Je neuveriteľné, akú má rozhodca na ihrisku moc

Rady absolventov Trnavskej univerzity možno raz rozšíri dopravný pilot.

Sen o takomto povolaní sníva Erik Tupý, ktorý sa vo svojich 14 rokoch stal najmladším futbalovým rozhodcom na Slovensku.

Momentálne je prvákom na našej pedagogickej fakulte, kde študuje učiteľstvo nemčiny a angličtiny. Vie, že vďaka jazykom sa vo svete nestratí – a po prvej stužkovej (v roli triedneho učiteľa) sa plánuje pohybovať už len vo výšinách.

Futbal trpí nedostatkom rozhodcov

Aký je to pocit byť najmladším futbalovým rozhodcom – už vo veku 14 rokov?

Začať s rozhodcovstvom už v takom mladom veku je pomerne netradičné a vyžaduje si to určitú dávku odvahy. Väčšina rozhodcov sú bývalí hráči, ktorí sa po ukončení hráčskej kariéry nechcú s futbalom rozlúčiť, a tak sa rozhodnú skúsiť to na ihrisku s píšťalkou v ruke. Ja som moju brankársku kariéru ukončil práve kvôli tomu, aby som sa mohol naplno venovať pískaniu. Toto rozhodnutie som nikdy neoľutoval a za 7 rokov som odpískal už stovky zápasov. Rozhodcovanie mi ponúklo v teenegerskom veku také možnosti, o ktorých moji rovesníci len snívali. Za spomínaných 7 rokov som práve vďaka pískaniu precestoval veľkú časť sveta, stretol tisíce ľudí a vytvoril si desiatky nových priateľstiev s rozhodcami z takmer celej zemegule.

Nie nadarmo sa futbal označuje ako najpopulárnejší šport na svete. Mladí ľudia v každej krajine mu venujú veľkú pozornosť, a je to známy fakt, že bez rozhodcov by futbal nebol futbalom. Sme prirodzenou súčasťou tejto hry a kdekoľvek sa futbal hrá, sú rozhodcovia veľmi žiadaní. Tých je dnes, žiaľ, veľmi málo, a trpí tým aj samotný futbal. Jedným z dôvodov, prečo máme akútny nedostatok rozhodcov (nielen vo futbale), je veľmi nevhodné správanie sa divákov, hráčov či trénerov. Mnohokrát sa títo ľudia k rozhodcom správajú arogantne, bez rešpektu a niekedy čelíme aj fyzickým napadnutiam. Mne sa, našťastie, fyzické útoky doteraz vyhýbali. No ale tých slovných je ozaj požehnane. Niet zápasu, v ktorom by som si na svoju osobu nevypočul nadávky od výmyslu sveta. Na pravidelnú otázku mojej babičky: „Zas ti nadávali?“ odpovedám už klasicky: „Babi, oni budú vždy nadávať, z toho si nič nerob.“

Je 14-ročný chalan dostatočne zrelý na to, aby vedel rozsúdiť rozličné situácie na ihrisku?

Ak mám byť úprimný, nie je. To však rovnako nie je ani 30-ročný chlap, ktorý s pískaním práve začína. Je to otázkou skúseností a nie veku. O čo viac zápasov odpískate, o to viac skúseností budete mať. Takto to funguje v podstate vo všetkom. Človek bežne robí neúmyselné chyby a aj rozhodcovia sú len ľudia – mám pocit, že na tento fakt sa mnohokrát úplne zabúda.

Je úplne bežné, že za víkend odpískam priemerne 4 až 5 zápasov. Sú to celé hodiny strávené na ihrisku v pohybe bez väčšej pauzy na oddych. Samozrejme, bez ohľadu na to, aké je vonku počasie. Ak je vonku 37 stupňov, pečie slnko, máte v sobotu ráno dva zápasy dorastu, poobede zápas mužov ako asistent, v nedeľu doobeda dva žiacke zápasy a poobede máte ísť pískať hlavný mužský zápas, nemusím asi vysvetľovať, že v takýchto podmienkach je viac ako pravdepodobné, že sa chyby na ihrisku vyskytnú. Tie však robia aj hráči a tréneri. A tí pritom hrajú iba jeden zápas za celý víkend.

Napriek tomu sa snažíme chybám vyvarovať a na zápasy sa pripravujeme celý týždeň. Zahŕňa to prípravu teoretickú (učenie sa pravidiel), praktickú (sledovanie zápasových klipov a kritických situácii) a aj tú fyzickú (bežecký či silový tréning). Niekoľkokrát do roka sme testovaní z teórie – píšeme test z pravidiel futbalu, ale predovšetkým fyzicky – ide o kondičné testy, kedy musíme zabehnúť určité intervaly v určitých časoch. Tieto testy sú pomerne náročné, ale ak na ne pravidelne počas roka trénujete, nemôžu vás ničím zaskočiť.   

22 hráčov sa naháňa za loptou

Čím si vás získal futbal – a teda zvlášť rozhodovanie?

Futbal si ma získal tým, čím asi aj všetkých ostatných hráčov. Je priam neuveriteľné, s akým nadšením sa môže 22 hráčov naháňať za jednou loptou s cieľom dostať ju do bránky súpera. Kto to nezažil, nepochopí. Následne som mal možnosť okúsiť futbal aj z inej perspektívy – zrazu som stál v strede ihriska s píšťalkou v ruke a bol som zodpovedný za to, aby sa zápas slušne odohral a na konci boli všetci spokojní. Je priam neuveriteľné, akú moc rozhodca na ihrisku má. Jedným jednoduchým rozhodnutím dokáže neuznať strelený gól, nariadiť pokutový kop či vylúčiť hráčov z hry. Tieto právomoci nám dávajú silu riadiť celý zápas a my ich musíme s citom používať, aby sme zachovali plynulosť hry a všetko sa nieslo v duchu fair play.

Zmenili ste sa aj ľudsky?

Futbal ma naučil nedôverovať tak ľuďom, nakoľko sa mi veľa razy ukázalo, že aj moji „kamaráti“ sa na ihrisku ku mne vedia správať ako nepríčetní. Veľa toho dokážem zniesť, ale často ich správanie presahuje všetky medze. Na druhej strane som vďaka futbalu získal aj veľkú psychickú odolnosť, ktorá sa mi už nejedenkrát hodila a dostala ma z problémov. Človek sa naučí ovládať svoje emócie, je pokojný, smelý, nebojí sa a v prípade stresu dokáže zvládnuť situáciu omnoho lepšie. Každým jedným zápasom zažívam nové situácie a učím sa veci, ktoré som nikdy predtým nezažil. Aj to je na rozhodcovstve krásne, že sa každým dňom musíte zdokonaľovať a tým napredujete po všetkých stránkach.

Čo považujete za svoj najväčší doterajší úspech?

Úspechov, ktoré si veľmi cením, je niekoľko. Rozdelil by som to na dva kategórie: škola a futbal. Čo sa školy týka, tam je tým úspechom moja stredoškolská odborná činnosť, s ktorou som sa cez školské, regionálne a krajské kolo dostal až na to celoštátne, no a odtiaľ som sa akýmsi zázrakom prebojoval ako jeden z troch najlepších až na medzinárodnú súťaž, ktorá sa konala v českej Plzni. V práci som písal o futbalovej téme – 100 rokov futbalu v Novom Meste nad Váhom. Praktickú časť mojej práce tvorilo organizovanie výstavy pre verejnosť pri príležitosti osláv storočnice futbalu v Novom Meste. Samotné obhajovanie mojej práce pred odbornou komisiou nebolo zo začiatku ľahké, no ako som pomaly prechádzal cez všetky tie kolá, na konci som už s tým nemal žiaden problém.

Snom je pridať sa k rozhodcom FIFA a UEFA

A čo tie futbalové?

Mojich futbalových úspechov je viacero. Ak mám spomenúť len tie najväčšie, vyberiem si štyri. V prvom rade je to moja každoročná účasť na medzinárodnom školení mladých nádejných rozhodcov v Portugalsku, ktorej som sa už 3 roky po sebe zúčastnil.

Mojím druhým úspechom je účasť na jednom z najväčších futbalových turnajov na svete – Pitea Summer Games na severe Švédska, kde som tento rok dokonca pískal aj hlavný finálový zápas celého turnaja a minulý rok som si odtiaľ odniesol cenu pre najlepšieho zahraničného rozhodcu. Tento turnaj je veľmi špeciálny, nakoľko mesto Pitea sa nachádza neďaleko severného polárneho kruhu a v lete v tejto oblasti slnko vôbec nezapadá. Práve vďaka tomu sa zápasy môžu hrať do neskorých nočných hodín. Je to super zážitok pískať zápas o polnoci a keď sa pozriete nad seba, obloha stále žiari modrou farbou.

Tretím úspechom je moja účasť na najväčšom mládežníckom futbalovom turnaji v Severnej Amerike – USA Cup v americkom štáte Minnesota pri meste Minneapolis. Tento turnaj sa hral takmer 2 týždne a zúčastnilo sa ho vyše 1200 mužstiev z celého sveta.

Ako štvrtý úspech, ktorý si veľmi cením, sú desiatky osobných stretnutí s najlepšími rozhodcami Európy, kvôli ktorým niekedy cestujem tisícky kilometrov. Práve tieto stretnutia a rozhovory s nimi mi dávajú novú inšpiráciu a utvrdzujú ma v tom, že čo robím, je správne a môžem toho dosiahnuť ešte omnoho viac. Ako som spomenul, tých stretnutí sú naozaj desiatky, no ak by som mal vymenovať len zopár takých najvzácnejších: István Kovács z Rumunska, Artur Soares Dias z Portugalska, Anastasios Sidiropoulos z Grécka, Nikola Dabanović z Čiernej Hory, Enea Jorgji z Albánska, Jan Hermansen z Faerských ostrovov, Zorbay Kucuk z Turecka, Milovan Ristić zo Srbska, Irfan Peljto z Bosny a Hercegoviny, Alban Shala z Kosova a mnoho ďalších. Za všetkými z nich som osobne cestoval do ich krajín a nesmierne si vážim ich ochotu, pohostinnosť, dobrosrdečnosť a čas, ktorý mi venovali.

Máte nejaký rozhodcovský sen?

Keď som v 14-tich rokoch začínal, pískal som v deviatej lige. Môj sen bol dostať sa do ôsmej. Keď som sa tam dostal, chcel som byť v siedmej lige. Po siedmich rokoch som sa prepracoval do druhej najvyššej ligy riadenej Západoslovenským futbalovým zväzom a môj aktuálny cieľ je dostať sa do súťaží pod záštitou Slovenského futbalového zväzu. Je to dlhá cesta, na každý postup sa čaká niekoľko rokov, no ja robím všetko preto, aby som sa tam dostal. Mojím vysneným cieľom je vypracovať sa až na rozhodcu s odznakom UEFA a FIFA. Na Slovensku je takýchto ľudí len päť, takže pravdepodobnosť dostať sa tam, je veľmi malá. Možno sa šťastie na mňa usmeje a v budúcnosti budem medzi tých piatich ľudí patriť aj ja.

Lietanie: Zápis v Knihe slovenských rekordov

Dnes vás nadchlo aj cestovanie. Rád lietate.

Cestovanie je mojou veľkou záľubou a posledné roky som strávil asi aj viac v zahraničí ako doma. Ak to správne počítam, za minulý rok som navštívil 33 krajín, 27 hlavných miest a lietadlom som letel presne 40-krát. Všetko v priebehu roka 2023. Tento rok je ešte bláznivejší a na začiatku novembra mám na konte 39 vzdušných presunov. Rád by som pokoril métu 50 letov za rok. Možno sa to zdá neuveriteľné, ale toto všetko som stíhal popri štúdiu na strednej škole a teraz aj popri štúdiu na Trnavskej univerzite. So sestrou Zinou som sa zapísal do Knihy slovenských rekordov. Za 48 hodín sme leteli 7-krát a navštívili sme 5 krajín – Rakúsko, Bosnu a Hercegovinu, Taliansko, Španielsko a Portugalsko. Všetko v priebehu dvoch dní.

Vo vzduchu sa cítite viac než dobre.

Som bláznom do lietadiel a po mojej rozhodcovskej kariére sa túžim stať dopravným pilotom. Zaoberám sa konkrétnymi typmi lietadiel a pred každou cestou si vytlačím fotky s daným typom lietadla, ktoré si počas letu nechám od pilotov a celej posádky podpísať. Pred každým letom sa idem pozrieť aj do kokpitu za pilotmi, a ak to čas dovolí, pár minút sa s nimi aj porozprávam. Tam mám možnosť spýtať sa odborné otázky, ktoré mi nie sú jasné alebo na ktoré som na internete nenašiel odpoveď. Oni mi vždy s radosťou všetko ochotne vysvetlia a aj vďaka tomu nie je lietanie pre mňa len možnosťou, ako sa dostať z bodu A do bodu B. Pre mňa je to veľký zážitok a nádherné výhľady z okna z výšky 12 kilometrov sú čerešničkou na torte. Málokto sa môže pochváliť fotkou z kokpitu najväčšieho dopravného lietadla na svete Airbusu A380, ktorú pre mňa po pristáti na letisku JFK v New Yorku spravil sám kapitán tohto gigantického štvormotorového stroja. Sedieť v kapitánskom kresle je vždy obrovský zážitok a na každú takúto príležitosť sa veľmi teším.

Kam to bude najbližšie?

Najbližšie sa chystám na ďalekú cestu do Južnej Afriky. Navštívim Kapské Mesto, Port Elizabeth a Johannesburg. Po ceste naspäť mám ešte jednodňový prestup v Arabských emirátoch, takže pár hodín v horúcom Dubaji mi po týždňovom výlete do JAR padne určite vhod.

Netreba spomaliť?

Blíži sa koniec roka a ja pomaly uvažujem, kde budem na Silvestra. Minulý rok som mal bláznivý nápad. Povedal som si, že prelom rokov chcem zažiť v lietadle. A tak som si naplánoval cestu, kedy som z Nemecka letel do Ríma no a presne o pol noci som sedel v takmer prázdnom lietadle z Talianska do albánskej Tirany. Bol to neskutočný pohľad, vidieť všetky ohňostroje na Rímom z niekoľkokilometrovej výšky. Ak by som nevedel, že je Silvester, bol by som si asi myslel, že horí celá obloha. Tak fascinujúce to bolo.

Zo stužkovej rovno do kresla pre pilota

Prečo ste sa rozhodli pre Trnavskú univerzitu (TRUNI)?

V poslednom ročníku strednej školy som zisťoval, kde všade sa dá študovať dvojkombinácia angličtina-nemčina, no a po osobných návštevách všetkých možností som sa jednoznačne rozhodol pre TRUNI. Jazyky sú veľmi dôležité a dokážeme ich využiť v každodennom živote. Na vysokej škole sa naučíme nie len v tom jazyku rozprávať, ale pozrieme sa aj do hĺbky. Vo svete sa tak nikde nestratím.

Učiteľov-mužov je dnes málo. Prečo chcete byť práve učiteľom? Možno sa ním ani nestanete, ak pôjdete kariérou dopravného pilota (úsmev).

Nemyslím si, že by som chcel byť učiteľom celý život. Moju bývalý strednú školu, Gymnázium Milana Rastislava Štefánika v Novom Meste nad Váhom, som si veľmi zamiloval a túžim sa tam raz vrátiť. No a ako sa môžete vrátiť na školu, keď už nie ste študent? Ako učiteľ. Rád odovzdávam svoje skúsenosti mladším a práca s mládežou ma baví. Som aj futbalovým trénerom mládeže, takže viem, o čom to je. Nie vždy to je ľahké, no ak mládeži ukážeme ten správny smer, výsledky sú potom úžasné. Mojím snom je mať na škole svoju triedu, vychovať si ich a ich stužková bude zároveň rozlúčkou so školou aj pre mňa. Potom by som rád zasadol do pilotného kresla dopravného lietadla.

Využijete počas štúdia aj Erasmus?

Neplánujem, pretože cestovania mám viac ako dostatok. Vždy keď idem do zahraničia, strávim tam len kratšiu dobu. Nedokážem si predstaviť, odcestovať na celý rok. Bol som na zahraničnom štúdiu ešte počas strednej školy v Nemecku, takže skúsenosť s tým mám. Dnes však preferujem skôr krátke a intenzívne výlety, ktoré si naplánujem sám podľa vlastného vkusu. Ani kvôli rozhodcovstvu by som nemohol odísť na dlhú dobu. Zápasy mám prakticky každý víkend.

Budete stíhať aj sa učiť, aj pískať?

Zatiaľ to stíham, tak snáď to budem stíhať aj naďalej. S učením som nikdy nemal problémy, takže nebojím sa toho. Už teraz mám naplánované viaceré turnaje v zahraničí. Napríklad v máji 2025 idem na týždeň pískať do hlavného mesta USA – Washingtonu, D.C. Plne si uvedomujem, že to je uprostred skúškového obdobia. No musím to skombinovať, aby som všetko stíhal. Škola je pre mňa dôležitá, ale to aj futbal a cestovanie. Nájsť nejakú rovnováhu medzi tým – to je môj plán.