Čo dodáva nádej nám, keď sme konfrontovaní s vlastnými temnotami?
Zaoberá sa stredovekom, obrazovými legendami aj Troma kráľmi. Pôsobí na Katedre dejín a teórie umenia Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity, ale aj v Centre vied o umení SAV. Profesor Ivan Gerát.
Temnota patrí k ľudskému životu
Zaujíma vás stredovek, najmä obrazové témy a obrazové legendy. Prečo ste si vybrali práve takúto výskumnú oblasť?
To je zaujímavá otázka a neviem, či sa mi podarí odpovedať dostatočne presne. Ako racionálneho a kriticky mysliaceho človeka ma priťahovala kultúra, ktorá na prvý pohľad vyzerá ako radikálne odlišná. A v mnohom aj odlišná naozaj je, takže pri hlbšom ponore nám umožňuje pozrieť sa aj na našu vlastnú súčasnosť z iného uhla. A to je významným impulzom pre kritické myslenie.
Stredovek veľmi radi označujeme ako „temný“. Naozaj to bolo temné obdobie našich dejín?
Áno, toto klišé, ktoré spomínate, je v obehu. A áno, v stredovekej kultúre bolo všeličo temné. Osobne ma však prekvapuje, ak niekto považuje temnotu za cudziu v dobe, ktorá má v živej pamäti masové vyvražďovanie miliónov ľudí, produkuje zbrane hromadného ničenia a ocitla sa na pokraji ekologickej katastrofy. Určitá temnota jednoducho patrí a bude patriť k ľudskému životu, nech robíme čokoľvek. Aj hlúpe zjednodušovanie je prejavom určitého zatemnenia mysle. Myslím, že užitočnejšie než paušalizujúce a zdanlivo múdre nálepky je dôkladné skúmanie toho, o čom chceme hovoriť. To môže odhaliť aj to, že mnohé podoby temnôt našej vlastnej doby majú korene napríklad aj v stredoveku. Ale naopak aj to, že v kultúre stredoveku boli veľmi vplyvné aj extázy svetelnej mystiky, ktoré inšpirovali umelcov k tvorbe diel, založených na opaku temnoty, na svetle. V ťažkých dobách ľudia potrebujú nádej a v stredoveku bolo v obehu mnoho príbehov, ktoré túto nádej dodávali. O ich faktickej presnosti si môžeme myslieť všeličo, no stále ostáva otázka, čo dodáva nádej nám, keď sme konfrontovaní s vlastnými temnotami? Má naša kultúra zodpovedajúco silnú ponuku vo svojom hlavnom prúde?
V ťažkých dobách ľudia potrebujú nádej a v stredoveku bolo v obehu mnoho príbehov, ktoré túto nádej dodávali.
Vo svojich prácach sa často venujete obrazovým legendám o sv. Alžbete, sv. Ladislavovi a sv. Jurajovi. Sú vám títo svätci aj osobne blízki?
Títo svätci sú mi blízki aj vzdialení zároveň. Čím viac o nich viem, tým viac si uvedomujem nielen blízkosť, ale aj vzdialenosť. Ak o tom niekto pochybuje, mám k dispozícii kontrolnú otázku, založenú na jednej udalosti zo života svätej Alžbety: ste pripravení vziať bezdomovca z ulice a položiť ho do vlastnej postele? Myslím, že väčšine súčasníkov (vrátane mňa osobne, keď sa už nato pýtate) sú podobné radikálne prejavy viery cudzie. K tomuto odcudzeniu prispieva aj všeličo dobré, čo medzičasom vzniklo, napríklad premyslené systémy zdravotnej a sociálnej starostlivosti.
Pokiaľ ide o Ladislava, osobne je mi blízky jeho prístup ku kresťanskej tradícii, ktorý nevedie k naivnému pacifizmu, ani k iným druhom naivity – napríklad v jednom zo svojich listov sa tento svätec a súčasne kráľ vyjadril, že vládnutie ľuďom nie je možné bez najťažších hriechov. Domnievam sa, že mal pravdu, no ani jeho, ani mňa toto uvedomenie nepriviedlo k anarchizmu. Bol to človek ochotný bojovať voči tomu, čo ohrozovalo jeho krajinu a kultúru.
Dnes sa mi občas zdá, akoby sme pasívne a rezignovane prijímali rôzne hrozby. Akoby sme sa báli povedať že ďakujeme, toto si naozaj neprosíme. Že nechceme, aby náš vlastný život a naša vlastná kultúra skončila v nejakej forme degenerovaného a dekadentného rozkladu. V stredovekej tradícii bola výrazne prítomná myšlienka, že ľudský život je neustály boj a zápas – nielen s vonkajškovými nepriateľmi, ale predovšetkým s tým, čo na nás číha v našom vlastnom vnútri. Všeličo z týchto napätí sa premietlo aj do obrazov, ktoré sú hlavným predmetom môjho bádateľského záujmu.
Ľudský život je neustály boj a zápas – nielen s vonkajškovými nepriateľmi, ale predovšetkým s tým, čo na nás číha v našom vlastnom vnútri.
Čo taký svätý Ivan? Máte vzťah aj k jeho legendám?
Vtipná otázka, ďakujem. O svätom Ivanovi som sa dozvedel pomerne neskoro a klamal by som, keby som povedal, že moji rodičia mi vybrali meno podľa tohto pustovníka. Celé to ale má ešte hlbšiu vrstvu, ktorá sa týka slovanského rozmeru našej existencie. Mnohí naši turisti si asi v Chorvátsku všimli, že svätý Ivan je primárne Ján, teda jedno z najvýznamnejších biblických mien. To platí aj pre niektoré iné slovanské jazyky, ktoré tiež čerpajú zo staroslovanskej podoby Ioann. Z tohto slovanského koreňa preniklo meno aj do panslavistického martinského prostredia, k Šoltésovej knihe Moje deti a odtiaľ ku mojim rodičom (moja sestra sa volá Elena). Spomínaný pustovník v tom nehral žiadnu úlohu, aj keď som veľmi rád, že dokladá živú prítomnosť tejto slovanskej tradície aj v Čechách. Je síce najmenej známy z trojice prvých českých svätcov, ale predsa.
Obraz zostáva emocionálne pôsobivým médiom
Prečo práve v stredoveku boli časté obrazové legendy? Bol vtedy väčší dôraz na obraz ako napríklad na písané slovo, ktoré v tom čase zrejme nebolo také dostupné?
Asi to nebolo len dostupnosťou. Veď aj dnes máme množstvo písaných textov, no popri tom prekvitá aj filmové médium, ktoré je určitým spôsobom pokračovateľom obrazových legiend. Tvorcovia dobrých filmov si tiež musia vedieť vybrať charakteristické obrazy a situácie, ktoré do istej miery zhusťujú pravdu života do podoby, ktorú je možné vnímať v krátkom čase. Či sa nám to páči, alebo nie, obraz bol aj ostáva emocionálne pôsobivým médiom a z rozprávania nevieme povedať, kým vlastne sme.
Či sa nám to páči, alebo nie, obraz bol aj ostáva emocionálne pôsobivým médiom.
Takže sa mi zdá, že obrazové legendy stredoveku stavali na tomto všeobecne prítomnom antropologickom základe. Bez neho by ich objednávatelia nemohli využívať na priblíženie obsahov písaných textov širokému okruhu divákov. Tvorba obrazu určitého príbehu pritom nie je jednoduchým prekladom z literárneho média. Je to svojbytný čin, ktorý vytvára novú realitu, a pritom reaguje nielen na podnet slovného rozprávania, ale aj na iné obrazy.
Koho považujete za najvýznamnejšieho gotického umelca na území Slovenska, prípadne čo je vo vašich očiach najdôležitejším dielom gotiky na Slovensku?
Na gotike je okrem iného príťažlivé aj to, že si nezakladala na osobnosti umelca, nepestovala jej kult. Najdôležitejším dielom tohto obdobia je celý súbor obrazov a stavieb, ktoré sa nám z tejto doby zachovali. Vie prekvapiť množstvom aj rozmanitosťou. Mnohé obrazy nás vedia osloviť a hlboko zasiahnuť aj napriek tomu, že ich tvorcovia nepatrili k najzručnejším umelcom. Preto ak dovolíte, na vašu otázku konkrétnejšie neodpoviem. Nechcem poskytovať argumenty v prospech selekcie, ktorá môže pôsobiť obmedzujúco.
Umenie každodenne prináša mnoho nového
Pri pohľade na súčasné výtvarné umenie sa môže zdať, že umelci prichádzajú s čímsi novým, objavným, novátorským, ale odborníci vravia, že „to už raz bolo“ – jednoducho že sa v minulosti vyskytla podobná téma či rovnaký motív. Dokáže dnešné umenie priniesť ešte čosi nové?
Odpoviem paradoxom – všetko už bolo a súčasne je všetko celkom nové. Aj zdanlivo známe veci nadobúdajú v nových kontextoch nové významy. V umení nejde len o detaily, témy či motívy, ale o celok v rámci širších súvislostí. V tomto zmysle dnešné umenie každodenne prináša mnoho nového. Je však náročné pochopiť, čo z toho je naozaj významným prínosom. Na Centre vied o umení SAV práve štartujeme rozsiahly interdisciplinárny projekt, venovaný problému hodnôt v súčasnom umení.
V tomto roku vám vyšla v spoluautorstve s Mariánom Zervanom nová kniha Operačná a externá pamäť v umení. Má umenie svoju pamäť?
Áno, umenie ako systém má svoju pamäť, no tento systém môže fungovať len vďaka divákom a tvorcom. Pamäť sa musí neustále obnovovať, aby vôbec existovala. Bez procesov neustáleho obnovovania pamäte by sme nevedeli nič nielen o umení, ale ani o sebe.
Traja králi sú aj o vzťahu svetskej moci k autorite
Jedna z ďalších kníh, na ktorej pracujete, vychádza z projektu Téma Troch kráľov v umení Slovenska. Kedy plánujete jej vydanie? Čím vás Traja králi tak zaujali?
Knihu práve finalizujeme, počas jesene budú prebiehať záverečné redakčné práce a niekedy v novembri-decembri aj grafická úprava. Takže vydanie odhadujem na budúci rok. Trojkráľová téma je mimoriadne fascinujúca v mnohých smeroch, okrem iného v nej ide aj vzťah svetskej moci k autorite, ktorá nás všetkých presahuje, no neraz ju zastupuje dieťa, celkom malý nahý chlapček. Politické otázky sa tak stretávajú s kozmológiou a s hlbinami individuálnej psychológie.
Jedným z vašich záujmov je aj vizuálna kultúra. Laicky asi môžeme hovoriť o kvalite a estetike vizuality okolo nás. Veľmi zjednodušene, ale ako môžeme tu a teraz, tam, kde sme, skvalitňovať vizuálny priestor okolo nás?
Nuž, možnosti sú v celku nekonečné, je to však veľmi individuálne. Každý z nás to môže robiť inak. Ide aj o vkus, ale aj o individuálny štýl, do ktorého sa má premietnuť jedinečná osobnosť. Ako sa spieva v jednej z tých populárnych pesničiek, každý z nás je unikát, každý má iné skúsenosti, iné danosti, iný prístup k svetu. Každý rozmýšľa a cíti inak. Je dilemou mnohých špičkových dizajnérov aj architektov, ako skĺbiť túto jedinečnosť so štandardami kvality. Okrem toho každý z nás robí pri tvorbe svojho vizuálneho prostredia rozhodnutia, ktoré sú niekedy aj vtipné, či dokonca smiešne. Asi sa treba usilovať o určitú rovnováhu medzi pestrosťou a štandardami.
Spája nás viac, ako sa zdá na prvý pohľad
Narodili ste sa na Kysuciach. Máte ešte vzťah k vášmu rodisku? Ktorý kysucký umelec je pre vás inšpiratívny aj dnes?
Vyrastal som v prostredí blízkom vtedy novej Kysuckej galérie a mnohých výtvarníkov, ktorí prispeli k jej zrodu, sledujem od svojho detstva. Niektorí z nich sú známi menej, niektorí viac. Niektorých prijíma aj takzvaná bratislavská kaviareň, ako Miroslava Cipára, o iných sa v tomto prostredí vedú politicky motivované spory, ako napríklad o Ondrejovi Zimkovi, hoci si myslím, že jeho prístup k miestnym mýtom a legendám by si zaslúžil aj hlbšiu reflexiu. Do akej miery a v čom toto prostredie bolo a ostáva inšpiráciou, to by bolo asi na dlhší rozhovor.
V tomto rozhovore sme predstavili viaceré vaše projekty. Môžeme sa tešiť na niečo aj do budúcna?
Ja dúfam. Samozrejme, všetko v živote závisí od mnohých okolností, no osobne sa veľmi teším na spomínaný projekt o hodnotách v súčasnom umení. Okrem toho som v letnom semestri na Viedenskej univerzite realizoval prednáškový cyklus o stredovekých legendách v strednej Európe. Bolo by fajn, keby sa mi túto tému podarilo dotiahnuť aj knižne tak, aby sme si uvedomili, že nás v tomto regióne aj v Európe spája viac, než sa zdá na prvý pohľad a že máme na čom stavať do budúcnosti.
foto: TRUNI/Barbora Likavská, Webumenia.sk
Chcete študovať dejiny a teóriu umenia? Pozrite si informácie pre uchádzačov.
Trnavskú univerzitu môžete sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!
