PR
13.11.2026

17. november: Sloboda, ktorá nie je samozrejmosťou

Deň boja za slobodu a demokraciu nám každoročne pripomína, že sloboda, ktorú dnes považujeme za samozrejmú, vznikala vďaka odvahe ľudí, ktorí sa nebáli postaviť za svoje presvedčenie. Udalosti novembra 1989 otvorili cestu k demokratickej spoločnosti, v ktorej môžeme slobodne študovať, vyjadrovať svoje názory a rozhodovať o svojej budúcnosti. Pri príležitosti 17. novembra sme sa opýtali predsedníčok a predsedov akademických senátov, čo pre nich tento deň znamená a aký odkaz by chceli zanechať dnešným študentom.
 
doc. JUDr. Peter Varga, PhD.
predseda akademického senátu Trnavskej univerzity v Trnave

Varga

                
„Sloboda nie je samozrejmosť"

Sedemnásty november je dňom, ktorý spája dva míľniky našich dejín a v oboch hrali hlavnú úlohu študenti.

V roku 1939 nacistický režim v okupovanom Protektoráte Čechy a Morava zatvoril vysoké školy, popravil deviatich predstaviteľov študentstva a stovky ďalších poslal do koncentračných táborov. Chcel umlčať hlas mladej generácie, no dosiahol opak. Pamiatka týchto udalostí sa stala Medzinárodným dňom študentstva, symbolom odporu voči násiliu a útlaku.

O päťdesiat rokov neskôr, v roku 1989, sa študenti stali hybnou silou boja proti útlaku a opäť sa postavili neslobode a nepravde. V novembri 1989 študenti naštartovali udalosti, ktoré priniesli koniec komunistického režimu. Študenti vtedy ukázali, že mladí ľudia dokážu byť svedomím celej spoločnosti.

Pri spomienke na neslobodu si vždy pripomeniem meno Hartmuta Tautza, mladého nemeckého študenta, ktorý bol tragicky zavraždený pri pokuse prekročiť štátnu hranicu do Rakúska v Bratislave. Čoho sa tento mladý človek dopustil? Mal sen o slobode, o živote vo svete, kde môže rozhodovať o vlastnom osude. Za tento sen zaplatil najvyššiu cenu. Jeho odkaz patrí aj dnešným študentom. Sloboda nie je samozrejmosť, je darom, ktorý žijeme a za ktorý mnohí vaši rovesníci zaplatili životom.

Dnes študujeme, bádame a diskutujeme v slobodnom prostredí. Univerzita je priestorom otvoreného myslenia, kritického dialógu a úcty k pravde, a tieto hodnoty treba každodenne chrániť. Sloboda sa neobhajuje len v dramatických okamihoch dejín, ale aj v postojoch, v odvahe povedať nahlas, čo je správne, a v ochote nezostať ľahostajným.

Nech nás 17. november vedie k vďake za slobodu, ktorú máme, a k odhodlaniu postaviť sa v rozhodujúcich chvíľach za ňu, kdekoľvek je ohrozená.

 

 

prof. Mgr. Ingrid Halászová, PhD. 
predsedníčka akademického senátu Filozofickej fakulty
Halaszova

 

Štátny sviatok, ktorý pripadá na 17. novembra, je pre mňa osobitnou pripomienkou udalostí od polovice novembra do polovice decembra roku 1989, keď som sa ako začínajúca stredoškolská študentka zúčastňovala demonštrácií. Dodnes si živo pamätám nielen svoje silno skrehnuté ruky a nohy, ale najmä emočne silné pocity, ktoré som vtedy so svojimi spolužiačkami a našou ochrankyňou – internátnou vychovávateľkou – v natlačenom dave skandujúcich a štrngajúcich ľudí na Mierovom námestí v Trenčíne intenzívne prežívala. Premohla nás kolektívna radosť, dojatie i nadšenie, popri ktorých však boli stále prítomné aj obavy, či sa táto novonadobúdaná sloboda udrží. Obzvlášť si pamätám, že som pociťovala nesmiernu nádej, že prekážkou k prijatiu na vytúženú "výšku" mi už nebude moje náboženské presvedčenie. Takáto dnes bežná vec – byť prijatý na univerzitu len na základe vlastného záujmu a vstupných vedomostí, bez ohľadu na to, čo (a či vôbec niečo) vyznávam – nebola vôbec samozrejmosťou. Vážme si preto slobodu a chráňme demokraciu, pretože ich ľahko môžeme stratiť v dôsledku našej ľahostajnosti, neznalosti a necitlivosti voči týmto krehkým občianskym hodnotám! 

 

 
prof. PaedDr. Andrej Rajský, PhD. 
predseda akademického senátu Pedagogickej fakulty
podpredseda akademického senátu Trnavskej univerzity v Trnave
Rajský

 

Sedemnásty november pre mňa znamená vďačnosť za slobodu a zodpovednosť za jej budúcnosť. Komunistický režim podriaďoval život človeka moci niekoľkých, ktorí sa cítili ako nadradení. Určoval, čo smieme hovoriť, kam cestovať aj kto môže študovať. Na nostalgiu, že „za komunistov bolo lepšie“, preto odpovedám jasne: nebolo. Falošný pocit poriadku a bezpečia vykúpený neslobodou nie je ideálom dobrého života.

Aj dnes máme dosť dôvodov na nespokojnosť. Nedovoľme však, aby ju klamári a zlodeji vo verejnom priestore premieňali na našu rezignáciu a túžbu po pevnej ruke. Demokracia nám dáva možnosť moc kritizovať, kontrolovať a meniť. Chráňme si ju tým, že sa budeme ozývať proti neprávosti a žiadať poctivosť aj od tých, ktorým fandíme.

Milí študenti, želám vám odvahu slobodne premýšľať, tvoriť a ísť vlastnou cestou. Neuspokojte sa s prežívaním. Rozvíjajte svoje schopnosti, uskutočňujte svoje sny a pomáhajte vytvárať prostredie, v ktorom môžu naplno žiť aj druhí. Sloboda nám otvára priestor na naplnený život. S vďakou ju premieňajme na hodnoty, ktoré budú živiť našu sebaúctu a vzájomný rešpekt.

 

prof. JUDr. Miriam Laclavíková, PhD. 
predsedníčka akademického senátu Právnickej fakulty
Laclaviková

 

17. november by mohol byť pre nás len jedným z dní v kalendári. Dňom historicky významným, pozoruhodným, hodným pamäti či pripomínania. Ním bezpochyby je. Ale je aj niečím iným. Je dňom, v ktorom dali mladí ľudia spoločnosti a aj celému svetu jasné posolstvo. Posolstvo, že ich nezastraší brutalita totalitnej moci, tak ako tomu bolo v roku 1939, ako aj v roku 1989. Posolstvo, že ich cesta za slobodou, pravdou a vlastnou realizáciou je iná, než cesta vyšľapaná a predurčená niekým iným. Posolstvo, že nádeje a ideály nás vedia posunúť a zobudiť z apatie, letargie, rezignácie či každodenne žitej ľahostajnosti.

Je to deň, ktorý je niečím iný. Je to deň patriaci mladým, ktorí ukázali, že veci sa dajú navzdory všetkému okolo nich aj meniť, zlepšovať, prehodnocovať či posúvať. Je to deň patriaci Vám, študentky a študenti, Vášmu slovu a Vášmu miestu v spoločnosti a vo svete. Je to deň energie, slobody, dravosti, odvahy a chuti meniť veci okolo Vás. Deň, ktorý je vo Vás samých. Nepremárnite ho a žite jeho odkaz.

 

ThDr. Ing. Milan Urbančok, PhD.
predseda akademického senátu Teologickej fakulty

Urbancok

 
Možnosť žiť v slobode a deliť sa o jej možnosti s druhými je pre mňa veľká vec. Taká veľká, že ju ani nedokážem celkom opísať slovami. Slobodu treba podľa mňa predovšetkým zažiť. A ešte lepšie je, keď z nej dokážeme mať radosť.

Sloboda je vlastne živý príbeh. Má svoj dej, pamäť, zápasy, sny a túžby. Prináša aj výzvy a dôležité životné rozhodnutia, pred ktorými sa občas ocitne každý z nás.

Spomínam si, ako v roku 1991 spieval Jan Nedvěd v piesni Razítka o tom, že naše hranice ozdoboval plot, o časoch, keď človek za svoj názor mohol prísť o prácu, aj o obave, aby nám niekto jedinou úradnou pečiatkou opäť neobrátil svet naruby. Sú to obrazy, ktoré pripomínajú, že sloboda nie je samozrejmosťou a že aj to, čo sme raz získali, môžeme stratiť.

Príbeh slobody je totiž spoločnou skladačkou generácií. Každá do nej vkladá svoj diel, svoju odvahu, svoje rozhodnutia a svoj príspevok k ochrane a posilňovaniu ľudskosti. Aj dnešní študenti sú súčasťou tohto príbehu. Slobodu nielen zdedili, ale svojimi rozhodnutiami jej dávajú a rozvíjajú ďalšiu podobu.

Prajem sebe aj vám, aby sme nikdy nepodľahli pokušeniu, o ktorom píše Dostojevskij v príbehu o Veľkom inkvizítorovi. Ten je presvedčený, že človek slobodu neunesie, a preto sa jej radšej vzdá výmenou za istotu chleba a malého bonusu navyše.

Verím však, že človek potrebuje viac než iba istotu a dostatok pohodlia. Potrebuje slobodu, aby mohol hľadať, rozhodovať sa, tvoriť, milovať a niesť zodpovednosť za svoj život i za druhých.

„Sloboda sa totiž neprejavuje iba v tom, čo môžeme urobiť pre seba, ale aj v tom, aký priestor dokážeme vytvoriť pre slobodu a dôstojnosť druhých.“