Filozofická fakulta
Pedagogická fakulta
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce
Teologická fakulta
Právnická fakulta

Letcov pod vlajkou monarchie spájala odvaha, túžba po uznaní a osobnej prestíži

Z územia Slovenska pochádzali desiatky letcov, mnohí boli úspešní velitelia leteckých jednotiek počas prvej svetovej vojny. Sú to často významné, no stále neznáme osobnosti našich vojenských dejín. Ich osudy približuje absolvent histórie na Trnavskej univerzite Juraj Červenka, ktorý pracuje ako editor v Slovenskom rozhlase. 

Počas prvej svetovej vojny bolo lietanie veľmi rizikové

Vaším špecifikom je armádne a námorné letectvo. Máte k tejto téme aj osobný vzťah?

Áno, už v detstve som staval plastikové modely lietadiel, tak ako aj môj otec. Zbieral som najmä miniatúry strojov z čias druhej svetovej vojny, tých z prvej svetovej vojny bolo na trhu podstatne menej. Už vtedy mali akýsi nádych tajomna, dávnych čias. A tak môj záujem sa postupne preorientovával najmä na obdobie tej veľkej vojny z rokov 1914 až 1918.

Vo vašich knihách sa venujete najmä letectvu za Rakúsko-Uhorska a počas prvej svetovej vojny. Na prvý pohľad znejú príbehy mužov, ktorí lietali pod vlajkou monarchie, ako vcelku romantické, no keď si predstavíme „krehké stroje z dreva, plátna a výstužných drôtov“, romantika končí. Ako to, že si vôbec mladí letci trúfli sadnúť do takýchto strojov?

Počas prvej svetovej vojny bolo lietanie veľmi rizikové, letectvo bolo rakúsko-uhorskou armádnou zložkou s vôbec najvyššími stratami. No služba na letisku, s výnimkou bojového nasadenia, bola oveľa príjemnejšia než niekde v zákopoch. Letci mali lepšie jedlo, užívali si spoločenský život, keď práve nelietali. No a spájali ich zaiste i povahové črty, odvaha, túžba po uznaní a osobnej prestíži. Ako sa doslova vyjadril rakúsko-uhorský vojenský letec z Čiech Rudolf Holeka, všetky pozitíva vyrovnávali to obrovské riziko uhorenia za živa v boji.  

S postupom prvej svetovej vojny bol výcvik letcov menej dôsledný

Boli vtedy mladíci na službu vojnových pilotov aj nejako pripravení?

Letci museli absolvovať výcvik, po celej monarchii boli rozmiestnené školiace letecké jednotky, napríklad aj v Parndorfe neďaleko Bratislavy. Výcvik trval často niekoľko mesiacov, od teórie sa prechádzalo k lietaniu, cvičeniu rôznych vzdušných manévrov. Ako vojna pokračovala, bol tento výcvik menej dôsledný. Velitelia leteckých jednotiek sa často sťažovali na nepripravenosť nováčikov, boli to letci iba na papieri – piloti často nevedeli letieť vo formácii, leteckí pozorovatelia zase narábať s palubnými zbraňami. Museli sa zdokonaľovať priamo na poľných letiskách, než ich veliteľ vôbec poslal do boja. Taký britský pilot ostrieľaný bojmi nad západným frontom a prevelený do Talianska bol pre rakúsko-uhorských aviatikov smrteľne nebezpečným súperom.    

Akú rolu teda zohrali „habsburské“ lietadlá v prvej svetovej vojne?

Ak sa rozprávame o lietaní v roku 1914, môžeme spomínať aviatikov, často nadšencov so športovým duchom, prieskumné lety neozbrojených a veľmi poruchových lietadiel. Ak hovoríme o rokoch 1917 či 1918, vtedy už na oblohe prebiehali masové letecké súboje, ťažké nemecké bombardéry zhadzovali svoj smrtiaci náklad nad Londýnom. Na Piave nalietavali na rakúsko-uhorských vojakov talianske či britské bojové stroje. Prvá svetová vojna priniesla lietadlové lode, rádiové vzdušné navádzanie delostreleckej paľby, zhadzovanie propagandistických letákov atď. Letectvo sa stalo relevantnou zbraňou, rozhodovalo o výsledkoch bitiek.

Na obr. Hansa-Brandenburg C.I – najrozšírenejší typ v rakúsko-uhorskom letectve, bol používaný na prieskum, bombardovanie či boj.

Jozef Kiss patril k najlepším stíhačom monarchie

Prečo je potrebné vedieť – popri všetkých témach, ktoré dejiny ponúkajú – aspoň niečo aj o „cisárskom“ letectve?

Aj ja som bol na začiatku môjho výskumu prekvapený, akú úlohu v cisárskom a kráľovskom letectve zohrali rodáci zo Slovenska. Bratislavčan poručík v zálohe Jozef Kiss patril k najlepším stíhačom monarchie, dosiahol 19 potvrdených zostrelov, no i ďalšie letecké esá, teda letci s piatimi a viac víťazstvami na konte, sa narodili v Bratislave, ale aj Trnave, Nitre či pri Galante. Z územia Slovenska pochádzali desiatky letcov, mnohí boli úspešní velitelia leteckých jednotiek. Sú to často významné, no stále neznáme osobnosti našich vojenských dejín. No nie iba našich. O tému rakúsko-uhorského letectva je záujem aj v zahraničí, letci „spod Tatier“ mali dočinenia napríklad s protivníkmi z Kanady či Nového Zélandu.  

Zaujímate sa aj o iné obdobie alebo vaša pozornosť smeruje primárne na nebeskú oblohu počas prvej svetovej vojny?

Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale téma letectva počas prvej svetovej vojny a tiež rakúsko-uhorských leteckých oddielov je naozaj obsiahla. Keďže sa histórii venujem popri zamestnaní, často musím zápasiť s nedostatkom času. Rád si však prečítam zaujímavú knihu aj o inom období histórie, dokonca práve teraz pripravujem jeden článok o stíhačovi britského Kráľovského letectva z čias druhej svetovej vojny Ottovi Smikovi. Prvá svetová vojna však zostáva prioritou.

Líši sa práca „bežného“ historika od tej, ktorú robíte vy – teda že skúmate stroje, ľudské príbehy, vzdušné boje?

I ja musím zúročiť rôzne skúsenosti, vedieť rozlúštiť rukou písané dobové hlásenia, znalosti cudzích jazykov sú pre bádanie obdobia prvej svetovej vojny nevyhnutnosťou. A najmä treba pristupovať kriticky k prameňom. To, že napríklad rakúsko-uhorský letec hlásil zostrel britskej stíhačky Sopwith Camel neznamená, že to tak aj skutočne bolo. V zápale boja si tieto stroje často mýlili s talianskymi Hanriotmi. Pokiaľ sa dá, je dobré konfrontovať rakúsko-uhorské hlásenia s tými talianskymi či britskými. Briti zase často svoje úspechy na oblohe zveličovali. A naozaj tie ľudské príbehy sú pre mňa asi najdôležitejšie, jednoducho ma viac zaujíma, kto v lietadle sedel, ako to, aký typ motora ho poháňal.

Medzi letecké esá z čias prvej svetovej vojny patri aj František Wognar z Trnavy, dosiahol päť potvrdených víťazstiev a hodnosť dôstojnícky zástupca.  

Zvíťazila Trnava: Ak by som sa mal rozhodnúť znova, história by bola favoritom

Čím si vás získala história ako odbor?

Asi každý z nás sa v živote stretol s narážkami o „nepraktickosti“ nášho odboru. Nemyslím si,  že to tak aj je. Z nášho ročníka sa histórii venuje profesijne, alebo ako ja, aspoň veľmi intenzívne popri zamestnaní, väčšina absolventov. Úprimne, ak by som sa mal rozhodovať pre vysokoškolské štúdium znova, história by bola opäť veľkým favoritom. No asi tam boli aj genetické predpoklady, moja mama vyštudovala archívnictvo a od detstva som teda čítal rôzne knižky a encyklopédie o dejinách.

Prečo ste sa rozhodli pre Trnavskú univerzitu?

Študovať históriu som začal pred takmer 20 rokmi a aj v tom čase bola povesť Trnavskej univerzity veľmi dobrá. V ten rok som sa dostal na vysokú školu aj v Bratislave, avšak na iný odbor. Hoci by som mal dochádzanie oveľa jednoduchšie a najmä kratšie, i tak zvíťazila história a Trnava.

Rodinu mám vďaka Trnavskej univerzite

V čom vidíte kvality katedry histórie na Trnavskej univerzite?

Mal som tú česť byť študentom mnohých osobností – mená velikánov humanitných vied ako profesori Marsina, Sedlák či Šimončič hovoria za všetko. Taktiež som mal však vždy pocit, že na pôde Trnavskej univerzity sa katedra histórie viedla aj srdom. Veľmi rýchlo sme sa s ňou stotožnili, boli sme jednoducho historici z Trnavskej univerzity. Brali sme to ako našu študentskú identitu.   

Čo podľa vás robí univerzitu kvalitnou – sú to ľudia, hodnoty, priestory, tradície, alebo možnosti ísť do zahraničia?

Asi by som to zhodnotil tak, že všetky tieto ingrediencie robia ten správny koktail. Ten pocit, že sa vzdelávate v prostredí, kde aj vaši predchodcovia pred troma storočiami, je zaiste povznášajúci. Žiaľ, za mojich študentských čias výmeny so zahraničnými univerzitami ešte neboli tak rozšírené ako dnes. Je určite prirodzené, že kontakt s „vonkajším“ svetom človeka vždy posunie, profesijne i osobnostne.  

Mali ste popri štúdiu čas aj na „život“ mimo lavíc?

Pochopiteľne, boli to krásne časy. Hoci som dochádzal vlakom z Bratislavy, najmä v prvom a druhom ročníku som v Trnave aspoň raz do týždňa prespal. Naše obľúbené podniky, diskotéky, návštevy na internáte v Jaslovských Bohuniciach sa výrazne zapísali do pamäte. No aj to, keď sme si išli zahrať futbal na Sláviu či sa vybrali na turistiku v Malých Karpatoch alebo Považskom Inovci. Čo je však ešte lepšie, dodnes v rámci nášho ročníka udržiavame kontakty. Navštevujeme sa, veľa sme chodili na kamarátovu chatu na Oravu. Navyše, štúdium som končil aj s mojou dnešnou manželkou. Takže moju rodinu mám vďaka Trnavskej univerzite.  

Pracujete ako editor v Slovenskom rozhlase. Môžete nám predstaviť, čo robíte?

Som zodpovedný za príspevky, ktoré sa odvysielajú. Vychytávam posledné muchy, či v príspevku nie je faktická chyba, či je vyrovnaný a žiadnej strane nenadŕža, prípadne či v ňom nie je skrytá reklama. Ak sa mi zdá problematický, zväčša ho upravím, prípadne dám autorovi prepracovať.  

Využívate vo svojom zamestnaní aj to, čo viete ako historik?

Témy o histórii máme v našom vysielaní často, priam každodenne. Občas si aj odvysielam vlastnú reláciu, najmä pri príležitosti nejakých významných okrúhlych výročí. No a neraz som v rozhlase prezentoval aj svoj vlastný historický výskum.

foto: archív J. Červenku

 

Máte záujem o štädium histórie? Pozrite si webstránku našej katedry.

Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!