Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

Minulosť sa môže stať živým dedičstvom iba vtedy, ak pochopíme jej skúsenosti

Michal Zvarík

Študentský život znamená aj voľnosť a spoločenstvo – a to je pre vedúceho katedry filozofie Michala Zvaríka rovnako dôležité ako oficiálny univerzitný kolobeh. „Sú to nemalé straty. Napriek tomu, že pandémia na nás vyvíja veľký tlak, pretože fungujeme v abnormálnom režime, nesmieme zabúdať, že s problémami sa boria aj druhí. Musíme byť preto pripravení študentom načúvať a ak je to možné, hľadať spôsoby, ako im v ich situácii pomôcť,“ hovorí odborník na antickú filozofiu z Trnavskej univerzity. Čo pre nás znamená antika dnes?

Po múdrosti začíname túžiť, keď ju nemáme

Ste vedúcim katedry filozofie. Pri predstavení študijných programov sa väčšinou vždy píše o uplatnení absolventov toho-ktorého štúdia. Ako sa dá uplatniť s filozofiou?

Štúdium filozofie poskytuje širokú škálu uplatnenia. Úspešných absolventov filozofie možno vidieť nielen na vedeckých a vzdelávacích pracoviskách s filozofickým, humanitným či spoločensko-vedným zameraním, ale aj v médiách, v redakciách odborných a spoločenských časopisov, vo verejnej oblasti a mimovládnych organizáciách, nadáciách, občianskych združeniach, v štátnej správe aj v súkromnom sektore.

Ešte zo stredoškolských lavíc poznáme definíciu filozofie ako lásky k múdrosti. Je táto definícia platná naprieč stáročiami?

Nepovedal by som, že ide o definíciu v pravom slova zmysle. Definície filozofie, to, čo charakterizuje jej podstatu, sa dejinne premieňajú podľa určitých požiadaviek doby, ktoré sa stávajú predmetom filozofickej reflexie. Skôr ide o základný postoj, ktorý zahŕňa na jednej strane múdrosť a na druhej strane lásku, túžbu. Filozofia je túžbou po múdrosti. Po múdrosti však začíname túžiť až vtedy, ak si uvedomíme, že ju nemáme, že naše domnienky boli iba zdanlivou múdrosťou.

Filozofia je túžbou po múdrosti. Po múdrosti však začíname túžiť až vtedy, ak si uvedomíme, že ju nemáme, že naše domnienky boli iba zdanlivou múdrosťou.

Je cieľom filozofie objavovať múdrosť, stávať sa múdrejšími?

Presne tak. Byť múdrejšími môžeme iba vtedy, ak vieme, že ešte múdrymi nie sme. Výstižne to pomenoval francúzsky filozof Maurice Merleau-Ponty v prednáške Chvála filozofie: „Filozofa vytvára pohyb, ktorý nepretržite prebieha od vedenia k nevedomosti, od nevedomosti k vedeniu a akési spočinutie v tomto pohybe.“ To je ale charakteristika filozofovania, ako ho praktizoval Sókratés, keď preskúmaval seba samého a druhých, aby odhalil ich domnelé vedenie. Preto máme množstvo definícií filozofie. Tie vyjadrujú, čo sa považuje za múdrosť v osobitých historických okolnostiach, ale vždy je možné sa kriticky pýtať, či táto múdrosť naozaj dospela do konca a nie je iba domnelá.

Michal ZvaríkSvet je uchvacovaný mnohými krízami

Existuje čosi ako filozofia života – mať hodnoty, ktoré nám pomôžu život zvládnuť a prežiť?

Z vašej otázky cítim trochu negatívny podtón, ktorý do určitej miery zodpovedá aj duchu doby. Akoby život mal byť iba námahou, niečo čo musíme strpieť či vydržať. A zároveň niečo, od čoho potrebujeme úľavu, chvíle povznesenia, aby bol vôbec znesiteľný. Tomuto duchu doby sa vôbec nedivím. Svet je uchvacovaný mnohými krízami: súčasnou pandémiou, ekonomickými a politickými výkyvmi, ekologickou krízou, ktoré nás zasahujú až do sféry intimity. Veľký prínos filozofie vidím v tom, že túto situáciu reflektuje. V súčasnosti nenachádzame jednoduché riešenia. Sú filozofi, ktorí prichádzajú k záveru, že život človeka nielenže nemá zmysel, ale že jeho život je podstatne škodlivý. Tieto postoje síce nabádajú k určitej rezignácii, ale vopred by som ich neodmietal, pretože v istom zmysle idú na koreň veci, obnažujú situáciu tak, ako jej čelíme a prinajmenšom artikulujú postoj mnohých ľudí. Otázkou je, či je možné obnoviť v človeku hlbší vzťah k životu. Cieľ života nemôže spočívať iba  v tom, aby bol prežitý. Nejde o to žiť, akoby povedali starí Gréci, ale byť blažený, čiže žiť dobre (eu zén). To nejde bez námah a zapretia, pretože k dobrému životu patrí vedomie vlastnej hodnoty a veľkosti. To človek nedosiahne, ak to „dobré“ v živote pre neho bude iba chvíľkovou úľavou a útekom od námahy. V námahe a ťažkostiach musí vidieť, že majú zmysel, že sa v nich napĺňa a realizuje, že robí niečo veľké.

Cieľ života nemôže spočívať iba  v tom, aby bol prežitý. Nejde o to žiť, akoby povedali starí Gréci, ale byť blažený, čiže žiť dobre (eu zén). To nejde bez námah a zapretia.

Môžu byť hodnoty liekom na súčasnú situáciu, sú tým, čo môže filozofia ponúknuť? Jazyk hodnôt je dnes pomerne populárny, najmä keď je poruke ako nástroj na vyhraňovanie sa a mobilizáciu v politických súbojoch. Stačí mať správne hodnoty a ukázať prstom na tých, ktorí podľa mňa tieto hodnoty nemajú. Tí buď zdieľajú hodnoty nesprávne alebo rovno žiadne. Akoby pred nami hodnoty stáli ako jasne vyčlenené škatuľky a stačilo si medzi nimi vybrať ako z tovaru na pultoch na základe sympatií. Hodnoty stoja pred nami ako nároky a požiadavky, ktoré máme uskutočňovať. Nie sú hneď zreteľné, vždy ich už určitým spôsobom interpretujeme. Preto musíme kriticky reflektovať, ako im rozumieme, či sa nimi skutočne nechávame formovať alebo ich našimi skrytými túžbami či očakávaniami deformujeme.

Filozofia nie je iba európsky vynález

Odkedy vôbec môžeme hovoriť o vzniku filozofie? Kedy si filozofi uvedomili, že filozofujú?

Presná odpoveď je, že nevieme. Pojmy „filozofia“ a „filozofovať“ sú určite neskoršie ako samotná filozofia. V kontexte antického Grécka sa za prvého filozofa považuje Thalés z Milétu, ktorý pôsobil v 6. storočí pred Kr. No aj jeho novátorstvo sa nezrodilo z ničoho, ale je skôr výsledkom dlhšieho vývoja, kedy sa v rámci mýtického spôsobu uvažovania utvára kritický duch. Presný moment filozofie nie sme schopní určiť aj preto, že sa nerodí náhle, ide o vedomie činnosti, ktorá si len postupne uvedomuje svoju osobitosť. U Hérakleita, okolo prelomu 6. a 5. storočia, sa stretávame s výrokom o mužoch „milujúcich múdre“, slovo filosofos je tu v podobe adjektíva. Slovo „filozofovať“, filosofein, máme doložené až u Hérodota a neskôr Thúkydida a súvisí s nadobúdaním vzdelania v širokom slova zmysle. Vedomie filozofie ako osobitého povolania nachádzame u Platóna. Treba však podotknúť, že filozofia nie je iba európsky vynález, ale vyvinula sa na viacerých miestach, v starovekej Indii, Číne a dokonca môžeme naraziť na náznaky filozofického uvažovania v predkolumbovskej Amerike u Aztékov. Schopnosť filozofovať je ľudsky univerzálna a postupne vyrastá tam, kde mýtus v novej situácii nie je schopný ponúkať dostatočné odpovede.

Dialóg s antickými filozofmi

Zaoberáte sa antickou filozofiou. V čom vidíte jej význam a prínos?

Ak sa zameriame na historický prínos, ten bol nesmierny. Filozofia začala požadovať pravdu, ktorá má byť zdôvodnená, čiže podopretá pozorovanými javmi, dôkazmi a racionálnymi tvrdeniami. Formulovala základné otázky a problémy, ku ktorým sa neustále vraciame a snažíme sa ich nanovo zodpovedať. Jej koncept vzdelanosti a vedy podstatne určoval myslenie až do stredoveku a aj novovek sa často k antike obracal pre inšpiráciu, od ktorej očakával obnovenie. Pre mňa je ale zaujímavejšia otázka, či nás antická filozofia môže osloviť ešte aj dnes. Antika je pre mnohých fascinujúca, ale chápu ju ako obdobie, ktoré je prekonané a je pre nás zdrojom, ktorý nás poúča o minulých omyloch a slepých cestách. Tento postoj sa mi zdá byť v niečom povýšenecký. Predpokladá súčasný pohľad ako normu pre posúdenie predchádzajúcich epoch. Mne je skôr bližší prístup viesť s antickými filozofmi dialóg. Svet gréckeho človeka je nám cudzí a keď sa mu snažíme rozumieť, nadobúdame odstup od toho nášho. Je to príležitosť sproblematizovať súčasnosť, pokúsiť sa ju uvidieť inými očami a tak otriasť našimi samozrejmosťami.  

Sme aj my, tu a teraz, ideoví dedičia antickej filozofie?

Toto je zaujímavá otázka, pretože obvykle sa k tomuto dedičstvu akosi automaticky hlásime. Môžeme sa na to pozrieť z viacerých uhlov. Antika sa predstavuje ako jeden zo zdrojov európskej identity, a preto aj ako niečo, voči čomu máme záväzok. No intelektuálne dedičstvo môže pôsobiť aj skryto, stalo sa nám samozrejmým natoľko, že ani nevieme, že si ho nesieme. Obe tieto perspektívy majú spoločného menovateľa v tom, že minulosť predpokladajú ako niečo známe. Paradoxne toto majú spoločné s nekritickým odsúdením minulosti ako niečoho nedokonalého a prekonaného. Preto niekedy narážame na karikatúry minulých epoch, napríklad na velebenie zidealizovaného usporiadania Sparty u N. Machiavelliho či J.-J. Rousseaua. Minulosť sa môže stať živým dedičstvom iba vtedy, ak pochopíme jej skúsenosti, ktoré vyvstávajú na pozadí jej konfliktov, otázok a problémov. To nie je ľahká úloha, pretože si vyžaduje schopnosť zaujať odstup. Nikdy si však nemôžeme byť istí, či náš pohľad nie je selektívny, či nás neoslovuje tá stránka minulosti, ktorá zodpovedá naším otvoreným alebo skrytým túžbam.

Európa je dôležitá. Zrodila sa v nej filozofia usilujúca o pravdu

Ako vôbec antická filozofia prenikla do Európy, ba do celého sveta?

Európa sa často chápe ako miesto zrodu filozofie. Napríklad Edmund Husserl v diele Kríza európskych vied tvrdí, že filozofia nie je dôležitá preto, lebo sa zrodila v Európe, ale Európa je dôležitá, pretože sa v nej zrodila filozofia ako úsilie o pravdu, ktorá presahuje partikulárne kultúrne a civilizačné hľadiská. Za symbolické mesto filozofie sa považujú Atény. Prísne vzaté sa však počiatky filozofie rozvíjajú v mestách Iónie, čiže na pobreží dnešnej Malej Ázie a o niečo neskôr vo Veľkom Grécku na Apeninskom polostrove. Filozofický spôsob uvažovania sa neobmedzoval len na antickú Európu, ale zasahoval celú okolitú oblasť Stredomoria a neskôr kultúrne podnecoval nielen kresťanský stredovek, ale aj arabský svet. Predstava „európskosti“ je podľa mňa aj následok politickej a ekonomickej dominancie vo svete, ktorú Európa nadobúda v období modernity. To ale nič nemení na skutočnosti, že filozofii je vlastné prekračovať hranice a tendencia hľadať nahliadnutie, ktoré presahuje geo-historické rámce.

Ktorý z antických filozofov je vám osobitne blízky?

Je ich viacero a je nemožné urobiť výber, ktorý by nebol nespravodlivý ako voči nim, tak aj voči mojim preferenciám.  Z predsokratikov ma asi najviac oslovuje Hérakleitos pre jeho chápanie človeka ako bytosti, ktorá pred sebou uniká a odmieta sa konfrontovať so sebou samým. Utekáme pred sebou tak, že si utvárame atrapy skutočnosti a seba-ilúzie. Uzatvárame sa do sveta fiktívnej harmónie a vnútri skryto dúfame, že túto bublinu nič nenaruší. A samozrejme, rád čítam Platónove dialógy. Platón neponúka iba suchopárnu filozofickú argumentáciu, ale čitateľ musí byť citlivý aj na čas a miesto, v ktorom sa diela odohrávajú, a na psychologický profil jednotlivých protagonistov. Cez slová a argumenty nás Platón privádza k odhaleniu duše a jej napätí, ktoré ukazujú, kým sme.

Filozofia nie je dôležitá preto, lebo sa zrodila v Európe, ale Európa je dôležitá, pretože sa v nej zrodila filozofia ako úsilie o pravdu.

Aké otázky si kládli antickí filozofi? Čo ich zaujímalo?

Ak mám nájsť spoločného menovateľa pre antickú filozofiu ako celok, tak je to asi otázka poriadku a spolu s ním otázka základu či princípu, arché, ktorý usporiadaniu dáva jeho tvárnosť a vymedzenie. Ide vlastne o problém, čo je fysis jednak v zmysle celku prírody a jednak v zmysle prirodzenosti vecí v jej rámci. Človek tu zaujíma pozoruhodné postavenie. Síce reflektuje prírodu a poriadok, ale tiež podlieha zdaniu a klamom a preto poriadok narúša. Je preto jeho úlohou v rámci prírody rozpoznávať svoje miesto. To sa deje napĺňaním príkazu „poznaj seba samého“ (gnóthi seauton). Spoznaním seba samého zisťujem moju mieru, moje vyčlenenie vzťahov a záväzkov k bohom, ako aj k druhým ľuďom. S tým súvisí celý rad otázok: ako rozlíšiť pravdu od zdania? Čo dáva veciam ich bytie, aké príčiny ich určujú? Podľa akých kritérií, podľa akého meradla či miery mám konať, aby som žil dobre?

Líšia sa vo svojej podstate otázky súčasných filozofov oproti tým otázkam, ktoré si kládli filozofi v antike?

Stručne povedané, áno aj nie. Vo filozofii existujú večné otázky pravdy, bytia, poznania či praxe. A tie má súčasnosť zhodné s predchádzajúcimi epochami. No tieto otázky sú formulované z odlišných prístupov. Gréci žili vonku, vo svete. Napríklad nepoznali problémy, ktoré prichádzajú s novovekom a jeho rozlíšením subjektu a objektu, napríklad či mimo môjho vedomia existuje nejaká nezávislá skutočnosť, či je svet len mojou subjektívnou predstavou.

Michal Zvarík

Napätie medzi každodennosťou a filozofiou vzniká nevyhnutne

Napísali ste knihu Predsudok vo fenomenológii každodennosti. Mali by sme sa vyhýbať predsudkom alebo nám vedia predsudky aj pomôcť?

To závisí od toho, ako slovo „predsudok“ chápeme. Určite je potrebné zápasiť s predsudkami znehodnocujúcimi ľudskosť, ktoré sú diskriminačné a nebezpečné, či už ide o rasizmus, nevraživosť voči iným etnikám, ženám, skrátka rôznym podobám šovinizmu. Naproti tomu Hannah Arendtová upozorňuje, že keby sme sa nespoliehali na predsudky, čiže kriticky nepreskúmané presvedčenia, nič by sme v živote nevykonali.

Téma mojej knihy však ide trochu iným smerom. Samotné slovo predsudok má pejoratívny nádych a nie je významovo neutrálne. Je to jav, voči ktorému sa staviame antagonisticky, vyhraňujeme sa voči nemu. Z tohto pohľadu sú predsudky niečo, čo sa týka druhých, kým my sami sa máme vyznačovať otvoreným a tolerantným postojom, ktorý je predsudkov zbavený, stojí nad nimi. Oprávnenosť tohto pohľadu som sa pokúsil vidieť cez fundamentálnu ontológiu Martina Heideggera. Heidegger upozorňuje, že naše myslenie je podmienené kontextom rozumenia, ktorý je nám natoľko samozrejmý, že nie sme schopní z neho vystúpiť. Je to naša bytostná predsudkovosť, ktorú sme nevedome prevzali od druhých. Tá nakoniec rozhoduje, čo sa za predsudok verejne považuje a čo nie. Inými slovami, zdá sa, že nie sme schopní zaujať nijaký neutrálny pohľad, ktorý by bol od predsudkovosti oslobodený.

Existujú aj nejaké predsudky o filozofii či filozofoch? Dá sa týchto predsudkov zbaviť?

Predsudky o filozofoch sú také staré ako filozofia sama. Často sa spomína legenda o Thalesovi, ako pozoroval hviezdy a spadol pri tom do studne, v literatúre nachádzame množstvo anekdot a legiend o popletených učencoch. Tieto legendy predstavujú filozofa ako nepraktického človeka, odtrhnutého od reálneho, každodenného sveta bežných ľudí. Napätie medzi každodennosťou a filozofiou vzniká nevyhnutne. Bežný človek skutočnosti neproblematicky rozumie, kým filozofia neproblematickosť narúša, spochybňuje, odhaľuje ju ako zdanie. To je neraz znepokojujúce a preto, ak sa s ňou človek každodennosti konfrontuje, vyvoláva reakciu či už v podobe výsmechu alebo hnevu. Osobne dúfam, že toto napätie nevymizne, pretože by to neznamenalo nič menšie, že filozofia už nedokáže provokovať a nemá čo povedať.

Michal ZvaríkKritické myslenie: rozoznanie zrnu od pliev

Veľa sa dnes hovorí o nutnosti rozvíjať kritické myslenie. Čo vôbec chápať pod kritickým myslením a ako ho využívať v praxi?

Potreba kritického myslenia vyvstáva ako pochopiteľná reakcia na rozmach nepodložených konšpirácií a politicky motivovaných klamstiev. Žiaľ, čím väčšia je táto potreba, tým viac sa pojem kritického myslenia zdôrazňuje, ale aj znejasňuje. Thomas Hobbes s iróniou napísal, že rozum a múdrosť sú medzi ľuďmi rozdelené rovnomernejšie než všetko ostatné, pretože každý sa domnieva, že ho má viac ako druhí. Dnes môžeme pokojne v tejto vete slovo „rozum“ nahradiť „kritickým myslením“.

Kritické myslenie ale potrebujeme. Potrebujeme vedieť, ako v návale informácií rôznej kvality môžeme rozpoznať zrno od pliev, pravdu od klamstva. Chápem teda kritické myslenie ako myslenie, ktoré sa zakladá na určitých kritériách, ktoré nám majú napomáhať rozlišovať, aby sme sa nenechali zmanipulovať a oklamať. Dodržiavanie týchto kritérií neočakávame iba od seba, ale aj od druhých. Otázkou je, ktoré kritériá to sú. Často sa zdôrazňujú fakty, používanie logických argumentov a rozpoznávanie argumentačných faulov. Oboje je potrebné, ale nedostatočné. Nie sme všadeprítomní, a preto niektorým faktom uveríme a iným nie. Navyše logicky koherentné klamstvo pôsobí prijateľnejšie. Musíme vedieť rozpoznať aj ďalšie úrovne manipulácie, napríklad moralizujúcu démonizáciu politických oponentov a podobne.

Kritické myslenie slúži ako nástroj vyhraňovania sa a zároveň ako niečo, čo nás má pred druhým ochrániť.

Pojem kritického myslenia má podľa mňa jeden nedostatok. Slúži ako nástroj vyhraňovania sa a zároveň ako niečo, čo nás má pred druhým ochrániť. Vyvoláva v nás dojem druhého ako niekoho, kto má moc nás oklamať. Pretože sa chceme chrániť, kladieme medzi nás bariéru podozrenia. Možno ešte dokážeme vypočuť, ale zo strachu nemusíme byť schopní načúvať. Preto potrebujeme aj protiváhu v podobe akéhosi kritického rozumenia, snahu o porozumenie druhému, jeho perspektíve a dôvodom. A rovnako aj zušľachťovanie seba-reflexie, našich vnútorných motivácií. Tu môže štúdium filozofie veľmi napomôcť.   

Filozofia online: Nemalé straty na študentskom živote

Aké máte plány a aktivity v tomto akademickom roku na katedre filozofie?

Napriek obmedzeniam plánujeme zorganizovať niekoľko zaujímavých prednášok a workshopov. Ak to situácia neumožní inak, budú prebiehať on-line. V rámci podujatia Týždeň vedy a techniky vystúpil s on-line prednáškou doc. Zdeněk Vojtíšek na tému Náboženstvo v postmoderne. Taktiež sme spoluorganizovali Noc filozofie, ktorá sa konala 19. novembra. Máme nápady a plány aj na letný semester, uvidíme, nakoľko sa ich podarí zrealizovať, preto nechcem predbiehať.

Už sa to stalo takmer obvyklou otázkou, ale ako sa vysporadúvate s „koronou“? Darí sa vám udržať kontakty so študentmi aj v týchto časoch?

Situácia dnes je dnes o niečo lepšia ako minulý semester, keď sme sa museli preorientovať na nový spôsob výučby. Máme viac skúseností. Prednášky a semináre prebiehajú bez problémov on-line. Je mi však ľúto, že pre opatrenia sme nestihli mať viac kontaktných hodín so študentmi, najmä s prvákmi. Navyše neodmysliteľnou súčasťou študentského života je aj voľnosť, utváranie spoločenstva v neformálnych vzťahoch a nenútených stretnutiach. Táto stránka je podľa mňa rovnako dôležitá ako oficiálny univerzitný kolobeh. Sú to nemalé straty. Napriek tomu, že pandémia na nás vyvíja veľký tlak, pretože fungujeme v abnormálnom režime, nesmieme zabúdať, že s problémami sa boria aj druhí. Musíme byť preto pripravení študentom načúvať a ak je to možné, hľadať spôsoby, ako im v ich situácii pomôcť.

foto: TRUNI/Barbora Likavská

 

Chcete študovať filozofiu Navštívte webstránku našej katedry.

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!