Svet je teraz prepojený, ale v určitých veciach je ešte viac rozdelený

Aaron McCauley pôsobí ako lektor angličtiny na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity na katedre anglického jazyka a literatúry. Okrem jazyka však študentom približuje aj bohatú írsku kultúru a literatúru. V rozhovore sa s nami podelil o zaujímavosti zo svojej práce a životné skúsenosti, ktoré ho zaviedli až k nám na Slovensko.

Írsko: Žili sme v temnom období strachu

Odkiaľ pochádzate?

Je to komplikované... narodil som sa v Severnom Írsku v roku 1971, vyrástol som v Coleraine, ale mám britský pas, vzdelanie z britských škôl a univerzít, ale mám aj írsky pas, takže sa z času na čas cítim írskejšie, napriek dvojitému občianstvu.

Na hodinách už sme spoločne hovorili o konflikte a zabíjaní, ktoré sa vo vašej krajine odohrávalo. Aký je váš názor na to, že si ľudia dokážu takto ubližovať?

V Severnom Írsku je známa história konfliktov, musíte ísť naspäť v čase, aby ste jej lepšie porozumeli. Žili sme v náročnej dobe nazývanej Nepokoje, rozdielne strany komunity sa navzájom zabíjali, vyskytli sa aj útoky na verejných činiteľov. Bola to naozaj zložitá doba, temné obdobie strachu. Nakoniec si vodcovia dokázali sadnúť k jednému stolu, a tak vznikla Veľkopiatková dohoda z roku 1997. Žili sme vtedy asi 50 kilometrov od epicentra. Dialo sa to všetko okolo nás, ale my sme napriek tomu žili ďalej svoje všedné životy.

Tieto veci vždy zvyknú mať dve strany: oficiálnu a neoficiálnu. Nenávisť musí skončiť aj na papieri, ale aj v srdciach ľudí. Myslíte si, že sa to už stalo?

Ľudia stále majú predsudky a rozličné názory, niektorí ľudia viac oslavujú Deň svätého Patrika, iní zase 12. júl (Deň oranžistov, pozn. red.). Je to naša história, tú si nevyberáme, napriek tomu však musíme komunikovať a pýtať sa, prečo k tomu došlo, aké boli dôvody.

Kam sa potom posúval váš život?

Odišiel som na päť rokov študovať obchod do škótskeho mesta Dundee. Tiež som bol na polročných výmenných pobytoch v Kanade a na Floride. Tam som sa naučil, čo je to zodpovednosť - pracovať, vstať do školy, či mám dosť peňazí...

Hovoríte, že ste študovali obchod a teraz učíte študentov v Trnave. Ako sa niečo také stane?

Vždy, keď pomáhate ľuďom začať podnikať, robíte veľa prezentácií, veľa cvičení medzi štyrmi očami, pomáhate ľuďom vyjadriť ich myšlienky a nápady. Na univerzite hľadali niekoho, kto by robil konverzačné lekcie pre externých študentov. Odtiaľ to šlo prirodzene, otvorilo sa oddelenie pre kultúru a požiadali ma, aby som prednášal aj o írskej histórii a kultúre. Bude to tak päť rokov. Môj prvý semester tu začal vo februári 2018.

Na dedine zažijete krásu

Čo užitočné ste sa za tú dobu o Slovensku naučili?

Veľa o živote na dedine. Aby človek úplne pochopil Slovensko, musí odísť z Bratislavy a z Košíc. Na dedine zažijete krásu každodenného slovenského života. Ľudia, ktorých som tam stretol, boli ku mne vrúcni a priateľskí. Poznám aj študentov z malých dediniek, ktorí teraz idú na exkurziu do Írska, aby si zlepšili jazykové zručnosti. Je to fascinujúce.

Vraví sa, že svet je teraz jedna veľká dedina. Čo si o tom myslíte?

Svet je teraz viac prepojený, v určitých veciach je možno ešte viac rozdelený ako predtým. Môžete si na smartfóne pozrieť čokoľvek, dostať sa k množstvu informácií, ale ľudia sa oddelili jeden od druhého, napríklad ako počas covidu-19. Zistili sme, že je pre nás vzácnejšie byť spolu tvárou v tvár.

Koľko jazykov ovládate, toľkokrát ste človekom. Myslíte si, že Slováci sú na tom s angličtinou dobre?

Pre staršieho pracujúceho človeka je ťažké osvojiť si nový jazyk. Moja svokra chodila dva roky na jazykový kurz, aby si osvojila základné vedomosti, ale kvôli času sa do toho nikdy celkom nedostala. V školách je, samozrejme, vyšší level angličtiny a na našej univerzite je anglická komunikácia tiež na veľmi vysokej úrovni, pravdepodobne doposiaľ najvyššej, s akou som sa stretol.

Sčasti to môže byť aj vďaka používaniu angličtiny ako jazyka streamov, počítačových hier, celkovo populárnej kultúry. Študenti o týchto oblastiach vedia dobre rozprávať, problémovejšie však býva analyzovať filmy, knihy, divadelné hry... Mali by sme sa pri vyučovaní viac zamerať na kritické myslenie. Aj pre zahraničie to môže byť žiadanejšie a pre študentov to môže znamenať úspešnejšiu budúcnosť.

TRUNI: Viac spoločne stráveného času

Ste spokojný so svojimi kolegami? Ako k vám pristupujú?

Od prvého dňa som bol medzi nimi vítaný, pomáhali mi najmä s organizačnými vecami, fakulta bola naozaj nápomocná. Keby som tu nebol spokojný, zrejme by som tu nebol. Je to príjemné pracovné prostredie.

Ako vychádzate s kolegami z ostatných katedier?

Máme svoj small talk, napríklad vo výťahu poviem niečo málo po slovensky, oni odpovedia po anglicky, také malé výmeny. Je dôležité, že sa spájame s každým, od vrátnice po najvyššie miesta. Aj upratovačky alebo panie v kuchyni, rád sa s nimi rozprávam, keď ich stretnem na zastávke.

Čo na univerzite robíme správne a čo, naopak, zanedbávame?

Nepovedal by som zanedbávame. Možno by sme mohli vytvoriť viac priestoru pre študentov, aby spolu mohli tráviť čas. Niektorí študenti prídu vlakom, vypočujú si prednášku a zase odídu. Minule som bol so študentmi v Belfaste a povedali, že jedna z najlepších vecí bolo získať nových priateľov, s ktorými zdieľali ubytovanie. Spoznali sa ľudia z druhého ročníka, z tretieho a spriatelili sa. Tu vidieť, aké je dôležité pre študentov z rôznych odborov a zameraní, aby sa spoznávali aj mimo učebne. Myslím, že sa na tom už v súčasnosti pracuje.

Je príjemné, keď sa študenti neboja rozprávať

Je niečo, na čo ste si ešte celkom v našej kultúre nezvykli a zdá sa vám to zvláštne?

Hm, ´ťažky´ povedať. (smiech) Na začiatku je vždy jazyková bariéra, ale keď vás ľudia spoznajú, už to nie je problém. Pýtali sa ma: "V Dubline je 10 000 Slovákov, čo vy robíte tu?" Ale keď spoznajú vás, vašu rodinu, zistia, čomu sa venujete, akceptujú vás a prijmú vás za priateľa.

A čo vy a slovenčina?

Moje porozumenie je za tých 15 rokov na Slovensku na celkom dobrej úrovni. Nie som dokonalý, ale dorozumiem sa. Raz som sa po slovensky rozprával s niekým, kto opravoval každú vec, čo som povedal, a po desiatom raze už som s ním hovoriť nechcel. Je to pre mňa bariéra, pri komunikácii je dôležitá otvorenosť. Často tvoríme bariéry, pritom je dôležité, aby sme si vedeli spolu sadnúť, pokojne aj ľudia s rozličnými názormi, sadnúť si a zistiť, čo máme spoločné. V triede môže byť 20 študentov a je samozrejmé, že niektorí budú slabší, ale je dôležité dať každému šancu rozprávať, prezentovať. Nie vždy dostanete spätnú väzbu, ale je príjemné, keď sa študenti osmelia a neboja sa rozprávať.

Cítite sa už na Slovensku ako doma?

To je zaujímavá otázka. Moja sestra sa ma pýtala, či mi nechýba domov, Írsko, a povedal som nie. Ale ďalší deň som sa nad tým zamyslel a povedal, že chcem zmeniť svoju odpoveď. Nie, že by mi nechýbalo, prichádzam o stretnutia s rodinou, výlety so súrodencami, ale domov je tam, kde je moja žena a deti. Kdekoľvek sú, tam som doma. Takže áno, považujem Slovensko za domov.

Písané pre univerzitný časopis 3/2023.