Patríme medzi privilegovaných obyvateľov tejto planéty. Vážme si to

Slovenská republika sa prvého januára 2023 dožíva okrúhleho, mladého výročia. Tridsať rokov jej založenia ľahko i vážne glosuje PhDr. Tomáš Jahelka, PhD. z katedry politológie.

Základný predpoklad vzniku nášho štátu položili už starí Slováci, ktorí prišli na územie medzi Dunajom a Tatrami. To predtým patrilo starým Nemcom, teda Kvádom, pred nimi starým Britom a Írom, teda Keltom, a pred nimi neandertálcom. Za skutočnosť, že existuje dnes Slovenská republika a že slovenský národ má svoje miesto v civilizovanej Európe, sú však zodpovedné predovšetkým dva elementy: Ľudovít Štúr a Česi.

Táto cesta k samostatnému Slovensku začala už v 19. storočí, keď Ľudovít Štúr pridelil Slovákom za oficiálny jazyk nárečie stredoslovenského salaša namiesto jazyka kralickej Biblie a ľudovú kultúru širokých más povýšil na vysokú kultúru. Darmo Štefan Launer namietal, že ide o „brízganinu štúrovskú“ a Jonáš Záborský varoval pred „ožratou slovačou“. Evanjelik Štúr dal prednosť pred jazykom evanjelickej fary a bohoslužieb nárečiu stredoslovenskej chalupy. Dobre to zhrnul a vysvetlil Milan Hodža vo svojom diele Československý rozkol. Štúr vyhodnotil, že potrebuje pre svoje politické ciele podporu slovensky hovoriacej hornouhorskej šľachty a musel obetovať jazykové a do veľkej miery aj kultúrne a politické spojenie s Čechmi.

Štúr vyhodnotil, že potrebuje podporu hornouhorskej šľachty a musel obetovať jazykové a aj kultúrne a politické spojenie s Čechmi.

Politickej a kultúrnej slobody sa však Slováci dožili až o nejakých sedemdesiat rokov neskôr, keď vznikla Československá republika. Slováci dosiahli v priebehu dvadsiatich rokov trvania našej prvej republiky priam neuveriteľný pokrok. Z etnika Horného Uhorska, ktoré od vyrovnania v roku 1867 do zániku Uhorska podľa vyjadrovania maďarských politických elít nemalo právo na vlastnú národnú existenciu, sa stal kultúrny národ so svojím pevným miestom v európskej civilizácii. Britský historik Robert William Seton-Watson v roku 1931 napísal, že „premena, ktorá sa stala na Slovensku od roku 1918, patrí k najviac pozoruhodným kultúrnym dielam v povojnovej Európe.“

Ďalších päť desaťročí od roku 1938 sa nieslo v znamení hlinkovskej a komunistickej diktatúry. Slovenský nacionalizmus znovu obživol v roku 1968, kedy sa v Čechách snažili o socializmus s ľudskou tvárou a na Slovensku niektorí horlivci bojovali proti strašiaku menom čechoslovakizmus. V tej dobe Ivan Dérer varoval pred federalizačnými snahami a anticipoval, že to povedie k rozpadu štátu, ale skoro nikto ho nepočúval, a tak sa slovenský štát od prvého januára 1993 stal realitou.

Národ, ktorý slovami Milana Hamadu „demokraciu poznal iba počas spolužitia s českým národom a k svojmu samostatnému štátu sa dostal len z milosti Adolfa Hitlera“, bol rozhodnutím Mečiara a Klausa postavený pred úlohu budovať vlastný štátny útvar.

Žiaľ, je zarážajúce, ak aj niektorí príslušníci inteligencie cítia kladné emócie k najodsúdeniahodnejšiemu obdobiu našich dejín, ku kolaborácii s nacizmom, a nie k predchádzajúcemu obdobiu jedinej demokratickej skúsenosti, k Československej republike, počas ktorého sme sa stali plnohodnotných európskym národom.

Demokracia nie je len politický systém, ale predovšetkým je to otázka mravná.

Je smutné, že slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1993, nenadviazal a nehlási sa doteraz k obdobiu prvej republiky, ale jeho politický vývoj hneď od začiatku smeroval k autoritárstvu a mafiánskym praktikám. Ako napísal v roku 1998 Milan Hamada, „demokratická povaha spoločného štátu Čechov a Slovákov predstavovala záťaž, ktorej sa bolo treba čím skôr zbaviť“. Našťastie, aj keď neskôr ako okolité krajiny, stali sme sa formálne súčasťou civilizovanej Európy svojím členstvom v EÚ a NATO. To však neznamená, že máme vyhraté. Demokracia nie je len politický systém, ale predovšetkým je to otázka mravná, ako to zdôrazňoval prezident Masaryk.

Po tom, ako na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia bol zásluhou lekára Juliána Podobu pridaním jódu do kuchynskej soli odstránený na Slovensku endemický kreténizmus, nám nestojí v ceste táto objektívna vnútorná prekážka, ktorá by nám bránila budovať vyspelú kultivovanú spoločnosť.

Buďme vďační, že Slovenská republika po tridsiatich rokoch svojej existencie stojí na strane kultúrneho a slobodného sveta a je súčasťou západnej civilizácie. Z hľadiska životnej úrovne, bezpečnosti a slobody patríme medzi privilegovaných obyvateľov tejto planéty. Vážme si to.