Som COVID-19 očkovaný učiteľ a zdravotník

Nad povinným očkovaním proti covidu uvažuje profesor Martin Rusnák, epidemiológ z Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity v Trnave. Vlani mu v spoluautorstve vyšla publikácia Propedeutika epidemiológie. 

Historický exkurz na úvod

Keď sa ma rodičia pýtali po návrate zo školy na to, čo sa udialo počas vyučovania, raz za čas som ich informoval, že nás očkovali. Obaja boli lekári a vôbec ich to neprekvapovalo. Aspoň si nepamätám, že by to zvlášť komentovali. Tiež si nespomínam, že by som mal po očkovaní nejaké problémy.

Neskôr som čítal životopis Luis Pasteura, kde je kapitola, v ktorej sa popisuje, ako v júli 1885 zachránil život malému chlapcovi, 9-ročnému Josephovi Meisterovi tým, že mu podal ním pripravenú vakcínu. Doteraz si pamätám, ako autor hovorí o opatreniach, ktoré sa robili po pohryznutí besným zvieraťom predtým. Patrilo sem napríklad vypaľovanie rán rozžeraveným železom a ich účinnosť bola zanedbateľná. Na besnotu sa umieralo a nebolo lieku.

Príbeh chlapca z farmy v Austrálii, ktorý ochorel na obrnu a pevnou vôľou prekonával obmedzenia z chromých nôh, bol ďalšou knihou, na ktorú si do doteraz spomínam. Podobný osud postihol aj jedného z amerických prezidentov – Franklina Delano Roosveleta.

Pri cestách po chudobnejších krajinách, nielen v Afrike, ale aj v Európe, som občas stretol ľudí s hrbom (gibbus). Najčastejšie to býva prejav prekonanej tuberkulózy kostí. Dnes túto deformitu prakticky nevidíte. Ale napríklad na pobreží Indického oceánu, na najkrajších plážach, kde sa slnia a kúpu bohatí ľudia, občas uvidíte chlapca alebo dievča s týmto prejavom ochorenia. Mohli by sme pokračovať vymenúvaním ďalších chorôb, kde sa vďaka očkovaniu stráca historická obava pred nimi. Neobávame sa tragédií spojených so smrťou dieťaťa na šarlach alebo pravé kiahne. Ale v minulosti ani najvýznamnejšie kráľovské rody neboli proti tomu chránené. Neviem, či seriál o cisárovnej Márii Terézii hovorí o tom, ako div nezomrela, keď sa nakazila kiahňami a ako zomreli jej dcéra a syn na rovnaké ochorenie. Tento článok ale nie je o histórii medicíny, akokoľvek je poučná. Je snahou zamyslieť sa nad tým, čo nás čaká v súvislosti s novou pandémiou vyvolanou vírusom COVID-19.

Dôvera v silu rozumu

Jednou zo zásad, ako informovať o situáciách, ktoré ohrozujú zdravie ľudí, je nestrašiť. Preto aj uvedený pohľad do histórie medicíny nemá strašiť, ale, naopak, povzbudiť. Má posilniť našu dôveru, že dokážeme zvrátiť pandémiu a vrátiť sa do normálneho života. Moja dôvera stavia na dvoch faktoch. Prvým je rýchlosť, s ktorou sme ako spoločnosť prijali a uplatnili jednoduchú ochranu pred šírením nákazy, známu pod skratkou 3R: ruky, rúška, rozstupy. Napriek tomu, že sa vyskytli jednotlivci, ktorí spochybňovali jej  význam, v obchodoch, vo verejných priestoroch, ale aj v rodinách bolo vidieť, že väčšina pochopila význam osobnej ochrany. V kombinácii so snahou o izoláciu chorých a prevenciu kontaktov sa podarilo prekonať zimný a jarný nárast ochorení. Skeptik namietne, že mnoho ľudí zomrelo, že mohli byť lepšie výsledky, menšie škody na životoch a spokojnosti obyvateľov. Súhlasím, mohli.

Druhým faktom, ktorý posilňuje moju dôveru v návrat do normálu, je rýchlosť, s akou bola vyvinutá, overená a poskytnutá účinná očkovacia látka. Ako človeka, ktorý sa zaujíma o vedecký pokrok, ma zaujal inovatívny, na úrovni molekúl založený postup, ktorý umožnil vývoj nového typu vakcíny RNA/mRNA (Moderna, Pfizer/BioNTech). Tieto otvárajú úplne nové perspektívy očkovania proti rôznym poškodeniam zdravia. Rýchlosť, s akou firmy dokázali vyvinúť a dodať vakcíny do krajín, včítane Slovenska, je ohromujúca.

Uvedenými dvoma spôsobmi sme dostali možnosť chrániť seba pred vniknutím vírusu do tela a v prípade, keď tento prekoná tieto bariéry, chrániť sa pred rozvinutím ochorenia, alebo značne oslabiť je škodlivý vplyv, či schopnosť zabíjať.

Nedajú sa však obísť pochybnosti

Prvou je nástup a šírenie novej varianty vírusu, ktorý je označovaný ako delta, resp. indická mutácia. Medzi jeho charakteristiky, ktoré sú doteraz známe, patrí vyššia rýchlosť šírenia. Zároveň sa ukazuje, že ľudia, ktorí sú očkovaní niektorou z vakcín, sú dostatočne chránení pred ťažkými formami ochorenia. V neposlednom rade sa ukazuje, že na ochorenie týmto variantom sú zvlášť náchylné deti. To predznamenáva dôvod mojich obáv a tiež podstatu môjho apelu.

Najprv zhrniem súčasnú situáciu: Kvapôčková infekcia, ktorou sa vírus šíri, je primerane obmedzovaná využívaním 3R: ruky, rúška, rozstupy. Zároveň približne štvrť milióna obyvateľov Slovenska ochorenie už prekonalo a tak sa stalo prirodzene odolnými proti infekcii.  Je predpoklad, že títo majú prirodzene zvýšenú imunitu, ktorá však neposkytuje úplnú ochranu pred novým ochorením. Zároveň viac ako jedna tretina populácie Slovenska dostala prvú dávku vakcíny a druhú dávku dostalo viac ako štvrtina populácie. To sú fakty, ktoré mnohých ľudí vedú k zníženiu ostražitosti a k rizikovému správaniu sa. Prvým je odmietanie očkovania na akomkoľvek základe. Mnohí si neuvedomujú, do akého rizika dostávajú svojich najbližších, najmä deti. Tie nie sú očkované, zatiaľ sa čaká na uvedenie vakcín pre deti mladšie ako 12 rokov. Aj pri veľkom úsilí o potvrdenie bezpečnosti vakcíny pre tieto deti, nemôžeme očakávať, že sa tak stane v dostatočnom rozsahu a vakcína bude k dispozícii ešte pred skončením letných prázdnin. Druhou ohrozenou skupinou sú ľudia, ktorí sú z rôznych dôvodov zvýšene náchylní na ťažký priebeh ochorenia, či je to z dôvodov veku, iného ochorenia, alebo tí, ktorí sa očkovať nedali. Nerád počúvam strašenie kolegov o dôsledku tzv. tretej vlny, ale je mi jasné, že keď neobmedzíme jej nástup, dôsledky budú významné a zasiahnu celú spoločnosť.

Dôsledky tretej vlny a ako sa ich vyvarovať

Základnou osobnou stratégiou človeka, ktorý je oboznámený s rizikami infekčných ochorení, je chrániť sa pred nákazou. Základom je zabrániť vstupu choroboplodného zárodku do organizmu. Na to máme spomínanú stratégiu 3R. Nepoužívanie rúšok, nedodržiavanie rozstupov, kontakty kože na kožu pri hromadných akciách, ako to dnes vidíme nielen na futbalových majstrovstvách, ale v každodennom živote, sú prvým zdrojom ohrozenia. Pohyboval som sa v Afrike, v Karibiku, Strednej Amerike v oblastiach s vysokým výskytom malárie. Chránil som sa nielen oblečením, správaním, ale aj používaním antimalarických prípravkov. Fungovalo to, maláriu som nedostal. Rozumným správaním je možné obmedziť, aj keď nie úplne vylúčiť riziko ochorenia. Nie vždy sa dá týmto spôsobom ochrániť, potom nastupuje druhá línia a tou je pripravený imunitný systém. Okrem prekonaného ochorenia chráni zaočkovaných a tiež tých, ktorí sa očkovať nemôžu, respektíve nechcú. Nechcem sa zaoberať dôvodmi, ktoré vedú ľudí k odmietnutiu očkovania. Zvlášť ma to mrzí u ľudí, ktorí by mali ísť príkladom, ktorí by mali rozumieť prínosom tejto ochrany. Medzi nich radím kolegov, lekárov, verejných zdravotníkov, učiteľov zdravotníckych vied a študentov. Všetci by sme si mali uvedomovať dôležitosť očkovania a podľa toho sa i správať.

Viditeľné a skryté dôsledky

Nezaoberajme sa na chvíľu očakávaním tretej vlny, ale pozrime sa na situáciu, ktorú spôsobili predchádzajúce dve. Jednak sú to tisíce predčasných úmrtí, trvalého, alebo prechodného poškodenia zdravia u tých, ktorí ochorenie prekonali. Ako mladý lekár na pľúcnom oddelení som videl, čo spôsobí ťažký astmatický záchvat, keď sa človek dusí. Nikomu to neprajem. Kým astme sme nevedeli dostatočne predísť, pred covidom máme ochranu. Ťažké zdravotné stavy a alarmujúce komplikácie ako následok covidu - to sú viditeľné dôsledky, ktoré opakovane ukazuje televízia. Ale tie neviditeľné, skôr tušené ako zmerané, sú tu. Výsledky nám povedia štatistiky až za rok, či viac. Sú to dôsledky odložených operácií, vyšetrení, ktoré mohli objaviť príznaky rakoviny, alebo komplikácií cukrovky či ochorenia srdca skôr a začať s liečbou. Sú to následky trvalého stresu, z obáv o budúcnosť, z obáv o svojich blízkych. Ešte menej viditeľné sú následky vo vyčerpaných zdrojoch, ktoré sa mohli použiť na diagnostiku a liečbu chorých na ochorenia, iné ako covid. Každý, kto riskuje vlastné zdravie odmietaním niektorého alebo oboch opatrení (3R a očkovanie), by si mal byť vedomý dôsledkov pre celú spoločnosť. Ľudia sa prirodzene pýtajú na prostriedky, ktoré umožnia zvýšiť odolnosť spoločnosti voči ochoreniu a zastaviť jeho šírenie. Jedným z prístupov, ktorý sa ponúka, je zavedenie povinného očkovania proti covidu.

Povinnosť očkovania

Dnes je situácia u nás a vo svete iná, ako bola v časoch, keď som bol dieťaťom, kedy sa nikoho nepýtali, či sa chce očkovať alebo nie. To je aj dôvod, prečo zrejme politici nedovolia schváliť povinné očkovanie proti covidu. Avšak to neznamená, že by spoločnosť nemala zaujať jasné stanovisko. Pamätám si, ako sa zvádzali bezpečnostné pásy do áut. Mnoho ľudí ich odmietalo používať. Na Balkáne bolo bežné, že ma ľudia upozorňovali, že si nemusím zapínať pás v jeho aute, veď to nikto nekontroluje. Divili sa, keď zistili, že sú krajiny, kde sa nepoužitie bezpečnostného pásu trestá pokutou. Neuvedomovali si, že zapnutím bezpečnostného pásu chránim v prvom rade samého seba. Asi nebude schodná cesta zaviesť pokuty tým, ktorí sa nedali zaočkovať (prirodzene nemám na mysli tých, ktorí majú kontraindikácie očkovania). Avšak spoločnosť by sa mala brániť napríklad pred zvýšenými nákladmi na ich liečbu, rehabilitáciu, pracovnú neschopnosť na covid. Veď na to máme aj zákon, ktorý hovorí o porušení liečebného poriadku. Podrobne túto tému rozoberá kolega, bývalý minister zdravotníctva MUDr. Rudolf Zajac.

Touto súvahou mierim aj na našich študentov a učiteľov. Nezaočkovaní by nemali mať prístup na kontaktnú výučbu, rovnako ako nezaočkovaní učitelia by nemali kontaktne učiť. Keď nepomôže apel na ich svedomie, mohli by nasledovať sankcie. Však máme príklady zo zdravotníctva, keď nediskutujeme o povinnosti zdravotníkov byť zaočkovaní napríklad proti žltačke. Bude nevyhnutné rozšíriť zoznamy osôb, kde výkon určitej práce bude predpokladať zaočkovanie proti covid. Medzi nich by mali určite patriť učitelia a študenti. Čím skôr sa takéto opatrenie príjme, tým skôr ochránime seba, naše deti a celú spoločnosť. Kým sa tak prípadne stane, každý má možnosť správať sa zodpovedne dobrovoľne a myslieť na dôsledky. Pomôže tým nielen sebe, ale aj všetkým kontaktom.

Prof. MUDr. Martin Rusnák, CSc.

 Autor pôsobí na Katedre verejného zdravotníctva Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity.

Príspevok nevyjadruje oficiálne stanovisko Trnavskej univerzity v Trnave.

Čítajte viac: 

René Bílik o vakcinácii: Ide predovšetkým o život

Prečo sa dali zaočkovať proti covidu naši študenti

Viera Peterková: Vakcinácia je najefektívnejšia cesta v boji proti koronavírusu

Bohumil Chmelík: Niet inej cesty ako očkovanie

Katarína Lenártová: S vakcínou sa nám začalo ľahšie dýchať

Trnavskú univerzitu môžeš sledovať aj na sociálnych sieťach. Ďakujeme!