Skočiť na hlavný obsah
PR
12.09.2022

Optimálne duševné prežívanie máme vo svojich rukách

Martin Miler je náš popredný klinický psychológ. Na túto dráhu vyštartoval na Trnavskej univerzite.

Z techniky na humanitný odbor

Čo vás priviedlo na Trnavskú univerzitu?

Po absolvovaní Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej v Bratislave som sa rozhodol pre filozofiu, ale pochopil som, že v dnešnej dobe filozofia nefunguje ako za čias Sokrata a Platóna. Bližšie som mal potom k psychológii, prvýkrát som sa hlásil v roku 1992 do Bratislavy, kde ma neprijali. O rok neskôr som sa znova hlásil, ale už aj do Trnavy. Prijali ma, ale až na odvolanie. Takto vyzerala moja komplikovaná cesta na Trnavskú univerzitu.

Veľa absolventov má podobné skúsenosti.

Začiatkom 90-ych rokov to nebolo ľahké. Bola nová doba, ale myslenie sa ľahko nezmení. Nebolo bežné alebo očakávané, aby sa absolvent technickej školy hlásil na humanitný odbor. Predsa len mi chýbali niektoré vedomosti, napríklad z biológie, ktoré som si musel dobrať. Nepovažujem sa za tvrdohlavého človeka, ale akási tvrdohlavosť či vytrvalosť ma viedla týmto smerom a opakovane som sa pokúšal dostať na vysokú školu. Ak by ma nevzali v roku 1993, skúsil by som to aj o rok.

Vnútorne som bol veľmi šťastný, že som sa dostal na školu. Asi som si to aj viacej užíval, nebola to pre mňa samozrejmosť. Je to pre mňa príjemný pocit patriť medzi prvých absolventov Trnavskej univerzity.

martin miler

Ako študenti sme boli právoplatnými členmi akademickej obce

Pripomíname si 30 rokov nášho obnovenia. Zákon o zriadení Trnavskej univerzity nesie rok 1992. Deväťdesiate roky sa nazývajú „divoké“, ale sú aj autori, ktorí o nich píšu ako o rokoch slobody a nových príležitostí. Aj vďaka tejto atmosfére možno vznikla TRUNI ako prvá nová vysoká škola po Nežnej revolúcii. Aké boli 90-roky pre vás?

Bola to mladá dospelosť. Spoločnosť bola vo veľmi dynamickom pohybe, nielen politicky, ale „všeľudsky“. Otvorili sa nové možnosti a ľudia nevedeli, čo zrazu s nimi majú robiť. Sloboda, po ktorej sme túžili, nás konfrontovala so zodpovednosťou rozhodovania sa. Že sa môžeme rozhodnúť aj nesprávne a budeme musieť za to niesť zodpovednosť. Pre mnohých znamenala táto doba deštrukciu poriadku, ako ho dovtedy poznali. Na jednej strane som tomu aj rozumel, na druhej strane som si ale uvedomoval, že veď také to budeme mať, aké si to spravíme. V tomto som to cítil aj na Trnavskej univerzite vo veciach, ako sa kreovali na katedre. My ako študenti sme intenzívne zasahovali do tohto procesu, čo nebolo vždy po vôli vedeniu katedry, ale reflektovali to a vypočuli náš hlas. Boli sme právoplatnými členmi akademickej obce.

Stretli ste na vtedajšej fakulte humanistiky zaujímavé osobnosti?

Určite to bol profesor Ondrej Kondáš, ktorý bol teda nielen pánom v rokoch, ale mal aj svoje postavenie a spoločenský dosah, čo dokázal na poli klinickej psychológie. Zo začiatku bol členom katedry pán profesor Vladimír Šatura, čo bol síce Slovák, ale pôsobiaci vo Viedni a učil na našej fakulte. Potom to bol pre mňa významný človek Marián Košč, ktorý nás učil klinickú psychológiu a v tom čase pracoval vo Fakultnej nemocnici v Bratislave ako psychológ. Keď som odišiel zo školy, veľmi ma zasiahlo, že zomrel v mladom veku. Dodnes som v kontakte s Ivanom Valkovičom cez Psychoterapiu zameranú na človeka, ktorá ma významne ovplyvnila vďaka jeho seminárom. Rovnako Lýgia Bátovská, s ktorou sme mali arteoterapeutické semináre. Absolútny pojem bol Damián Kováč, ktorý nás učil.

Trnavská univerzita v Trnave

Kontakt s Trnavskou univerzitou mám dennodenný

Ste v kontakte s katedrou psychológie v Trnave aj dnes?

Môj kamarát-kolega Laco Timulák tam učil, v roku 2005 odišiel do Dublinu a poprosil ma, či by som nezobral niektorého jeho seminára, takže nejaký čas som aj učil na katedre. Jeden človek z Trnavskej univerzity mi ostal na celý život. Je to moja manželka, s ktorou som sa zoznámil priamo na našom odbore. Takže kontakt s TRUNI je vďaka tomu takmer dennodenný (úsmev). Občas ma oslovia študenti alebo absolventi, ktorí potrebujú vyplniť dotazník pre diplomovky či semináre. V našich šľapajach sa rozhodol ísť náš syn.

Ako vyzerá manželstvo dvoch psychológov?

Našťastie sa neobhadzujeme diagnózami (úsmev). Dúfam, že naše manželstvo vyzerá relatívne normálne, ale to asi musia posúdiť iní. Osobne ho hodnotím ako veľmi dobré, na jeseň nás čaká 25 výročie. V rámci rôznych emočných stavov nie sme v partnerstve ani ako psychológovia či terapeuti, takže sa vieme aj rôzne pohádať a nebyť úplne učebnicoví. Doma je človek manžel, manželka, otec, mama, a nie úplne tá profesia, skôr by to bolo na škodu. Naše deti zatiaľ, zdá sa, sa im celkom darí, máme tri.

Človek potrebuje vzťah, ale niekedy sú práve vzťahy problematické. Je manželstvo zdrojom alebo riešením problémov?

Ak to vezmeme akademicky, tak život ľudí, ktorí žijú v stabilných vzťahoch, v manželstve, je lepší, majú menej zdravotných ťažkostí. Aj prežívanie je optimálne. Dožívajú sa vyššieho veku. Žiť vo vzťahu je lepšie ako byť sám. Samozrejme, vzťah môže byť aj zdrojom ťažkostí, ktoré vzniknú medzi ľuďmi, ale neznamená to, že ľudia, ktorí sú sami, nemajú žiadne problémy. Musia sa vysporadúvať aj so svojou samotou a potrebou vzťahovosti, nie nevyhnutne partnerskej. Musia okolo seba kreovať sieť ľudí, s ktorými môžu fungovať, no s pribúdajúcim vekom sa to začína komplikovať. Predsa len väčšina ľudí je vo vzťahu a má deti a pre tých, ktorí ostávajú, je náročné zapojiť sa do takejto komunity. Takže si stále myslím, že kvalitné, stabilné vzťahy sú skôr riešením než zdrojom problémov.

Napokon, nejde len o vzťah k druhým, ale aj k sebe či k veciam okolo nás.

Aj v mojej práci je terapeutický vzťah nástrojom, ktorý je „liečivý“. Je to tiež forma profesionálneho vzťahu, ktorá poskytuje platformu, aby človek vedel svoje problémy v bezpečnom prostredí s niekým prebrať a riešiť. A to napriek všetkým self-help príručkám a knihám. Keby fungovali, my psychológovia nemáme prácu. Kúpim si manuál, načítam si ho a fungujem... Napriek všetkým týmto knihám a peniazom, ktoré sa v nich točia, máme práce stále dosť.

Duševné zdravie

Od časov lovcov a zberačov sme sa nezmenili

Čo je obsahom vašej práce?

Stretávanie sa s ľuďmi a psychoterapeutická práca, to znamená, že je to práca s bežnými psychologickými ťažkosťami, akými sú úzkosti, ľahšie depresívne stavy alebo veci týkajúcich sa vzťahov a spracovávania traumatických udalostí. Pomáham klientom tiež so sebapoznaním a hľadaním zmyslu. Niekedy ide aj o zefektívňovanie seba.

Takže nemusí prísť za vami len ten, kto má problém, ale aj ten, kto chce napríklad spoznať svoje silné stránky.

Určite áno, pretože terapeutické nástroje sa dajú použiť nielen na „vyplnenie deficitu“, ale dajú sa použiť na sebaaktualizáciu a na lepšie fungovanie vo svete.

Aké najčastejšie problémy majú ľudia, ktorí vás oslovia?

Naše prežívanie je podobné alebo rovnaké, asi sme sa veľmi nezmenili od časov lovcov a zberačov v psychologickom zmysle slova. Veci nás zasahujú. Sú síce iné, ale prežívanie máme podobné, ako sme mali pred desiatimi tisícmi rokov. Akurát sa to v našej spoločnosti inak zobrazuje – inak s tým narábame. Posledné obdobie s pandémiou prinieslo niektoré nové témy. Napríklad práca z domu sa pre niektorých zdala byť v prvom momente ako úžasná výhra, ale postupom času sa pre mnohých ukázala ako brutálna pasca. Prestali sa hýbať, prestali sa stretať s ostatnými ľuďmi a začal im chýbať bežný kontakt, káva, „pofrflanie si“... Mestá boli prázdne a ľudia sa často vracali domov do svojej samoty.

martin miler

Sme úzkostlivejší 

Pribudlo vám po pandémii viac práce?

Nedisponujem presnými štatistickými údajmi, ale poradenské telefonické linky ako Nezábudka či IP-čko sú dlhodobo preťažené. Posledné mesiace nemám kam zaradiť klientov a posielam im kontakty na svojich kolegov. Občas sa mi vrátia po obvolaní 5-6 psychológov naspäť, je problém zohnať pomoc. Nárast ľudí, ktorí po pandémii potrebujú psychologickú pomoc, je markantný.

Budú psychologické následky pandémie možno horšie ako zdravotné?

Dá sa predpokladať, že to tak bude. Môžu prísť posttraumatické ťažkosti, napríklad si ľudia začnú uvedomovať, že im ubehli dva roky života a povedzme sa nevenovali vzťahom alebo nerozvíjali priateľstvá. Je veľa vecí, čo nás ešte len čaká. Navyše bude potrebná spoločenská reflexia tejto doby ako niečoho, čo bolo bezprecedentné počas nášho života, ktorý sme zatiaľ prežili. Ale treba reflektovať aj postoj spoločnosti k tematike zomierania, ktorý je iný ako napríklad pred sto rokmi, keď tu tiež bola pandémia po prvej svetovej vojne. Ľudia sú dnes úzkostlivejší na svoje zdravie a život a na to, aby sme sa mali dobre a aby nás nikto neobmedzoval na našom dobrom živote. Hovoríme, že sme na tom oveľa lepšie ako ľudia pred sto rokmi, na druhej strane pandémia pre nás znamenala o to väčšie obmedzenia.

Čo ste sa naučili o ľuďoch počas posledných dvoch rokov?

Vo svojich blízkych a priateľoch som sa nesklamal. Väčšina ľudí je prosociálnych. Dokážu sa postaviť za seba, chrániť si slobodu a spolupracovať.

Čo podľa vás najviac pomáha duševnému zdraviu?

Keď je telo v poriadku, aj duševne sa cítime dobre. Pomáha pohyb, šport, stačí aj obyčajná chôdza. Odporúčam byť v kontakte s ľuďmi, ktorých máme radi, s ktorými zažívame pozitívne emócie a zdieľame spoločné zážitky. Robme to, čo nás napĺňa, či sú to knihy, hudba, umenie. Je dôležité mať koncept zmysluplnosti svojej existencie. Tiež konajme to, čo súvisí s našou transcendenciou. Nemusí to nevyhnutne znamenať náboženský rozmer, ale transcendencia znamená, že spolupracujeme na niečom, čo nás presahuje, čo tu ostane po nás. Pre bežných ľudí sú to deti. Deti sú odkaz, ktorý tu nechávajú a ktorý tu bude ďalej žiť. Transcendencia sa dá dosiahnuť aj tvorbou a budovaním vo svojom okolí. Tieto všetky veci prispievajú k duševnému zdraviu a opisuje ich pozitívna psychológia. Vychádzajú z množstva výskumov optimálneho prežívania. Sú to piliere, na ktorých stojí väčšina nášho pozitívneho prežívania a veľkú časť z toho máme vo svojich rukách. Ak ešte nie sme v optimálnom stave, jedna z možností „self help“ je písať si denník. Je to akási forma dialógu, hoci so samým sebou, ale prispieva k zmene.