Západná civilizácia stojí na gréckych základoch

Vie po latinsky aj grécky, fascinuje ho Odyseus, rád číta starogrécku poéziu, prekladá a na Trnavskej univerzite sa zameriava aj na tlače súvisiace s našou históriou. Mgr. Jozef Kordoš, PhD. pôsobí na katedre klasických jazykov. Celý rozhovor si môžete vypočuť ako podcast, nájdete ho na Youtube, Spotify alebo vo vašej obľúbenej podcastovej aplikácii.

Gréci sa nikdy nezjednotili 

Gréci nám dali divadlo, drámu, demokraciu....

Oni v prvom rade rozpracovali tieto otázky, zaoberali sa tým, ako spoločnosť udržať pokope, aký je ideálny systém fungovania spoločnosti, čo treba spraviť pre to, aby to fungovalo medzi občanmi, medzi členmi určitého spoločenstva.

Na čo teda starovekí Gréci prišli, keď sa snažili udržať spoločnosť pohromade?

Ono to bolo rôzne v rôznych mestských štátoch, keďže starovekí Gréci sa nikdy nezjednotili do jednotného štátneho útvaru. Grécka kultúra sa vo všeobecnosti charakterizuje ako agonistická a všadeprítomný zápas dvoch protikladov je jednou z najcharakteristickejších vlastností ich myslenia a kultúry. To sa prejavuje aj v jazyku. A zrejme k tomu pristupovali do veľkej miery aj experimentálne. Čo nám odovzdali a čo prežilo, je výsledkom toho, že sa to niekde dokázalo uchytiť a prežiť vo svete neustále súperiacich nielen protikladov, ale aj mestských štátov, ktoré počas celej histórie súperili o hegemóniu v rámci gréckeho sveta.

Jeden z najznámejších mestských štátov je Sparta. Sú známe aj ďalšie?

Podľa mňa minimálne rovnako slávne a známe sú aj  Atény, odveký súper Sparty. A práve Atény a Sparta predstavujú dva súperiace protiklady, a to nielen pokiaľ ide o kultúru, ale pokiaľ ide aj o štátne zriadenie. V Aténach vzniká demokracia, pričom Sparta je typickým reprezentantom aristokratického alebo oligarchického zriadenia.

Čo znamenala sparťanská oligarchia?

Ak vychádzame z toho, čo to slovo znamená, tak oligos po grécky znamená nemnohý. Ide o vládu skupiny ľudí, ktorých nie je veľa. Na rozdielu od démos, čo sú všetci slobodní občania, ktorí obývajú určité územie v rámci mestského štátu.

Pokiaľ ide o štát, používame grécke slová

Grécka civilizácia je súčasťou západnej civilizácie: je to tak?

Určite áno. Možno viacej vnímame rímsky element, ale v skutočnosti práve to, že pokiaľ ide o štátne zriadenia, tak používame takmer výlučne grécke slová, poukazuje na fakt, že túto problematiku Gréci podrobne rozpracovali aj teoreticky. Republika je rímske slovo, latinský výraz, ale všetky ostatné – demokracia, oligarchia, anarchia, patriarchát, matriarchát, politika sama osebe ako slovo – sú slová grécke. Základy západnej civilizácie sú určite grécke.

Sú to pevné základy? Grécka aj rímska ríša sa rozpadli.

Obraz, ktorý o tom máme na základe literatúry, ktorá sa zachovala, je veľmi obmedzený. Nevidíme veľmi ďaleko za hranice Atén, Sparty a mestských štátov, ktoré existovali v ich okolí a ktoré sa združili pod vedením Atén alebo Sparty v rozhodujúcom zápase Peloponézskej vojny, ku ktorej došlo na sklonku 5. storočia pred Kristom, teda úplne uprostred toho, čo nazývame klasickým obdobím gréckych dejín a gréckej literatúry. To je obdobie, keď dochádza k zápasu na život a na smrť, ale stále je to pomerne obmedzený výsek gréckeho sveta. V tomto období sa rozvíja historiografia, vďaka tomu vieme o tom, že dejinná udalosť, kú ktorej tam určite došlo, bol tento zápas. Thukydides vzhľadom na to, že píše predovšetkým o zápase Atén a Sparty, tak obmedzuje náš výhľad do antického gréckeho sveta len na problematiku tohto jedného stretu a konfliktu. Nevieme celkom presne, čo sa dialo v iných mestách a v iných častiach sveta osídleného Grékmi. Potom v štvrtom storočí po vyčerpávajúcom súboji Atény a Sparta už strácajú dych a objavujú sa iné mestské štáty, ktoré sa snažia dostať do čela gréckeho sveta. Hovorí sa napríklad o Tébskej hegemónii. Pričom Téby sú z mytologického a literárneho hľadiska určite starším mestom ako Atény alebo Sparta. Majú aj oveľa bohatšiu mytologickú históriu. Celý mytologický cyklus je tébsky. Štvrté storočie končí tým, že príde ktosi zvonku, Alexander Macedónsky, ktorý zjednotí grécky svet tak, že si ho podmaní a zameria sa na odvekého nepriateľa Grékov, Perzskú ríšu. Alexander sa obráti na východ, začne naháňať perzského kráľa, nakoniec ho dostihne, podmaní si celú ríšu. Nezastaví sa, ide úplne až na východ, pomaly až do Indie. Keď už jeho vojaci odmietnu pokračovať ďalej, tak sa vráti naspäť do Babylonu, kde zomiera. Po ceste zakladá rôzne Alexandrie. Toto Alexandrove obdobie môžeme považovať za grécku ríšu, aj keď nie je to úplne presné. Jeho ríša sa však bezprostredne po jeho smrti rozpadne, kým Rímska ríša trvá v podstate pol tisícročia .

Alexandria bola centrom helenizmu

Grécky a rímsky svet sa dopĺňali alebo boli vo vzájomnom napätí?

Alexander Veľký vytvoril ríšu, ktorá zaberala obrovské územie. Po jeho smrti si ju rozdelili jeho generáli, ktorí vytvorili štátne útvary pod svojou vládou (ríše diadochov). Okrem celého východu, ktorý bol predtým perzský, tam spadá aj Egypt, v ktorom Alexander založil Alexandriu. Tato Alexandria sa stáva úplne zásadným kultúrnym strediskom obdobia po smrti Alexandra Veľkého, ktoré nazývame obdobím helenizmu.

Celý svet, ktorý si Alexander podmanil a kde dosadil ako vládnucu elitu grécky hovoriacich generálov, sa týmto spôsobom helenizuje. Preto sa to nazýva helenizmus. Kultúra, ktorá tam prevláda, je grécka, ale prijíma podnety z rôznych iných kultúr, ktoré si podmanila. Je to veľmi živý kontakt, živa interakcia. Vyvíja sa nová forma gréčtiny, ktorej  sa hovorí koiné, koiné dialektos, čiže spoločný jazyk. Táto forma gréčtiny funguje v podstate ako svetový jazyk. Egypt so svojou Alexandriou vybuduje obrovskú knižnicu, kde sa pokúša sústrediť čo najviac pamiatok gréckej literárnej tvorby. A práve Egypt je miestom, kde dochádza k najdôležitejšiemu kontaktu s Rímskou ríšou, ale, samozrejme, oveľa neskôr. V momente, keď si Rímska ríša podmaní Egypt a Alexandria egyptská sa stane súčasťou Rímskej ríše, hovoríme už aj v gréckej literatúre a gréckych dejinách o tzv. rímskej dobe.

Ako to teda bolo s Rimanmi a Grékmi?

Pokiaľ ide o helenistické obdobie a najvýznamnejšie centrá helenistickej kultúry, tak za najdôležitejšie západné centrum helenistickej kultúry sa považuje práve mesto Rím. Vládnuca elita – či už to boli senátori, alebo vynikajúci vojvodcovia, vynikajúce osobnosti – tí sa združovali v takzvaných filhelénských krúžkoch, kde sa intenzívne pestovala helenistická kultúra. Netýka sa to len literatúry, ide aj o umenie. Rím sa od ostatných centier helenistickej kultúry odlišuje: nepoužíva gréčtinu a nepristúpi na spoločný dialekt, ale vzdeláva svoj vlastný jazyk, a to je latinčina. Latinčina sa uvádza do literárneho sveta prostredníctvom prekladu okolo roku 240, keď sa začína literárne obdobie latinského jazyka. Istý Livius Andronicus (Livius je rímske meno, Andronicus je grécke slovo, anér (gen. je  andros) znamená muž, nikán znamená víťaziť, čiže “niekto, kto víťazí nad mužmi“, čo je zjavne aristokratické meno) pôsobil v rodine Liviovcov, čo je veľmi starý rímsky plebejský rod. Do tejto rodiny sa dostal najprv ako otrok, meno Livius dostal po prepustení na slobodu a ,pôsobil v nej ďalej ako pedagóg, čiže staral sa o výchovu detí. Nemal sa však o čo ako učiteľ oprieť, tak preniesol grécky model výchovy do latinského sveta. Tam sa deti učili čítať a písať od dávnych čias práve na Homérovi, Andronicus teda preložil do latinčiny Odyseu a to je zásadný moment pre latinskú literatúru. Riešil viacero problémov, napríklad aj aký verš použiť pre epiku v latinčine. To, akým spôsobom sa grécka kultúra dostáva do rímskeho sveta, veľmi dobre ilustruje tento prípad. A fakt, že to začína prekladom, je umocnený potom tým, že Rimania do sveta literárnych žánrov prispeli iba jediným žánrom, ktorý vyvinuli sami, a to je rímska satira. Je to básnická forma, ktorá je určitým spôsobom všehochuťou. Je to jediný žáner, ktorý nemáme doložený v gréckom prostredí. Jeden z výkladov hovorí, že je to metaforický názov pre básnické dielo podľa misky, ktorá bola rozdelená rôzne priečinky a volala sa satura, „miska naplnená rôznymi druhmi ovocia".

Klasická gréčtina je atičtina 

Vieme povedať, že koľko ľudí na Slovensku ovláda tak špičkovo klasickú grečtinu ako vy? Odhadujem, že ste naozaj jeden z mála, že ste tiež „nemnohý“, „oligarcha“ v oblasti klasickej grečtiny.

Určite by som sa nejakým spôsobom nepasoval do tej pozície, že som nejaký špičkový odborník. Je nás naozaj málo: málo ľudí, ktorí sa venujú klasickej gréčtine na Slovensku a ktorí skutočne publikujú a venujú sa výskumu, či už literárnemu, filologickému, alebo jazykovému. Je to pomerne exkluzívna záležitosť. Nie každý má to šťastie venovať sa starovekej gréckej téme. Pokiaľ ide o zásadné pamiatky z papyrológie, významná zbierka papyrov a dokladov gréckej literatúry a gréckeho jazyka je vo Viedni. Všade na celom svete, kde sa študuje klasická filológia, klasická gréčtina, je problém s tým, že nie každý je ochotný tomu podriadiť všetko, svoj osobný život a venovať sa naplno gréčtine a dosiahnuť takú úroveň, aby mohol byť nejakým prínosom. Napriek tomu na Slovensku máme odborníkov, ktorí pracujú aj vo Viedni a sú súčasťou významných vedeckých tímov.

Vraj je nepresné hovoriť o gréčtine, ale že je presnejšie je hovoriť o gréckych jazykoch. Ako to teda naozaj je?

Pre odpoveď sa musíme vrátiť ešte do obdobia pred klasickým obdobím, ktorému sa hovorí archaické obdobie. Keď v predliterárnom období dochádza k usadeniu gréckych kmeňov, z ktorých najvýznamnejšími sú Dórovia, Ióni a Aiolovia, formujú sa zároveň ajtri nárečia, tri formy gréčtiny, ktoré sa v nasledujúcom archaickom obdobíetablujú ako literárne, teda jazyky, ktoré máme doložené v literárnej tvorbe. Z archaického obdobia sa zachovali len básnické diela, nemáme prózu, ktorá vznikne až v Atike a Aténach. Atičtinu môžeme chápať ako najzápadnejšiu formu iónčiny. Ak sa rozhodnete študovať klasickú gréčtinu, tak sa budete učiť atičtinu, pretože atičtina a Atény svojou literárnou produkciou úplne dominujú klasickému obdobiu.  Aj helenistická koiné vzniká na základe atičtiny, čiže ju možno chápať ako ďalšie vývojové štádium atičtiny.

Na Trnavskej univerzite učíte klasické jazyky, čo ale nie je mainstream. Čo vás k nim pritiahlo?

Mňa to vždy z nejakého dôvodu priťahovalo. Najprv to bola iba latinčina. Na základnej škole vôbec, na strednej škole som takisto nevedel, že sa dá vôbec študovať latinčina. Nastúpil som na gymnázium bezprostredne po revolúcii a tam sa robil prieskum, že či by mali študenti záujem o latinčinu. Bol som jediný z celej školy, ktorý sa prihlásil.

Kresťanstvo vychádza z gréckeho sveta

Ako sa k latinčine pridala gréčtina?

Nastúpil som na klasickú archeológiu tu v Trnave, keď sa otvárala ako nový odbor a nový študijný program. Vtedy bola klasická archeológia v kombinácii buď s dejinami umenia a kultúry, s históriou alebo s klasickými jazykmi. Ja som si vybral klasické jazyky, to bola predovšetkým latinčina, lebo tu v Trnave sa samostatne gréčtina neštudovala nikdy, vždy len v rámci latinčiny. Mali sme základné kurzy, morfológiu, syntax, čítali sme nejakých autorov, ale bolo to stále len v pozícii doplnkového štúdia k latinčine. Mne to nestačilo, tak som potom šiel študovať gréčtinu do Bratislavy, čo je dodnes jediné pracovisko, kde sa gréčtina dá študovať ako samostatný odbor v kombinácii s latinčinou.

Dá sa ukázať zmysel gréčtiny pre dnešok?

Keď študujete klasickú gréčtinu alebo starogréčtinu, študujete atičtinu 5. a 4. storočia pred Kristom, teda gréčtinu, ktorou písal napríklad Platón. Platón je úplne zásadným autorom, absolútny majster jazyka a štýlu a pre nasledujúce obdobia nedostižný vzor klasickej gréčtiny a atičtiny. Ak začneme od Platóna (a vynecháme všetko, čo bolo pred ním, teda Homéra a epiku, lyriku, drámu, rečníctvo, filozofiu a historiografiu 5. storočia), po dnešok je to 2400 rokov neprerušenej literárnej tradície. Na prelome letopočtov, keď sa Egypt ako najvýznamnejšie helenistické kráľovstvo stáva súčasťou Rímskej ríše, dostáva sa aj gréčtina  do tesného kontaktu latinčinou, napriek tomu ňou nie je pohltená, naopak, koiné zostáva naďalej úradným jazykom a jazykom každodennej komunikácie najmä vo východnej časti Rímskej ríše. Do tejto východnej časti sa neskôr, v 4. storočí  nášho letopočtu, prenesie aj kultúrno-administratívne a politické centrum Rímskej ríše, vznikne nové hlavné mesto, ktoré vybuduje Konštantín Veľký, Konštantínopol, čo už mnohí považujú za začiatok Byzantskej ríše. Byzantská ríša je teda gréckou časťou Rímskej ríše a byzantínci sami seba považujú za Rimanov, oni sú hoi Rhōmaîoi, my sme Rimania, a latinský svet je pre nich barbarský svet. To, čo sa v dejinách byzantských ríše označuje ako latinské panstvo, nemá s kultúrou veľa spoločné. Nie je to práve šťastné obdobie a byzantínci ho ani tak nevykresľujú.  Všetko byzantské v podstate vnímame ako grécke, najintenzívnejšie azda v rámci kresťanstva a jeho východného rítu, ktorý je grécko-katolícky alebo byzantsko-slovanský. To je najsilnejší kultúrno civilizačný základ, ktorý je prítomný v našom svete a kde tá gréčtina je skutočne živá. Ak vychádzame z toho, že znalosť jazyka je kľúčom k poznaniu kultúry a civilizácie, znalosť klasickej gréčtiny je kľúčom k poznaniu viac ako dva a pol tisícročia dlhej literárnej tradície, ktorá vydala skutočne zásadné diela svetovej literatúry. Ako vyplýva z tohto značne zjednodušeného náčrtu vývoja gréčtiny, veľká časť tejto literárnej tradície je kresťanská.

Ak by sme teda hľadali doklad o tom, kde nás dnes i na Slovensku ovplyvňuje grécka kultúra, ide o gréckokatolícke náboženstvo – okrem demokracie, olympijských hier, gréckych bájí a povestí...

Kresťanstvo ako také vychádza z gréckeho sveta, gréckeho prostredia. Pokiaľ ide o koiné, jej najdôležitejším literárnym dokladom je práve Nový zákon. Kresťanstvo je jednou z veľmi významných sfér alebo oblastí kultúrneho vnímania, kultúrnej identity západu, kde to grécke skutočne tvorí úplný základ.

S vašou kolegyňou Katarínou Karabovou sme si povzdychli, že latinčina je mŕtva, nech žije latinčina. Ako je to s gréčtinou?

Študujeme klasickú gréčtinu a tá živá nie je. To je mŕtvy jazyk. Ale práve preto je dôležité ho študovať, lebo celá tradícia byzantskej ríše, to znamená kresťanstva východného rítu, vychádza práve z atičtiny a z tej formy gréčtiny, ktorá bola literárnym jazykom od 2. polovice 5. storočia pred Kristom minimálne do pádu Byzantskej ríše (dobytie Konštantinopolu r. 1453), teda 2000 rokov. Pokiaľ ide o oblasti, v ktorých sa grécka terminológia alebo grécke slová vyskytujú úplne prirodzeným spôsobom, tak je to určite aj lekárstvo.

Čo vám utkvelo z gréckej mytológie?

Najviac ma priťahuje poézia. A to takisto aj archaická poézia, kde je mýtus veľmi silne zastúpený a prítomný. Utkvel mi v pamäti určite Odyseus a jeho putovanie, to je mužská záležitosť. Pokiaľ ide o to, či mám nejaký obľúbený mýtus alebo obľúbené rozprávanie, tak ani nie. Skôr ma fascinuje to, akým spôsobom tieto „ľudové“ rozprávania a príbehy ožívajú v literatúre, ako ich používajú autori. Napríklad mýtus o Pandore je veľmi silne prítomný v najstaršom európskom didaktickom epose  Práce a dni, ktorý napísal Hesiodos, tam je pasáž aj o Pandore. Hesiodos to používa na ilustráciu toho, v akom temnom svete žije, aká temná je jeho doba a že Pandora je danajským darom.

Štefan Čiba bol profesorom triedy poetiky

Ešte poďme k historickej Trnavskej univerzite. Vydali ste knihu Stephanus Csiba: Tyrnavia nascens (Štefan Čiba: Zrod Trnavy). Kto bol vlastne Štefan Čiba?

Bol to vzdelaný jezuita, profesor starej Trnavskej univerzity a trnavský Vergilius, keďže svoju báseň napísal po latinsky v duchu vergiliovskej epiky. Nepochádzal z Trnavy, pochádzal z Kecskemétu, aj keď nejakí rodáci tohto mena sa uvádzajú aj v Suchej nad Parnou, teda je tam trochu nejasnosť. Ale to nie je až také podstatné.

Ako sa podľa Čibu zrodila Trnava?

Ako typický humanisticky vzdelaný človek si zobral za vzor Vergilia, ktorý opísal vznik Ríma vo svojej Eneide. Vergiliov Eneas je archetypom zbožného hrdinu, ktorý plní vôľu bohov. Uniká z horiacej Tróje a prichádza až do Latia,  jeho činy a skutky vedú k tomu, že neskôr tam vznikne Rím. To je veľmi zjednodušene povedané. A práve na takomto princípe tvorí svoju báseň o vzniku Trnavy aj Štefan Čiba. Samozrejme, poobzeral sa po miestnej tradícii, ktorá by rozprávala niečo o tom, kto založil Trnavu, nejaký panovník, alebo nejaký hrdina, ktorého by mohol nájsť kdesi v minulosti. Podľa ústnej tradície Trnavu založil Belo II. Slepý, uhorský kráľ. Jeho historický obraz nie je úplne hrdinský. Ale Štefan Čiba jeho osobnosť pretvoril, čo nezabudne pripomenúť v krátkom úvode k tejto básni, ktorú adresoval čerstvým absolventom, bakalárom filozofickej fakulty v roku 1706, v polčase existencie historickej Trnavskej univerzity. Táto kniha, ktorú napísal, je takzvaný promočný spis, pretože sú to diela, ktoré sa publikovali pravidelne pri príležitosti slávnostných promócií čerstvých absolventov filozofie

Štefanovi Čibovi teda nešlo o pravdu historickú, ale o pravdu poetickú.

Toto dielo vzniklo v prostredí tzv. triedy poetiky. Keď niekto sa chystal študovať na jezuitskej univerzite, tak musel najprv ako prípravu na univerzitné štúdium absolvovať tzv. Fakultu jazykov (Facultas linguarum), čiže sa musel veľmi dobre naučiť po latinsky, bolo to niečo ako jazykové gymnázium, kde sa študovala takmer iba latinčina v šiestich triedach. A piata trieda bola trieda poetiky. Najvyššie stupne ovládania latinčiny predstavovala poetika v piatom ročníku a rétorika v šiestom ročníku. Študenti zrejme celý rok písali takýto promočný spis. Štefan Čiba bol v čase vydania svojej básne o zrode Trnavy profesorom triedy poetiky, zrejme to napísal sám, ale myslím si, že v rámci pedagogického procesu sa na tom podieľali aj študenti. Základným postupom poetickej tvorby je fictio, ktorá spočívala v prezentácii  nie historickej , ale poetickej pravdy.  Čiže keď niekto chce nejakú myšlienku prezentovať poetickou formou, tak ju vytvorí. V tom spočíva poézia. Poézia je tvorba. Je to odvodené od gréckeho slovesa -ποιῶ (-poiô), čo znamená vytváram, robím, konám.

Vytváram niečo nové?

Áno, určite. Lebo tie slovesá sú v gréčtine dve. Jedno je prattó (konám) a od toho je prax a praktické vedy. A potom je poiô, „vytváram, tvorím remeselnou činnosťou“. Napríklad na starovekej atickej keramike sa za menom remeselníka píše epoiese, to znamená „vytvoril, urobil.“

Píšete, že podľa básnika Štefana Čibu založili Trnavu predovšetkým preto, aby v nej vznikla univerzita ako nový domov pre múzy, Apolóna a predovšetkým Palas Aténu. Inými slovami, aby sa stala kráľovským sídlom vzdelanosti a slobodných umení. Prečo Štefan Čiba volil túto mytológiu?

To je opäť učebnicový postup a vychádzanie z literárnej tradície. V tomto prípade je to, samozrejme, Vergilius, ktorý mytologický aparát prenáša z gréckeho do latinského prostredia. A Vergilius je veľmi silným autorom, jeho Eneida je veľkým vzorom pre latinskú poéziu nasledujúcich vekov a, okrem iného, v latinskom prostredí plní rovnakú funkciu, akú plnil Homér v gréckom jazykovom prostredí. V manuáloch a učebniciach poetiky sa vyslovene odporúča, že (epiku) treba tvoriť a písať tak, ako písal Vergilius, napriek tomu, že to je pohanský autor. Je to spôsob, ako nadviazať na latinskú tradíciu, ale zároveň ako ju oživiť, a práve na to slúži Štefanovi Čibovi miestna ústna tradícia, podľa ktorej to bol Belo II. Slepý. Štefan Čiba išiel k prameňom a vedel, že Belo II. mal problém s uzurpátorom, ktorý vzniesol nárok na uhorský trón a musel vybojovať rozhodnú bitku na rieke Slanej. A to sa skutočne odohrá aj v Čibovej básni. Ale dôvod, prečo uzurpátor Boris Byzantský vznesie nárok na trón, zhromaždí vojsko a tiahne proti Belovi Druhému, má práve v podaní Štefana Čibu mytologické pozadie. Autor opisuje Panóniu ako domov divokého národa Uhrov, ktorý je veľmi bojovný a v ňom sa postupne udomácňuje kresťanské náboženstvo, ktoré krotí divoké mravy Uhrov. Toto náboženstvo je reprezentované ako bohyňa Religio, mytologická postava a súčasť mytologického aparátu, ako sestra Vzdelanosti, ktorú reprezentuje antická grécka bohyňa Palas Aténa. Aténa s miernom závisťou sleduje postup svojej sestry v Panónii, ktorá si podmaňuje divoký národ, a predstúpi pred svojho otca najvyššieho Boha (v básni má meno Jupiter, čo je v novolatinskej poézii celkom bežné) so žiadosťou o to, aby v Uhorsku vzniklo aj miesto, resp. príbytok, kde by sa mohla ona ako bohyňa vzdelanosti uchýliť a poskytnú celému Uhorsku vzdelanosť.

Historická Trnavská univerzita: Múdrosť si vystavala chrám

Múdrosť si vystavala chrám...

Jej otec s tým súhlasí a na jeho pokyn vyráža z podsvetia jedna z fúrií, Ambitio, čiže Ambícia, ktorá sa premení na Borisovu matku a podnieti v ňom ambicióznosť, nahucká ho proti Belovi a on sa už potom musí brániť. V predvečer bitky táborí Belo na veľmi tŕnistom brehu malej riečky a má veľké obavy z toho, ako nastávajúca bitka dopadne. V modlitbe sa mu zjaví sv. Mikuláš, patrón Trnavy, a do jeho úst sa vkladá proroctvo, že teda zvíťazí v tom boji, ale keď vybojuje víťaznú bitku, musí sa vrátiť na to tŕnisté miesto, kde práve táborí, a založiť tam nové mesto. Mytologický aparát je takýmto spôsobom zmiešaný z kresťanských svätcov aj antických božstiev, pričom antické božstvá metaforicky zobrazujú veci ako vzdelanosť, náboženstvo a rôzne iné aspekty ľudského života.

Zaujalo ma na Čibovi zaujalo to, že Trnava nevznikla „samostatne“, ale práve preto, aby dala priestor univerzite. Je to milá poetická pravda.

A práve v tom spočíva fikcia. To, čo sa nazýva latinským pojmom fictio, lebo to je samotná tvorba. A literárna fikcia je tu krásne prepojená s historickými udalosťami.

Ako báseň pokračuje?

Keď teda Belo vybojuje víťazný boj a vráti sa naspať na miesto, kde táboril, tak tam už prichádza tam aj Apolón so zborom Múz a Palas Aténa, aby si už pri vymeraní hradieb, teda zakladaní mesta vymerali areál pre univerzitu ako sídlo Múz.

Sme teda viac ako 300 rokov po Štefanovi Čibovi a na budúci rok si pripomenieme 395 rokov od vzniku Trnavskej univerzity. Štefan Čiba chcel, aby Trnava bola kráľovským sídlom vzdelanosti a slobodných umení. Naplnilo sa toto jeho presvedčenie?

V období, keď on tvoril, tak to tak určite bolo. Trnavská univerzita bola v tej dobe de facto jediná univerzita v Uhorsku. Tradíciu a univerzitný život a to, akú stopu zanechala univerzita v meste, v architektúre, tak to je jednoducho nezmazateľné. Myslím si, že súčasná Trnavská univerzita je jej dôstojným pokračovateľom a naše nadviazanie na tradíciu starej Trnavskej univerzity môžeme určite považovať za úspešné.