Skočiť na hlavný obsah
PR
30.08.2022

Pre úspech každej demokracie je potrebná fungujúca občianska spoločnosť

ústava právo ilustrácia unsplash

Študenti, pedagógovia, odborníci naprieč pozíciami a fakultami. Akú rolu pre nich zohráva základný zákon štátu, ktorý sa 1. septembra 2022 dožíva tridsiatich rokov od svojho prijatia v Slovenskej národnej rade? Prinášame vám otázky a odpovede.

Ako majú/môžu občania rozumieť ústave? Prečo ju potrebujeme?

marek káčer  (autorka foto TRUNI/Barbora Likavská)

doc. Mgr. Marek Káčer, PhD., katedra teórie práva a ústavného práva: Ústava vymedzuje základný rámec pre fungovanie štátnej moci. Je to dokument, ktorý garantuje občanom a občiankam SR ich slobodu tým, že im umožňuje zúčastňovať sa demokratických volieb a že chráni ich ústavné práva. Bez fungujúcej ústavy by boj o politickú moc nemusel mať mierumilovnú podobu, život by bol oveľa nepredvídateľnejší a ľudia by mali oveľa nižšiu životnú úroveň ako teraz.

Je pre vás 30 rokov slovenskej ústavy dôvodom na oslavu? Je „zrelá“? Alebo je z nej skôr trhací kalendár podľa aktuálnych potrieb politikov?

prof. PhDr. Milan Katuninec, PhD.:prof. PhDr. Milan Katuninec, PhD., katedra politológie: Nepatrím k ľuďom, ktorí radi oslavujú, i keď 30 rokov v živote človeka je pekný vek. Podľa niektorých odborníkov na problematiku dospievania človek práve v tomto veku z hľadiska svojich mentálnych schopností dozrieva, čo súvisí i so zodpovednosťou za rozhodnutia ísť za svojou dlhodobou víziou.

Ústava Slovenskej republiky, ktorá počas svojich prvých 30 rokov prešla rôznymi novelizačnými zmenami, by v takomto pohľade mala mať obdobie mladíckej nerozvážnosti už konečne za sebou. Napriek mnohým zásahom do tohto základného zákona nášho štátu a neustálym diskusiám o ďalších ústavných zmenách by som však hľadal vhodnejšie slová než trhací kalendár. A pokiaľ ide o  politikov, ktorí sa ho snažia ohýbať podľa svojich aktuálnych potrieb, tí sú, či sa nám to páči alebo nie, obrazom našej spoločnosti. V demokracii nesie spoluzodpovednosť za existujúcu politickú scénu každý z nás. Štátna moc totiž pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.

Dejiny sú tichým svedkom toho, že ani "vzorovo demokratická" ústava so širokým katalógom základných práv a slobôd nie je zárukou pre fungovanie právneho štátu, a že pre úspech každej demokracie je okrem iného potrebná fungujúca občianska spoločnosť.

Ústava sa vo svojej preambule odvoláva na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo. Aké to je?

ladislav csontos (autorka foto TRUNI/Barbora Likavská)prof. ThDr. Ladislav Csontos, PhD., SJ, katedra kresťanskej filozofie: Na prvom mieste je to chápanie človeka ako stvoreného na Boží obraz a podobu vykúpeného smrťou Ježiša Krista, teda jedinečná a nesmierna hodnota každého človeka, ktorý má tým hodnotu v Božích očiach a tiež v očiach ľudskej spoločnosti. Je vyzdvihnutím jeho dôstojnosti aj obhajobou jeho ľudských práv a slobôd, predovšetkým základnej slobody, v ktorej má potenciál rozvíjať k plnosti svoju osobu v láske k sebe, k blížnemu, k prírode a k Bohu.

Na druhom mieste je to začlenenie národného spoločenstva do spoločenstva iných národov na základe vzájomnej úcty a vzájomného obohacovania sa, v delení sa o svoje dobrá. Tým dobrom, ktoré tvorí jadro cyrilo-metodského dedičstva, je evanjelium Ježiša Krista, ktoré bolo vtedy a je aj teraz kvasom, ktorý pretvára jednotlivé osoby i ľudské spoločenstvo.

Preto toto dedičstvo nie iba je nejaký archeologický nález, ale životodarná sila, ktorá môže oživovať kultúru v každej dobe. Je to výzva vteľovať evanjelium do života našej spoločnosti, podobne ako ho vteľovali svätí solúnski bratia do kultúry starých Slovanov. Je to výzva a úloha pre každého občana i všetky spoločenské štruktúry, no osobitne pre kresťanov, aby iba nešomrali na mrcha časy, ale aby osobne i spoločne s druhými vytvárali zo seba lepšieho človeka a lepšie časy. 

Inak sa z toho môže stať iba pekná fráza, ktorá je bez inšpirujúcej sily.

Ako sa vám žije 30 rokov s našou ústavou? Cítite, že ide o základný zákon nášho štátu a že štátna moc pochádza od vás ako od občana?

rené bílik  (autorka foto TRUNI/Barbora Likavská)

prof. PaedDr. René Bílik, CSc., rektor Trnavskej univerzity: V jadre každej slávnosti či pamätného dňa je udalosť, ktorá je predmetom spomínania. V prípade Dňa Ústavy Slovenskej republiky je to akt jej prijatia 1. septembra 1992. Zámerne som upozornil na to, že v prípade slávenia sviatkov, tých štátnych predovšetkým, je súčasťou tohto slávenia spomínanie. Môj vzťah k tomuto sviatku, cezeň k tej udalosti a napokon aj k podobe základného zákona štátu, je ambivalentný. Nemôžem totiž v tom spomínaní (a musím povedať, že je len veľmi málo slávnostné) obísť súvislosti, ktoré ku vzniku Ústavy Slovenskej republiky v roku 1992 viedli.

V septembri roku 1991 v rozhovore pre Československú tlačovú kanceláriu povedal predseda Federálneho zhromaždenia (čo bol československý parlament) Alexander Dubček, ktorý zároveň predsedal komisii pre prípravu federálnej československej ústavy: „Nie, už sa nedá veriť spoločnej štátnosti, demokracii, národnému porozumeniu“. Je jasné, že s takýmto názorom a prístupom predsedu komisie, ktorá mala pripraviť ústavu spoločného štátu, a druhého najvyššie postaveného politika štátu, museli zlyhať nielen práce na novej ústave československej federácie, ale aj snahy o jej udržanie.

Prijatie Ústavy Slovenskej republiky, ktorému predchádzala Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky zo 17. júla 1992, je teda pre mňa spojené predovšetkým s rozpadom spoločného štátu Čechov a Slovákov, a ten bol mojou vlasťou.

Pokiaľ ide o sám akt podpisu ústavy, ešte dnes sa nemôžem zbaviť čudného pocitu, ktorý vo mne rezonuje vždy, keď si spomeniem na ten smutnosmiešny naprogramovaný pátos, sprevádzajúci obradný príchod poslancov, ktorí niesli text ústavy. Uvedomil som si a odvtedy som sa v tom mnohokrát utvrdil, že ten pátos súvisí predovšetkým s romanticko – mýtickým konštruktom, ktorý je uložený priamo v preambule našej ústavy. Hovorí sa tam o „stáročných zápasoch o vlastnú štátnosť“. To však historicky nesedí, je to romantizujúci mýtus, ktorí do slovenskej politiky vniesli politici Slovenskej národnej strany po voľbách v roku 1990. Jeho jadrom je dezinterpretácia procesov z čias národného obrodenia v 19. storočí. Preambula tak, akoby ústami „národa slovenského“, deklaruje, že základom nášho historického ukotvenia je – mýtus.

Nemôžem sa vyjadrovať k právnej kvalite ústavy, sledujem však už roky tvrdenia renomovaných ústavných právnikov, že by bolo potrebné pripraviť ústavu novú.

S ústavou však úzko súvisí problém ústavnosti. Ak prijmem ústavu ako predpoklad pre ústavnosť, tak tá ústavnosť ukazuje na usadenie sa základných princípov základného zákona štátu vo vedomí verejnosti. Usadenie, pravdaže, chápem ako aktívne ústavné správanie sa, ako výraz postojov občanov. Dostávame sa k občianskej kultúre, k správaniu sa politikov, k verejnej mienke, k zodpovednosti médií a pod. A práve v tejto súvislosti sa potom pýtam: ak je ústava základný zákon, z ktorého vyrastá či má vyrastať právna istota občanov, ako je možné to, čo sa u nás aj aktuálne deje? Ak na súlad ostatných zákonov s ústavou „dozerá“ ústavný súd, tak predsa nie je v súlade s ústavnosťou (teda tým aktívnym rešpektom voči ústave) tvrdenie politika, dokonca právnika, že prezidentka republiky zmarila referendum tým, že súlad referendových otázok s ústavou dala posúdiť ústavnému súdu!

Ak je ústavnosť súčasťou politickej výbavy demokratického politika, nemôže minister, tentoraz síce bez právnického vzdelania, zato s plagiovanou diplomovkou, vyhlásiť, že prezidentka republiky, preto, lebo overuje ústavnosť legislatívneho procesu, ktorým vošiel do platnosti zákon z dielne tohto ministra, je „proti rodinám“.

Ukazuje sa, že aktívny „výkon“ ústavnosti je skôr prekážkou, než prirodzenou súčasťou správania sa. Ak to platí pre politické špičky, ako je to v každodennosti nás občanov? A koľkí z nás si v deň voľna, spojený s týmto štátnym sviatkom, vôbec uvedomia, akú udalosť a s ňou spojené súvislosti si to pripomíname? Bude obsahom osláv len spomienka na ten pátos z roku 1992, alebo aj pripomienka dlhu, ktorý máme voči ústavnosti?

Uvidíme...

Čo sa naučia študenti právnickej fakulty o slovenskej ústave? Stávajú sa z nich aj ústavní právnici? Kto je vlastne ústavný právnik a čomu sa môže profesijne venovať?

Mgr. Lucia Berdisová, PhD., LL.M.:Mgr. Lucia Berdisová, PhD., LL.M., katedra teórie práva a ústavného práva: Ťažko sa dá do pár viet zhrnúť, čo sa naučia o ústave, asi je napokon aj dôležitejšie to, aký vzťah si k nej vybudujú a čo sa s ňou naučia robiť, ako s ňou budú vedieť pracovať. Myslím si, že ich na fakulte učíme tomu, že ústava je dokumentom s ťažiskovými hodnotami krajiny a našej spoločnosti, že tieto hodnoty a princípy treba vykladať dobromyseľne, s úctou k tomu, že krajina a ľudia sú pestrí a že vernosť ústave znamená nielen vernosť slobode, rovnosti a dôstojnosti, ale aj vernosť ľudskosti a vo finále pravidlám v zákonoch.

Hádam počas štúdia naši študenti a študentky pochopia, že naša ústava nie je zadarmo a že nie je len výsledkom práce ľudí spred 30 rokov, ale že sa vyvíja tak, ako sa vyvíja judikatúra ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva aj Súdneho dvora EÚ. A že aj bez zmeny textu sa jej význam môže meniť. A že na to, či bude skutočne predpisom najvyššej právnej sily vplýva to, ako sa k nej správame. O to viac, ak sme právnici.

Tiež dúfam, že pochopia, že práca na porozumení každej ústave je tak trochu prácou na porozumení ľudstva, našej krajiny, spoločnosti a hádam aj na porozumení sebe.

Niektorí absolventi našej fakulty, ktorí na nej vlastne aj učia, sú v médiách označovaní za ústavných právnikov alebo právničky. Sama viem, že k tomu pomenovaniu majú celkom úctu, možno až rozpaky. Každého právnika alebo právničku, ktorých centrom práce je ústava a ústavné právo a ktorí sa snažia propagovať jej hodnoty vo svojej práci, by som pokojne nazývala ústavnými právnikmi. Nech už je ich práca akákoľvek - akademická alebo neakademická, napríklad aj zastupovanie pred súdmi, ústavným súdom, Európskym súdom pre ľudské práva, pokojne odborná práca pre orgány verejnej moci, napríklad poradcovanie členom vlády, či iným ústavným činiteľom. Ale dôležitejšie než to je, či sú slušnými právnikmi.

Je a mala by byť ústava „posvätná“?

Dr.h.c., prof. doc. JUDr. Marek Šmid, PhD.: 

Dr.h.c., prof. doc. JUDr. Marek Šmid, PhD., katedra medzinárodného práva a európskeho práva, bývalý rektor Trnavskej univerzity, dekan teologickej fakulty: Ústava je základný zákon štátu. Hovorí o identite spoločnosti, jej usporiadaní, smerovaní, hraniciach a otvorenosti možností. Nejde o „posvätnosť“ v podobe nadradenosti nad zákonmi, či neomylnosti a nemennosti, hoci jej stabilita je nepopierateľne praktickou otázkou. To sú však len diskusie o atribútoch práva ako viaceré iné.

Pri ústave ide viac o hľadanie kultúrneho priestoru Európy vyrastajúceho z jej histórie. Ide o filozofický i osobný diskurz. Dostatočne hlboký a tiež moderný a aktuálny, vyžadujúci s určitosťou ponuku transcendencie, unikanie ohraničenému priestoru. Tiež premýšľanie o hodnotovej a civilizačnej rovine práva.

Naša ústava sa odvoláva aj na historický odkaz Veľkej Moravy. Aký je to odkaz? Ako môžeme toto „dedičstvo“ uskutočňovať v 21. storočí v súčasných podmienkach?

Doc. Mgr. Monika Tihányiová, PhD.doc. Mgr. Monika Tihányiová, PhD., katedra histórie: V pojmoch cyrilo-metodské dedičstvo a Veľká Morava, na ktoré sa odvoláva preambula Ústavy SR, sa vraciame k našim najstarším dejinám. Stojí za nimi šírenie kresťanstva na našom území v zrozumiteľnom jazyku, počiatky školstva a vzdelanosti, ako aj počiatky cirkevnej správy, veľmi úzko prepojenej s verejnou správou. Veľká Morava bola prvým štátnym útvarom naddunajských (západných) Slovanov, vrátane predkov dnešných Slovákov, a jej časť sa rozprestierala aj na území dnešného Slovenska, čo je dôvod, prečo si aj v súčasnosti pripomíname jej existenciu. V tomto historickom odkaze by sme mali tiež vidieť participovanie Veľkej Moravy na mape vtedajších vyspelých európskych spoločenstiev, ambície v hospodárskom i kultúrnom progrese, ako aj snahu o napredovanie vo verejnej i cirkevnej organizácii. Mimoriadne aktuálny je aj odkaz boja o suverenitu a nezávislosť,  pretože dejiny Veľkej Moravy boli naplnené veľmi častými vojenskými konfrontáciami s vojskami Východofranskej ríše, ktorá si ju chcela podmaniť, čo sa jej ale vďaka schopným veľkomoravským panovníkom a vyspelej spoločensko-politickej organizácii na Veľkej Morave nikdy celkom nepodarilo. 

Položila pred 30 rokmi naša ústava základy právneho a demokratického štátu?

lucia berdisová

Mgr. Lucia Berdisová, PhD., LL.M., katedra teórie práva a ústavného práva: Určite. Možno práve v tom, že nebola v podstate špeciálne originálna. V mnohom sa do nej opísala napríklad úprava ľudských práv z federatívnej Listiny základných práv a slobôd z roku 1991, či riešenie ústavného súdu, ktorý napriek tomu, že bol v socialistickej ústave z roku 1968, nikdy za socializmu nevznikol. Princíp jednoty moci v našej ústave ustúpil deľbe moci a podobne.

Mali sme však aj šťastie. Netradične silný prezident, ktorý by v ústavnom systéme intuitívne narúšal predstavu o právnom štáte a demokracii, nám napokon pomohol. Jeho veľká sila spočívala v tom, že síce bol volený parlamentom, ale ten ho nemohol odvolať len z politických dôvodov, mal právo veta a jeho rozhodnutia nemuseli byť spolupodpísané vládou. A keďže sa v časoch rozhodujúcich pre smerovanie krajiny prezidentom stal Michal Kováč, dokázal robiť istú protiváhu Vladimírovi Mečiarovi a jeho suite. Ak by sme však nemali šťastie na prezidenta, ústavnú úpravu by sme zrejme videli v inom svetle. Chcem tým povedať, že okrem textu ústavy, ako to už býva, sú pre právny štát a demokraciu napokon dôležité osoby a obsadenie. Spôsob, akým sa s ústavou pracuje. A teda je dôležitý výber, ktorý robíme my ako voličky a voliči.

Sme ako občania v bezpečí, že sa nikdy nevráti akákoľvek forma totality – práve vďaka ochrane našej ústavy?

Mgr. Lucia Berdisová, PhD., LL.M.:Mgr. Lucia Berdisová, PhD., LL.M., katedra teórie práva a ústavného práva: Nie sme. Ústava garantuje právny štát a demokraciu len do tej miery, do akej fungujú mechanizmy v nej ustanovené, a fungovanie týchto mechanizmov je závislé vo finále od životných volieb, ktoré robia ľudia, ktorým sme dali moc vládnuť a, ako som už spomína, od toho, aké voľby robíme my ako voličky a voliči. Ale nielen vo voľbách. Ústava sa v istom zmysle pokúša o tak trochu nemožné – zviazať besy, ktoré v každej spoločnosti stále sú, ak si mám pomôcť profesorom Holländerom. Ochrancom ústavy a ústavných hodnôt nemôžu byť len štátne inštitúcie, nemôžeme sa nikdy úplne spoliehať ani na ústavný súd. Posledným ochrancom ústavnosti, hodnôt právneho štátu, ľudských práv, deľby moci, skrátka hodnôt liberálnej demokracie, sme my sami.

Sme vďaka ústave politický národ? Vieme, aj aké kvality tento národ má?

tomas jahelkaPhDr. Tomáš Jahelka, Ph.D., katedra politológie: Politický národ tvoria občania daného štátu. V modernom demokratickom štáte sú to všetci občania bez ohľadu na etnickú príslušnosť.

Historická skúsenosť nás učí, že keď Slováci získali autonómiu a štátnu samostatnosť, tak to skončilo ničením demokratických princípov a pošliapavaním základných ľudských a občianskych práv. Tak to bolo v prípade slovenskej autonómie od jesene roku 1938 a počas slovenského štátu v rokoch 1939-1945 a podobne aj po roku 1993, kedy vznikla súčasná Slovenská republika. Vtedy síce nenastala diktatúra fašistického typu ako v prípade spomínaného slovenského štátu, ale politický vývoj v tomto štátnom útvare veľmi rýchlo smeroval k nedemokratickému režimu a Slovenská republika sa začala vyčleňovať von z civilizovanej Európy. Jedným z praktických dôsledkov týchto skutočností bolo neprijatie Slovenska do NATO v prvej vlne rozširovania v roku 1999. Našťastie do NATO aj do Európskej únie sa nám podarilo vstúpiť v roku 2004.

Ako by sme mali pravidelne oslavovať alebo si pripomínať 1. september?

tomas jahelka

PhDr. Tomáš Jahelka, Ph.D., katedra politológie: Ústava demokratického štátu sa najlepšie „oslavuje“ tak, že sa dodržiava. Paradoxne, tí, ktoré túto ústavu prijímali a oslavovali, tak veľmi krátko nato ju sami vo veľkej miere porušovali. A to až nerešpektovaním základných ústavných princípov demokratického štátu, ako sa to dialo v období tzv. mečiarizmu. Avšak ani v súčasnosti nemôžeme byť so stavom nášho štátu spokojní. Odhalenia, ktoré nastali po vražde novinára a jeho snúbenice, sú alarmujúce. Svedčia o absolútnom nerešpektovaní ústavy a zákonov najvyššími predstaviteľmi štátu a bezpečnostných zložiek. Hlboké previazanie predstaviteľov vládnej moci a bezpečnostných zložiek s organizovaným zločinom hovorí o nevyspelosti a neschopnosti Slovákov spravovať krajinu na úrovni civilizovaného, demokratického európskeho štátu, v ktorom ústava a zákony platia pre každého.

Ak máme teda hovoriť o oslave Ústavy Slovenskej republiky, tak to je možné len jedným spôsobom. Jej dodržiavaním a rovnako dodržiavaním aj ďalších zákonných a podzákonných noriem a všeobecne dodržiavaním pravidiel občianskeho života a slušného správania.

Je ústava tým dokumentom, s ktorým ako budúca právnička denne pracujete? Mal by ju ovládať každý občan, zvlášť mladý človek, ktorému záleží na veciach verejných?

Nicole Makóová

Nicole Makóová, študentka práva, predsedníčka Študentskej rady: Ústava SR je dokument, s ktorým denne prichádza do kontaktu každý občan SR, či už si to aktívne uvedomuje alebo nie, dokonca ak ju aj nikdy nečítal, pretože ústava je vyjadrenie základných hodnôt a princípov ľudských a občianskych vzťahov v spoločnosti, občanov k štátu, štátu k občanom, upravuje základné ľudské práva a slobody a štruktúru štátnych orgánov a subjektov.

Je to veľmi dôležitý dokument, ktorý zabezpečuje spravodlivosť, stabilitu a bezpečnosť a vytvára stav demokracie v našej krajine. Je nevyhnutné, aby sme sa zákonmi vzájomne chránili.

Najviac sa mi na ústave páči to, že je pevným záchytnym bodom v každej situácii. Ústava, ústavné zákony a zákony však nie sú stále, je našou povinnosťou, nás ako občanov a členov spoločnosti, o neustálu snahu zlepšovať zákony, vyjadrovať naše názory s využitím kritického myslenia, aby sme spoločne mohli vytvoriť čo najlepšiu krajinu, v ktorej spolu žijeme.

Každý občan SR by mal mať prehľad o tom, čo sa v ústave píše, a zvlášť mladý človek, ktorému záleží na veciach verejných. Na záver by som rada vyzvala každého čitateľa tohto článku, ktorým si pripomíname Deň Ústavy SR, aby si ju prečítal.