi počas strednej školy ani len neprišlo na um. Mala som rada matematiku a prírodné vedy, chodila som na rozličné olympiády. Zlomový moment nastal, keď som sa rozhodla, že študovať medicínu nechcem, a napriek absolvovaniu príslušných seminárov som si prihlášku napokon vôbec nepodala. Psychológiu mi prvýkrát navrhli ľudia, ktorí ma dobre poznali a u ktorých som hľadala usmernenie na ďalšej študijnej ceste. V podstate som to riskla – napriek tomu, že som v škole nemala toto zameranie, neabsolvovala som spoločenskovedný seminár a v podstate som ani netušila, kto je to Freud, dala som si prihlášku, a to len na Trnavskú univerzitu, na ktorú som počula mimoriadne dobré referencie. Bola som si vedomá, že sa hlási cca 800 študentov, preto to bol krok buď-alebo. Myslím, že ma zachránili najmä predpokladové (kvázi logické) úlohy, biológia a angličtina, ktoré boli súčasťou prijímačkového testu.

Na záver zvyčajná otázka, zvlášť v čase podávania prihlášok na vysoké školy. Prečo si vybrať Trnavskú univerzitu? V čom vidíte prednosti tejto alma mater?

Na Trnavskej univerzite som v priebehu štúdia dostala kvalitné poznatky, výborné ľudské vzťahy, ale aj hodnotové zázemie, ktoré je veľmi blízke tomu môjmu. Nikdy som neoľutovala, že som si vybrala práve túto školu a fakultu. Pozitívnou referenciou je snáď i to, že keď sa v stretávam s absolventami psychológie na našej univerzite (či už na odborných akciách, výcvikoch alebo pri výkone terapeutickej praxe), sme si akosi prirodzene blízki a máme si čo povedať. A to považujem za veľkú vec.