Expertka na večné mesto: Na sny si treba počkať

Študovala históriu a klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite. Má za sebou viaceré študijné a výskumné pobyty v Taliansku, Jordánsku či Rakúsku. Naviac absolvovala aj Pápežský inštitút pre kresťanskú archeológiu. Aj preto môžeme oficiálnu certifikovanú sprievodkyňu po Ríme Mgr. Ivanu Kvetánovú, PhD. právom považovať za expertku na večné mesto. Vo voľnom čase, ktorého veľa nemá, ešte pomáha s výskumom Katarínky v Dechticiach.

V Ríme univerzitní profesori bežne sprevádzajú

Pôsobíte ako certifikovaná sprievodkyňa v Ríme. Ako sa dá dostať k takejto práci?

Archeológia, história, umenie a turizmus sú prepojiteľné. Je to dobrá škola naučiť sa ich propagácii verejnosti. V Ríme je bežné, že univerzitní profesori a vedci popri svojej práci sprevádzajú v pamiatkach. Najmä tí, ktorí majú malý úväzok, pre nich je práca s turistami spôsobom, ako prežiť a môcť pokračovať vo vede. Jeden deň sedíme v archíve alebo knižnici, a na ďalší sa stretneme vo Vatikánskych múzeách.

Už pred mojím odchodom do Ríma som prednášala sprievodcom cestovného ruchu. Mala som medzinárodný certifikát, ale na sprevádzanie tu nestačil. Čakali ma ťažké skúšky v Taliansku na získanie ich certifikátu. Bola to cesta, ako v Ríme prežiť a zároveň mať čas na moju prácu archeológa a historika na voľnej nohe. Sloboda a flexibilita v plánovaní času na výskum a iné zaujímavé projekty napokon zvíťazili.

Je Rím váš splnený sen?

Rím je jedným z mojich splnených i naplnených snov. Niekedy sa nám sny splnia, potom však zostávame sklamaní, lebo predstava je iná ako realita. O živote v Ríme som snívala už ako študentka na Trnavskej univerzite. Musela som si naň počkať ešte niekoľko rokov. Až doktorát mi otvoril možnosti a to vďaka štipendiu na Americkej akadémii v Ríme. Aj na sny si teda treba počkať, dozrieť na ne. Pre archeológa, historika, kunsthistorika Rím znamená dostať sa do centra diania. Tou realitou je, že podmienky na výskum a život v Ríme majú v mnohom svoje slabé miesta.

foto: Daniel Dluhý

Do Ríma sa vyberajú aj tí, ktorí nevedia, prečo sa tam ocitli

Letné prázdniny sú dávno za nami, oplatí sa do Ríma vydať aj na jeseň? Aký je jesenný Rím?

Ideálny. Prázdniny od polovice septembra končia, talianske rodiny sa tak dostávajú do svojho celoročného kolobehu, deti sa vracajú do škôl a tak sa otvára viac možností pre turistov túžiacich po pokojnejšej atmosfére. Ak to počasie dovolí, tak si viete predĺžiť leto. To u nás viac menej končí v začiatkom septembra, kým v Ríme je október stále výborným mesiacom na potulky po pamiatkach, mestách, prechádzkach na pláži, či osvieženie sa v mori.

Je jasné, že v Ríme je toho oveľa, oveľa viac ako „len“ Koloseum, Španielske schody, Fontana di Trevi, Svätopeterské námestie. Máte tam svoj obľúbený „kútik“?

Mám ich viacero. Rada sa vyberiem neskoro večer alebo zavčasu ráno na kopec Gianicolo, odkiaľ je nádherný výhľad na Rím. Očistný je zvuk fontány Pavla V. Na tomto mieste sa zastavujem aj cestou z knižnice na Americkej akadémii. Je to taký balzam na dušu. Milujem Viu Appiu a nekonečnú voľnosť, ktorú vám navodzuje, keďže na jej koniec nedovidíte (úsmev). Z pápežských bazilík u mňa víťazí bazilika Sv. Pavla za hradbami, zo stavieb Pantheon.

Trpí Rím na pretlak turistov?

Veľmi. Hoci z nich mesto a napokon i ja žijeme. Cestovanie sa stalo tak dostupným, že sa do mesta vyberú aj tí, ktorí napokon ani nevedia, prečo sa tu ocitli. Mesto a tiež niektoré pamiatky ako napríklad Vatikánske múzeá neboli stavané  ani určené na také masy návštevníkov. Do celej tejto perepúte sa primiešali kupčiari a špekulanti so vstupenkami. Vykúpia lístky a predávajú ich za niekoľkonádosobné ceny. Vedenia múzeí a vychytených pamiatok to buď nevedia alebo nechcú riešiť.

foto: Daniel Dluhý

V roku 2025 budeme putovať k hrobu sv. Petra

Je Rím aj naďalej pútnickým miestom?

Určite je. Do Ríma putujú mnohí a to nielen počas dôležitých kreštanských sviatkov, či na generálnu audienciu, ktorú tradične Svätý otec udeľuje v stredu dopoludnia, alebo za modlitbou Anjel Pána v nedeľu napoludnie. V roku 2025 nás čaká jubilejný rok, predpokladám teda, že ho zaplavia predovšetkým ľudia, ktorých cieľom je púť k hrobu Sv. Petra a iných mučeníkov. Zaujímavým pozorovaním je, že pre pútnické zájazdy je tým najposvätnejším vyjsť si po kolenách sväté schody. Mramorové schody, ktoré do Ríma priniesla sv. Helena, matka Konštantína Veľkého, majú síce vo svete svoje autentické kópie, ale túžbou je pripomenúť si utrpenie Krista na schodoch, ktorými údajne vystupoval k Pontiovi Pilátovi po svoj ortieľ smrti.

Vraj vám trvalo štyri roky preliezť všetky rímske katakomby. Aké sú?

Zdajú sa tmavé, spletité a nekonečné, a práve naopak, majú svoj systém, ale i rôznorodosť. Tuf, do ktorého sú kopané, je jemne rádioaktívny, a preto sa v nich neodporúča tráviť veľa času. Bežný návštevník to však nepocíti na svojom zdraví. Katakomby fascinovali už Antonia Bosia na prelome 16. a 17. stor., ktorého považujeme za „Krištofa Kolumbusa rímskych katakomb“. Vieme však, že i Brigita Švédska či sv. Filip Neri sa ponárali do hĺbok katakomb, samozrejme nie za vedeckým účelom. Komu sa do katakomb podarilo dostať, mal túžbu zaznamenať svoje meno na ich steny, neraz presne cez fresku s nejakým námetom. Nekompromisne. Ale aj toto patrí do histórie týchto podzemných hrobiek, a my vieme, odkedy a kým boli navštevované či objavené.

Najťažšie je prelomiť bariéry a získať dôveru talianskych kolegov

Považujete svoj objav fresky Bratislavy vo florentskom Palazzo Vecchio za svoj doterajší najväčší úspech? Ako sa vám to vlastne podarilo?

Vedutu Possonie-Bratislavy objavili už mnohí predo mnou ako Katarína Závodová, či Jozef Papin. O jej existencii sa vedelo, chýbali vhodné podmienky na jej výskum. Mojou však bola myšlienka knihy a dokumentárneho filmu venovanej tejto výnimočnej maľbe. K spolupráci som oslovila kolegyňu Margarétu Musilovú, ktorá sa o maľbu zaujímala v rokoch 2004 a 2005. Spolu s manželom pôsobiacim na Slovenskom inštitúte v Ríme upozornili na jej zlý stav. Téme som sa venovala od roku 2013 vrámci výskumu pre Slovenský historický ústav v Ríme. Výsledkom je kniha v troch jazykoch a dokumentárny film Possonia, na ktorom pracujeme spolu s réžisérom Danielom Dluhým a kameramanom Marekom Kováčovom. Ťažším ako výskum v archívoch a knižniciach bolo prelomenie bariéry a získanie nespočetných povolení a dôvery talianskych kolegov, reštaurátorov a pracovníko Palazzo Vecchio. Vyžiadalo si to niekoľko rokov života.

Absolvovali ste Pápežský inštitút pre kresťanskú archeológiu v Ríme, dokonca ako prvá Slovenka. V čom je takýto inštitút iný povedzme od fakulty alebo SAV?

Pápežský inštitút má viac ako storočnú históriu i tradíciu, ktorej sa pridŕža. Ponúka prednášky a kurzy, ktoré sú povinné pre všetkých, dochádzka sa poctivo kontroluje. V ročníku je päť až dvanásť študentov, takže sa všetci dobre poznajú a mnohé aktivity inštitútu absolvujú spoločne. Uchádzač musí mať za sebou vysokú školu, ukončený magisterský stupeň. Skúšky sú náročné a absolvujú sa naraz až na konci letného semestra. Počas dvoj- či trojročného štúdia tak absolvujete prednášky z oblastí hagiografie, patrológie, topografie ranokresťanského sveta i Ríma, architektúry, rímskych katakomb, ikonografie, epigrafiky, muzeológie a mnohých iných. Jednoducho si vytvoríte celkový obraz o tom, ako sa antický svet menil od staroveku do stredoveku na kresťanský. Hoci inštitút neponúka veľa noviniek z oblasti technológií v archeológii, majú veľmi dobre vyvážené teoretické prednášky s praktickými výjazdmi do terénu, k pamiatkam a na exkurzie.

Kláštor Katarínka ukrýva veľa neznámeho

Keď sme spolu prvýkrát komunikovali, spomínali ste, že ste na Katarínke, kde spolupracujete na výskume františkánskeho kláštora založeného v roku 1618. Katarínka je pomerne známe miesto, je tam teda niečo nové?

Novodobú Katarínku urobili známou dobrovoľníci, ktorí sa o zaniknutý františkánsky kláštor starajú už takmer tridsať rokov. Po tom, ako ho Jozef II. zrušil v roku 1786, bol vydaný napospas osudu. Kláštor sv. Kataríny Alexandrijskej pri Dechticiach doteraz ukrýva veľa neznámeho. Mnohé sme vedeli vďaka Jozefovi Šimončičovi, profesorovi Trnavskej univerzity. Okrem histórie sa však do bádania zapojili aj ďalšie odbory ako archeológia, geofyzika, antropológia, architektonicko-historický výskum, sledujeme statiku murív a zdokonaľujeme technológie opravy pamiatky. Tak ako medzi archívnymi dokumentmi, takisto pod zemou je veľa neprebádaného. Objavili sme miesto, kde stála kalvária, hrobky, pivnice a podzemné miestnosti, odtokový kanál a mnoho ďalšieho, dokonca i stopy po vykrádačoch kláštora v podobe rýľa, ktorí si tu zabudli. Archeológia svojimi objavmi konkretizuje a zhmotňuje obraz o tomto mieste a jeho fungovaní.

Ako stíhate popri práci v Ríme ešte zachraňovať Katarínku či Dechtice?

Úprimne, nestíham (smiech). Napríklad práve teraz ukážkovo zanedbávam tú rímsku. Obe práce sa však dajú skĺbiť, keďže si sama organizujem čas. Dva mesiace v lete a rovnako zimu venujem Katarínke a iným projektom, zvyšok roka sprevádzam turistov v Ríme. Želám si však, aby bolo menej komplikácií počas sprevádzania, lebo práve ich riešenia vám odoberajú veľa času a energie.

foto: Daniel Dluhý

Dostať sa na univerzitu bolo privilégiom

Študovali ste históriu a klasickú archeológiu u nás na Trnavskej univerzite. Bavilo vás to?

Veľmi. Pochádzam navyše z ročníkov, kedy dostať sa na univerzitu a študovať na nej bolo privilégiom. Mnohí veľmi schopní sa tam nedostali, výber bol striktný, uchádzačov priveľa, univerzít málo. V ročníkoch nás bolo len zopár, a preto sme museli byť aktívni a usilovní počas celého semestra. Mali sme skvelých pedagógov. Ich mená pre mnohých už možno budú znieť ako legenda -  profesori Richard Marsina, Jozef Šimončič, Michal Slivka, Jan Burian, Radislav Hošek, Daniel Škoviera, profesorky Klára Kuzmová, Mária Novotná, Marie Dufková.

V čom vidíte – možno aj dodnes – prednosti Trnavskej univerzity?

Rodinné prostredie. Ukazuje sa mi, že menšie univerzity poskytujú študentom lepší kontakt s vyučujúcim, s iným personálom, ale aj s ďalšími študentami z iných odborov, vytvárajú sa kontakty a priateľstvá na celý život, osobné i odborné. Myslím, že katedry histórie a klasickej archeológie, na ktorých som študovala, patria medzi excelentné pracoviská aj v porovnaní s inými katedrami u nás, ktoré majú dlhšiu históriu.