Skip to main content
PhDr. Tomáš Jahelka, PhD.
01.01.2023

Patríme medzi privilegovaných obyvateľov tejto planéty. Vážme si to

slovensko

Slovenská republika sa prvého januára 2023 dožíva okrúhleho, mladého výročia. Tridsať rokov jej založenia ľahko i vážne glosuje PhDr. Tomáš Jahelka, PhD. z katedry politológie.

Základný predpoklad vzniku nášho štátu položili už starí Slováci, ktorí prišli na územie medzi Dunajom a Tatrami. To predtým patrilo starým Nemcom, teda Kvádom, pred nimi starým Britom a Írom, teda Keltom, a pred nimi neandertálcom. Za skutočnosť, že existuje dnes Slovenská republika a že slovenský národ má svoje miesto v civilizovanej Európe, sú však zodpovedné predovšetkým dva elementy: Ľudovít Štúr a Česi.

Táto cesta k samostatnému Slovensku začala už v 19. storočí, keď Ľudovít Štúr pridelil Slovákom za oficiálny jazyk nárečie stredoslovenského salaša namiesto jazyka kralickej Biblie a ľudovú kultúru širokých más povýšil na vysokú kultúru. Darmo Štefan Launer namietal, že ide o „brízganinu štúrovskú“ a Jonáš Záborský varoval pred „ožratou slovačou“. Evanjelik Štúr dal prednosť pred jazykom evanjelickej fary a bohoslužieb nárečiu stredoslovenskej chalupy. Dobre to zhrnul a vysvetlil Milan Hodža vo svojom diele Československý rozkol. Štúr vyhodnotil, že potrebuje pre svoje politické ciele podporu slovensky hovoriacej hornouhorskej šľachty a musel obetovať jazykové a do veľkej miery aj kultúrne a politické spojenie s Čechmi.

Štúr vyhodnotil, že potrebuje podporu hornouhorskej šľachty a musel obetovať jazykové a aj kultúrne a politické spojenie s Čechmi.

Politickej a kultúrnej slobody sa však Slováci dožili až o nejakých sedemdesiat rokov neskôr, keď vznikla Československá republika. Slováci dosiahli v priebehu dvadsiatich rokov trvania našej prvej republiky priam neuveriteľný pokrok. Z etnika Horného Uhorska, ktoré od vyrovnania v roku 1867 do zániku Uhorska podľa vyjadrovania maďarských politických elít nemalo právo na vlastnú národnú existenciu, sa stal kultúrny národ so svojím pevným miestom v európskej civilizácii. Britský historik Robert William Seton-Watson v roku 1931 napísal, že „premena, ktorá sa stala na Slovensku od roku 1918, patrí k najviac pozoruhodným kultúrnym dielam v povojnovej Európe.“

tomáš jahelka

Ďalších päť desaťročí od roku 1938 sa nieslo v znamení hlinkovskej a komunistickej diktatúry. Slovenský nacionalizmus znovu obživol v roku 1968, kedy sa v Čechách snažili o socializmus s ľudskou tvárou a na Slovensku niektorí horlivci bojovali proti strašiaku menom čechoslovakizmus. V tej dobe Ivan Dérer varoval pred federalizačnými snahami a anticipoval, že to povedie k rozpadu štátu, ale skoro nikto ho nepočúval, a tak sa slovenský štát od prvého januára 1993 stal realitou.

Národ, ktorý slovami Milana Hamadu „demokraciu poznal iba počas spolužitia s českým národom a k svojmu samostatnému štátu sa dostal len z milosti Adolfa Hitlera“, bol rozhodnutím Mečiara a Klausa postavený pred úlohu budovať vlastný štátny útvar.

Žiaľ, je zarážajúce, ak aj niektorí príslušníci inteligencie cítia kladné emócie k najodsúdeniahodnejšiemu obdobiu našich dejín, ku kolaborácii s nacizmom, a nie k predchádzajúcemu obdobiu jedinej demokratickej skúsenosti, k Československej republike, počas ktorého sme sa stali plnohodnotných európskym národom.

Demokracia nie je len politický systém, ale predovšetkým je to otázka mravná.

Je smutné, že slovenský štát, ktorý vznikol v roku 1993, nenadviazal a nehlási sa doteraz k obdobiu prvej republiky, ale jeho politický vývoj hneď od začiatku smeroval k autoritárstvu a mafiánskym praktikám. Ako napísal v roku 1998 Milan Hamada, „demokratická povaha spoločného štátu Čechov a Slovákov predstavovala záťaž, ktorej sa bolo treba čím skôr zbaviť“. Našťastie, aj keď neskôr ako okolité krajiny, stali sme sa formálne súčasťou civilizovanej Európy svojím členstvom v EÚ a NATO. To však neznamená, že máme vyhraté. Demokracia nie je len politický systém, ale predovšetkým je to otázka mravná, ako to zdôrazňoval prezident Masaryk.

Po tom, ako na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia bol zásluhou lekára Juliána Podobu pridaním jódu do kuchynskej soli odstránený na Slovensku endemický kreténizmus, nám nestojí v ceste táto objektívna vnútorná prekážka, ktorá by nám bránila budovať vyspelú kultivovanú spoločnosť.

Buďme vďační, že Slovenská republika po tridsiatich rokoch svojej existencie stojí na strane kultúrneho a slobodného sveta a je súčasťou západnej civilizácie. Z hľadiska životnej úrovne, bezpečnosti a slobody patríme medzi privilegovaných obyvateľov tejto planéty. Vážme si to.