Chválou v meste treba zahrnúť zakladateľov knižníc

Univerzitná knižnica Trnavskej univerzity bola oficiálne založená pred tromi desaťročiami. Stalo sa tak 9. novembra 1993. V nedávnom vydaní nového univerzitného časopisu sa súčasná knižnica vrátila k svojej predchodkyni.

Ako informuje riaditeľka univerzitnej knižnice Zuzana Martinkovičová, "27. marca 1619 položil kardinál Peter Pázmaň základy domu bibliotéky a kníhtlačiarne v Trnave. Po založení univerzity v roku 1635 bola knižnica Spoločnosti Ježišovej premiestnená do novopostavených budov, kde sa okrem kníh nachádzala aj izba prefekta knižnice a miestnosť pre čitateľov a bádateľov."

V roku 1761 dostala knižnica nové priestory a na ich otvorení nechýbali ani ostrihomský arcibiskup a ďalší biskupi.

Pri príležitosti aktuálneho výročia našej akademickej knižnice vám prinášame úryvok z oslavnej tlače Panegyricus occasione novae Academici Societatis Jesu Tyrnaviae Collegii Bibliothecae concinnatus a P. Guiliemo Jenamy in eadem universitate eloquentiae professore anno Domini MDCCLXI.

Ako je z latinského originálu zrejmé, napísal ho Wilhelm Jenamy, jezuita, ktorý vo Viedni získal doktorát z filozofie aj teológie. Na Trnavskej univerzite vyučoval rétoriku. Oslavný text preložila docentka Erika Juríková.

Oslavný text napísaný pri príležitosti novej akademickej knižnice trnavského jezuitského kolégia pátrom Wilhelmom Jenamym, profesorom rečníctva na tej istej univerzite, v roku 1761. V Trnave, v akademickej tlačiarni Spoločnosti Ježišovej v roku, ako je uvedený vyššie. [10 fol.].

Prvý pohľad očí rakúskeho arcivojvodu a vašich ľudí na  novú knižnicu kráľovského uhorského kolégia vás – ako sa domnievam – napĺňa nie nepatrnou radosťou a tiež už na samotnom prahu dverí sa u vás objavuje veľkoleposť, krása a nahromadená trvácnosť mnohých vied a diel svojich chválorečníkov a zároveň pozorovateľov.

Obdivujete veľmi priestranné sídlo celej vzdelanosti, ktoré poľahky pojme aj dvadsať tisíc najčítanejších zväzkov, svojím oceňujúcim šepotom dosvedčujete pevnosť preučenej stavby, jej vhodnosť, pôvab.

A je to zaslúžené. Sem pod štyri oblúky sú totiž poznášané akési nepatrné zvyšky vzdelanosti, ktorých podoby skúsene vytvorené štetcom vyjadrujú nahromadené bohatstvo storočí. Na vrchu Mojžiš, vodca zo Sinaja z posvätných spisov, pripomína hosťom, ktorí sa chystajú vstúpiť do útočiska vied, aby dodržiavali Božie prikázania a ochraňovali pamiatky na Božiu cirkev, Otcov, náboženstvo a cirkevné dejiny.

Tých, ktorí postúpia ďalej, poučuje Šalamún, premúdry sudca dvoch matiek sporiacich sa o jedného potomka; pod týmto trónom rovnosti dvoch práv, ktoré riadia štát, sa nachádzajú listiny. Napokon prirodzené podoby znamení zvieratníka a obyvateľky Parnasu Múzy sú svedkami, ako spolu v príbytku odpočívajú filozofia, matematika a ostatné prísnejšie či pokojnejšie vedecké disciplíny.

Domnievam sa ale, že sa vám zdá byť zbytočné, aby som v reči opísal dokonale vycibrenú stavbu tohto diela, keď je skôr potešením pohľad na ňu ako poučovanie o dôkazoch. A tak hlavne pospomínam onú poctu, ktorá samotná sa javí ako vrchol vzdelanosti, ktorá sa pridáva k tejto novej knižnici, a to od vynikajúceho sprievodu starých spisovateľov, od najvyšších mien zakladateľov, od preslávnych námah domácich autorov.

Už kedysi Egypťania i Peržania vynaložili snahu o vynikajúce zväzky, aby podľa svedka v Božích knihách našli v Babylonskej knižnici a v Ekbatane Ezdráša. Podobne sa v komentároch k Makabejcom chváli snaha kňaza Nehemiáša. Aká však bola starostlivosť Ptolemaja Filadelfa [Kleopatrin syn, pozn. prekl.], aby zhromaždil na jedno miesto najčítanejšie knihy z celého sveta! K dvesto tisícom, ktoré nahromadil, pripojil v Alexandrii ešte ďalších tridsať tisíc.

Preto sa nazdávam, že celkovo najväčšími chválami v meste či v nejakom spoločenstve treba ako prvých zahrnúť zakladateľov knižníc. Pretože sú dve veci, ktoré tu na zemi zostávajú pozemšťanom po odchádzajúcich osvietených mužoch: bezkrvé kosti a zväzky neviem ako sprítomňujúce priebeh života. V každom prípade to bola preslávna zásluha potomkov o predkov, že chránili tieto a akékoľvek iné večné pamiatky pred ľudskou zábudlivosťou, pred bezprávím časov, pred zánikom vecí.

Poznáte z dejín najvzdelanejších národov, s akým zanietením, s akou úctou, s akou takpovediac zbožnosťou zhromažďovali a ochraňovali popol tých hrdinov, ktorí sa dobre zaslúžili o štát. Tieto pocty sa prejavili náhrobkami.

Preto sa pýtam, akáže úcta bola povinná pre knihy a nesmrteľné spisy, v ktorých tí žijú, tí učia, tí dnes prospievajú, ktorí keď v oslabení tela a spojivách kostí vytrpeli žalostnú porážku spoločnej smrti, zanechali najpravdivejší obraz života v plodoch výrečného pera, ktoré po nich zostali.

Knižnice sú neprestajnými strážcami najvernejšieho života autorov a zadržiavajú osvietené duše unikajúce z tiel medzi svojimi priehradkami.

Snáď tu, pri zakladaní knižníc, zbožnosť múdrejšie vynikla ako pri stavaní náhrobkov, keďže tie len zachovávajú smutné pozostatky pohrebných vatier. Knižnice sú však v každom období neprestajnými strážcami najvernejšieho života autorov a zadržiavajú osvietené duše unikajúce z tiel medzi svojimi priehradkami.

Nie je mojím údelom vyjadrovať chválu spisovateľom Spoločnosti [Ježišovej] presláveným v každom druhu vzdelanosti, ani vymenúvať nespočetné mená. Pretože sa v tejto knižnici nachádza bohatý zástup šľachticov, treba povedať, že pri stretnutí ľudí výborne znalých písma, ktorí sa dlhodobým úsilím snažili, alebo sa cvičili v písaní, títo spolu s menami skryli svoju vedomosť do svojho vnútra.

Okrem toho má táto knižnica vo vás, premúdri muži, ktorých každodenné spolužitie v akademickom Atheneu Spoločnosti ma teší, nádej nielen na veľmi isté, ale aj veľmi bohaté prostriedky. Keď vyrástli ľalie na vŕškoch Parnasu, vydal premnohé diela predovšetkým v roku 610 nášho letopočtu ten, kto verejne vydal opis Uhorského kráľovstva s jeho kráľmi. Jeho dôstojné šediny spojené s dávnym šľachetným životom má v úcte celé toto zbožné spoločenstvo, ktoré vedie.

Nesmrteľní bohovia, dúfam, budú žičiť posvätnému dielu vďaka pamiatkam na náboženstvo predkov. Spravodliví, dobrí a najmúdrejší predstavení z cirkví a provincií sa vhodnými listinami postarajú o vystavané sídlo.

Touto dvojitou ochranou posilnená a obohatená nová knižnica prinesie starobylosť, ktorá raz aj ďalším nasledovníkom ukáže zozbierané pradávne, zriedkavé a výnimočné poklady.

Predĺženie severného krídla komplexu budov Spoločnosti Ježišovej, v ktorom na prvom poschodí boli v roku 1761 slávnostne odovzdané do užívania nové priestory pre knižnicu. Foto: archív Ústavu dejín TU.

Vyšlo v univerzitnom časopise 3/2023.